Viditeľné miesta

Výber Eugena Gindla však vhodne dopĺňa jeden text staršieho a jeden najsúčasnejšieho dáta. Zubatá reportáž o Modre, ktorú Vincent Šikula uverejnil v týždenníku Nové slovo už v roku 1978 a text Ivana Kadlečíka Moje mesto: Cudzie a stratené mestá, ktorého datovanie z júna 2014 prezrádza, že Ivan sa akosi symbolicky pristavil pamäťou a srdcom v rodnej Modre len chvíľočku pred odchodom zo všetkých miest sveta. Ostatní autori zviditeľňujú dvadsať miest z bohatej ponuky – ako zdôrazňuje Eugen Gindl už v prvej vete svojho úvodu – „viac ako dvesto sídiel na území dnešného Slovenska, ktoré mali trvalo či dočasne status quo mesta: kráľovského alebo poddanského“. Summa summarum, v 24 textoch sa zračia – raz trefne naskicované, raz mierne uťahané ako zo stredoškoláckej odpovede, inokedy až priambiciózne sportrétované – podoby 21 miest na Slovensku.

Priznávam, že názov tejto krátkej úvahy odkazuje na literárny skvost Itala Calvina Neviditeľné mestá zo 70. rokov 20. storočia. Veď Calvino v tej knižke tvrdí, že každá kapitolka by mala dať podnet „pouvažovať o opísaných mestách alebo o mestách všeobecne“. Napokon, príklad podvratnej stratégie textu Itala Calvina je prítomný aj v knihe Moje mesto. Stretneme sa s ňou v úvode a závere „kapitolky“ Petra Laučíka o Spišskej Belej. Ako však tie naše mestá a mestečká vnímať oproti tvarom miest vynárajúcich sa z oparov pobreží svetových morí, miest, ktorým dáva podobu púšť a básnivé prímery, o ktorých sa dá hovoriť dvojako, trojako, storako? Predsa len, či už sú to naše mestá autormi dôverne spoznávané od klebiet až po oslavné chvály pri, povedzme, osemstom výročí udelenia mestských práv, alebo či z textov pred nami vyrastajú mestá ako archetypy pamäti, mala by držať knihu pokope stavba – povedané s Calvinom – ktorá v nej umožňuje odhaliť zápletku, príbeh, rozuzlenie.

Pravda, kniha i jednotlivé „kapitolky“ mienili predovšetkým upozorniť naše „veľké dejiny“ na plody lokálnej a regionálnej kultúry. Teda na živiny pochádzajúce zo zdrojov rodovej remeselníckej výroby či z kultivovania slovenskej meštianskej kultúry v učiteľských a farárskych rodinách. A Eugen Gindl sa teda rovno pýta, prečo sa tak dodnes nestalo. Nevieme to, aj to vieme. Veď koľko len autorov sa v ostatných desaťročiach už angažovalo za „nedocenený subjekt našich národných dejín“? Lenže až dnes to vychádza na angažmán v mene „pestrej meštianskej kultúry“. Včera – a to do kolektívnej pamäti určite patrí – sa hrdo nosilo bezbrehé doceňovanie/nad­ceňovanie subjektu dejín v háve revolučne bojujúceho proletariátu. Nuž a naisto by sme tu i tam našli vyznávačov jednej i druhej – s prepáčením – metódy.

Jeden z editorov knihy má však pravdu, keď tvrdí, že topografia knihy Moje mestá je odlišná od turistických bedekrov, ona je odlišná aj od celého radu monografických prác o ekonomickom a kultúrnom rozvoji slovenských elít. Prirátajme k tomu podvratnú hybnosť spomienkového sentimentu najmä na detské roky a priam fatálnu neschopnosť dohodnúť sa na takzvaných ústredných udalostiach, ktoré by mohli ašpirovať na odkrytie generačnej identity autorov i celej spoločnosti Slovákov. Prečo? Nazdávam sa, že dôvody toho, ako je v slovenskej pamäti marginalizovaná lektúra i samotné symboly oných ústredných udalostí predstavujúcich významné (dejinné) zlomy, treba hľadať v ambivalentnom prijímaní takmer každej z ústredných udalostí. Pre potreby tohto textu by som za také označil vznik Československej republiky, vznik Slovenského štátu, Slovenské národné povstanie, koniec vojny, februárový puč roku 1948, august 1968, november 1989 a rozpad Česko-Slovenska. Ak chceme hovoriť o generačnej identite, nepotrebujeme hovoriť o priamej konfrontácii malých osobných dejín s udalosťami veľkých dejín mladého národa. Hoci si neviem predstaviť, že by vôbec malo zmysel uvažovať o portrétovaní miest bez ohľadu na zmienený kalendár ústredných udalostí. Či už si niekto zaspomína ako pamätník a svedok, či niekto iný ako spisovateľ, historik či etnograf.

Trúfnem si pokračovať ako lokálpatriot, teda portrétom Bratislavy. Vynára sa v monochromatických obrysoch tieňovaných tlmenými tónmi sýteho rozprávania Pavla Vilikovského. Jeho obraz sa vyznačuje rukopisnou fintou, ktorou svet očarovávali už v polovici 19. storočia prerafaelisti, exemplárne Dante Gabriel Rossetti. Totiž zobrazené veci vidíme či už na najvzdialenejšom mieste, alebo len hen spred nosa akosi rovnako zreteľne, rovnako výrazne, rovnako ostro. Veď len o tri roky staršie od Vilikovského sú moje ostré „bliky“ na teritórium za chrbtom barokového skvostu Kostola trinitárov, ale aj na korzo, kúpalisko na Tehelnom poli, na hradný amfiteáter ovenčený slávou Filmových festivalov pracujúcich, ale aj koncertmi orchestra Karla Vlacha – najmä však – s niekoľkými konferencierskymi a pesničkovými bonbónmi v podaní Jana Wericha.

Len by som nebol po vilikovsky benevolentný k premenúvaniu názvov ulíc, parkov, námestí, ale rovnako po vilikovsky by som sa hanbil za to, že „revolučné premeny sa u nás tradične scvrknú na revolučné premenúvanie“. Zatiaľ však aj mňa iba omínajú fantómové bolesti za amputovanou krčmou Fajkou na dolnom konci našej Veternej ulice a Jókaiho ulice predtým. Alebo za „naším“ poschodovým domom s preslávenou viechou Karola Wowyho. Vidím ich ostro, ale tak ako na Vilikovského portréte rovnako ostro vidím dnešnú Bratislavu, ktorá sa mi tak ako portrétistovi nepáči, ale mám ju rád.

Majstrovský portrét Banskej Bystrice má signatúru Pavla Hrúza. Pozoruhodné je už to, že ho vystaval na takmer dvoch tuctoch anekdot, zväčša autorsky spojených s menami chýrnych bavičov. Teda vtipov, za ktoré nepochybne aktuálne hrozil prinajmenšom céakácky árešt, prvorepubliková basa, slovákštátová väznica i – najhoršie z nich – socialisticko­republikové nápravné zariadenie. Pavel Hrúz svoj portrét Banskej Bystrice na dôvažok dokreslil aj jednou odcitovanou vyhláškou "okresného náčelníka, ktorá Židom zakazovala: 1. Vstupovať a zdržiavať sa v Hlavnom parku, v parku pred poštou (orgovánový hájik), v parkoch pri veľkej stanici a Nádražnej ulici, v sadoch Národnej ulice, v stromoradí pred r. k. fár. kostolom, na nábreží Hrona a Urpína; 2. Navštevovať banskobystrické plavárne; 3. Kúpať sa v Hrone od vtoku Bystrice až 1 km nad hať; 4. Navštevovať denné a týždenné trhy pred 11. hod. predpoludním; 5. Navštevovať kinopredstavenia v Biu pod Urpínom.

Pavel Hrúz onú náčelnícku vyhlášku odcitoval iba po niekoľkých odsekoch, kde zacvendžal iný detail hodný slovenských análov takej či onakej znášanlivosti a tolerantnosti: „V roku 1612 dostali Bystričania pokutu 2¤000 dukátov za utláčanie menšín. Z tých čias pochádza aj richtárov výrok: Radšej sa dať rozsekať na márne kúsky, ako tu richtárčiť, lepšie byť pastierom svíň ako prvým občanom tohto mesta.“ Zrejme bol spisovateľ Hrúz vášňou krstený skeptik, a tak sa každú chvíľu pri portrétovaní rodného mesta dal zlákať kontralichtom, ktorý sa vzápätí zatrbliece šikmým svetlom a rozleje sa po pichľavom detaile. „Pri známej neschopnosti Slovákov a Maďarov vystavať námestie sa veci museli ujať ,hostia‘. Z ich diela žije moje rodné mesto dodnes a príde čas, keď okrem ,ringu‘ využije aj ,mázhauzy‘ a stane sa mestom pasáží. Ešteže sa z tých starých múrov čo-to zachovalo, azda sa ich podarí nielen zgýčiariť!“

Neviem aj viem, prečo v knihe Moje mesto akosi najviac svedčí portrétovanie spisovateľom. Akoby sa v ich dôrazne subjektivizovanom pohľade zračili prejasnene aj zdôraznene objektivizované detaily. Presnejšie napísané, oni vedia, ako si viesť denník svojich nálad a úvah. Najmä vtedy, keď sa im má ako Italovi Calvinovi všetko meniť na obrazy miest.

Povedzme také Košice, vyrastajúce z dlhých nočných prechádzok Stanislava Rakúsa. Prišiel do toho mesta vo veku dospelosti a vciťoval sa doň doslova od dlažby. Pritom sa ocitol aj v priestore južného cintorína, „kde sa čas zastavil a rozplynul v nekonečne“. Zrejme preto na jeho portréte mesta dobre vidno stopy prichádzajúceho zo vzdialenejších miest hodne dopredu. A hodne predumávať veci aj „v pásme krížov, pokoja a ticha“. Tam, „v pásme stromov, kríkov, tují, náhrobných kameňov, mramoru a kvetov som si podľa dát, nápisov i fotografií utváral svoju verziu a podobu už ukončených ľudských príbehov“. Stano však rýchlo dodá, že „cintorín vydáva, pravdaže, správu aj o živých“. Za nimi, za živými, sa teda treba pobrať. Ešte sa však zastaví pri slávnom maďarskom spisovateľovi Sándorovi Máraiovi, ktorý sa narodil v Košiciach a prežil v nich detstvo.

Napadlo mi, že Máraiova úvaha vyprovokovaná mohutnou kryptou, ktorou si uctila manžela vdova po kvetinárovi, veruže by celkom pokojne mohla vypadnúť zo Stanovho oka. „A pri pohľade na toto mauzóleum, obložené sivým mramorom, musím myslieť na to, že Košice boli asi jediným vidieckym mestom v Uhorsku, v ktorom galantné rekvizity, potrebné k životnému spôsobu – kvety – dovoľovali takto zbohatnúť obchodníkovi… Lebo skutočným mestom nie sú iba domy a mestské práva, hasiči a šarhovia, námestia a reklamné stĺpy, nie, skutočným mestom sú spôsoby a zdvorilá ohľaduplnosť, spoločenský život s mnohými kyticami, nežnosťou a vizitkami, ukrytými medzi kvetinami.“

Martinská skica Júliusa Vanoviča akoby sa dovolávala čoraz slávnejšieho výroku Aby Warburga: Pán Boh prebýva v detaile. Vanoviča oprávnene poburuje nezmyselné nejestvovanie významných domov s neodškriepiteľnou kultúrnou históriou, ktoré za boľševika skaza vzala, a ešte väčšmi to, čím ich nahradila. A z poburovačiek mu zrazu vykvitol aj jeden detail ako spomienka na pani Zoru Jesenskú. Ako úprimný hold jej vskutku tvorivému životu: „Takže na mieste kúrie Jesenských, v ktorej mohlo byť múzeum, povedzme, turčianskych kultúrnych rodov, vidíme len ďalšiu v socialistickom Martine pestovanú zvrátenosť: náhrobný kameň ako cynický katafalk: s nápisom, že tu stál dom, v ktorom sa narodil národný umelec Janko Jesenský – ale nijaká prekladateľka a redaktorka, publicistka a veľká charakterná žena Zora Jesenská!“

<A>Pôdorys knihy Moje mesto je mnohouholníkový a tak kniha – ako si to prial Italo Calvino pri opisoch jeho neviditeľných miest – má závery popísané tak trochu na každom výčnelku. V popisoch našich viditeľných miest tiež presakuje všeličo „zjednotené“, napríklad taká netolerantnosť, hrubosť a závisť. Tie odseky sa však preskakujú až neuveriteľne ľahko.

Bola tu už reč o tom, prečo je zrejmé, že najlepšie sa čítajú „kapitolky“ napísané spisovateľmi a prečo teda menej zaujme niekedy až filigránska kresba etnografov, folkloristov, novinárov, ktorá sa niekedy doslova zamilovala do (ne)názorných učebnicových ilustrácií. Našťastie nejde o žiadne kamenné pravidlo a jemnými komplementárnymi farbami vyobrazená reflexia o Skalici literárneho vedca René Bílika je toho dôstojným svedectvom.

Najskôr ma len pobavilo, že Bílikovi v rodnom meste chýba hrad. Neverí, že tam kedysi – na skale Skaličnej – nestál. Potom som si začal doslova vážiť ním vyfabulovaný obraz: „(…) starí usadlíci zastavali tento kopec neďaleko románskou rotundou a hradbami, kostrovými nálezmi archeológov či blízkymi cintorínmi šteklili moju fantáziu k tvorbe svojráznych dejín tohto miesta. Rád som preto uveril dobrodružnej predstave, podľa ktorej tu vraj kedysi stál hrad, pretože aj skutočnosť, že sem tunajší, po tom, čo ktosi zakázal cintoríny vnútri miest, začali ukladať svojich mŕtvych, naznačuje čosi z piety, ktorú voči tomuto kúsku svojho územia chovali naši predkovia.“

Prinajmenšom rovnako šteklil Bílikovu fantáziu fenomén hranice. Hranice, ktorá sa tiahla medzi dvormi a domami bratov, priateľov, znepriatelených priateľov, odcudzených bratov a čo ja viem ešte ako pomenovať tie tiahle trampoty, až kým sa nestalo, že Skalica sa „nestala českým ani moravským východom a zostala slovenským západom. Chvíľu mi to bolo ľúto, no dnes si vravím, že chvalabohu, pretože táto krajina začína pomoc pokrokovo praktického západu zúfalo potrebovať“.

Viditeľné mestá v knihe Moje mesto sú príjemnou lektúrou toho, čo nazval v tejto krátkej úvahe stále prítomný Italo Calvino: mestá a pamäť. Ale on je v nej prítomný aj tým, čo nazval mestá a túžba, aj mestá a oči, mestá a meno, aj mestá a mŕtvi, ba našej popretŕhanej minulosti určite čosi našepká i označenie nepretržité mestá či mestá a nebo. Len jednému calvinovskému označeniu sa vyhýbame akosi nedôstojne zato vytrvalo. Označeniu: jemné mestá.