Bezvýznamný a svetový

Milan Kundera v apríli oslávil svoje 85. narodeniny francúzskym vydaním nového románu Sviatok bezvýznamnosti. Próza, ktorú už predtým stihol vydať po taliansky, rozvírila medzinárodnú literárnu debatu. Je táto kniha prejavom autorovho vyčerpania, únavy, rezignácie alebo aprílový žart?

08.06.2014 07:00
debata

Keď v októbri minulého roka vyšiel v milánskom vydavateľstve Adelphi nový román Milana Kunderu s názvom La festa dell'insignifi­canza, vydavateľ sa nezabudol pochváliť, že ide o prvé vydanie na svete. Bola to informácia pre tých, ktorí vedia, že Kundera je český spisovateľ, žijúci v Paríži a píšuci po francúzsky. Autori nezvyknú uverejňovať svoje knihy najprv v preklade a potom v jazyku, v ktorom boli napísané. Kundera je však trochu zložitejší prípad. Aj po príchode do Francúzska ešte istý čas písal po česky, ale jeho knihy sa v jeho bývalej domovine už vydávať nesmeli, preto vychádzali najprv vo francúzskom preklade.

Kundera však prekladom veľmi nedôveruje. Je presvedčený, že jediný, kto má právo narábať so slovami v jeho knihách, je on sám a dokonca aj v prípadoch, keď sa evidentne pomýli, povinnosťou prekladateľa je zopakovať jeho chybu a neupravovať text. Je to vlastne neuskutočniteľná požiadavka, lebo pri preklade text musí vychádzať z kódu prijímacieho jazyka a jeho spoločenského kontextu. Od talianskej prekladateľky viem, že v čase, keď písal po česky, ale jeho knihy vychádzali po francúzsky, posielal jej na preklad do taliančiny české originály, aby tých upravovateľov bolo čo najmenej. Adelphi sa preto mal čím pochváliť, keď mu Kundera (a francúzsky vydavateľ) dovolili najprv talianske vydanie románu, hoci ho autor napísal po francúzsky a nič mu nebránilo vydať ho najprv v tomto jazyku.

V apríli tohto roku vyšla kniha aj vo Francúzsku s názvom La fête de l'insignifiance. Kundera oslávil prvého apríla osemdesiatpäť rokov, francúzske vydanie preto môžeme vnímať aj ako pozornosť Gallimardu, jeho francúzskeho vydavateľa, k tomuto jubileu. Nebol by to prvý prejav uznania voči svojmu veľkému autorovi. V roku 2011 vyšiel v edícii Bibliothèque de la Pléiade tohto vydavateľstva dvojzväzkový výber z Kunderovho súborného diela, čo sa vo Francúzsku berie ako vstupenka do paláca nesmrteľnosti. Takúto poctu si zaslúžia len tí najvýznamnejší autori a Kundera ju ako jediný spisovateľ dostal ešte zaživa. (Niekde som však čítal, že Claude Lévi-Strausse sa tohto uznania tiež dočkal. No až tesne pred smrťou, a to už mal vyše sto rokov.)

Ani divadelná hra, ani esej, ani román

Talianski recenzenti prijali knihu vcelku pozitívne, hoci s určitými rozpakmi, do akého žánru Kunderov text zaradiť. Taliansky spisovateľ a publicista Alessandro Piperno v nej vidí „surrealistický divertissement“. Taliani majú svoj známy ekvivalent „divertimento“, ale Piperno ho nepoužil možno preto, lebo patrí do hudobnej terminológie a je to bežné domáce slovo (zábava, pobavenie). Ďalšia recenzentka tvrdí, že je to napísané ako divadelná hra, ale nie je to divadelná hra, nie je to ani esej, ani román, ba ani „devertissement“, lebo jeho vyznenie pôsobí strašne. A nie sú si istí, či ide o zábavu, alebo o primeraný umelecký obraz dnešného sveta.

Francúzski recenzenti pokojne nazývajú dielo románom, lebo im sa do tohto žánru zrejme zmestí aj esej, aj filozofická úvaha, aj groteska, aj hra s textom. Nakoniec sám Kundera im dáva za pravdu, keď o svojej Knihe smiechu a zabudnutia hovorí, že v nej koherenciu celku tvorí iba jednota niektorých tém a motívov s ich variáciami. Na otázku, či je to román, odpovedá, že podľa neho áno, lebo román je úvahou nad životom, ako ho vidia imaginárne postavy.

Českí recenzenti názov posledného Kunderovho románu prekladajú ako Slavnost bezvýznamnosti alebo Oslava bezvýznamnosti. Ale taliansky i francúzsky titul sa dajú preložiť aj ako Sviatok bezvýznamnosti a mne sa k tejto knihe najviac hodí. Cez úvahy imaginárnych postáv nám predstavuje svet, ktorý ako pri našich sviatkoch práce vyzerá veselo a bezstarostne, hoci účastníci osláv hrajú iba pridelené úlohy. Vo Sviatku bezvýznamnosti si úlohy pridelili sami a tragédia spočíva v tom, že ten rozdiel už nie je dôležitý.

Nová epocha dejín bez zmyslu pre humor?

Pochybnosti o žánrovom zadelení knihy spôsobuje možno aj jej rozsah. Má len niečo vyše sto strán. Je rozdelená do šiestich častí. Prvá má názov Hrdinovia sa predstavujú, a keď potom vidíme, akí sú to hrdinovia a čím sa predstavujú, je nám jasné, že tie slová nemôžeme brať až tak vážne.

O Alainovi sa dozvieme len to, že sa prechádza po Paríži, obzerá si odhalené ženské pupky a čuduje sa, prečo sa zvodnosť ženského tela presunula zo stehien, zadku a pŕs na pupok. Ramon sa približne v tom istom čase v Luxemburských záhradách chystá navštíviť Chagallovu výstavu, ale dlhý rad ho od jeho úmyslu odradí. Približne v rovnakom čase D'Ardelo kráča po schodoch k lekárovi, aby sa dozvedel, či nemá rakovinu. Lekár ho poteší dobrou správou, ale keď D'Ardelo o chvíľu stretne Ramona, donedávna ešte jeho kolegu v inštitúte, ktorý podľa autora nemá význam spomínať, zaklame. Nevedno prečo.

Predtým sa s obdivom vyjadril o duševnej sile dámy, ktorej ráno zomrel milenec, ale večer uňho dokázala byť veselá. Asi chcel, aby aj jeho Ramon obdivoval pre to isté a vecne mu oznámi, že má rakovinu. Požiada Ramona, aby mu zohnal niekoho, kto mu zabezpečí servis na narodeninový koktail. Tak sa do deja dostanú Charles a Caliban, ktorí sa živia poskytovaním takýchto služieb.

D'Ardelova zdržanlivosť pri zmienke o svojej chorobe naozaj urobila na Ramona dojem, hoci ho pokladá za narcistického snoba. A tak na jeho príklade rozvedie úvahu o tom, že ženy nezískate predvádzaním vlastnej duchaplnosti, lebo to v nich vyvoláva pocit, že sa tiež musia predviesť. Ako váš súper sa vám žena nemôže len tak ľahko oddať, zatiaľ čo bezvýznamne táranie oslobodzuje: ani žena nemusí dokazovať svoju duchaplnosť, môže sa správať bezstarostne a stane sa prístupnejšou.

Druhá časť je venovaná Stalinovej historke o dvadsiatich štyroch jarabiciach, ktorú vo svojich pamätiach spomína Chruščov. Touto epizódou sa podľa Charlesa začala nová epocha dejín, bez zmyslu pre humor, lebo nik z prítomných nepochopil, že Stalin si z nich robil žarty, keď tvrdil, že jarabice zostali sedieť na konári, kým ich všetky nepostrieľal. Charles daroval priateľom Chruščovove pamäti, aby sa pobavili, ale keď to spomenuli pred dvadsaťročným dievčaťom, ničomu nerozumelo, bralo to ako príbeh o poľovníkovi, len nechápalo, prečo sa volal Stalin. Aby svojich priateľov poučil, vyrozprával im Charles aj príbeh o premenovaní Königsbergu na Kaliningrad. Za všetko vraj mohla Kalininova chorá prostata. Musel často močiť a raz pri dlhom Stalinovom prejave to už nevydržal a pomočil sa. Stalinovi ho prišlo ľúto, čo bol preňho dovtedy nepoznaný príjemný pocit, a tak po Kalininovi pomenoval mesto.

V ďalšej časti dá autor čitateľovi znovu najavo, že sa s ním hrá, keď sa prizná, že doslova zopakoval svoje vety zo začiatku románu, ale neprekáža mu to. Alain uvažuje o pupku a svojej mame, keď doňho vrazí mladá žena. On sa ospravedlní, ona mu vynadá. Nasleduje úvaha o dvoch kategóriách ľudí: ospravedlňovačoch, čo sa hneď cítia vinní, a hulvátoch, ktorí vám ešte vynadajú. Nasleduje časť, kde sa všetci hrdinovia stretnú na koktaile a hľadajú dobrú náladu.

Bezvýznamnosť – podstata života

V časti o páde anjelov sa Charles na svoju škodu presvedčí, že jeho teória o zvodnosti bezvýznamnosti platí a Stalin svojim druhom dokáže, že Kant sa so svojou „vecou osebe“ mýli a pravdu má Schopenhauer, lebo svet je len vôľa a predstava. Dôležité je, aby do chaosu, kde má každý svoju predstavu o svete, vstúpila silná vôľa, ktorá presadí jedinú správnu predstavu. Keď je vôľa dostatočne veľká, dokáže ľudí prinútiť, že uveria hocičomu.

Nakoniec prichádza sviatok bezvýznamnosti. Alain sa pomerí so svojou matkou, ktorá ho nechcela, aby nepriviedla na svet ďalšieho človeka, čo sa bude večne ospravedlňovať. A dokončí svoju meditáciu o znakovosti pupku, ktorý neodkazuje na ženu ako na jedinečnú bytosť, ale na plod ako výsledok sexuality, vďaka ktorej sa rodia milióny nových bytostí. Žena sa tak stáva len ich anonymným „vynositeľom“.

Charles s Calibanom zahrajú v Luxemburských záhradách scénku s poľovníkom a mužom, ktorý nevie udržať moč, všetci sa tešia, hoci každý niečo predstiera. Ramon pozoruje tento sviatok bezvýznamnosti, pochváli D'Ardela za jeho predstieranú odvahu a vysvetľuje mu: „Bezvýznamnosť, priateľ môj, je podstata života. Je s nami vždy a všade. Je aj tam, kde ju nikto nechce vidieť: v hrôzach, krvavých bitkách, v tých najhorších pohromách. Neraz na to treba odvahu, aby sme ju rozoznali v takých dramatických podmienkach a nazvali ju jej menom. Ale nestačí, aby sme ju spoznali, treba ju mať rád, treba sa naučiť bezvýznamnosť milovať. Tu, v tomto parku, pred nami, pozrite sa, priateľ môj, je dokonale prítomná, so všetkou svojou nevinnosťou, so všetkou svojou krásou. Áno, krásou. Aj vy ste to povedali: dokonalá veselosť – a celkom zbytočná – deti sa smejú, hoci nevedia prečo – nie je to azda pekné?“

Trochu namyslené. Nakoniec, ako vždy

Kunderovým problémom je, že jeho dielo nepatrí len dvom jazykom, ale aj dvom krajinám, ktoré si naň robia nárok. Môže si však nejaký štát nárokovať na dielo autora len preto, lebo sa v ňom narodil, alebo že píše v jeho jazyku? Kafka, Joyce, Beckett, Ionesco, Konrád a celý rad autorov takéto priraďovanie veľmi komplikujú. Sám Kundera sa cíti viac doma vo francúzskej ako v českej literatúre. V roku 1993 sa pre Le Monde v jednom z mála rozhovorov, ktoré poskytuje, vyjadril: „Práve tu som nadviazal priateľstvá, ktoré sú mi najdrahšie, tu som napísal svoje najzrelšie knihy a tu ma pochopili skôr a lepšie ako inde.“ Aj reakcie na jeho poslednú knihu to potvrdzujú.

Zatiaľ čo kritika v Taliansku a vo Francúzsku ju prijala s uznaním alebo aspoň s pochopením, v Česku prevládli rozpaky a pochybnosti. Kniha tam nevyšla a časť českej inteligencie sa s odmietavým Kunderovým postojom k prekladu svojich diel do češtiny nevie zmieriť. Jeden z recenzentov komentoval jeho vydanie v Taliansku slovami, že sa ním „autor, respektíve vydavateľstvo, znovu dostalo do kontextu, ktorý Kundera nazýva Weltliteratur. Je to asi správne, ale trochu namyslené. Nakoniec, ako vždy“.

Narážal na Kunderovo vyjadrenie o tom, že „umelecké dielo sa dá umiestniť do rámca dvoch základných kontextov: buď do kontextu dejín daného národa (nazvime ho „malý kontext“), alebo do nadnárodných dejín umenia (nazvime ho „veľký kontext“). O hudbe sme zvyknutí uvažovať celkom prirodzene vo veľkom kontexte… Naopak, román, pretože je spätý so svojím jazykom, sa na všetkých univerzitách skúma takmer výhradne vo svojom malom národnom kontexte. Európe sa nepodarilo chápať svoju literatúru ako historickú jednotu a neprestanem opakovať, že v tom spočíva jej nenapraviteľné duchovné zlyhanie." Kundera ešte dodáva: „Vlastnícka túžba národa vo vzťahu k jeho umelcom sa prejavuje v „terorizme malého kontextu“, ktorý redukuje celý zmysel diela na úlohu, ktorú toto dielo plní vo svojej vlastnej krajine.“

Polemických hlasov o Kunderovom postoji v Česku ešte pribudlo, keď sa v tlači objavila správa o jeho údajnom udavačstve v päťdesiatych rokoch. Ľudia z veľkého kontextu, ako nositelia Nobelovej ceny John M. Coetzee, Gabriel García Márquez, Nadine Gordimer, Orhan Pamuk, ale aj ďalší svetoznámi spisovatelia ako Juan Goytisolo, Philip Roth či Salman Rushdie, sa postavili na obranu jeho dobrého mena.

Denník Le Figaro vtedy dokonca napísal: „V minulých dňoch stovky médií so sebaistotou informačných profesionálov šíria odhalenie, s ktorým prišiel jeden český týždenník, keď vysypal obsah odpadkového koša na slávneho človeka, jedného z veľkých spisovateľov našej doby: na Milana Kunderu. Policajný dokument, ktorý údajne dokazuje, že tento človek udal mladého antikomunistu, vydala inštitúcia s podivným názvom Ústav pre štúdium totalitných režimov. Táto vedecká špecializácia vyvoláva nešťastný dojem, že pokračuje v práci komunistických tajných služieb: ďalej vyťahovať ľudí a udávať ich bez škrupúľ."

Z výšky nekonečne dobrej nálady

Pravda je, že v Paríži sa pražská minulosť posudzuje s odstupom ľahšie ako v Prahe. Aj Stalinov zmysel pre humor. Pre tých, na ktorých mal dosah, bolo múdrejšie brať jeho vtipkovanie o postrieľaných jarabiciach smrteľne (doslovne) vážne.

Časť čitateľov možno bude súhlasiť s názorom, že tento román je prejavom vyčerpania, únavy a možno aj rezignácie. Ale Kundera sa narodil prvého apríla a čitatelia môžu prijať jeho rozmarné písanie aj ako aprílový žart človeka, ktorý si vzal ponaučenie od Hegla: „Iba z výšky nekonečne dobrej nálady môžeš pod sebou pozorovať večnú hlúposť ľudí a smiať sa na nej.“

Na záložke talianskeho vydania je citát autorovej manželky z Pomalosti: „Toľko ráz si mi hovoril, že jedného dňa napíšeš román, v ktorom nebude jedného vážneho slova… Ale upozorňujem ťa, dávaj si pozor.“ Taliansky redaktor dodáva, že Kundera si nedal pozor a napísal Sviatok bezvýznamnosti. Citát však nie je úplný. Chýba v ňom veta: „Tvoji nepriatelia na teba čakajú.“ Na Kunderu však čakajú aj jeho priatelia a tí ocenia, že sa svojím nepriateľom neváha postaviť tým, že napíše novú knihu.

František Hruška (1944)
Absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave ako doktorand študoval v talianskej Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve. Niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK v Bratislave, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre. Je nositeľom vyznamenania za zásluhy o Taliansku republiku.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #román #spisovateľ
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy