O strate súdnosti a nedostatku dôstojnosti

S veľkou zvedavosťou som sa ponáhľala na jednu z diskusií do bratislavského KC Dunaj. Pre mňa osobne dôležitá téma - vymierajúci život v centre Bratislavy – pritiahla početné publikum, takmer rovnako veľké ako prednáška o zdravej výžive vo vedľajšej sále.

20.04.2014 07:00
debata (3)

Pripísala som to na vrub výberu panelistov vrátane jedinej ženy (Ingrid Konrad) a osvedčenému moderátorovi. V priebehu diskusie sa však ukázalo, že témou nie je vymieranie rezidentov v Starom Meste Bratislavy a kvalita ich života, ale ekonomická situácia tých, ktorí majú v Starom Meste prenajaté obchodné priestory. Dopyt je nízky, nájomné vysoké a konkurencia blízkych obchodných centier neúnosná. A k tomu rigidná byrokracia Starého Mesta, ktorá komplikuje prísun a presun tovaru.

Napokon sa diskusia dostala aj k téme, pre ktorú som prišla – k depopulácii Starého Mesta. Jeden z panelistov konštatoval, že ide o prirodzený fenomén, ktorému sa nedá nijako zabrániť. Vnútorné mestá vymierajú všade. Je to skutočne tak?

Stojí to za to

Jane Jacobsová, významná sociologička mestského života v USA, tvrdí opak. A výsledky empirického skúmania príčin depopulácie centier miest využíva pri ich cielenej obnove. Dlhodobý a systematický výskum viedol k poznaniu, že vymieranie mestských centier je síce rozšíreným javom, ale vonkoncom nie nevyhnutným. Existujú totiž mestá, v ktorých k depopulácii nedochádza a v centrách naďalej žijú spokojní rezidenti, prekypuje sociálny a obchodný život.

Keď hľadala Jane Jacobsová odpoveď na otázku, prečo ekonomické vplyvy nespôsobujú vo všetkých amerických mestách rovnakú depopuláciu, zistila, že v hre je niečo, na čo dovtedy nik nepomyslel – sociálny kapitál. Týmto pojmom označila pavučinu vzťahov vnútornej mestskej komunity založených na reciprocite a altruizme, na spoločných hodnotách a záujmoch trvalých rezidentov, na ich pozitívnej identifikácii sa s miestom svojho bývania, na ich neformálnych a formálnych interakciách.

Zaujímavé je, že pavučina vzťahov a interakcií je bohatšia tam, kde spolu žije sociálne a rasovo zmiešaná populácia. Vzájomný rešpekt a dôvera, rokmi utváraná a overovaná, vytvára základ sociálneho kapitálu, ktorý uľahčuje a umožňuje účinné kolektívne konanie v prospech miestnej komunity. Vzájomná dôvera zvyšuje ochotu rezidentov investovať svoj čas a energiu do zlepšenia susedských vzťahov, do komunitných spolkov a do zvýšenia kvality svojho prostredia. Výsledkom sú udržiavané verejné priestory, pohodlné chodníky, bezpečné ulice, príjemné reštaurácie a parky, športoviská, fungujúce školy, škôlky, kluby, krčmy, obchody atď.

Sociálny kapitál je teda tým kritickým faktorom, ktorý odlišuje bezpečné, dobre organizované a udržateľné komunity vnútorných miest od tých, ktoré také nie sú.

Konečne som si vedela odpovedať na otázku, prečo samospráva francúzskeho Lyonu po zásadnej rekonštrukcii celého historického centra, pre ktorú museli rezidentov na čas vysťahovať, umožnila všetkým návrat späť. Aj tým sociálne slabším, ktorí si nemohli dovoliť platiť zvýšené nájomné za rekonštruované byty. Radnica rozhodla, že im rozdiel v nájomnom bude doplácať. Zrejme im udržanie sociálneho kapitálu pôvodne pestrej skladby obyvateľov centra stálo za to.

Kapitál nedocenený a nepreskúmaný

Keď sociálny kapitál klesá (dôsledkom odlevu stredných vrstiev, ktoré odchádzajú za prácou alebo sa sťahujú za pohodlnejším bývaním do prímestských aglomerácií), morálka komunity upadá a kvalita prostredia sa znižuje. Elijah Anderson, urbánny etnograf, ktorý dlhé roky študoval život v centre Philadelphie, tvrdí, že za krízou tohto mesta stojí narušenie morálnej kohézie a oslabená sociálna kontrola. V dôsledku toho sa vzmáha vandalizmus a kriminalita, čo vyvoláva ďalší úbytok rezidentov zo strednej vrstvy.

Dôležitosť reciprocitných susedských vzťahov pre zdravé a bezpečné komunity potvrdili aj americkí kriminológovia, keď sa sofistikovanou analýzou výskytu zločinnosti dopracovali k poznaniu, že práve dezorganizácia susedských a komunitných vzťahov je významným predikorom kriminality. Urbánny sociológ William Wilson zas dokázal, že medzi úbytkom stredných vrstiev a zníženou kvalitou obsluhy inštitúcií, ktoré vo vnútornom meste sídlia (školy, nemocnice, polikliniky, úrady a obchody), existuje priama súvislosť.

Vráťme sa teraz späť k centru starej Bratislavy. Spolu s prirodzenou mobilitou rezidentov a špekulatívnym kapitálom ohrozujú rezidentov ideologické a politické zásahy. V živej pamäti máme kolektívne tragédie v dôsledku deportácií Židov za Slovenského štátu, demolácie značnej časti Starého Mesta, početnej emigrácie a vysídľovania politicky „nespoľahlivých“ rezidentov v období socializmu. Devastácia sociálneho kapitálu Starého Mesta sa však nekončí.

Jeden príklad za všetky. Zneužívajúc zbabranú legislatívu a netransparentné reštitúcie, predstavitelia radnice a miestnej samosprávy svojím službičkovaním finančnému kapitálu vyhnali už stovky rezidentov z ich nájomných bytov v domoch, ktoré boli netransparentne reštituované. A účinne spolupracujú na hromadnom odsune ďalších 900 staromestských rodín. Plán sa má dokončiť v roku 2016. Sociálny kapitál staromestskej komunity, ktorá tu žila po dve, tri generácie, nikdy neuznaný, nedocenený a ani len nepreskúmaný, bude definitívne zničený.

A devastácia pokračuje…

Aké dôsledky bude mať takýto masívny odsun trvalých rezidentov? Položil si niekto túto otázku? Depopulácia Starého Mesta bude pravdepodobne pokračovať. Odsun početnej strednej vrstvy (učiteľov, lekárov, úradníkov) totiž zhorší kvalitu života zostávajúcich rezidentov. Uvoľnené byty budú majitelia – privatizéri a reštituenti – predávať alebo prenajímať za ceny, ktoré si stredná vrstva nebude môcť dovoliť. Zostanú prázdne. V tých domoch, do ktorých rekonštrukcie konečne investujú, si možno kúpia byty tí najbohatší, ale len ako svoj druhý byt. V žiadnom prípade sa nevzdajú luxusu svojich primárnych rezidencií. Aj luxusné byty zostanú prázdne.

Vláda a samospráva by mohli túto kolektívnu tragédiu odvrátiť, ak by urýchlene prijali zákon o zachovaní funkcie nájomného bývania v reštituovaných domoch, čo by v dôsledku znamenalo, že výpovede z nájmu by sa uznali za neplatné. Veď ekonomicky sú totálnym nezmyslom, hoci špekulatívny kapitál dúfa v opak. A zákon č. 260/2011, ktorý nedobrovoľný odsun rezidentov nariaďuje, treba zrušiť, pretože je cestou do záhuby. Pri nerovnováhe príjmov a cien za prenájmy, aká v Bratislave a v iných väčších slovenských mestách existuje, nastane podobná situácia ako v iných európskych mestách.

Ako uvádza britský Guardian, v Európskej únii je 11 miliónov prázdnych bytov. Na druhej strane ľudí bez domova je ohromujúce číslo – 4,1 milióna. Rekordérom je Španielsko, ktoré rieši dva problémy: 1. čo urobiť s 3,4 miliónmi neobývaných nehnuteľností, a 2. čo urobiť s obrovským počtom súdne vysťahovaných ľudí, ktorí nevládzu splácať hypotéky. Väčšina prebytočných nehnuteľností sa stavala so špekulatívnym úmyslom zbohatnúť, a nie vyriešiť vlastné bývanie. Na jednej strane špekulácie multimilionárov, ktoré zatiaľ nevyšli, a na druhej strane zúfalstvo a nešťastie ľudí bez strechy nad hlavou, zbedačená stredná vrstva.

Vo Viedni sa to oplatí. Prečo nie aj u nás?

Celkom odlišná situácia je v susednej Viedni. Podľa rakúskeho denníka Der Standard 60 percent z jej 1,7 milióna rezidentov býva v mestských dotovaných bytoch s regulovaným nájomným. Len 5 percent nájomných bytov vo Viedni nie je regulovaných. Napriek tomu záujem developerov o vstup na takto regulovaný bytový trh je obrovský. Za posledných päť rokov sa tu postavilo s verejnou podporou takmer 30-tisíc bytov. Celkovo viedenská radnica vlastní viac ako 200-tisíc bytov, ktoré prenajíma za regulované nájomné. A každý rok investuje do bytovej výstavby, podpory bývania a údržby bytového fondu okolo 600 miliónov eur.

Je to ekonomicky pre radnicu únosné? Jej predstavitelia tvrdia, že vysoké investície sa bohato vyplatia, lebo vyriešia jednak sociálnu a bytovú situáciu mnohých rodín, jednak zabránia vzniku get a sociálne vylúčených komunít, v ktorých by rástla chudoba a kriminalita. Keďže Viedeň patrí vďaka svojej bytovej politike k najbezpečnejším miliónovým aglomeráciám na svete, šetrí na nákladoch, ktoré by vyžadovala zvýšená zločinnosť a sociálne problémy vylúčených komunít. Pri posudzovaní žiadosti investorov o podporu zo strany mesta radnica uprednostňuje také projekty, ktoré podporujú sociálne zmiešanú štruktúru rezidentov – byty určené bohatším klientom sú v tesnom susedstve s bytmi s regulovaným nájomným. Cez dotačnú politiku radnica ovplyvňuje aj architektúru bytových domov, urbanizmus a nepriamo vytvára tisíce pracovných miest.

Keď developer či staviteľ požiada radnicu o príspevok vo výške až jednej tretiny stavebných nákladov, musí sa zaviazať, že nebude požadovať vyššie nájomné ako to, ktoré stanoví radnica. Nájomné je nastavené tak, aby boli byty dostupné pre všetkých. Tí najbohatší sú vylúčení. V zásade je každý projektový zámer, ktorý sa uchádza o dotáciu, posudzovaný z hľadiska štyroch kritérií: kvalita architektúry, ekonomická, ekologická a sociálna udržateľnosť. Radnica a investor sú partnermi, ale pravidlá stanovuje radnica.

Koľko vody ešte pretečie, kým bratislavská radnica pochopí, že Staré Mesto je udržateľné len vtedy, ak jeho sociálny kapitál bude podporovať a ak tomu finančnému nastaví jasné pravidlá? Ak sa radnica naďalej bude prizerať dôsledkom jeho nenásytnej pažravosti a bezohľadnosti, úpadok Starého Mesta je skutočne neodvratný.

Jana Plichtová (1950)

Profesorka sociálnej psychológie na Katedre psychológie FiF UK v Bratislave. Je expertkou v oblasti sociálnej a medzikulturálnej psychológie, kvalitatívnej metodológie a psycholingvistiky. Výskumne spolupracuje s akademickými pracoviskami vo Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku, Taliansku a v Českej republike. Je autorkou piatich monografií a vyše stovky vedeckých článkov.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #bývanie #mestá #nájomné byty #Staré mesto
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy