Nerušte kruhy

Čas je pružná veličina; aj tí, čo prichádzajú neskoro, skončia mnohokrát prví.

19.10.2014 17:00
debata

Čas je nadčasový; knihy píšu aj tí, ktorí už spočívajú v po-časí. Čas je milosrdný; dovoľuje nám predbiehať sa, písať už dnes o knihe, ktorá vyjde až v novembrovom, podušičkovom čase, dovoľuje nám zahrať sa tak trochu aj na prorokov. Druhý román zo spoločného pera a pier Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera s názvom Krúženie je v tejto chvíli ešte len na ceste, ešte len pláva kdesi v „éteri“. A predsa sa z neho možno už dnes zhlboka nadýchnuť.

Olega Pastiera spojilo s Ivanom Kadlečíkom krúženie po tých istých trasách neoficiálneho, no o to zdravšieho a výživnejšieho literárneho života a tvorby za hranicou legálnosti. Bolo to v časoch, keď slovo ešte malo svoju váhu i hmotnosť – veď zaň vedeli aj zatvárať. Začalo sa to v roku 1988 rozhovorom pre vtedy ešte samizdatový časopis Fragment a pokračovalo a pokračuje to naďalej aj dnes, síce v celkom inej, ale stále totalite, keď boli heslá na transparentoch nahradené bilbordmi s heslami inými, no predsa podobnými („Mladá a krásna na večné časy a nikdy inak!“).

Obaja utkaní z rovnakej aprílovej baraniny, vzdorovitej a nepokojnej, ktorá nepodľahne žiadnej váre a nikdy celkom nezmäkne, spoločne krúžili a krúžia aj na trase poštovej medzi Pukancom a Dolným Barom. Krúženie je trvanie na svojom. Krúženie je trvanie. Čo trvá a pretrvá, hoci o to aj nikto nestojí, má cenu; krútia sa slová aj vety, krúti sa hlava, v krúžení nie je nič daromné, nič nevyjde nazmar – aj víno, čo kvaplo na obrus, rukávom vypijem. A tak môže vzniknúť kniha, ktorá sa vrství list po liste ako kapusta… Lístok za lístkom… Donemoty… Donevidenia… „Milý starý spiaci tiger…“

Vzniká kniha. A my s ňou.

I stalo sa kdesi v jeseni roku 2012, že vznikla táto kniha, prišli na svet prvé listy Olega Pastiera s pukanskou cieľovou adresou a prečítali sa v rámci uvedenia ostatnej knihy Ivana Kadlečíka Iskra v studenej pahrebe. Odpovede do južných nížin na seba po bratislavskom literárnom večierku nenechali dlho čakať, a tak vznikol nápad („Píšme si!“), a tak vznikla kniha – nebolo už treba viac, len ju napísať. Zdalo sa mi vtedy, že prosté „napísanie“ je to najmenej, hovoril som si, nech len píšu, nech len tí dvaja rýchlo pracujú, aby sme my potom mohli pomaly čítať.

Mal som tú vzácnu a jedinečnú príležitosť stáť pri zrode tejto knihy a zobďaleč sledovať, ako rastie a vrství sa, mal som tú možnosť nakúkať autorom cez plecia skrčené, čo je možno aj neslušné, možno som tým aj porušil autorský zákon, tvrdý a nekompromisný. Tým, že som bol blízko (a na dosah), stalo sa aj to, že knihu som mohol po častiach čítať ešte skôr, ako vyšla, ešte prv, ako bola zadaná do tlače. O to viac si vážim, že ani jeden z pisateľov ma ostrým lakťom neodohnal, že ma nechali nazízať ako také nevycválané cintľavé jahňa, ktoré ešte netuší, že za plotom striehnu vlky; nechali ma, a tým ma už vlastne učili…

„Uchlácholil som sa otázkou: „A?“ Hneď mi bolo ľahšie na duši, i keď na moju otázku neprišla žiadna odpoveď,“ píše Oleg Pastier, ktorý to s jahňatami myslí vždy dobre, veď aj mňa pribral do svojej neveľkej čriedy, aby som sa mohol zaštítiť trebárs aj zdedenými rokmi, ktoré on sám zasvätil službám literatúry. „A?“

A na besedách v roku 2013 v Liptovskom Mikuláši, v Košiciach a v Prešove stal som sa zrazu na pár chvíľ očami i hlasom Ivana Kadlečíka, keď som pre dobrých návštevníkov literárnych večierkov spolu s Olegom čítal ukážky z tejto krúživej, hĺbivej a hĺbavej knihy. Vtedy bolo pre mňa ešte úplne samozrejmé, že Krúženie bude dokončené, že listy oboch autorov, ktorých dovedna spojila nepriazeň nedávno uplynulého času a dávno zabudnutej minulosti, budú už len pribúdať, až kým studňu pomaly hĺbenú nezačne zaplavovať ten chladný poklad, ktorý bol celej práce cieľom.

Nerušte kruhy…

…veď ani píla okružná, zvaná tiež cirkulárkou, poblúdená v neustálych kruhoch, doslova hádam aj „zacyklená“ (ako by povedal moderný moderátor dajakej pestrej „fešnšou“), nerobí nič iné, a len vďaka tomuto vytrvalému, refrénovito sa opakujúcemu pohybu dokáže prehryznúť akokoľvek hrubý bukový drúk a oslobodiť z neho živičnú vôňu.

(Deväť z desiatich pilčíkov, každodenných používateľov cirkulárky, v anonymnom prieskume potvrdilo, že pri pílení im ide v prvom rade o ten výtrysk vône.) Aj voda vytrvalým kvapkaním na to isté miesto vyhĺbi do skaly dieru, aj vietor pohne listami mlynskej vrtule a umožní chlieb. Aké tu teda lámanie kruhov „vo štyroch uhloch“? Aké tu romboidy? Aké „zlámané trosky detských hier“? Kruhy sú zdravé, veď aj tabletky, ktoré nás liečia, majú poväčšine tvar kruhu, kruhy sú O.CH. (čítaj „o chej“ = očeň charašo, cit. Ivan Kadlečík).

Pravda, nie je krúženie ako Krúženie, pisateľovi sa hneď ponúkajú druhy („týpky“, cit. moderátor) minimálne dva. Prvý, a ak môžem zo svojej pozície rovno aj súdiť, tak zrejme aj ten horší, dal by sa nazvať blúdením. Oleg Pastier ho pomenoval v jednej svojej dávnej básni takto: „Kam skryť sa? / Vypariť? / V bludnom kruhu bludná niť.“ Druhé, to ozajstnejšie krúživé cirkulovanie, plodné a dobré, pomenúva zase Ivan Kadlečík: „Som, teda píšem. Deje sa text, dejú sa slová v epickom konaní, v sujete, opakujem sa, krúžim okolo tých istých tém, tak sa hĺbi studňa.“ A v studni voda, bez ktorej nielenže by sa nedalo žiť, ale dokonca ani prať, ba ani umývať riad – dodávam.

Veru, až také je to jednoduché, keď sa na to zadívame z odstupu a z nadhľadu rokov a kilometrov, také je to jednoduché pomenovať, až strach. Krúženie-blúdenie vyzerá nevinne, môže sa však stať obludným, keď človek prepadne nude, keď stratí orientáciu a cit, keď sa mu všetky stromy zdajú rovnaké a čoraz rovnakejšie.

Pri krúžení-Krúžení je pri každej obrátke všetko inak. Súc poučení predošlými okruhmi, rokmi a vekmi, vnímame ten nasledujúci (budúci) čas už v celkom inom svetle, bárs sú aj kulisy nemenné. Ale aj v nemennosti predsa spočíva pohyb – skúste zašliapnuť orech do mäkkej vlhkej hliny a vytrvať, nehýbať sa; ono to potrvá, no už o niekoľko desiatok rokov sa ocitnete na vrchole stromu.

Krúženie, to je vlastne najmä pamäť, o to ide, o to, na čo nezabudneme, o to, čo si prenesieme z jedného kruhu (pekla?) do druhého. Ak nič, tak potom nič, potom len obludné blúdenie, brutálne zabúdanie, nemoc moci a moc nemoci… Kolo, kolo mlynské, za štyri rýnske, kolo sa nám polámalo a… bác!

Vidieť nielen očami

Čo značí vidieť? Hádam len nie vnímať svetlo tyčinkami a čapíkmi a čipmi v aparátoch – to prenechajme iným. Vidieť, to je vnímať svetlo ušami aj nosom, chvieť sa v okolí svetloplachého srdcového svalu pri každom slove, ktoré sa dobre a múdro opakuje a zakaždým je celkom iné: „Zem je pijavá ako papier, aj písať by sa po nej dalo, aj písať by sa na nej dalo. Písať: aby sme tak mŕtvym pomohli premôcť smrť,“ píše Ivan Kadlečík, ktorý nás tu uprostred leta 2014 nechal celkom samých, nechal nás tu samých práve teraz, keď ešte tak veľa času zostáva do konca sveta.

Ale Krúženie pokračuje a aj v duchu výziev Ivana Kadlečíka nenechávame mŕtvych zomrieť, stále sa ich na čosi spytujeme. Byť tak blízko, takmer na dotyk, byť tak ešte na chvíľu, ešte sa čosi naučiť… Napríklad, že pamäť je sloboda.

„Vždy nám niekto tvrdí a zrazu príde povedať, že sme stáročia bezmenne trvali, alebo sme iba pred rokom-dvoma spadli z čerešne na zelenú lúku, aby sa dalo s nami lepšie narábať, usmerňovať nás podľa potrieb mocných. Nie a ešte raz nie. My, čo máme skutočných alebo kladne vysnívaných predkov, sme slobodní.

Zodpovednosť nás oslobodzuje,“ píše Ivan Kadlečík a ja si beriem oboch, Ivana i Olega, oficiálne za svojich kladne skutočných predkov, hlásim sa za ich potomka, oni mi budú podkladom, na ich pleciach budem stáť, aby som dobre dovidel do diaľky. Nielen dopredu, kde je hmla, ale najmä dozadu, kde je večnosť, kde sa už dávno stalo všetko, čo sa ešte len zajtra odohrá…

Keď jeden z hry predčasne odstúpi (bárs aj skrz smrť, ktorá inak ničomu nebráni, iba ak dýchaniu), druhý s vypätím všetkých zostávajúcich síl krúži ďalej a započatú prácu dokončí – aj tak môže vyzerať priateľstvo, na ktorom je celé Krúženie postavené a založené, priateľstvo, ktoré dákym pochybným a pochabým zánikom ani náhodou nezaniká. Byť. O viac tu nejde. Lepšie byť ako byť bitý (bytý?).

„Bytie ma zaguľaťuje alebo vajíčko je oválne ako vesmír. Vidí sa mi, že čosi podobné napísal Bachelard, ale nie som si istý, musel by som to niekde hľadať. Minule som sa čosi pokúšal vytiahnuť z najvrchnejšej police knižnice a zosypalo sa mi stade na hlavu toľko prachu, že som po druhý raz zošedivel, vlasy mi zosiveli a spopolaveli a oči sa mi opäť zastreli akoby hmlou. Isté však je, že guľatosť znamená nekonečné návratnosti,“ napísal, ak sa nemýlim, Ivan Kadlečík a ak sa nemýlim, v ktorejsi poviedke túto tému pekne a presne zhrnul aj Dušan Mitana: „Guľatosť Zeme zapríčiňuje, že ísť od niečoho najďalej znamená vracať sa.“

Ach, kde sú tie staré a dobré časy, keď bola zemeguľa plackou a nemuseli sme sa báť, že to, čo vyhodíme oknom, vráti sa nám komínom? Človek sa musí stále obracať, keď si nedá pozor, bordel, ktorý vytlačí na východ, vráti sa mu, preoblečený, zo západu. A naopak.

Aká tráva, taká seč, aký človek, taká reč

Keby som bol kritik, a toto by bola (božeuchovaj!) kritika, mohol by som napísať, že kniha Krúženie je umnou montážou epištolárnych literárnych útvarov oboch autorov a ich ďalších, prozaických, esejistických či poetických textov, mohol by som odmietnuť podtitul „román“ a pokúsiť sa zaradiť dielo do ktorejsi škatuľky alebo formičky žánrovej počestnosti.

Tento text však kritikou nechce byť, naopak, chce byť vrcholne nekritický. A tak knihu Krúženie budem s pokojným svedomím ďalej nazývať románom, teda titulom, ktorý jej prináleží. Ako inak? „Veď je to hotový román!“

O čom hovorí kniha? Kniha mlčí, nehovorí, nanajvýš zašuchoce. No zrazu aj žblnká a spieva ako rieka, text plynie meandrami, vo víroch sa skrúca, v nepriehľadnej vode žije sa jej pestrý život, ktorý je viditeľný len tým, čo sa odvážia zadržať dych a nechajú za sebou aspoň na chvíľu zavrieť sa hladinu.

Ivan Kadlečík a Oleg Pastier sa vzájomne portrétujú a vystavujú svoje podobizne, raz realistické, raz kubistické, inokedy cudne minimalistické, hovoria nimi o minulosti a cez minulé aj o dnešku najsúčasnejšom. Dve hlavy si pamätajú viac ako jedna a viac aj premýšľajú, hĺbia sa do seba; jazykom, ktorý má najbližšie azda k spevu hovoria síce o veciach obyčajných, práve tým však aj výnimočných.

„…robia dojem, že nič nejestvuje, len priemyselne vyrobený cit, rozhovor, vietor a oheň, nežijeme vlastné životy, nevidíme vlastnými očami, smiech si kupujeme v mediálnych reťazcoch, nemáme si čo povedať atď. Žijeme v pekle ešte pred smrťou a ešte aj po smrti sme tovar – koniec sveta už bol, takže vlastne sa už netreba báť – je to ako žart, že už nie sme a predsa ešte niektorí píšeme,“ napísal mi vlastnoručne v septembrovom liste z roku 2012 Ivan Kadlečík a človeku sa chce zrazu rozmýšľať nad tým, kam zmizlo to hlúpe obyčajno, to skoro nič, ktoré je mu najbližšie, pretože rastie rovno na koži a týka a dotýka sa ho absolútne a bytostne.

Obyčajno už asi vyšlo z módy, pretože obyčajne nudí; obyčajná láska, obyčajné nebo a na ňom obyčajné slnko a mraky každý deň rovnaké. Ivan Kadlečík a Oleg Pastier napísali spoločne knihu, ktorá by obyčajno mohla resuscitovať a s ním hádam aj dobro a teplo a blízkosť, mohla by žiť normálnym životom, keby sa knihám života dostávalo. A teda aj týmto chcem knihe Krúženie vdýchnuť život (teda „lajf“) ešte prv, než sa zjaví na svete. Možno práve Krúženie je podstatou života, prečo sa teda neopakovať? (Prečo sa teda neopakovať?)

„Dnes ráno turnerovský mrak vzňal sa na oblohe mne rovno pod nosom. Nebol to okaklam – a keď, tak veľmi mierny, skoro až pateticky poetický. Tešia ma takéto záživné pokrmy dočasných ornamentov, ktoré sa nedajú kúpiť ani predať. Zjavujú sa zriedkavo a zadarmo, no kto si ich ešte všimne, stihne všimnúť?“ dodáva k téme „obyčajno“ Oleg Pastier, a tým ju celkom vyčerpáva.

Nerušme kruhy

Nerušte kruhy, je v nich život, aj strom rastie v sústredených (leto)kruhoch, aj vtáctvo krúži po oblohe hľadajúc si obživu, aj tehotná žena sa zaguľaťuje, aj Ivan Kadlečík: „Presne vprostred seba / vo vnútri svojich stien / mám srdce okolo / krúžením rastiem.“

Ešte sa tak dotknúť skutočnej skutočnosti, o ktorej, ako tvrdia, nevieme nič, lebo v nej (vraj) nežijeme, skutočnosťou a realitou vládnu a majú ju v hrsti, handlujú ňou, poznajú ju a môžu o nej zasvätene kázať, tuším už len realitní makléri.

Nerušme kruhy… sú plné stromov a potomkov, ktorí sa nám budú šplhať na chrbát, aby prevideli cez plot do susedovej záhrady – nebudú sa už dookola páliť na peci starej mamy, postačí im raz, nedajú sa natrieť na chleba a zjesť; budú tu, normálni a skutoční a živí, už ich skoro vidno. Budeme ich podkladom, ak nezabudnú; ak nezabudnú, vždy budú mať kde stáť a o čo sa oprieť. Ak zabudnú, tak potom nič – len prázdnota, v ktorej sa budú ohlušovať a oslepovať, aby aspoň na chvíľu zabudli, že sú na tomto svete celkom sami, že majú deravé vrecká a nik im ich nedokáže zašiť. Nestalo sa to už?

Ach, was soll ich, Sünder, machen? (Johann Sebastian Bach, BWV 770) Dymí sa do hmly, prší do jazier…

Ján Púček (1987)

Redaktor kultúrnej revue Fragment. Pôsobí ako doktorand v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Vydal dve knihy poviedok; Kameň v kameni (2012) a Okná do polí (2013). Spolupodieľal sa na vzniku niekoľkých literárno-dokumentárnych kníh (Dušan Dušek, Ivan Korman, Osamelí bežci a i.).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Oleg Pastier #Ivan Kadlečík