Z Bronxu do Bratislavy a späť

Hipsteri nenapĺňajú žiaden program, nemajú konkrétne ciele, nie sú konceptuálnymi umelcami, skôr umelcami života a jeho nestálosti a premenlivosti. Ich jedinou revoltou je antikomformizmus a osobný nesúhlas s daným stavom vecí a spoločnosti.

Na jednej z najväčších križovatiek v Bratislave paradoxne vládne najväčší pokoj. Samozrejme, človek si musí odmyslieť hluk áut či húkanie sanitiek smerujúcich na Kramáre, prestať rozmýšľať a na chvíľu sa stať neviditeľnou súčasťou mesta a miesta. Pod Hlbokou ulicou sa môže posadiť do kaviarne a pozorovať svet v celej jeho rozličnosti.

Zamestnanci ministerstva, kariérni diplomati sa na chodníku obchádzajú s postaršími psičkármi, autám sa vyhýbajú bežci a cyklisti mieriaci do Horského parku, pri predavačovi Nota Bene sa pristavujú známi z neďalekého denného centra pre bezdomovcov. Pohľadu však neuniknú mladí muži s bradami a dievčatá v sukniach pastelových farieb s kvetinovými čelenkami vo vlasoch, ktorých tu stále neisto a s váhaním označujú za hipsterov.

Kým v USA a vo Veľkej Británii sú hipsterská móda a životný štýl na ústupe, v našich zemepisných šírkach ešte stále ide o nesprofanovanú súčasť veľkých miest. Bratislavskí, budapeštianski či krakovskí hipsteri napĺňajú samotnú podstatu tohto slova viac ako obyvatelia New Yorku, kde tento pojem vznikol.

Od mamba k hip-hopu

V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa prisťahovalci z celého sveta hľadajúci šťastie v New Yorku, a najmä v jeho štvrti Bronx, odmietali zmieriť s chudobou a kastovníctvom, ktoré ich vylúčilo na okraj spoločnosti. Na rozdiel od väčšiny predchádzajúcich vĺn imigrantov do Spojených štátov sa neuzavreli vo svojom gete či v diaspore. V túžbe začleniť sa do spoločenského života začali postupne hovoriť po anglicky s melódiou mesta, večer sa obliekali do bielych košieľ, čiernych nohavíc, na krk si uviazali úzke kravaty a na hlavy nasadili klobúky. Vo vyhlásených podnikoch sa ozývali tóny mamba, hudby ich domova, a zo zatracovaného Bronxu sa stalo moderné a vyhľadávané miesto.

Hipsterov neskôr preslávil spisovateľ Jack Kerouac, ktorého jeho životopisec označil za „hipstera s anjelskou hlavou“, a pravdepodobne nik iný nevystihuje podstatu tohto pojmu lepšie ako prozaik experimentujúci s literárnou formou a postupmi a rovnako improvizujúci aj vo vlastnom živote. Hipsteri nenapĺňajú žiaden program, nemajú konkrétne ciele, nie sú konceptuálnymi umelcami, skôr umelcami života a jeho nestálosti a premenlivosti. Nie sú teda aktivistami, organizovanými v nejakom hnutí, veľmi zjednodušene povedané, snažia sa splynúť s prostredím, ktoré ich odmieta. Ich jedinou revoltou je antikomformizmus a osobný nesúhlas s daným stavom vecí a spoločnosti. Využívajú energiu priestoru, miesta, času a zo svojej núdze robia cnosť tým, že odmietajú dodržiavať spoločenské normy.

Nie náhodou sa prví hipsteri objavili v Bronxe na sklonku päťdesiatych rokov, ktoré sa dodnes považujú za veľmi konzervatívne obdobie. Spoločnosť zošnurovaná pravidlami a predsudkami dospela do bodu, v ktorom nutne muselo prísť uvoľnenie, zhmotnené v kultúrnej revolúcii šesťdesiatych rokov. Napriek tomu, že naša súčasnosť je s päťdesiatymi rokmi v USA neporovnateľná, možno nájsť isté paralely v tlaku, ktorý spoločnosť a médiá za uplynulých desať rokov vyvíjali najmä na mladých ľudí.

Konformizmus sa stal dominantným a s ním aj jeden životný štýl a nestotožnenie sa s „ideálom“ konzumerizmu znamenalo zlyhanie a následné vylúčenie. Únava z pragmatizmu trhového myslenia, zbytočného zadlžovania sa a orwellovskej uniformity zábavy, voľného času a umenia nepochybne prispela k rozšíreniu hipsterského pohľadu na svet a život, ak by sa to tak dalo nazvať. Poslednou kvapkou, ktorá narušila život v takejto novodobej normalizácii, bola finančná a hospodárska kríza.

Z núdze cnosť

Núdza, či už finančná, alebo morálna, je totiž tým najdôležitejším predpokladom takzvanej hipsterskej kreativity. Newyorský Bronx sa tiež zmenil na miesto zločinu a v sedemdesiatych rokoch tam odmietali chodiť nielen turisti, ale aj taxikári. Až noví hipsteri o dve desaťročia neskôr priniesli do ulíc hip-hop a nanovo otvorili brány štvrte. Kolaps na finančných trhoch na jeseň 2008 a následná hospodárska kríza, ktorá radikálne ukončila halucináciu o živote, v ktorom sa hodnoty vyčísľovali v amerických dolároch, v Spojených štátoch takmer zničili strednú triedu. Po uliciach Manhattanu začali ľudia spontánne chodiť s taškami bez loga či značky odevnej firmy a konečne zastavili bludný kruh nákupov a vyhadzovania.

So šetrením prišiel aj komunitný a ekologickejší spôsob života. Napriek tomu, že New York je jednou z najväčších svetových metropol, pokiaľ ide o bežný život jeho obyvateľov, obmedzuje sa na pár kilometrov štvorcových ohraničených štyrmi až piatimi blokmi, v ktorých nájdu obchody s potravinami, oblečením, kaviareň, kino či knižnicu.

Americký spisovateľ Jonathan Safran Foer práve v roku 2008 vydal knihu s názvom Jesť zvieratá, v ktorej opísal históriu a súčasné postupy chovu domácich zvierat a výroby mäsa predávaného v Spojených štátoch. Mohlo by sa zdať, že ide o manifest vegetariána, ale nie je to tak. Foer totiž poukázal na problémy masovej produkcie mäsa a nesústredil sa len na etické otázky súvisiace so zabíjaním zvierat. Čítanie jeho knihy vystrašilo nielen chronických hypochondrov. Milovníkom mäsa v závere odporučil, aby sa snažili kupovať mäso z malých fariem v blízkosti ich bydliska alebo si rovno začali chovať vlastné zvieratá. V záhradkách medzi blokmi a vo vnútorných dvoroch v Brooklyne sa tak po paradajkách a mrkve časom začali objavovať aj kurčatá, vo fólii zabalenú zeleninu nahradila miestna produkcia. Hipsterom sa často vyčíta, že „objavujú teplú vodu“, ale ak si tým len uľahčujú a krášlia život, prípadne šetria, nie je na tom nič zlé. Nielen choroby, ktoré spôsobujú nekvalitné potraviny, ale aj skutočnosť, že veľa ľudí prišlo o prácu, prípadne pracuje za menej ako kedysi, priviedli ľudí k tomu, aby si napríklad uprostred brooklynskej Bedford Avenue uvarili polievku zo zeleniny, ktorú si sami vypestovali, a ponúkli ňou aj susedov a okoloidúcich.

Fetiše socializmu

V strednej Európe má hipsterstvo samozrejme trochu inú podobu ako v New Yorku. U nás najmä esteticky pripomína minulosť reálneho socializmu, v ktorom bolo túžbou odlíšiť svoje oblečenie alebo príbytok. Aj dnes začali byť ľudia pravdepodobne unavení z bytov a kaviarní zariadených uniformným švédskym nábytkom či z neoriginálneho oblečenia šitého za zúfalých podmienok v Paname alebo v Číne a predávaného s tisícnásobnými maržami. Vystúpili zo začarovaného kruhu, zmierili sa s premenlivosťou a nedokonalosťou sveta a na chvíľu sa oslobodili od diktátu noriem a trhu.

Bratislavskí či budapeštianski hipsteri nám vizuálne pripomínajú sedemdesiate roky nielen preto, že vytiahli staré značky bicyklov či štrikované svetre. Sprofanované výrazy ako autenticita či upcycling (premena odpadu na veci s pridanou hodnotou, akési invenčnejšie recyklovanie – pozn. red.) nedokážu dostatočne vystihnúť vzburu proti systému, ktorú životný štýl a móda len ilustrujú. Ide svojím spôsobom o hodnotu, ktorá je ťažko uchopiteľná a krehká, a preto pominuteľná.

Každá revolta je totiž odsúdená na zánik a je otázkou niekoľkých rokov či mesiacov, kým si systém nenájde spôsob, ako ju potlačiť alebo využiť. Dnes je systémom trh, a ten ustavične hľadá nové príležitosti, ktoré by dokázal premeniť na spotrebu a zisk. A tam sa akákoľvek pravá hodnota vytráca – koláče z miestnych surovín sa prestanú rozdávať susedom a začnú sa predávať za vysoké ceny na rôznych akciách, ktoré prinášajú zisk všetkým ostatným, len nie ľuďom, ktorí si takto pôvodne chceli pomôcť.

A tak sa organizujú trhy s protirečeniami, ako sú exotické biopotraviny, nemúčne koláče či ovocie bez cukru. Snaha o zjednodušenie života sa zase v istom štádiu skomplikovala a zo samotného hipsterstva sa stal paradox. Oblečenie bez značky je drahšie ako značkové, palety, z ktorých sa dal pred pár rokmi vyrobiť „nábytok“ zadarmo, sa predávajú v dizajnérskych centrách. Z núdze sa stala predražená zábava, z uvoľneného životného štýlu neprirodzený snobizmus.

Koniec revolty

Nie je nič smutnejšie ako hipsteri, ktorí sa nechali zomlieť systémom, proti ktorému sa na začiatku vzbúrili. Vlnu spontánnosti, na ktorej sa viezli, začal poza ich chrbát opäť regulovať konzum. Nie je nič smutnejšie, ako hipsterský aktivizmus financovaný korporáciami a riadený politikmi (aj keby mali byť len miestni). Neexistuje zúfalejšia predstava ako dcéra ruského milionára prechádzajúca po Bedford Avenue v Brooklyne v drahých šatách bez značky, ktoré majú pôsobiť ako z druhej ruky, telefonujúca z najnovšieho typu smartfónu. Mnohí dnešní hipsteri „vymýšľajú teplú vodu“, ale nepredávajú ju.

Hipsterstvo ako také sa nevyčerpalo – nie je žiadnym smerom ani ideológiou. Práve naopak, súvisí skôr s naplnením. Tak ako v New Yorku vrátilo život do Brooklynu či Bronxu, zapĺňa aj opustené a zanedbané štvrte stredoeurópskych miest, autá a parkoviská nahrádza ľuďmi a zeleňou. Na rozdiel od developerských projektov berie daný priestor taký, aký je a neničí ho šialenými plánmi. Jeho estetické kvality sú len ilustráciou, doplnkom, ktorý bol v danej chvíli poruke, presne ako úzke čierne kravaty a klobúky v Bronxe v päťdesiatych rokoch. Bicykle pastelových farieb a čelenky s kvetmi do vlasov sa postupne stali stredným prúdom, väčšinovou voľbou či dokonca normou a o pár rokov ich za hipsterské už nikto neoznačí.

Energia doby a priestoru sa vyčerpá, a tak pripraví miesto pre novú, s ktorou príde aj nový hipster.