Vzhľadom na svoju osobnostnú a literárnu typológiu mal Ján Johanides smolu – žil a písal na Slovensku, a navyše v časoch, keď sa z literárnej kritiky postupne vytratili intelektuálne a mravné autority. Pripustení puncovaní odborníci, podliehajúci dobovej demagógii a úzkoprsým predstavám o literatúre, väčšinou nepochopili umeleckú autentickosť a anticipačnú silu jeho diela.
Veľmi sa to nezmenilo ani po Nežnej revolúcii.
Otázka stojí, či preto, lebo si s Johanidesom ťažko dať rady – alebo preto, lebo Johanidesovi ani pred Novembrom 1989, ani po Novembri 1989 rady nebolo? Také dačo sa totiž na Slovensku neodpúšťa!
Otázky na telo i na ducha
Už za starého režimu a už v prvotine Súkromie (1963) stanovil spisovateľ diagnózu i terapiu: „… žili /sme/ – aj keď sme si to osobne neželali – mŕtvy život. Každý sa zbavuje osamelosti tou mierou, ako zbavuje samoty iných…“ Za nového režimu varoval: „Ak budú vládnuť krutí technokrati, ak táto spoločnosť nedostane aj mravný rozmer, môže dôjsť ku katastrofálnemu výbuchu, ktorý sa nedá predvídať!“
Dlhodobo nepohodlný, a teda u nás sústavne spochybňovaný, ak nie ignorovaný prozaik európskeho formátu (ako jeden z mála po Tatarkovi) bol predovšetkým spisovateľom otázok. Otázok na telo i na ducha, mieriacich k tomu základnému, ak smiem parafrázovať Jozefa Felixa, ktorý Johanidesov debut a jeho človeka otázok vyprevadil na cestu s pochopením európsky rozhľadeného kritika.
Autor Podstaty kameňolomu (1965) a Nie (1967) stál v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na čele vtedajšej mladej slovenskej prózy, jej experimentov a hľadania korešpondujúceho s literárnym dianím vo svete aj so stavom sveta a človeka. Vymykal sa zo slovenskej tradície básnika – národného buditeľa či politického tribúna, ktorá sa za komunizmu zvrhávala na propagandu a v rovine estetickej na konzervovanie realizmu 19. storočia. Nepodľahol ani trendom antiestetizácie a antiintelektualizácie po roku 1989, keď do nášho málo diferencovaného, a preto málo odolného prostredia vtrhla masová či populárna kultúra a s ňou priamočiarosť v zobrazovaní a vyjadrovaní či zjednodušene chápaná postmoderna ako samoúčelná hra.
Bol vyznávačom calvinovskej presnosti v protiklade k hmlistej všeobecnosti, postihujúcej písanie. Ako povedal v eseji o Karolovi Baronovi, „hľadať presné slová“ bolo jeho „povolaním“. Sám vystríhal pred hrozbou „ochudobneného jazyka komiksov“, ktorá je dnes už, žiaľ, skutočnosťou. Životnú skúsenosť a znalosť faktov i ľudí, podloženú výnimočnou erudíciou a vedenú jedinečnou obrazotvornosťou, vedel pretaviť do výsostne umeleckej výpovede, kde je však estetické spôsobom, ako reflektovať etické, ako zaujať postoj, priniesť posolstvo.
Lebo Johanides, tento literárny seizmograf ľudskej úzkosti a bolesti, je moralista, nie však mravokárca. Je ten, kto svojimi príbehmi, príbehmi svojich postáv skúma príčiny a podoby dobra a zla, a najmä zla v človeku, zamýšľa sa nad nimi, pýta sa, teda vyrušuje a vytŕha z tuposti a hlivenia.
Prst dvíha v niektorých jasnozrivých rozhovoroch a esejach, dnes ešte aktuálnejších ako v čase vzniku, najmä v tej emblémovej z r. 1995, príznačne nazvanej Identita v kríze, kde usvedčuje nás súčasníkov z trestuhodného faktu – z toho, že sme pripustili „odumieranie citov“.
Tu nie sú levy
Tento „realista a vizionár“, povedané s Vladimírom Petríkom, vytrvalo sondoval vnútro človeka, vzdorujúce či podliehajúce vonkajším tlakom a násiliu, zmietajúce sa v sieti medziľudských konfliktov, vlastných protirečení i rodových zlorečení, dedičných hriechov a kliatob, za ktoré neraz pykajú nevinní potomkovia, lebo za zlo sa pyká.
Ľudský strach a nenávisť, úškrny osudu či osobnej „malej histórie“ a grimasy dejín tematizoval predovšetkým v súvislosti s ideológiou a praxou totalitných režimov 20. storočia, no i s „totalitou“ konzumu a zvecnenia človeka, ako to vyjadrujú už názvy jeho diel Balada o vkladnej knižke (1979), Slony v Mauthausene (1985), Pochovávanie brata (1987), Zločin plachej lesbičky (vydaný spolu so skvelým, aj do nemčiny preloženým Holomrázom, 1991), Trestajúci zločin (1995), Veliteľ jednotného uhla pohľadu (1997), Dedičný červotoč (1998) či Nepriestrelná žena, za ktorú mu udelili v roku 2002 Cenu Dominika Tatarku.
Slovenský časopriestor v strednej Európe a v Európe zobrazoval s prirodzeným vedomím našich civilizačných a kultúrnych súradníc. Slovensko nie ako územie, kde sú levy, hic sunt leones, lež ako územie, kde sú ľudia – so všetkým aj napriek všetkému. Bod, križovatka, malý západoslovanský národ, prepojený s rôznorodým spoločenstvom etník, mentalít, kultúr, jazykov, plemien a vierovyznaní. Orava, magické oko Johanidesovho vesmíru, v Najsmutnejšej oravskej balade (1988) aj inde ako niečo pralesné, pratemné až mýtické, a pritom neúprosne videné v konkrétnych historicko-spoločenských súvislostiach so znepokojujúcimi otáznikmi čo do budúcnosti.
Myslím si, že práve táto Johanidesova stredoeurópsko-európska „slovenská archeológia“, spätá s chápaním človeka ako „vesmírnej rany“, priťahuje zahraničných čitateľov a znalcov na čele s britským slovakistom Robertom B. Pynsentom či s renomovanou francúzskou prekladateľkou Claudiou Ancelotovou, ktorá na môj popud preložila Inzeráty pre večnosť zo zbierky Krik drozdov pred spaním (1992). Preklad prózy Previesť cez most (1991), ktorý mienila ponúknuť parížskemu vydavateľstvu Gallimard, už, žiaľ, nestihla dokončiť…
Trčal zo sivej masy
Výrazný a osobitý bol ako spisovateľ a takisto ako človek. Trčal zo sivej masy i z húfu opatrníckych karieristických kolegov. Vynímal sa už zjavom (najmä keď v zrelom veku „zmohutnel“ a dal si narásť bradu) a hlasom – nedbanlivou eleganciou fulára okolo krku, kvalitnou látkou saka, spomienkou na niekdajší otcov obchod v Dolnom Kubíne, bohémskou bujarosťou, ktorá z hlasného hovoru či smiechu občas prechádzala do soptenia, širokými oblúkovitými gestami a roztvoreným náručím, pomyselným pritisnutím toho druhého na hruď, akoby chcel objať celý svet aj s tými, ktorých má rád.
Nie všetkých mal rád, pravdaže. Bol to človek výberový, vyberavý, vyberaný, schopný však nadšenia, zvedavý, neposedný, výbušný, nepolapiteľný, polyfonický, multikultúrny, múzický. Človek búrlivák. Človek, ktorý býval dozaista aj nešťastný a zúfalý, ktorý takmer neprestajne balansoval na hrane biedy a ktorý zažil aj pády na dno, aj alkoholické či drogové prepady, ibaže to všetko zvládal s fantáziou, nonšalanciou i bezočivosťou prekliateho básnika či hrdinu románov Iľfa a Petrova. Nevedel sa zmestiť do našich nepísaných malomeštiacko-dedinských vzorcov myslenia a správania, nekrčil sa, nehrbil – stál vzpriamený a objímal svet. Svet, Európu a jej stred, kde mu prichodilo žiť, svet, ktorý spoznával naživo, keď sa dalo, svet, ktorý poznal, aj keď sa ho naživo spoznávať nedalo. Slovom, bol to človek dnešným (umeleckým) generáciám asi vzdialený, najmä tým z nich, čo sa len naťahujú o ministerské granty a udávajú sa navzájom na internete, obdivovaní svojimi virtuálnymi „priateľmi“. (O takých výplachoch podvedomia surrealisti veru netušili!)
Napriek obludnostiam starého režimu a výčinom nového vždy bolo zážitkom chvíľu s ním len tak tatarkovsky pobudnúť.
Z pomyselného diára
Osobných spomienok je neúrekom a väčšinou sa odvíjajú v znamení synchrónie, čarovnej súhry náhod, vyznačujúcich ľudské osudy. Od osobného zoznámenia prostredníctvom mojich sesterníc z otcovej strany, ktoré prázdninujú s rodičmi na Orave u mamy budúcej Oľgy Feldekovej a spolu s Oľgou sú obliehané dvomi mladými spisovateľmi – ako to a všeličo iné s neodolateľným humorom potom vykreslí Johanidesov portrétista a dočasný spolupracovník v nižnianskej Tesle Ľubomír Feldek vo výbornom „výrobnom románe“ Van Stiphout – cez stretnutia v Bratislave na výstavách, v divadlách, redakciách či v kaviarni Krym a spisovateľskom klube po pamätný týždeň v Martine začiatkom leta či jesene 1969, kam prichádzam do archívu Matice slovenskej a vŕtam sa v korešpondencii a rukopisoch básnika a prekladateľa E. B. Lukáča.
Hneď prvý deň na hlavnej ulici, ako ináč, natrafím na Johanidesa. Nasledujú debaty v kaviarni či doma u Jana už s jeho druhou manželkou, maliarkou Oľgou či Oľgucou, ako ju volal pre jej rumunské korene, keď za osvetleným oknom vedľajšej izby na zvýšenom podlaží, kam sa vystupuje z tmavej obytnej haly po schodíkoch, stoná spisovateľova umierajúca milovaná mama…
Krátky, no intenzívny študijný pobyt vyvrcholí návštevou u Ivana Kadlečíka, vtedy ešte šéfredaktora Matičného čítania, kde sa vyskytuje aj Rudo Chmel a vzácny hosť z Prahy Ludvík Vaculík, zostavovateľ výzvy Dvetisíc slov a autor vtedy „kultového“ románu Sekyra. Je na Slovensku na služobnej ceste, ktorú potom opíše v reportáži v Literárkach. Český disident je priam programový moravský sedliak a s programovým euroslovenským fajnšmekrom a dandym sa pri prvom kontakte dostane takmer do sporu. Nejde o nič vážne, iba slovná prestrelka, týkajúca sa ponúkaných, na Vaculíkov vkus priveľmi vyberaných „panských“ pochúťok (chatka či ružový losos z výborných a cenovo dostupných sovietskych konzerv, podávané s chladenou vodkou alebo bielym vínom) oproti možnej ponuke domácich klobás so slivovicou. Chúďa Iva, rozumej pani Kadlečíková!
Zrazili sa tu dva protipóly, ostentatívna svetáckosť a rafinovanosť s plebejskou zemitosťou a „chlapáctvom“, akoby variácia na tému, ktorú kedysi nadhodil F. X. Šalda v súvislosti s naším svetobežníkom M. R. Štefánikom: „Medzi slovenskou inteligenciou bolo vždy oveľa viac talentu na naozajstné svetoobčianstvo ako u nás. Inteligent slovenský sa vyznačuje často nielen ohnivým naturelom, vrúcnou kypiacou silou obraznosti, ale aj jemným vkusom vonkajším, a často máva i vo svojom myslení čosi veľkodušného, s čím sa stretávaš oveľa zriedkavejšie v Čechách…“ Nič na tom nemení fakt, že Johanides má (od štrnásteho storočia doložených, po bitke na Bielej hore na Oravu prichádzajúcich) českých, no vlastne moravských predkov! Okrem iných, pravdaže.
Literatúra ako prvá pomoc
Knihy a obrazy boli Johanidesovou vášňou, knihy aj ako artefakt, obrazy ako predmet celoživotného záujmu. Históriu umenia na bratislavskej filozofickej fakulte sa však budúcemu autorovi eseje o Rembrandtovi, vydanej aj vo Francúzsku, nepodarí dokončiť. Vyhodia ho pre nezlučiteľnosť jeho mravov s kódexom socialistického študenta. Píše sa rok 1956.
Knihy a obrazy. Autobusový „zájazd“ na jarný knižný veľtrh v Bologni tesne po Nežnej s redaktorkami a redaktormi Mladých liet a Tatranu a úspešné „prečesávanie“ políc a pultov vo výstavných halách vo viac ako nápadnej trojici Mira V., Jano J. a ja (potiahnuť knihu je vyznaním lásky a nenávratnou pôžičkou), vzápätí spoločné očarenie Giottovými freskami v Cappelle degli Scrovegni v Padove. A popritom konzumácia vysmážaných rezňov pre celý autobus, ktoré nám Oľguca podstrčila pred odchodom z Bratislavy, aby sme jej búrliváka rečniaceho za jazdy vo dne v noci – nepovie to tak, ale je to tak – tolerovali.
Návšteva v Šali s Ivanom Čičmancom z Osla a hneď na začiatku priam detektívna zápletka (mobily ešte nemáme), keď nás Oľguca čaká s kľúčmi v ruke pred domovým vchodom z dvora a my, nič netušiac, do domu vchádzame z ulice a po našom zazvonení vybuchne za dverami sopka, zamknutý hostiteľ, a potom už starý Talmud na písacom stole v malej pracovni, ktorý spisovateľ nábožne berie do rúk, a všetky tie bibliofílie a rytiny a publikácie o umení, ktoré mi ukazuje, a nedokončený rukopis, štósy poznámok, hŕbky popísaných a počmáraných, priam výtvarne „pojednaných“ papierov, pozopínaných kolíkmi na bielizeň či malebne zaťažených vzorkami nerastov ako kamienkami na židovskom cintoríne. To všetko v družstevnom bytíku v mestečku na juhu so škodlivými výparmi z chemickej továrne, kam sa manželia presťahovali na radu lekárov pre Oľgucinu astmu. Tu vzniknú Nepriznané vrany (1978), pôvodne novinová reportáž. Po desaťročnej odmlke sa Johanides vráti do literárneho života.
A Šaľa si ho dodnes pripomína – po ňom pomenovanou knižnicou i literárnymi cenami Jána Johanidesa za študentskú esej či za celoživotné dielo a debut (v spolupráci o. i. s Literárnym a informačným centrom). Iste nie je náhoda, že jedným z laureátov za tento rok sa stal Stredoeurópan naslovovzatý, slovenský spisovateľ píšuci po maďarsky či maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku Lajos Grendel.
Šaľa. Horúca linka Šaľa – Paríž, keď mi Jano vyvoláva na ambasádu o Claudiin preklad, potom Šaľa – Bratislava, najmä keď zistí, že máme spoločnú diagnózu (cukrovku má aj Janov kocúr), napokon telefonát o Oľgucinej smrti v nemocnici. O pár mesiacov zvesť o smrti jeho samého. Zastihne ma v sparnom júnovom dni v Budmericiach, kde je na tvorivom pobyte aj Dušan Mitana. Sme zdrvení. Slovesné umenie, krásna literatúra boli preňho ukazovateľom bytia sveta a zároveň možnou terapiou. Ako sám povedal, „spisovateľ nie je na svete preto, aby demonštroval svoje zranenia a apeloval na žľazy, ale aby poskytol prvú pomoc, aj keď nedokonalú“.
Preto ešte jedna asociácia – žiarivá spomienka: Francúzsko, deväťdesiate roky, víkend u známych rovno oproti zámku Grignan, kam Madame de Sévigné posielala z Paríža Ľudovíta XIV. a precióznych salónov listy dcére. Predo mnou slnkom zaliate modrofialové lány levandule, ó, áno, Provensálsko, a v ich tuhej vôni, v neodbytnom cvrlikaní a bzukote pod zámockým bralom mestečko, to Bohom urobené, Dieu-le-fit. To, skade prišiel do Johanidesovho románu Marek koniar a uhorský pápež (1983) Boží muž, prorok Djelefi… Netušila som, že existuje!
Michaela Jurovská
Venuje sa literárnej kritike, esejistike a umeleckému prekladu. Pôsobila ako novinárka, odborná asistentka na Katedre romanistiky FF UK v Bratislave, prepustená r. 1979, po Nežnej revolúcii ako diplomatka vo Francúzsku. Je nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), francúzskou Rytierkou umenia a literatúry a Rytierkou Rádu hviezdy súdržnosti s Talianskom.