Na jeho jazyku sa učili spisovatelia, na hrách rástli herci a režiséri, kultivoval sa vkus publika, cibrili perá kritiky, na diskusiách o ňom sa viedli kľúčové estetické spory a rozširovali horizonty myslenia. Cez Shakespeara celé generácie a spektrá publika prežívali a dodnes prežívajú najextrémnejšie city, slasti i strasti, radosti a veselosti, otrasy i žiale. Povznášal do výšok i vrhal do priepastí.
Foto: Literature.wikia.com
Život: tajomstvá a túžby
Známy bonmot vraví, že všetko to, čo vieme o jeho živote, by sa zmestilo na poštovú známku, a predsa sa o ňom už popísali a stále sa znovu píšu tisícky biografických kníh. Dátum jeho narodenia nie je potvrdený (iba dátum krstu o tri dni neskôr), po rokoch sa na ňom dohodli historici, a celkom sa im hodilo, že je to zároveň deň sv. Juraja, patróna Anglicka.
Na stovky zväzkov sa počíta odborná literatúra spochybňujúca jeho identitu: medzi viacerými kandidátmi na autorstvo Shakespearových hier sa popri dramatikovi Marlowovi, filozofovi Francisovi Baconovi či 17. grófovi z Oxfordu nachádza aj literátka Mary Sidney Herbert, kontesa z Pembroku.
Aj keby sme sa nechceli zaoberať spormi o jeho neistú totožnosť, niektoré zistenia expertov sú naozaj frapujúce: napríklad ako mohol niekto, kto sa zrejme nepohol z Anglicka, tak dokonale presne opísať dobovú topografiu niektorých talianskych miest?
A rovnako nechápeme, ako vedel človek, ktorý neštudoval na univerzite a podľa všetkého nevlastnil ani jedinú knihu, citovať toľko najrôznejšej literatúry od antických klasikov cez renesančných filozofov až po správy zámorských cestovateľov či dobové vedecké pojednania. Je možné, aby najväčším inovátorom jazyka, ktorý zaviedol do angličtiny viac nových slov než ktokoľvek iný v celých dejinách, bol človek bez vzdelania?
Ak sú tieto životopisné aspekty Shakespeara stále veľkou neznámou, v otázke jeho sociálneho statusu sa nedávno výrazne pohli vody. Dlho sme poznali len jeho tzv. Chandosov (plebejsko-bohémsky) portrét a niekoľko posmrtne vytvorených podobizní – z nich najznámejšiu Droeshoutovu.
Až v roku 2009 prezentovali vedecké autority senzačný objav – tzv. Cobbov portrét, ktorého predobrazom mal byť živý Shakespeare a podľa ktorého vraj vznikla aj Droeshoutova medirytina. Mužská podobizeň z írskej rodinnej zbierky Cobbovcov, vytvorená okolo roku 1610, by dokazovala blízke kontakty dramatika s najvyššou dobovou šľachtou.
No najmä dokonale zapadá do mytológie, ktorú sme si o ňom utkali za posledných 400 rokov: autor diel, pri ktorých sa nám po stáročia tají dych, vyšiel síce z relatívne skromných pomerov, ale jeho básnický talent z neho urobil aristokrata.
Aké krásne, dokonalé a drahé oblečenie! Aké jemné ušľachtilé črty tváre, aký pokojný pohľad, aké zmyselné ústa! Krásou podobný anjelom, ušľachtilosťou podobný kráľom!
Cobbovský domnelý portrét básnika vychádza v ústrety našej predstave o jeho veľkosti ducha. Vďačne sme ho prijali. Jeho reprodukciu dnes nájdete v každom stratfordskom pube.
Stratford nad Avonom, dramatikovo rodisko a miesto smrti, je už od konca 18. storočia pútnickým miestom divadelníkov: žije z turizmu a potrebuje stále nové impulzy.
Prepisovanie
Neodhalené záhady jeho života nám zapaľujú fantáziu a jeho dielo, „Himaláj ten slávny“, predstavuje nevyčerpateľný zdroj pôžitkov i poznania. Shakespearove tragédie, komédie, historické hry, romance či sonety v západnej kultúre prijímali nepretržite všetky generácie.
Prijímali – a svojím špecifickým spôsobom ich prepisovali. Dnes je už na nich toľko kultúrnych nánosov, že len veľmi ťažko sa v ich súvislosti dá odvolávať na „čistý“ originál. (Nehovoriac o tom, že dramatik svoje tlačené texty nikdy neautorizoval!
Písal ich pre divadlo a status „literatúry“ dostali až posmrtne v roku 1623 s publikovaním tzv. Prvého fólia).
Shakespeare natoľko prešiel do nášho kultúrneho vedomia, že alúziu naňho spoznávame ešte aj v trápnej krčmovej otázke „piť a či nepiť“ bez toho, že by sme predtým nevyhnutne boli čítali Hamleta. Takisto každý vie, o čo ide, keď sa povie Romeo a Júlia, každý pozná „balkónovú scénu“ a mužovi, ktorý má v ruke lebku, každý bez zaváhania priradí otázku „byť a či nebyť“.
Mytologické nánosy! Veď v Shakespearovom príbehu o nešťastných milencoch nikde nie je reč o balkóne, iba o okne; a Hamlet svoj slávny monológ rozhodne neprednáša na cintoríne, ani s lebkou v ruke…
V našom kultúrnom povedomí sa usadili obrazy, ktoré priam spôsobom freudovskej práce sna zhusťujú viaceré motívy – či už zo Shakespeara, alebo z jeho prepisov. Súčasťou tejto mytológie je napríklad jedna z najvyhľadávanejších atrakcií talianskej Verony: Júliin dom (s balkónom, pochopiteľne).
Ale zmocňujú sa jej aj iné diskurzy: istá slovenská banka donedávna propagovala kreditnú kartu bilbordom, na ktorom bola fotografia herca Roba Rotha s lebkou v ruke a text: „Mať či nemať“. Shakespearovu existenciálnu otázku o bytí tu postavili ako otázku o vlastníctve.
Aké sociálne fenomény umožnili túto reklamu? Ráta sa v nej s „kultúrne zapojeným“ publikom a zároveň sa naznačuje, že zásadné dilemy dnešného človeka sú situované do sféry konzumných či finančných rozhodnutí.
O Shakespeara sa však ani v takomto premaľovanom svete nebojíme: on to naisto prežije (aj keby to malo byť len v peňaženke). Horšie je to s nami. V situácii komerčného privlastňovania azda na divadelníkov, vydavateľov, prekladateľov, kritikov, komentátorov a ďalších mediátorov padá zodpovedná úloha rozširovať Shakespearovo dielo aj ako „kultúrny kapitál“. Ako texty, ktoré kultivujú citlivosť, ktoré určujú, čím sme, a nie čo máme.
Krok s dobou
Každá doba Shakespeara videla a čítala inak a inak si ho privlastňovala. Ako sa menilo jeho publikum, menil sa aj jeho obraz. Hamlet po Freudovi, Skrotenie zlej ženy po feministických hnutiach, Kupec benátsky po holokauste, Búrka po dobách kolonializmu – to sú celkom iné hry ako predtým.
Cez publikum, ktoré ich vo svojej dobe číta, sa na ne nabaľujú poznatky a skúsenosti stále nových generácií. Shakespeare takpovediac vždy kráča s dobou. Nie je jeden kanonický, ale sú tisícky „alternatívnych Shakespearov“.
Aj výboje a inovácie západného divadla sa realizovali do veľkej miery práve cez jeho texty. V 20. storočí sa naňho odvolával reformátor Brecht. A našli by sme ho na zozname dôležitých inscenácií takmer všetkých veľkých režisérskych osobností (Max Reinhardt, Giorgio Strehler, Peter Brook, Peter Hall, Peter Stein, Robert Lepage, Ariane Mnouchkine, Yukio Ninagawa, Peter Sellars, Deborah Warnerová).
Američan Robert Wilson, jeden z najväčších režisérov na svojej nedávnej prednáške v Bratislave viackrát citoval práve Hamleta. Tradične… Ale zo Shakespeara inscenoval netradične Sonety (Berlín, 2009).
A čo herci: kto z prvej, druhej, tretej ligy nehral Shakespeara? A kto sa na ňom neučil? Netreba však podceňovať ani stredný prúd – za Shakespearom sa často siaha ako za „prevádzkovou“ istotou. Shakespearom sa udržiavajú v obehu hodnoty.
Veľký je aj jeho podiel na opernej literatúre (Verdi a iní) a na filme. A jeho príbehy, postavy a výroky rôznymi bočnými cestičkami a neraz nebadane vošli aj do tkaniva populárnej kultúry (Disney: Leví kráľ, Simpsonovci).
Aj kultúrne teórie posledných troch desaťročí sa formovali práve na čítaní Shakespeara. Jeho texty, „múdrejšie než autor“, nám dovoľujú porozumieť najrôznejším tkanivám sveta.
Slovenský Shakespeare
Hoci prvé publikované preklady od národného básnika Hviezdoslava – Hamlet (1903) a Sen noci svätojánskej (1905) – sa z viacerých aj objektívnych dôvodov (absencia profesionálneho divadla) vnímali ako literárne a odporúčali sa na čítanie, Shakespeare je v našej kultúre predovšetkým autorom divadelným.
Po vzniku SND, ale najmä po druhej svetovej vojne, keď sa začala rozširovať sieť profesionálnych štátnych divadiel, vznikla naliehavá potreba budovať kvalitný repertoár a publikum. Dopyt z divadiel podnietil nové preklady.
Shakespeare sa odvtedy na slovenských javiskách hráva stále. Inscenovali ho takmer všetci naši režiséri. Priekopníkmi moderného inscenovania boli najmä Ján Jamnický, Jozef Budský a Miloš Pietor.
V slovenskom divadle boli populárne predovšetkým komédie. Z tragédií máme bohatú tradíciu uvádzania Hamleta, hry, ktorá má pre náš shakespearovský diskurz kľúčový význam. Medzi míľniky patrili réžie Miloša Pietora v Bratislave (1974) a Rastislava Balleka v Prešove (2004).
Slovenských divadelných Shakespearov je veľa, my si však dnes z hamletovského súdka pripomeňme jedno brilantné slovenské artikulovanie existenciálnej otázky „Byť a či nebyť“ v podaní L+S.
Július Satinský z nej urobil otázku národnej identity a vzápätí namiesto váhania a neistoty zavelil okamžité xenofóbne riešenie: „Šnekspír. (…) On chodí po tej Británii a každého sa pýta: ‚Brit alebo Nebrit? Nebriti ven!!‘.“ Jednoduché, zrozumiteľné, naše (ako vystrihnuté z Lasicovej výstavy všeľudových zvykov…).
Horšie je to s prekladaním Shakespearových hier: táto činnosť bola u nás celé desaťročia predmetom silnej monopolizácie, či už ju v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia umožnili dôvody osobné (do veľkej miery Zora Jesenská, najmä voči básnikovi Valentínovi Beniakovi), politické (Jozef Kot, 1974–1989) či ekonomické (Ľubomír Feldek, od deväťdesiatych rokov).
Preklady hier rýchlo starnú, a preto sa diela spomínaných tvorcov v našej kultúre ocitajú v rade za sebou, nie vedľa seba. Divadlá siahajú za novými textami, staršie nájdete horko-ťažko v knižniciach alebo (ako Beniakove rukopisy) v archíve, muzeálny Hviezdoslav je on-line. Každú generáciu divákov a čitateľov formuje iný Shakespeare. Dnes je to Feldekov.
Vydania najnovších prekladov v komerčnom vydavateľstve Ikar (od roku 2005 vyšlo 17 titulov), hoci chcú byť „študentské“, ešte vždy podporujú skôr reprezentačný charakter Shakespeara. V slovenčine dosiaľ nemáme edície, ktoré by vyzývali aj k nelineárnemu čítaniu a diskusii.
Akoby sa vydavatelia báli, že poznámky a komentáre pod čiarou čitateľa odstrašia. Mnohí čitatelia a študenti si tieto deficity kompenzujú recepciou českých, prípadne zrkadlových anglicko-českých komentovaných vydaní, najmä dvoch súčasných prekladateľov Martina Hilského a Jiřího Joska. Slovenská knižná kultúra má pred sebou ešte ďalekú cestu.
Shakespeare však bol divadelník, aké šťastie! Nepochybne sú aj iní vynikajúci spisovatelia z dávnejších dôb. Ale čítať osamote poéziu či román klasika je niečo úplne iné než sedieť v divadelnom hľadisku. Shakespeare má úžasnú výhodu kolektívnej recepcie tu a teraz. Kedykoľvek sa hrá, nevyhnutne je súčasťou dobového diskurzu. A niektorá z jeho 38 hier je na repertoári vždy.
Tri nepravdy o Rothovom Hamletovi
Mnohí ľudia na Slovensku majú dnes kreditnú kartu vďaka tomu, že Robo Roth v rokoch 2007–2010 hral Hamleta. Nehral ho síce na javisku historickej budovy, ani sa nepýtal „Mať či nemať“. Ale ani nemal prázdne hľadisko, ako to sugeroval bankový reklamný bilbord. A to je zdroj nádeje.
Jana Bžochová-Wild (1962)
Foto: SITA, Michal Svítok
Divadelná kritička a vysokoškolská profesorka dejín divadla na VŠMU v Bratislave.
O Shakespearovi publikovala viaceré vlastné monografie (Hamlet: dobrodružstvo textu, 1998; Úvod do shakespearovského divadla, 1999; Začarovaný ostrov? Shakespearova Búrka inak, 2003; Malé dejiny Hamleta, 2007).
Najnovšie vydala kolektívnu monografiu v angličtine o recepcii Shakespeara v krajinách V4 „In double trust“. Shakespeare in Central Europe (VŠMU, Bratislava, 2014).