Trvalá platnosť príležitostných písačiek

Týka sa to viac románov ako esejí, ktoré reagujú na súčasné problémy a po určitej dobe rýchlo strácajú platnosť.

V prípade esejí Umberta Eca ma prekvapilo, koľko aktuálnych postrehov a myšlienok sa v nich nájde aj po päťdesiatich rokoch. V slovenčine si z nich môžeme prečítať len málo, ale, ako zvyčajne, môžeme siahnuť po českých prekladoch, lebo české vydavateľstvá boli v tomto smere oveľa usilovnejšie.

V roku 1964 vydal Eco knihu, ktorú by sme doslovne mohli preložiť ako Apokalyptici a integrovaní. V českom preklade vyšla v roku 2006 s názvom Skeptikové a těšitelé. K výberu tohto názvu zrejme viedla aj skutočnosť, že čeština (a slovenčina) nemôže tak ľahko zamieňať prídavné a podstatné mená. Pred polstoročím vyvolala kniha v Taliansku veľkú pozornosť a veľkú polemiku, či si Eco nemýli kultúru s gýčom, klasickú literatúru s komerčnou produkciou.

Apokalyptici a integrovaní sa stali v taliančine všeobecne prijímanými pomenovaniami pre dve kategórie intelektuálov: apokalyptici videli v masovej produkcii ohrozenie kultúry, integrovaní to brali ako prirodzený vývoj. Český preklad knihy nevzbudil mimoriadnu pozornosť ani rozruch a pomenovania skeptici a utešovatelia sa v češtine (a slovenčine) tiež veľmi neujali.

Aktuálnejšie ako pred polstoročím

Eco si na začiatku 60. rokov minulého storočia uvedomil, že kultúrne povedomie publika neformujú len hodnotné knihy, výstavy, divadelné predstavenia a filmy, ale aj diela, ktoré chcú čitateľa len zaujať a pobaviť, podobne ako televízne programy, komiksové seriály či populárna hudba. Chcel tento fenomén preskúmať s vážnosťou literárneho vedca. Hranica medzi takzvanou vyššou a nižšou literatúrou bola v tom čase ešte dosť vyhranená, Ecova iniciatíva preto spisovateľov a kritikov zaskočila a mnohých pobúrila.

Keď vyšiel český preklad, pohľad na literatúru a na kultúru bol celkom iný a Ecova provokácia sa zmenila na historický dokument, hoci jeho opis situácie a jeho delenie kultúrnej verejnosti je možno ešte aktuálnejšie ako pred päťdesiatimi rokmi.

Keď berieme kultúru ako aristokratickú záležitosť pre osoby s vycibreným vkusom, potom je samotná predstava kultúry, ktorá sa páči všetkým, úplným nezmyslom. Tradícia vyvolených duchov sa začala dávno, Eco cituje Hérakleita, ktorý pripomína nevzdelancom, že nepíše pre nich, ale pre tých, čo mu rozumejú. Jeden vyvolený mu je za stotisíc nepovolaných. Pred päťdesiatimi rokmi však bola prítomnosť más v spoločenskom živote už dávno samozrejmosťou, ale ich vkus stále napĺňal vyberaných estétov hrôzou. Videli to ako nezvratnú degradáciu kultúry, preto ich Eco nazval apokalyptikmi.

Proti nim postavil tých, ktorí v televízii, vo filme, v rozhlase a vo vreckových vydaniach kníh videli možnosť, ako sprístupniť umenie veľkému množstvu divákov a čitateľov. Mohlo ísť o kultivovanie kultúry, ktorá prichádzala zdola, alebo o kultúru, ktorú ponúkali najlepší umelci širokým vrstvám nepripraveného publika. Brali to ako demokratizáciu kultúry a cítili sa jej integrálnou súčasťou, preto ich Eco nazval integrovanými.

Príslušníci týchto skupín sa líšili aj tým, ako sa do novej kultúry zapájali. Zatiaľ čo apokalyptici sa venovali predovšetkým teóriám o úpadku kultúry a jej kritike, integrovaní ju jednoducho vytvárali, robili televízne programy, písali knihy a menej teoretizovali. Texty apokalyptikov boli o masovej kultúre, texty integrovaných boli masovou kultúrou.

Keď sa dáva publiku len to, čo chce

Čo vyčítali kritici masovému šíreniu kultúry? Novodobé médiá sa obracajú na veľmi široké a rôznorodé publikum, preto sa riadia akýmsi priemerným vkusom a vyhýbajú sa originálnym riešeniam. Po celej zemeguli šíria homogenizovanú kultúru a ničia tým kultúrne špecifiká jednotlivých etník. Obracajú sa na nepripravené publikum, ktoré nevystupuje ako uvedomelý príjemca a dá sa ovplyvňovať bez toho, aby vedelo, že je ovplyvňované.

Masové médiá majú sklon vyvolávať emócie priamo, nie sprostredkovane, neponúkajú symboly, ale hotové pocity. Riadia sa zákonmi trhu, pravidlom ponuky a dopytu, čo znamená, že dávajú publiku len to, čo chce. Na podporu konzumu siahajú k reklame a nahovárajú kupujúcim, čo si majú želať. Sprostredkúvajú aj výsledky hodnotnej umeleckej tvorby, no ponúkajú ich spolu s množstvom produktov bežnej zábavy, čím sa všetko ocitá v jednom balíku s rovnakou kvalitou.

Masmédiá posilňujú pasívne a nekritické videnie sveta, poskytujú veľké množstvo súčasných informácií a prípadné vstupy do histórie tiež menia na komentár k aktuálnemu dianiu, čo historické povedomie skôr oslabuje, ako posilňuje. Masová produkcia je určená pre voľný čas a zábavu a počíta len s povrchným vnímaním prijímateľov. Ponúka preto symboly a mýty ľahko zapamätateľné, s ktorými sa diváci a čitatelia hneď stotožnia, čím však obmedzuje priestor na vyjadrenie konkrétnej, individuálnej skúsenosti ľudí.

Vo všeobecnosti takáto produkcia pracuje so zaužívanými postojmi a názormi, utvrdzuje nás v tom, čo sme si mysleli aj predtým, jej vplyv je konzervatívny a smeruje k potvrdeniu súčasného sociálneho rozloženia spoločnosti. Dokonca aj v prípadoch, keď sa tvári provokačne, zostáva veľmi konformná a potvrdzuje modely správania, spoločenské hodnoty a politické smerovanie v súlade s vládnucou ideológiou.

Bez mráčika pochybnosti

Sú to príležitostné zamyslenia spred päťdesiatich rokov. Keď o tridsať rokov neskôr naše plánované hospodárstvo neplánovane skrachovalo, situácia krajín s trhovým hospodárstvom bola celkom iná. Vyvinuli sa nové spôsoby manipulácie so zdanlivo neregulovaným trhom i nové obranné mechanizmy spoločnosti voči ziskuchtivým špekuláciám. My sme však o tom vedeli len málo, sústredili sme sa na politické a kultúrne lákania ponúkaného trhového modelu, jeho ekonomická podstata nám unikala.

Keď si dnes nahradíme voľakedy používané označenia ľudovej či masovej kultúry termínom komerčná, vidíme, že Ecov popis povahy tejto kultúry je stále dobrým východiskom na to, aby sme sa zamysleli nad jej súčasnou fázou. Produkty určené na rozvoj a kultivovanie ľudského vedomia sa stále viac menia na tovar, ktorý podlieha zákonom jeho obehu na trhu.

V 60. rokoch sa v Taliansku ešte diskutovalo o tom, či je možné dovoliť reklamu určenú deťom, keď je evidentné, že nepripravená detská duša sa dá veľmi ľahko zmanipulovať, aby sa stala spojencom v nátlaku na rodičov. Aby rodičia nakupovali veci, ktoré deťom poskytnú len chvíľkové rozptýlenie, ale výrobcom trvalé zisky. My sme reklamu určenú deťom prijali bez mráčika pochybnosti, lebo v tom čase sa s ňou už zmierili aj všetky takzvané vyspelé spoločnosti.

Naše úvahy o kultúre sa skoro výlučne zaoberajú tým, čo sa voľakedy nazývalo vysokou kultúrou. Kritici sa venujú výstavám, divadelným predstaveniam, filmom, grantom ministerstva kultúry, čo bola odjakživa ich úloha. Recenzie na bestsellery, televízne seriály a kvízy sú buď obyčajnou reklamou, alebo stručnou poznámkou, že ide o povrchnú zábavu, ktorá nestojí za reč.

Eco a jemu podobní autori nás upozornili, že keď chceme vedieť, aké je kultúrne povedomie obyvateľstva, musíme bez predsudkov skúmať aj produkciu, ktorú konzumuje deväťdesiat percent publika.

To je blahobyt

Taliansko po druhej svetovej vojne, podobne ako Slovensko na začiatku 90. rokov minulého storočia, prešlo od autoritatívneho modelu spoločnosti k liberálnej demokracii, hoci v inej fáze jej vývoja. Modely správania a spoločenské hodnoty prirodzene preberalo od tých krajín, ktoré mu boli vzorom. Aj pre Talianov, aj pre nás to bola na prvom mieste Amerika, ktorá už vyprodukovala nepreberné množstvo komerčnej produkcie rôzneho druhu, pripravenej do vysielania televízií nových záujemcov.

Pre Eca to bola príležitosť, aby v 70. rokoch vydal knihu príležitostných zamyslení o americkom spôsobe života a jeho vplyve na Taliansko, ktorú nazval Z periférie impéria. Všimol si dva príznačné detaily z vtedajšej americkej televízie. Ako kokakola využíva v reklame spojenie „the real thing“, ktoré sa aj v bežnom jazyku používalo na hyperbolické pomenovanie, na označenie toho najlepšieho, čo môžete dostať, hoci doslovne to znamená iba „skutočnú vec“.

Druhým magickým slovom bolo „more“, čo vlastne znamená „ešte“ ale v podobe „viac“. Nepovedia preto, že program bude o chvíľu pokračovať, ale „more to come“, nepožiadajú, aby im ešte priniesli kávu, ale „more coffee“. Naznačí vám to, že dostanete viac, ako ste zvyknutí, viac ako by ste si želali, hoci to potom odhodíte. To je blahobyt. Eco skúmal americkú predstavivosť, ako si želá reálnu vec, a aby to dosiahla, vyprodukuje dokonalý falzifikát.

V našej televízii už teraz vidíme, že aj banálny kvíz sa ohlasuje hlasným vykrikovaním ako príchod dedinského cirkusu. Už nestačí niečo oznámiť, musí toho byť „more“. A zakrátko sa dočkáme, ako sa v jednom z nespočetných televíznych seriálov objaví modelová situácia, keď mladík na hlavnej stanici uprostred davu ľudí vyzná lásku svojmu dievčaťu, kľakne si pred ňu, podá jej briliantový prsteň a opýta sa, či sa za neho vydá.

Okolitý dav bezdomovcov a uponáhľaných cestujúcich to s dojatím sleduje a mladíkove slová odmení veľkým potleskom. Na tú chvíľu záhadne zmĺkne aj nezrozumiteľné hulákanie staničného rozhlasu. To všetko ako prirodzená súčasť slovenských svadobných zvykov.

Vyrobiť si nepriateľa

Skromné dedičstvo slovenskej esejistiky asi spôsobilo, že aj v Ecovom prípade sme dali prednosť jeho románom, ktoré sme preložili všetky, ale z jeho neporovnateľne rozsiahlejšej vedeckej a publicistickej produkcie sme preložili iba jednu knihu. Vydavateľstvo Slovart to teraz trochu napravilo a pohotovo vydalo jeho publicistickú zbierku z roku 2011 s titulom

Vyrobiť si nepriateľa a iné príležitostné písačky. Eco v sebe nezaprel pedagóga a v krátkom úvode vysvetlil, že skutočným titulom mal byť podtitul s príležitostnými písačkami, ale pre vydavateľa to pôsobilo príliš skromne, hoci potom dodal, že náhodná príležitosť je možno ešte úrodnejším terénom na úvahu ako programový výskum.

Potvrdzuje to hneď úvodný článok o Vyrábaní nepriateľa, ktorý poukazuje na manipuláciu s verejnou mienkou prostredníctvom falošných či tendenčných informácií. Alebo aj článok o Absolútnom a relatívnom, keď v odľahčenom duchu rozoberá závažné gnozeologické a filozofické problémy, či príspevok Embryá mimo Raja, kde aktuálne otázky výskumu kmeňových buniek, embryí, potratu a ochrany života konfrontuje s názormi Tomáša Akvinského.

Eco nezaprie v sebe literárneho vedca v príspevkoch Ja som Edmond Dantès či Hugo, Hélas: poetika excesu, ale ani nezbedného študenta, ktorý sa hrá s jazykom, ako v článku Iný kraj, iný mrav, keď ho celý zostaví z prísloví a porekadiel.

Preklad Eca nikdy nie je jednoduchá záležitosť, ale poradiť si s množstvom prísloví, ktoré sú viazané kontextom, vychádzajú z iných reálií a často sú postavené na rýmoch, dá zabrať aj skúsenému prekladateľovi. Stano Vallo má na zvládnutie takejto úlohy všetky predpoklady. Pozná talianske reálie, pozná svet Ecových kníh i jeho štylistické postupy. Na jeho práci vidno, že má za sebou redaktorskú prax a nebojí sa siahnuť po slovách ako žiadza, ktoré v schematickej lexike éry esemesiek už nenájdete.

Ecove písačky ponúkajú príležitosť zamyslieť sa nad mnohými otázkami dneška, no sú aj pozvaním do sveta jeho kníh, lebo mnohé z článkov v tejto zbierke odkazujú na jeho romány či iné príležitostné texty z dávnejších čias, ktoré sú však stále aktuálne.