Táto krajina bola moja krajina

Keď sa ku mne koncom januára dostala zvesť, že zomrel folklorista a pesničkár Pete Seeger, nedokázal som k tomu vtedy nič napísať. Pre mňa je písať o Petovi Seegerovi ako písať o sebe samom, a všimol som si, že to bolí.

18.05.2014 07:00
debata
Pete Seeger, 3. máj 1919 - 27. január 2014 Foto: SHUTTERSTOCK
Pete Seeger, folk, piesne, pesničkár, hudba Pete Seeger, 3. máj 1919 - 27. január 2014

Svet, do ktorého som pred tridsiatimi piatimi rokmi náhodne vstúpil, bol svet sprevádzaný Petom Seegerom. Bol to svet, ktorý práve Pete Seeger plnil nádejou a bol to svet, ktorý ma sklamal, tak ako sklamal aj Peta Seegera. Lenže ja, na rozdiel od Peta Seegera, som ten svet nakoniec opustil. Písať o Petovi Seegerovi znamená písať o svete zvanom Amerika, ktorý mal byť plný nádeje na lepšiu budúcnosť, no ktorý sa stal mojou minulosťou.

Pete Seeger patril k ľuďom, ktorí verili, že Amerika nie je vlasť, ale posolstvo. Amerika pre neho nebola krajina Američanov, ale krajina všetkých; nebola domovom Američanov, ale bola domovom všetkých, ktorí stratili domov. Nebola spoločenstvom Američanov, ale spoločenstvom všetkých, ktorí hľadajú nové spoločenstvo. Americký ľud sa nemusel narodiť v Amerike; stal sa americkým ľudom tým, že túžil po Novom svete, ktorý sa mohol objaviť kdekoľvek. Pete Seeger spieval piesne tohto ľudu.

Už nebude protestovať…

Taká bola Amerika, akú som si ju predstavoval ako dieťa a o ktorej som si myslel, že v nej žijem a budem žiť. Ak by som mal povedať, či mám nejaký folklór, taký, ktorý by bol môj, s ktorým som vyrástol a s ktorým sa dodnes stotožňujem, je to ten, za ktorý môžem ďakovať Petovi Seegerovi. Keď mi otec na dobrú noc spieval a hral na bendže, keď sa spontánne pri večeri či na cestách po neďalekých Apalačských vrchoch pustil do spevu, keď založil ľudovú kapelu, ktorá občas hrávala po miestnych oslavách a kaviarňach, jeho najčastejším zdrojom piesní bol priamo alebo nepriamo práve Pete Seeger. Niektoré piesne môj otec počul na Petových koncertoch, iné počul z jeho platní. Ďalšie poznal z kníh a časopisov, ktoré Pete Seeger vydával alebo do ktorých prispieval. Iné piesne poznal zo širšieho prostredia ľudovej hudby, ktorá žila okrem iného z energie, ktorú do nej ako organizátor a propagátor Pete Seeger vkladal.

Môj otec sa narodil v New Yorku. Ľudové piesne sa naučil v Greenwich Village, v nadšení počas veľkej obrody ľudovej piesne, ktorá sa inak volá šesťdesiate roky. Naučil sa hrať na bendže, na ktoré sa mu raz po koncerte podpísal Pete Seeger (neskôr s tým bendžom lietal aj na univerzitu do Berkeley, a raz sa mu počas letu nástroj stratil).

Keď mal môj otec sedemnásť rokov, zložil pieseň o Petovi a poslal mu text, aby si ho ctený autor prečítal. Po čase dostal odpoveď: „Ďakujem Ti za list, no prosím Ťa" (je isté, že keby písal Pete Seeger po slovensky, neznášal by vykanie) "prosím Ťa, aby si o mne nespieval piesne. Už aj tak sa o mne príliš rozpráva… Pamätaj si, že všetky modly majú nohy z hliny.“ Dodal: „Keď budem mŕtvy, potom môže o mne niekto vymýšľať piesne. Vtedy už nebudem protestovať.“

„Teraz by si tú pieseň mohol konečne zaspievať,“ povedali sme otcovi, keď nám pár dní po Petovej smrti ukázal ten list. Pieseň však bola už dávno stratená, podobne ako bendžo s autogramom. Pete môže odpočívať v pokoji.

Řekni, kde ty kytky jsou

Pete Seeger sám seba vnímal ako len jedno ohnivko v reťazi „ľudového procesu“ („the folk process“). Väčšinou spieval piesne, ktoré napísali iní alebo ktoré nenapísal nikto. Občas nejakú pieseň vymyslel sám, no vždy svoj autorský podiel bagatelizoval a robil čo najviac pre to, aby tieto piesne opúšťali jeho ruky a prechádzali do vlastníctva ľudu. Často si vzal ako predlohy už existujúce texty alebo melódie; usiloval sa o to, aby na koncertoch spievali aj diváci a bol rád, keď sa jeho pieseň pri ďalšej interpretácii vyvíjala.

Where Have All the Flowers Gone? napríklad napísal podľa textu kozáckej piesne, ktorú našiel v Tichom Done Michaila Šolochova. Keďže nepoznal pôvodnú melódiu, vymyslel novú (podľa niektorých zdrojov ju prevzal z inej ruskej alebo ukrajinskej ľudovej piesne). Krátko po tom, čo túto pieseň začal verejne spievať, niekto iný k nej pridal dve nové slohy, ktoré Pete s nadšením prijal, a odvtedy nikdy pieseň nespieval bez týchto ďalších slôh. Neskôr bola pieseň preložená do rôznych svetových jazykov – do češtiny ako Řekni, kde ty kytky jsou – a, samozrejme, aj späť do ruštiny.

Pete Seeger, spolu s ľuďmi, ktorých vedel tak dobre spájať a podnietiť k činu, dostal ľudové piesne do stredu pozornosti širokej verejnosti a dal im ich súčasnú podobu a význam. Preto ak sa bežného Američana spýtaš, čo znamená ľudová pieseň, s veľkou pravdepodobnosťou odpovie podobne, ako by bol odpovedal Pete Seeger. Ľudová pieseň Američana – t. j. americká pieseň sveta – to je pieseň bezmocných proti moci, pieseň chudobných proti bohatým, pieseň, ktorá teraz patrí vylúčeným, aby nakoniec mohla patriť všetkým. Pieseň roľníka aj tuláka, pieseň remeselníka aj žobráka, pieseň kazateľa aj hriešnika, pieseň kovboja aj Indiána. Pieseň všetkých, áno, a hlavne všetkých vyhnancov.

Hymny národa, ktorý ešte neexistuje

Nie každému to však vyhovuje. Na rozdiel od ľudových piesní mnohých iných krajín sa americké ľudové piesne dajú len pomerne ťažko použiť ako opora národne konzervatívnej politiky. Americký patriot nevie, čo má robiť s ľudovými piesňami, lebo patriot je presvedčený, že Amerika je vlasť, ale v amerických ľudových piesňach sa nespieva o vlasti.

Osobne som za to vďačný. V krajine, kde vládnuca kultúra zabudla na existenciu ovládaných, sa ľudové piesne stali symbolom boja proti všetkým podobám nadvlády. Vďaka tomu, že som vyrástol obklopený americkými ľudovými piesňami, viem, že môj ľud je proletársky ľud. Prvé piesne, ktoré si zo svojho detstva pamätám, sú piesne sebavedomých odborárov (no aj zúfalých tulákov), dúfajúcich v oslobodenie otrokov (aj povstalcov a zbojníkov). Sú to piesne remeselníkov, ktorým nová technológia zničila živobytie, aj piesne zamilovaných, ktorí kvôli práci museli opustiť svoje lásky, sú to piesne prisťahovalcov vyhnaných zo svojej vlasti do nového života na americkej pôde, aj piesne bývalých poľnohospodárov vyhnaných úžerníckymi bankami zo svojej zeme.

Uspával ma tulák, ktorý „driemal pri bzučaní nekonečných koľajníc“ (The Hobo’s Lullaby – Tulákova uspávanka). Predvádzal sa predo mnou železničný stavbár John Henry, ktorý pri kopaní tunela súťažil s parným kladivom a vyhral – a za to od vyčerpania zomrel (The Ballad of John Henry – Balada Johna Henryho). Varovali ma štrajkujúci z medených baní, ktorí slávili Vianoce v preplnenej hale, keď niekto, vyslaný majiteľmi baní, zakričal „požiar!“, na čo v panike zomrelo 73 ľudí pri úteku cez malé a zaseknuté dvere (1913 Massacre – Masaker roku 1913).

Kričali na mňa lovci veľrýb, ktorí zakrátko zahynuli pri ľahkom záchveve chvosta koristi (Greenland Whale Fisheries – Lov veľrýb v Grónsku). Sťažovali sa mi dobrovoľníci v španielskej revolúcii, čakajúci na listy od svojich milých: „Už moju adresu predsa vieš – na fronte Gandesa, v prvej línii pod paľbou“ (Si me quieres escribir – Ak mi chceš napísať). Zastonali lovci bizónov, ktorým na konci sezóny nechcel zaplatiť šéf, za čo ho potom nechali na púšti, aby sa jeho kosti beleli vo večnom suchu proletárskeho hnevu (Buffalo Skinners – Lovci bizóních koží).

Keď všetci potom spojili hlasy v hymnách Nového sveta, vedel som, že ich hymny sú mojimi hymnami – že jediné národné hymny, ktoré budem môcť spievať s rukou na srdci, budú hymny národa, ktorý ešte neexistuje. Hymny krajiny, ktorú založia ľudia vylúčení zo všetkých predchádzajúcich krajín. A pritom som vedel, že som sa narodil práve v tejto krajine, lebo existovala, hoci len v piesňach.

Zle sa darí Novému svetu

To je azda najväčší rozdiel medzi americkými piesňami robotníckeho ľudu a robotníckymi piesňami iných, najmä európskych, krajín. V Európe sa robotnícke hymny spievali skôr ako nový druh spevu, ktorým sa revoluční robotníci mali odlíšiť od svojich predchodcov a vstúpiť do budúcnosti očistení. V Amerike sa robotnícke hymny spievali ako záver dlhého príbehu, v ktorom postupne vystupovali všetky nasledujúce postavy dejín práce a biedy. Ich ambíciou nebolo až tak vstúpiť do nového sveta, ako len obnoviť ten Nový svet, v ktorom už vraj oddávna žili. (Pete Seeger odporúčal spievať Internacionálu, nie však príliš majestátne a radšej bez orchestra.)

Práve preto ma tak bolí, keď si spomínam na ten Nový svet, ktorému sa tak zle darí v snahe o svoju obnovu. Spomínam si, že ten starý Nový svet som nakoniec opustil, keď som videl, že jeho obnova sa deje tak dlho skutočne len v piesňach a, čo bolelo ešte viac, že už aj tieto piesne sa pomaly prestávajú spievať. Pete Seeger však so spevom nikdy neprestal a verím, že nikdy neprestane. Bude spievať, ako sa vždy snažil, prostredníctvom iných, ktorých učil, povzbudzoval, organizoval, počúval.

Pete Seeger spieval hlasom, ktorý mi niekedy pripadal až príliš sladký. Povzbudzoval publikum tak optimisticky a s takým nepremožiteľným úsmevom, že som občas cítil potrebu otočiť sa mu chrbtom. No nikdy som ho neprestal počúvať, a tomu sa teraz najviac teším.

Post scriptum

Pete Seeger urobil azda viac ako ktokoľvek iný, aby vytvoril ľudové piesne, ktoré Američania môžu pokladať za svoje. Zároveň to však boli piesne celého sveta. A to je možno najamerickejšia osobná vlastnosť – nevnímať rozdiel medzi Amerikou a svetom. Pete Seeger si myslel, že posolstvo Ameriky je svetové posolstvo a to znamenalo kultivovať piesne ľudu celého sveta. Za odmenu svet kultivoval piesne Peta Seegera.

Svet vrátane Slovenska a Česka. Aké to pre mňa bolo prekvapenie! Ako sa ten folklór cestou z Ameriky zmenil! Piesne spievané Seegerom, presvedčeným komunistom (nie však straníckym a nie dogmatickým), sa stali viac alebo menej antikomunistickými. Piesne z ľudových tradícií sa stali znakom neľudovosti ľudí, ktorí väčšinou neznášali miestne ľudovky. Hlavne: nikdy som nemohol pochopiť potrebu ľudí vymyslieť si nové česko-slovenské pojmy „folk“ a „country“ pre niečo, čo pre mňa bolo jednoducho ľudové – bolo to to najľudovejšie, čo vôbec môže existovať. Vari sa folk bál blízkosti k ľudu?

Nakoniec som však pochopil, že v jadre týchto piesní zostalo zásadné posolstvo, ktoré v nich našiel Pete Seeger, a po ňom aj my ostatní: nutnosť vytvoriť solidaritu otrasených, hľadať miesto pre stratených. Pieseň je ľudovou potiaľ, pokiaľ nie je dvornou hudbou pre mocných, pokiaľ sa odmieta spievať pre velebenie kráľov. V inom kontexte sa táto solidarita a toto hľadanie prezliekli do podoby, ktorú som len s veľkými ťažkosťami spoznal. No aj napriek tomu som nejako vycítil, že tieto piesne nie že by patrili mne, skôr ja patrím im. Patrím totiž piesňam, ktoré sa spievajú bez ohľadu na akýchkoľvek kráľov. A neprestanú sa spievať ani v prípade, ak by noví králi nahradili starých. Ľudový proces, ktorý poznám a aký uznávam, teda proces folklorizácie ako „odkraľovania“ – je proces, ktorý nemá nikdy koniec.

Joseph Grim Feinberg (1979)
Doktorand na Chicagskej univerzite v USA, kde píše dizertáciu o folklórnych súboroch na Slovensku. V súčasnosti je aj výskumníkom v Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied a vo Filozofickom ústave Akadémie vied Českej republiky. Vyrástol v americkom štáte Ohio, obklopený americkým folklórom.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #piesne #Pete Seeger #folk #Američan