Nedávno priateľ Bernard Nežmach v časopise Mladina písal o knihe s názvom Vychovajme psa efektívne, no priateľsky. V duchu názvu skončil takto: „V každom prípade skvelé čítanie. Otázkou, samozrejme, je, prečo by si človek spomedzi miliónov možností, ktoré mu život ponúka, vybral práve psiu spoločnosť.“
Otázka sa mi zdala zaujímavá. Zaoberám sa totiž poradenstvom pre ľudí v psychickej núdzi a sotva pred mesiacom mi jedna klientka položila otázku: „Ale prečo by som sa mala zo všetkého, čo je na tomto svete, rozhodnúť práve pre ,vzťah‘?“ Zažila totiž niekoľko búrlivých vzťahov a sklamaní s dnešnými typickými slovinskými mužmi.
Nie je jediná. Ide o veľmi rozšírený typ Slovinky, ktorá vyrastala mimo prítomného, strateného alebo vyhnaného otca. Mnohé sa pokúšajú v dospelosti ešte raz, no tentoraz úspešne, odohrať s ním vtedy stratenú hru. No z tejto potreby si, samozrejme, vyberajú len takých mužov, ktorí sa osvedčia rovnako mizerne aj ako partneri. Keďže sa v detstve nenaučili, čo je (môže byť) muž, v pohlavnej neistote snívajú o princovi, vyberajú si však slabochov a zradcov. A tých je na voľnom trhu, bohužiaľ, oveľa viac.
Nevedel som jej teda povedať nič iné ako to, že má počkať, kým jej život nenadelí takého partnera, ktorý jej bude vedieť prejavovať vďačnosť.
Pretože ak nie je možné získať mužovu ochranu, niektorým ženám postačuje už samotná vďačnosť. Ako rodené darkyne sa totiž živia pochvalou, z nej žijú. Taká žena sa vám prizná, že jej nerobí problém umývanie riadu, ak jej blízki to, čo im uvarila, prijali mľaskaním a inými výrazmi vďačného schvaľovania. Ak však jedlo nahádzali do seba, zahľadení každý do svojho i-padu, potom – potom nech si sami upracú po sebe…
Psov, chvalabohu, sociálna sieť nezaujíma. Zaujímajú ich podstaty života: jedlo, les, beh, lov, potľapkanie, pachy, sex, spoločnosť. Sú podobní mužom, akí boli v dávnych časoch. A keď sa naviažu, neopustia ťa. Nie však, keď sú plodom selektívneho chovu. Svojhlavé psy mali veľmi málo možností na rozmnožovanie.
Mužov nikto plánovane neselektoval, no najmužnejších – najpripravenejších poskytnúť ochranu družke – samých vykántrili vojny, plienenia a krvná pomsta. Tak sa u nich neprirodzene posilnil gén závislosti, neúprimnosti a príživníctva. Druhá svetová vojna, povojnové zabíjanie, Informbyro, kolektivizácia, emancipácia, bojovný feminizmus a posledná hospodárska kríza boli každý o sebe klincom do rakvy muža. Čo zostalo, je už len simulovanie, náhradné opätovné prežívanie mužnosti vo forme televízie, futbalu, športových stávok, pivka, porna a vystatovačného FB – profilu.
***
Psy sú veľmi odlišné. Treba ich naozaj hrozne trýzniť, aby sa uzavreli do seba. Vo všeobecnosti sa vôbec nehanbia prejavovať city.
V detstve a mladosti som sa ich chorobne bál – kedysi som aj sám ukázal svoje slabošstvo, keď som sa pred divým psom ukryl za brucho mojej vtedajšej tehotnej ženy, a nie je isté, či to nebol ten prvý kamienok, ktorý spustil pomalú lavínu, pod ktorou sa zadusilo naše manželstvo. A ani neskôr som si ich dlho nevedel obľúbiť, uzavrel som s nimi iba nepríjemné prímerie, pretože všetky moje deti sa rad za radom hrnuli do psej spoločnosti, ktorej sa vo vtedajšom ľubľanskom parku Tivoli takpovediac nedalo vyhnúť. Zaťal som teda zuby a strach sa nakoniec rozplynul, keďže sa nikdy nič zlé nestalo.
Až neskôr som začal behávať a tam som sa naučil psí protokol – takže teraz zvedavcovi vždy vystriem ruku, aby ju ovoňal. Počas jedného behu sa ku mne v roku 1995 pripojil medvedík, o ktorom sa ukázalo, že je to dlhosrstý, opustený pudel. Tento náš Maco ma potom ako prvý učil psej láske.
Teraz máme doma dvoch psov, Ferrisa (3,5 roka) a Flynna (8 mesiacov), obidvaja border kólia, strýko a synovec.
***
Samozrejme Bernard pokrčí plecami, že toto nie je žiadna odpoveď na jeho otázku. Už som si myslel, že by bolo najlepšie odpovedať filozoficky, že analógii sa úspešne vyhýbajú len originálne existenciálne zážitky. Človek môže teoreticky vedieť všetko o chemickom zložení vody, no o čo ide naozaj, nebude vedieť, pokiaľ bude piť len kokakolu. Jedno je sledovať Vyslobodenie v televízii, iné, keď ťa ako dieťa skamenené od strachu hodí strýko do bazéna, lebo takto sa vraj naučíš najrýchlejšie plávať.
Priateľstvo so psom je ako pitie vody z chladného prameňa alebo prvý kúsok z ananásu: pokiaľ to neurobíš sám, zážitok ti nevyčaruje žiadny malebný opis ani najšikovnejšia metafora.
***
Na začiatku októbra sme sa s terajšou manželkou presťahovali do Bratislavy. Jej funkcia takmer neumožňuje, aby chodila domov, ale ja sa každý mesiac vrátim na niekoľko dní, takže dvojičky, teraz už maturanti, nie sú ponechané napospas samy sebe. Ukazuje sa, že sa nemajú zle, veď majú spoločnosť Ferrisa a Flynna.
No nás odlúčenie, ako sa ukazuje, zasiahlo viac. Prvú sobotu sme šli do lesa nad Líščím údolím, kde bývame. Čoskoro sme si všimli, že je tu nezvyčajne veľa prechádzajúcich sa, ktorí majú psov. Vskutku čudné bolo to, že boli všetci na vôdzkach, teda psy, a že sa nám pri stretnutí prechádzajúci takmer bez výnimky, vyhýbali hlboko do krovia pri cestičke, pritiahli psa k sebe a napäto čakali, pokiaľ sme neprešli mimo. Keby to nebolo príliš hlúpe, myslel by som si, že sa nás boja.
Zvedavosť nás hnala dopredu smerom, z ktorého prichádzala väčšina, a naozaj sme čoskoro počuli čoraz hlasnejší brechot množstva rozjarených psov. Ukázalo sa, že na druhej strane lesa, 20 minút chôdze cez vrch, je psí útulok Sloboda zvierat. Psy vedeli, že ľudia prichádzajú, aby ich vzali na prechádzku, a štekotom upozorňovali na seba – „Vezmi si mňa!“ Ľudia, prechádzajúci sa v lese, mali teda požičané psy! Preto sa správali tak nezvyčajne – prísne predpisy ohľadom vôdzky a stretávania sú na to, aby zabránili nepríjemnostiam kvôli prípadným sťažnostiam ľudí, ktorí sa boja psov.
Určite nám Ana a Klemen chýbajú viac ako Ferris a Flynn, no kde nájdeš dve náhradné deti? Bez toho, aby sme sa museli poradiť, pristúpili sme k voliéram a prihlásili sme sa. Opatrovníčka nám pridelila dvoch psov, volajú sa Manki a Honza. Prvý je veľmi čierny, zavalitý ako medveď, prívetivý 4-ročný pes, druhý ešte mladý, hnedej farby, možnože polročný. Niečo ako naši dvaja. Ibaže, správali sa inak: slepo ťahali dopredu, hnali sa za ňufákom bez toho, aby si všímali nás a jeden druhého. Bernardu pri tom zaliali slzy, aj ja som ucítil hrču v hrdle.
Na ďalší deň sme pre nich doma pripravili ryžu s tuniakom, išli sme po nich, odviedli ich domov, dali sme im najesť v garáži – to nie je nejaký obrad, ale niekoľkosekundové mľaskanie a hltanie – a nakoniec sme ich odviedli po inej lesnej ceste naspäť. Bernarda pri tom tvrdila, že jej podstrčili iného psa – a to preto, lebo Honza sa sčista-jasna rozjašil a počas chôdze viackrát vrčiac skočil na Mankiho, tváril sa, že ho hryzie za šiju, ťahal ho za chlpy. Manki sa pri tom správal podobne ako Ferris, keď ho takto počas hry napáda Flynn – predovšetkým ho ignoroval, odvracal hlavu, sem-tam zahral jemný protiútok.
Musím povedať, že toto bolo pre mňa dosiaľ jedno z najväčších uspokojení v živote, keď som mohol byť svedkom tohto prebudenia.
Bernarda je počas pracovných dní zaneprázdnená od rána do neskorého večera, ale ja som mohol každý deň chodiť po Mankiho a Honzu. Počas týždňa je návštevníkov útulku málo, a to najmä hneď po dvanástej, keď sa začnú vychádzkové hodiny. Posnažil som sa, aby som tam bol napoludnie, keďže les je v tom čase opustený. Po dvoch týždňoch som ich samých prvýkrát pustil, no bez toho, aby som im odopol vôdzku. Bolo to tak, ako som dúfal: po zapískaní sa pekne vracali po vysušené kuracie črievka, s ktorými si pomáham pri cvičení povelu k nohe. Lenže pri poslednom takomto pokuse Manki zdúchol dolu kopcom.
Poponáhľal som sa za ním s Honzom na vôdzke – a Manki naozaj pekne čakal pred mojou záhradnou bránkou tak, ako som tušil. Keď sme sa vrátili do útulku, sadol som si s nimi na lavičku, aby som počkal, Manki mi položil labu na hruď a naklonil hlavu bokom tým špeciálnym spôsobom, ktorý znamená „pohladkaj“. Honza ma niekoľkokrát potiahol zubami za bradu. Najprv sa mi toto hryzenie nepáčilo, potom som si uvedomil, o čo ide – prizvanie ku hre tak, ako vo svojej mladíckej samopašnosti pozýva Mankiho, s tým, že ma ťahal za chlpy na mieste, ktoré mám jediné zarastené…
Čoskoro som si s pečiatkami na kartičke zaslúžil prvé uznanie, pero, s nápisom „Píšem za práva zvierat." Po šesťdesiatej prechádzke ma čaká tričko!
Človeku, samozrejme, behá v hlave všetko možné. Keď naposledy Manki na dvore pred domom tak ako vždy dojedol, išiel pred bránku, presne tam, kde by cez škáry rolety, keby nebola spustená, bolo vidieť dovnútra. Najprv sa zdvihol a niekoľkokrát poškrabal prednými labami po skle, potom desať minút sedel a čakal bez toho, aby odvrátil pohľad, aj keď som ho volal a lákal na črievka. Vtedy som si sľúbil, že ho určite zoberiem so sebou domov, keď Bernarda ukončí svoj mandát.
Ale prečo by som si ho neosvojil už teraz? V podstate oboch, jasné, pretože sa nedá, aby človek rozdeľoval to, čo v klietke spojila náhoda.
Výhrad je, samozrejme, hromada. Dcéra Ana, ktorú pozývam, aby prišla do Bratislavy, aby sme videli, ako by si psy rozumeli medzi sebou, mi predostiera všetky tie pochybnosti, s ktorými som ju sám krotil do jej trinástich rokov: „Pes je veľká zodpovednosť. Zvládneš ju vo svojom veku? Čo bude, keď budeš chorý? Border kóliou nemôže byť ktokoľvek, všetko ju môžeš naučiť – títo vaši dvaja sú z porekadla o starom psovi a nových kúskoch. Budú mať vôbec radi cestu autom? Pretože mame ich nemôžeš nechať na starosti, keď odídeš do Ľubľany! Nechcem ti vnucovať svoju vôľu, ale dobre si to premysli!“
Možno sa Manki naozaj nevie posadiť na povel, pretože ho to nikto ako mladého nenaučil, je to však taký pes, o ktorom píšu noviny, ako celé dni a noci bdie na hrobe zosnulého „majiteľa“.
A Honzu práve minulý víkend Bernarda naučila: Sadni! Otázka, ktorá zostáva nateraz otvorená znie: A ako sa budem cítiť, keď jedného dňa prídem do útulku a dozviem sa, že Manki a Honza sa už nevrátia, lebo tie dve dievčatá, ktoré mi počas víkendov chodia do kapusty, dostatočne vyrástli na to, aby im rodičia dovolili adopciu?
***
Na konci novembra sa mi ohlásila iná klientka, s iným príbehom, no rovnakou otázkou. Keď pred niekoľkými rokmi ochorela na rakovinu lymfatických uzlín, muž, uznávaný umelec, sa posťažoval, či nejako zhrešil, keď ho takto trestá Boh. A keď sa ukázalo, že ju chemoterapia vyčerpáva až do invalidity, naozaj sa „rozviedol s posteľou“ – odsťahoval sa domov k zostarnutej matke, že tam bude v pokoji tvoriť. Keď si však kvôli charakteru choroby musela najať opatrovateľku, a pretože táto opatrovateľka, ako sa ukázalo, veľmi dobre varila, muž prichádzal okolo obeda pozrieť našu pacientku – rozumej napapať sa. Jeho mamička totiž zabudla vypínať sporák atď. Keď čoskoro nato musela ísť do domova dôchodcov, synáčik sa vrátil zo zhoreniska do bytu k žene.
Pretrpela, ako to už ženy robia, no keď raz po návrate z nemocničnej izolácie zistila, že muž medzitým nakreslil lucianfreudovský akt opatrovateľky, roztiahnutej na ich manželskej posteli, zrejme takmer zo vzdorovitosti vyzdravela.
Rýchlo sa rozviedla, vyhnala ho, a odvtedy márne hľadá dobrého partnera. Nechce ostať sama, no bojí sa sklamania. Tentoraz mi písala, že sa na ňu opäť pokúša nalepiť nejaký umelec z mužových kruhov, ktorý je nateraz veľmi pozorný, no okľukou počula, že pije („vraj iba whisky, takže jej vôňu si je možné pomýliť s vôňou vody po holení“). Čo má robiť? Nech navždy pochová každú nádej?
Napísal som jej: „Chápem Vašu potrebu respektíve potreby. Na jednej strane ste ešte z detstva predurčená obetovať sa, na druhej strane od sochy na obetnom oltári očakávate nielen vernosť, ale aj vďaku. Nechápte ma zle, ale bohovia sú spravidla ľahostajní, ak nie ukrutní. Mám náhradný návrh.“ Opísal som jej svoju skúsenosť a na záver dodal: „Choďte teda na Gmajnice, to je útulok pri Brezovici, a nájdite si psa, ktorého budete venčiť, aj tak vám to, v rámci rekonvalescencie a ako bývalej fajčiarke urobí dobre, keď budete viac v prírode a budete sa viac hýbať. Potom sa mi opäť ohláste.“
To bolo pred tromi týždňami. Dnes som dostal jej list: „Branko, ďakujem za radu. Nedokážem Ti povedať“ – prvýkrát mi tykala – „ako veľmi sa teším, keď sa pozerám na svojho psíka, ako sa teší zo života a drobných darov, ktoré dostáva v podobe psích piškót. Vôbec som nevedela, že sú vo mne takéto city.“
Odpísal som jej: „No, teší ma. Prvá polovica úlohy je splnená. Teraz, keď viete, z čoho sa môžete tešiť, sa pri ďalšej návšteve Gmajníc pozrite okolo seba. Určite tam bude aj nejaký muž, ktorý venčí psov.“
A tak som si povedal, že svoju odpoveď Nežmahovi zverejním, pretože mnohým môže prísť vhod.
Branko Gradišnik (1951)
Slovinský publicista a spisovateľ. Je autorom próz Roky (Leta, 1985), Niekto druhý (A nekdo drog, 1991), Ruka Voda Kameň (Roka Voda Kamen, 2007) a i. Získal dve z najvyšších národných ocenení za beletriu a preklady, ako aj cenu bývalej Juhoslovanskej republiky Golden Arena za najlepší filmový scenár. V poslednom období radí ľuďom v psychickej núdzi, na túto tému publikoval knihy Šťastie, šťastie pre dvoch, Medzi nákovou a kladivom. V súčasnosti žije v Bratislave, kde jeho manželka Bernarda Gradišnik je veľvyslankyňou Slovinskej republiky na Slovensku.