Niet spravodlivých víťazov ani spravodlivých porazených

Dodnes sa historici, politici a ľudia v krčme hádajú a nevedia sa dohodnúť, kto je za vojnu zodpovedný, kto ju vyvolal a ako to vlastne bolo na tej Piave a v Karpatoch.

Keď sa vojna skončila, zišla sa v parížskych predmestiach mierová konferencia. Napokon sa podpísali mierové zmluvy. Podmienky diktovali víťazi. Dodnes sa môžeme v rôznych článkoch, a to aj v takých, ktoré sa tvária ako odborné, vedecké, dočítať, že mierové zmluvy boli nespravodlivé. Niekto nám chce asi nahovoriť, že vojny by sa mali končiť spravodlivými mierovými zmluvami, že tak je to v dejinách bežné a víťazi v prvej svetovej vojne toto pravidlo porušili. Spravodlivých mierových zmlúv sa dožadovali, samozrejme, tí, čo vojnu prehrali. Ale Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a ich spojenci mali možnosť diktovať mierové podmienky porazenému sovietskemu Rusku v Brest-Litovsku i porazenému Rumunsku v Bukurešti. Bolo to o niekoľko mesiacov skôr, ako oni sami ako porazení prišli na mierové rokovania do Paríža.

Brestlitovská a bukureštská zmluva sú jasným dôkazom pokrytectva tých, ktorí sa potom dožadovali spravodlivosti. Tieto mierové zmluvy sú nezakryte podmaniteľské, lúpežné. Nemalo by sa na ne zabúdať. Prvá svetová vojna ukázala okrem iného celkom jasne, že vojna nemá nič spoločné so spravodlivosťou. Niet spravodlivých víťazov ani spravodlivých porazených. Ak sa chceme vôbec dopátrať spravodlivosti v dejinách, nehľadajme ju vo vojnách.

Hľadanie vinníka

Vo Versaillskej mierovej zmluve medzi víťaznými mocnosťami a Nemeckom sa písalo, okrem územných požiadaviek na úkor Nemecka a ťažkých vojnových reparácií, aj o tom, že Nemecko je hlavným vinníkom vypuknutia vojny, a preto musí niesť následky, musí byť, ako všetci vinníci, potrestané. Trestať vinníkov je tiež akt spravodlivosti. Nemecká spoločnosť niesla toto obvinenie oveľa ťažšie ako vojnové reparácie. Dlho, až do súčasnosti, bola a je téma viny za vojnu – a nielen za prvú, ale aj za druhú svetovú – bolestivou témou, o ktorej sa v nemeckých médiách a v celej spoločnosti vášnivo diskutuje.

Ako je to vlastne s vinou za rozpútanie vojny? Čo nájdeme v diplomatických dokumentoch, v archívoch? Dnes sú už všetky podstatné dokumenty známe, takže situácia by mala byť jasná. Ale, zdá sa, že to tak nie je.

Každá z krajín, ktoré vstúpili do vojny, mala svoje vojnové ciele, takmer vždy išlo o získanie ďalších území. Výnimkou bola azda iba Veľká Británia, vtedy dominantná námorná veľmoc, ktorá ovládala takú veľkú časť sveta, že o ďalšie územia neprejavovala záujem. Jej záujmom však bolo zastaviť rozpínavosť novej európskej veľmoci – Nemecka, ktoré začalo Veľkej Británii vážne konkurovať na svetových moriach.

Francúzsko chcelo revanš za prehratú vojnu roku 1870 s Pruskom a chcelo späť Alsasko-Lotrinsko. Francúzsky prezident Raymond Poincaré, pochádzajúci z Lotrinska, mohol byť takmer symbolickou postavou protinemeckej politiky. Rusko malo rozsiahle imperiálne záujmy, hlavne v Európe. Túžilo ovládnuť čiernomorské úžiny, získať dominantné postavenie na Balkáne a v Poľsku. Taliansko, ktoré sa k týmto dohodovým krajinám roku 1915 pridalo, požadovalo ovládnutie severného Jadranu s Terstom, Južné Tirolsko a ďalšie územia patriace Rakúsko-Uhorsku, kde žilo po taliansky hovoriace obyvateľstvo. Rakúsko-Uhorsko, ktoré bolo síce jednou z najväčších a najľudnatejších krajín v Európe, ale ktorého mocenský vplyv upadal, túžilo po zahraničnopoli­tickom úspechu. Jej najväčším záujmom bolo ovládnutie Balkánu, kde sa jeho záujmy stretali so záujmami Ruska.

Najväčšie imperiálne ciele malo nepochybne Nemecko. Nielenže sa chcelo stať dominantnou veľmocou na európskom kontinente, ale chcelo byť aj dominantnou koloniálnou veľmocou v Afrike a v Ázii – to bolo možné iba na úkor Veľkej Británie a Francúzska. Imperiálne záujmy, plán získať ďalšie územia – to je vždy hrozba konfliktu. Ale vojnu musí niekto začať, vždy musí byť niekto, kto má prst na spúšti a stlačí.

Prst na spúšti

Sarajevský atentát nebol celkom iste príčinou vzniku vojny. Vo Viedni a v Budapešti však vážne uvažovali o tom, že atentát treba využiť na „potrestanie“ Srbska, aj keď atentát spáchali bosenskí Srbi, teda štátni príslušníci Rakúsko-Uhorska. Napriek veľkej snahe sa rakúsko-uhorským úradom a tajnej polícii nepodarilo dokázať srbskej vláde vinu za atentát. Pre pánov, ktorí rozhodovali vo Viedni, to však bol zanedbateľný detail. Srbsko im už dlhší čas „pilo krv“, pretože bolo prekážkou ich balkánskych ambícii a cez srbských Karadjordjevičovcov presadzovalo svoje záujmy na Balkáne Rusko. Viesť vojnu proti Srbsku, poraziť ho a posilniť svoj vplyv na Balkáne – to by bolo fajn a s tým súhlasili všetci vo Viedni i v Budapešti.

Malo to však jeden háčik. Spojencom či skôr ochrancom Srbska bolo Rusko. A viesť vojnu proti Rusku – to už bol problém. Na to potrebovali vo Viedni súhlas a podporu svojho spojenca v Berlíne. A súhlas nielen dostali, ale nemecký cisár a jeho vláda vyvinuli na svojho spojenca nátlak, aby vojnu začal, a to čím skôr. Wilhelm II. napísal vlastnoručne na správu svojho veľvyslanca z Viedne: „Teraz, alebo nikdy!“ Do Viedne poslali z Berlína tzv. bianko šek, posolstvo, že nech urobia vo Viedni čokoľvek, Berlín stojí za nimi. Až pod týmto tlakom sa napokon vo Viedni rozhodlo: najprv neprijateľné ultimátum a potom – 28. júla 1914 vypovedanie vojny Srbsku.

Rusko ako odpoveď na vypovedanie vojny začalo mobilizovať. V Berlíne čakali iba na to a okamžite vypovedali 1. septembra vojnu Rusku a následne Francúzsku. Ale nenapadli Rusko – napadli neutrálne Belgicko, pretože sa chceli čo najskôr dostať do Paríža. Odpoveď z Londýna nemohla byť iná: vypovedanie vojny Nemecku. Prst na spúšti držal František Jozef vo Viedni, ale stlačil ho za výdatnej pomoci nemeckého cisára Wilhelma II.

Námesačníci?

Prečo sa o vojne rozhodlo v Nemecku je tiež známe. Nemecko bolo v lete 1914 na vojnu pripravené. A v tomto prípade sa mohlo skryť za svojho spojenca a tiež za to, že bráni civilizáciu pred slovanským barbarstvom – sarajevský atentát bol jeho prejavom. Vojnu možno chceli všetci a všetci sa na vojnu pripravovali, zbrojili. Ale spúšť v lete 1914 stlačil jeden. To je nevyhnutné povedať.

V poslednom čase rozvíril hladinu diskusii o prvej svetovej vojne austrálsky historik Christopher Clark svojou knihou, ktorú nazval Námesačníci. Ako námesačníci v nej vystupujú politici, diplomati, vojaci, panovníci a prezidenti všetkých krajín. Ako je známe, námesačníci nevedia o tom, čo robia, a preto ani nie sú za svoje činy zodpovední. To je jedna stránka veci. Druhá spočíva v tom, že všetci námesačníci sú postavení na rovnakú úroveň – všetci majú rovnakú zodpovednosť. To je tendencia nielenže historicky nekorektná, ale aj spoločensky nebezpečná. Aj v súčasnosti prebiehajú vo svete konflikty, aj dnes sa ešte všelikde bojuje. Kým nebude verejnosť schopná pomenovať iniciátora vojnového konfliktu a postaviť sa mu na odpor – svet bude v trvalom ohrození. História prvej svetovej vojny, aj keď sto rokov stará, je živá. Nemali by sme ju zahmlievať.

Prvá svetová vojna veľmi výrazne zmenila svet. Zmenila sa však nielen politická mapa sveta. Zmenili sa ľudia, zmenila sa spoločnosť. Treba priznať, že aktéri, ktorí priviedli svet k vojne, netušili, že to bude taká katastrofa a kataklizma. Dovtedajšie vojny boli iné. Napoleonské vojny trvali dlho, ale s prestávkami a v rôznych krajinách. Postihnuté bolo aj civilné obyvateľstvo, ale iba tam, kde sa priamo bojovalo. A na začiatku 20. storočia boli už aj napoleonské vojny dávnou históriou. Všetky ďalšie vojny, hlavne tie, ktoré viedlo Nemecko, ale aj vojna Britov proti Búrom – to boli také malé vojničky, ktoré trvali krátko. Wilhelm II. si to aj tak predstavoval: nemecká armáda si urobí „krátky výlet do Paríža“ a na Vianoce už budú všetci doma. Potom na niekoľko týždňov či azda mesiacov sa pôjdu pozrieť do ruských stepí a na letnú žatvu už budú na poliach. Ale všetko bolo inak. Milióny mŕtvych, zmrzačených, zajatých. Pre celú generáciu mladých mužov to bola celoživotná trauma. A za každým padlým a zmrzačeným vojakom sa skrývali osobné rodinné a spoločenské drá­my.

Boj o miesto na slnku

Konkrétni aktéri, ktorí sú zodpovední za vojnu, sú známi. Ale stále zostáva nezodpovedaná otázka: Prečo? Prečo sa v ľudskej hlave zrazu zrodí myšlienka, že treba dobývať ďalšie a cudzie územia? Jedna odpoveď je: Je to dobyvateľský pud, ktorý sprevádza ľudské dejiny od začiatku. Ale v prípade prvej svetovej vojny našiel tento pud spojenca v európskom nacionalizme, ktorý strašil v hlavách. A nielen v hlavách politikov, ale aj vo verejnosti, ovplyvňovanej médiami. Európsky nacionalizmus priviedol na svet myšlienku národného štátu, teda štátu, v ktorom by nebol štátnym suverénom panovník, dynastia alebo občan, ale národ. V Európe táto idea priviedla k vytvoreniu dvoch nových veľkých štátov: Nemecka a Talianska. Ale aj menšie národy chceli svoje „národné štáty“. Verili, že na ne majú právo, „sväté právo“.

Na Balkáne sa o „národný štát“ bojovalo už od poslednej tretiny 19. storočia. A národný štát mal svoje ciele. Nechcel byť malým. Ani malé Srbsko nechcelo zostať malým a veľké Nemecko chcelo byť ešte väčším. V nemeckej tlači sa pravidelne písalo o „väčšom životnom priestore“ a o „mieste na slnku“. Prvú svetovú vojnu nevysvetlíme, ak nepochopíme, že mysle Európanov boli opantané nacionalizmom. Tradičnej imperiálnej politike dal nacionalizmus nový impulz. Imperiálne ciele boli záležitosťou elít, ale cez nacionalizmus a národné záujmy bolo možné osloviť široké masy. Aj preto bola prvá svetová vojna taká masová a taká krutá. Aj atentátnici v Sarajeve boli nacionalisti. Verili vo Veľké Srbsko, boli ochotní kvôli tejto myšlienke vraždiť a boli pripravení obetovať za ňu vlastné životy.

Vojna sa skončila, ale…

Výsledky prvej svetovej vojny uspokojili národné požiadavky víťazov. Porazení prežívali hlbokú frustráciu nielen kvôli vojenskej porážke, ale predovšetkým preto, že utrpeli ich národné ambície. Dalo by sa očakávať, že po takej hroznej vojne nebude už mať nikto chuť na ďalšiu vojnu. Toto ale platilo iba pre víťazov. Tí sa budúcej vojne vyhýbali až veľmi úzkostlivo. V porazených krajinách však veľmi krátko po skončení vojny začali vznikať plány na odplatu za vojnovú porážku. Nacionalizmus v hlavách bol takýmto plánom naklonený. Iba tak si možno vysvetliť, že spoločnosť v Nemecku bola veľmi rýchlo zmanipulovaná slobodníkom z prvej svetovej vojny Adolfom Hitlerom.

Kríza, ktorú v spoločnosti vyvolala dlhotrvajúca zničujúca vojna, zrodila aj druhý extrém: boľševizmus. Lenin sa dostal k moci v Rusku v prvej fáze vlastne bez odporu. Ruská spoločnosť paralyzovaná vojnou, ale aj neschopnosťou dočasnej vlády, nekládla najprv boľševikom odpor. Definitívne víťazstvo si museli boľševici vybojovať až v zničujúcej občianskej vojne.

Druhá svetová vojna a po nej nasledujúca studená vojna boli tak iba fázami jednej veľkej vojny 20. storočia, ktorú zrodil nacionalizmus. Až na konci 20. storočia, po páde Berlínskeho múru a po ďalšej fáze zjednocovania Európy, sa táto vojna, ktorá tvorí hlavnú náplň dejín 20. storočia, skončila. Vojna sa skončila, ale nacionalizmus, ako môžeme pozorovať, žije a vyvoláva pred spoločnosťou nové vážne otázniky.