Strach o vlastné prežitie priviedol Slovenský štát k tomu, že 1. septembra 1939 poslal svoju armádu, aby po boku hitlerovskej vstúpila na územie brániaceho sa Poľska. Pripomeňme si, ako to bolo.
Keď západné mocnosti v septembri 1938 Mníchove ustúpili pred Hitlerovými územnými požiadavkami voči Československu, prakticky spečatili osud nášho demokratického štátu. Mylne sa pritom domnievali, že zachránili mier. Vyvrcholila tak politika uzmierovania (appeasementu), keď britskí a francúzski politici tolerovali obsadenie demilitarizovaného Porýnia, taliansku a nemeckú intervenciu v španielskej občianskej vojne či pripojenie Rakúska k nemeckej Tretej ríši v marci 1938.
V skutočnosti bol Mníchov len ďalším krokom k demontáži Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá po prvej svetovej vojne oklieštila Nemecko. Pokračovaním Hitlerovej expanzívnej politiky v strednej Európe bolo rozbitie už aj tak okypteného Československa v marci 1939 a okupácia Čiech a Moravy. Vedľajším produktom bol Slovenský štát, od začiatku silne závislý od nacistického Nemecka.
Hitlerova agresívna politika donútila Litvu vydať prístav Memel (Klaipėda). To však nebolo všetko. Hitler už krátko po Mníchove svoju pozornosť obrátil na Poľsko. Žiadal najmä komunikácie cez poľský koridor do Východného Pruska a vyhlasoval, že slobodné mesto Danzig (Gdansk) musí patriť opäť Nemecku.
Pakt o neútočení
Začiatkom roku 1939 sa okolo nemeckého nároku na Gdansk vystupňovala propagandistická kampaň. Nemecko sa však zatiaľ snažilo Poľsko získať, napriek tomu, že už od apríla pripravovalo vojenský útok. Poľsko sa pritom, paradoxne, postupne dostalo do rovnakej situácie ako predtým Československo, na rozbití ktorého v dôsledku Mníchova samo participovalo (uplatnením nárokov na Těšínsko a pohraničné územia na Kysuciach, Orave a Spiši).
Keď si Veľká Británia uvedomila hrozbu vojny, už 31. marca vyhlásila, že pokiaľ sa Poľsko bude vojensky brániť, príde mu spolu s Francúzskom na pomoc. Hitler s ňou preto vypovedal námornú dohodu, a vypovedal i zmluvu o neutralite s Poľskom. Nasledujúce udalosti výrazne ovplyvnil postoj Sovietskeho zväzu. Pokračoval síce v rokovaniach so západnými mocnosťami, dohoda s Hitlerom sa však Stalinovi javila atraktívnejšia. Umožnila by mu totiž podieľať sa na rozbití Poľska – a jeho už historicky štvrtom delení.
Táto kalkulácia nakoniec prevážila aj nad ideologickými prekážkami spojenectva úhlavných nepriateľov. Výsledkom bolo uzavretie zmluvy o neútočení 23. augusta 1939. Pakt Ribbentrop-Molotov hovoril o vzájomnom záväzku nenapadnutia. Z pohľadu Nemecka zažehnal hrozbu vojny na dvoch frontoch. Pre Sovietov bol dôležitejší tajný protokol, ktorý určoval rozdelenie sfér vplyvu.
Západná časť Poľska vrátane Litvy mala pripadnúť Nemecku, ZSSR si robil nárok na pobaltské štáty, Fínsko, časť Bieloruska, Ukrajinu a Besarábiu (územie dnešného Moldavska a Ukrajiny – pozn. red.). Hranica vymedzených sfér vplyvu mala byť na línii riek Narew, Visla a San.
Pôvodný termín útoku na Poľsko bol stanovený na 26. augusta. V poslednej chvíli ho odvolali, a to po oznámení Mussoliniho, že Taliansko ešte nie je pripravené na vojnu, aj po zistení, že Briti a Poliaci podpísali zmluvu o vzájomnej pomoci. K prepadnutiu Poľska (bez vypovedania vojny), a teda vypuknutiu druhej svetovej vojny nakoniec došlo 1. septembra o 4.45. hod. Poľsko sa spoliehalo na pomoc Francúzska Británie.
Obidve krajiny síce 3. septembra vyhlásili Nemecku vojnu, akcie na západe sa však obmedzili na prieskumnú činnosť, delostrelecké prestrelky alebo občasné letecké súboje v pohraničí.
Operácia Fall Weiß
Poľská armáda nebola pripravená na vojnu s modernejšou nemeckou armádou. Poliaci doplatili tiež na to, že sa spoliehali na pomoc západných veľmocí. Hlavným cieľom nemeckého útoku (operácia Fall Weiß – Biely prípad) bolo obkľúčiť a zničiť hlavné poľské sily ešte na západ od Visly. Skupina armád Juh mala postupovať zo Sliezska, Moravy a Slovenska. Jej hlavné úderné zoskupenie 10. armáda mala útočiť vo všeobecnom smere na Varšavu. Po prelomení poľskej obrany mala vytvoriť predmostie na strednej Visle a spolu so skupinou armád Sever zničiť nepriateľa v západnom Poľsku.
Úlohou skupiny armád Sever bolo prepojiť Východné Prusko s nemeckým územím na západe a odrezať poľské jednotky v tzv. poľskom koridore a na baltskom pobreží. Následne mali obidve skupiny východne od Varšavy obkľúčiť nepriateľa. Letecká podpora mala zničiť jeho vzdušné sily bombardovaním letísk, útočiť na mobilizačné strediská, komunikácie atď. Stíhacie letectvo malo podporovať pozemné vojsko. Úlohou nemeckého námorníctva bolo zničiť poľské vojnové loďstvo, zablokovať Gdanský záliv a delostrelectvom podporovať pozemné sily.
Ako zámienku na útok zinscenovala nemecká strana provokácie, z ktorých najznámejšou bol prepad rozhlasového vysielača v dnešných sliezskych Gliwiciach. Už nadránom nemecká bitevná loď Schleswig-Holstein zaútočila na poľskú vojenskú základňu na polostrove Westerplatte v Gdansku. Jej hrdinská obrana sa skončila po týždni nepretržitých bojov.
Po celej dĺžke frontu Nemci rýchle napredovali. Úspechy zaznamenali aj na mori a vo vzduchu. Katastrofálne dopadli jednotky poľskej armády Pomorie na severozápade, z väčšej časti sústredené v odrezanom poľskom koridore. Nemcom vyhovovalo, že poľská armáda sa rozhodla bojovať neďaleko hraníc. Poliaci sa totiž nechceli vzdať bohatých priemyselných oblastí. Stále postupujúca nemecká 10. armáda prenikla 6. septembra už na východ od Lodže. Jej úlohou bolo hlavné poľské sily na západe odrezať od Varšavy. Obkľúčenie mali dokončiť jednotky postupujúce zo severu.
Zhoršujúca sa situácia nútila poľské velenie vydať ďalšie rozkazy na ústup. Armáda sa mala stiahnuť na líniu riek San, Visla, Narew (krátko nato aj Bug). Relatívne najlepšia situácia z pohľadu obrancov panovala v armáde Poznaň, ktorá unikla hroziacemu obkľúčeniu. Velenie tejto armády zaútočilo 9. septembra po prechode rieky Bzura na postupujúce jednotky 8. armády a v prvých dňoch dosiahli určité úspechy. Najťažšie boje sa tu skončili v polovici septembra a patrili k najkrvavejším.
Zhoršujúca sa situácia prinútila poľské velenie, aby 10. septembra nariadilo spoločný ústup do juhovýchodného Poľska. Pre obrancov však už bolo neskoro. Jednotky nemeckej 14. armády čoskoro prekročili San a postupovali na juhovýchod na Ľvov. Časť sa obrátila na sever, aby sa spojila s XIX. tankovým zborom generála Heinza Guderiana, ktorý obchvacoval protivníka zo severu pozdĺž rieky Bug. Sedemnásteho septembra sa južne od Brest-Litovska dostal do kontaktu s XXII. tankovým zborom. Poľská armáda sa tak ocitla vo vnútri dvojitých klieští. Medzitým sa situácia stala kritickou aj v obkľúčenej Varšave. Mesto 28. septembra kapitulovalo.
Rana do chrbta
Osud krajiny bol spečatený oveľa skôr. Výrazne k tomu prispelo, že už 17. septembra vojská Červenej armády (vyše 600-tisíc vojakov) prekročili východnú hranicu Poľska, čím sa pripojili k agresii. Aby Sovietsky zväz zdôvodnil tento čin, operoval lživým tvrdením, že poľský štát už neexistuje, a preto nemôže ponechať napospas osudu svojich „pokrvných bratov“ Ukrajincov a Bielorusov.
V skutočnosti invázia prebehla na základe nemecko-sovietskeho paktu. Viacerým poľským jednotkám sa pred Červenou armádou podarilo utiecť do Litvy, Rumunska a Maďarska. Do Rumunska odcestovala aj poľská vláda, prezident a velenie armády. Posledné poľské jednotky kapitulovali 6. októbra.
Vojna si vyžiadala obrovské obete. Poľsko malo v bojoch proti Nemcom 70-tisíc mŕtvych a 133-tisíc zranených, okolo 400– až 420-tisíc zajatých, z toho nakoniec zomrelo asi 10-tisíc. V bojoch proti Červenej armáde bolo zabitých alebo zavraždených 6– až 7-tisíc poľských vojakov, vyše 200-tisíc sa dostalo do zajatia (k tomu však treba pripočítať tisíce civilistov). Nemci za víťazstvo zaplatili 16 343 padlými, 5 058 nezvestnými a 27 640 ranenými.
Ďalšie obete však mali ešte len prísť. Tesne za nemeckou armádou postupovali pohotovostné oddiely (Einsatzgruppen), ktoré rozpútali teror v podobe systematického vyvražďovania v snahe eliminovať odpor a zdecimovať poľskú inteligenciu, šľachtu, duchovenstvo a Židov. Na ospravedlnenie represií pritom nacisti rozširovali zveličené údaje o masakroch nemeckej menšiny. Teror sa však neobmedzoval len na nemeckú zónu.
Na území obsadenom Červenou armádou okamžite začal Ľudový komisariát vnútra (NKVD) zatýkať a deportovať tisíce Poliakov do ZSSR. Na jar 1940 sa dopustil tragicky známych masakrov 22-tisíc zajatých poľských dôstojníkov a záložníkov z radov inteligencie – v Ostaškove, Starobilsku, Katyni a na iných miestach neďaleko ruského Smolenska, kde boli zriadené zberné tábory.
O osude Poľska Hitler v septembri ešte nemal jasno, v prvom rade sa sústredil na vymedzenie sfér vplyvu so ZSSR. Tie špecifikovala Zmluva o priateľstve a nedotknuteľnosti hraníc a dva dodatkové protokoly z 28. septembra 1939. Litva prešla do sovietskej záujmovej sféry a hranica sfér záujmov sa posunula na východ k rieke Bug. Keďže Hitlerove mierové návrhy západné mocnosti odmietli, zriadil v Poľsku Generálny gubernát na časti okupovaného územia.
Západnú a severnú časť nacisti vtelili priamo do ríše a začali systematickú germanizáciu. V gubernáte zavládol od začiatku teror, keďže sa počítalo len s dočasným prežívaním „poľského živlu“. Nacisti tu postupne vybudovali sieť koncentračných táborov určených najmä na fyzickú likvidáciu Židov.
Slováci na obidvoch stranách barikád
Na nemeckej agresii sa podieľal aj vtedajší vojnový Slovenský štát – od 21. júla 1939 Slovenská republika. Pritom aj po 14. marci 1939 bolo jeho postavenie labilné. Po Viedenskej arbitráži a tzv. malej vojne stále rezonovala obava z Maďarska, o osude mladého štátu nemal spočiatku jasno ani sám Hitler. Nemecko pritom nepriamo ponúkalo jeho časť ako výmenný artikel Poľsku, no bez úspechu. Hitler sa potom rozhodol využiť slovenské územie vo vojne ako nástupný priestor pre svoju armádu.
Slovenská armáda mala byť využitá len na ochranu hraníc, nakoniec však postupovala aj do poľského pohraničia. Do akej miery sa pod to podpísala vlastná iniciatíva, je otázne, nemecký ultimatívny tlak sa tu hodnoverne nepotvrdil. Ako odmenu Slovensko získalo späť pohraničné územie na Kysuciach, Orave a Spiši, ktoré Poľsko zabralo v rokoch 1920, 1924 a 1938. Posilnilo si tiež zahraničnopolitické postavenie v nacistickej sfére vplyvu. Diplomatického uznania sa dočkalo od ZSSR. Diplomatické styky s ním však rozviazali Francúzsko a Veľká Británia.
Propaganda interpretovala účasť Slovenska na ťažení a prítomnosť nemeckých vojsk ako ochranu hraníc pred poľským útočníkom i ako snahu získať späť pohraničné územia. Vojnu Poľsku preto Slovensko oficiálne nevyhlásilo. Od účasti na vojne sa pritom odvodzovala ďalšia existencia samostatného štátu, čím sa ospravedlňovala faktická kolaborácia s nacistickým Nemeckom.
Do armády povolali 116 755 slovenských záložníkov a do operujúcich jednotiek bolo začlenených 51 306 vojakov. Koncom augusta vzniklo Veliteľstvo poľnej armády, ktorému boli podriadené tri pešie divízie a neskôr aj Rýchla skupina. Nemecký spojovací štáb zabezpečoval prenos rozkazov. Na poľské územie už 1. septembra prenikla 1. divízia vo všeobecnom smere Spišská Belá – Nowy Targ. Od 2. septembra postupovala na Ochotnicu – Tymbark po Zalesie, kde 5. septembra vytvorila hĺbkovo členenú obranu. Počas postupu sa dostala aj do bojového konfliktu s protivníkom.
Tretia divízia spočiatku viazala poľské sily na hraniciach na východe Slovenska, od 8. septembra prakticky bez odporu postupovala na všeobecnom smere Medzilaborce – Sanok (pri postupe prejavila aj vlastnú iniciatívu). Neskôr v rámci „očisťovania“ poľského územia slovenské jednotky operovali až po čiaru Krosno – Sanok – Lesko. Letectvo podporilo nemeckú Luftwaffe operujúcu aj zo slovenských letísk. Prišlo o dve stíhačky, jedno poľské lietadlo slovenskí stíhači zostrelili nad Slovenskom. Oficiálne mala slovenská armáda 18 mŕtvych, 46 ranených a 11 nezvestných.
Slovenskí vojaci však bojovali aj na opačnej strane barikády, čo bolo prejavom polarizácie slovenskej spoločnosti v rokoch druhej svetovej vojny. Z československých utečencov vznikla 30. apríla 1939 v Krakove Zahraničná vojenská skupina československá. Postoj poľskej strany k nej nebol spočiatku ústretový, meniť sa začal až v auguste, keď poľská vláda dala súhlas na organizáciu Českej a slovenskej légie, vytvorenej dekrétom poľského prezidenta z 3. septembra.
Koncom augusta mala skupina pod velením českého generála Leva Prchalu už 870 príslušníkov, z toho 430 Slovákov. Légia sa síce ako celok na bojoch nezúčastnila, čata guľometnej obrany proti lietadlám na čele so Slovákom, poručíkom Pavlom Stykom sa však podieľala na protilietadlovej obrane Tarnopolu. Niekoľko Slovákov bojovalo aj v poľskom letectve.
Ďalšie osudy príslušníkov légie boli rôzne. Niektorí zahynuli, iní sa dostali do zajatia, časť cez Rumunsko prešla na Blízky východ a zvyšok pod kontrolu Červenej armády. Skutočný krst ohňom na bojiskách druhej svetovej vojny však týchto vojakov ešte len čakal…
Igor Baka (1976)
Od roku 1999 pôsobí vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave. Špecializuje sa na problematiku vojenských i politických dejín Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny. Je autorom štyroch monografií a desiatok vedeckých štúdií a odborných článkov.