Hľadá sa novosť starých revolúcií

19.11.2014 14:30
Praha, 17. november, nežná revolúcia, ČKD,...
Praha, 27. november 1989: generálny štrajk zamestnancov stojární ČKD. Autor:

V určitých kruhoch sa stalo klišé začínať eseje o význame stredoeurópskych revolúcií roku 1989 narážkou na výrok Jürgena Habermasa, ktorý pár mesiacov po konci revolúcií tvrdil, že tieto revolúcie trpeli „úplným nedostatkom ideí, ktoré by boli buď inovačné, alebo orientované na budúcnosť“.

Podľa nemeckého filozofa a sociológa išlo v roku 1989 len o návrat k starým známym liberálnym modelom, prípadne o „dobiehanie“ liberálnych spoločností Západu, ktoré mali v budovaní zabehnutého liberalizmu pred strednou Európou vyše štyridsaťročný náskok. Domnievam sa, že Habermasove slová pútajú pozornosť z dvoch dôvodov: na jednej strane preto, že vo svetle tvorivého úsilia samotných revolucionárov znejú arogantne a absurdne, na druhej preto, že sú zároveň tak blízko k pravde.

My, ktorí sa zaujímame o revolúcie roku 1989, vieme, že nových ideí v nich bolo veľa. Aspoň pomerne nových ideí, lebo s úplne novou ideou som sa pri štúdiu ľudských dejín asi nestretol. Idey sa stávajú inovačnými vtedy, keď sú interpretované novým spôsobom v novom kontexte. A kontext strednej a východnej Európy bol počas rokov pred revolúciami skutočne nový.

Socializmus ako ideál

Ideový kontext tej doby bol do veľkej miery sformovaný všeobecnou porážkou reformných snáh, ktoré sa odohrali vnútri komunistických strán regiónu v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, vrcholiacich najdramatickejším spôsobom v československom obrodnom procese. Následný vpád vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 tento proces (i keď nie hneď) ukončil. Strata veľkých reformných a revolučných nádejí bola síce v sedemdesiatych rokoch celosvetovým fenoménom, ale vo veľkej časti sveta ju spôsobili konzervatívne sily toho typu, ktorý je v každej epoche známy snahami zastaviť zmenu a nastoliť poriadok. V strednej a východnej Európe, naopak, vzali na seba túto úlohu komunistické strany – strany, ktoré sa hlásili k pokrokovým tradíciám a dovtedy sa ako inštitúcie, ktoré by mohli prakticky splniť nádej na lepší svet, práve vďaka reformným procesom tešili značnej legitimite.

Ľudia na Západe, ktorí chceli dosiahnuť lepší svet, zmenili taktiku. O niečo menej výrazne však pocítili potrebu prehodnocovať samotné ideály o zmene k lepšiemu. Práve o to išlo v strednej a vo východnej Európe, kde si neúspešní reformátori a idealisti kládli otázku, či je skutočne možné demokratizovať spoločnosť za pomoci štátnych a straníckych štruktúr, a či spoločnosť, v ktorej žili a do ktorej skôr vkladali nádej, vôbec predstavuje krok k idealizovanému socializmu.

Napriek tomu zostal socializmus v zmenenej podobe ideálom aj pre tých, ktorí začali žiadať zmenu režimu. Na Západe prevládla po porážke revolučných snáh šesťdesiatych rokov predstava, že kapitalizmus síce nie je žiadny ideál, ale že v dohľadnom čase nemožno realisticky očakávať jeho prekonanie. V strednej a východnej Európe, naopak, prevládalo presvedčenie – alebo vlastne málo spochybňovaný predpoklad – že nekapitalistická spoločnosť je napriek jej aktuálnym nedostatkom nielen možná, ale aj prakticky funkčná.

Keď udalosti roku 1989 zasa umožnili ľuďom otvorene vyjadriť nádej na lepšiu budúcnosť, socializmus patril medzi popredné termíny, ktorými sa tá nádej vyjadrovala. To platí nielen pre veľkú časť intelektuálnych predstaviteľov opozície, ale – ako dokázal historik James Krapfl vo svojej knihe Revolúcia s ľudskou tvárou – aj pre radových účastníkov protestov a vznikajúcich revolučných organizácií. Ich socialistický ideál však vyzeral inak ako „reálny socializmus“ vtedajších režimov. Bol socializmom, ktorý sa ponaučil z problémov jeho okolia a po radikálnych zmenách mal brať na seba podobu, ktorú nepoznali obyvatelia ani trhovo kapitalistického Západu, ani „reálne socialistického“ Východu. Bol teda socializmom inovačným a orientovaným na budúcnosť.

Novembrová nežná revolúcia - demonštrácia v...
Novembrová nežná revolúcia - demonštrácia v centre Prahy.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Profimedia

Disidenti a revoluční aktivisti sa odvolávali na socializmus ako na symbol spravodlivosti a rovnosti – hodnôt, ktoré síce aj vládnuce režimy prezentovali ako svoje, ale podľa ktorých sa v praxi dôsledne neriadili. Počas revolúcií sa zároveň vrátila ďalšia hodnota, ktorú režimy po konci období reforiem poväčšine potláčali, ale ktorú ľudová pamäť (s pomocou disidentskej publikačnej činnosti) držala pri živote: samospráva. Vrátila sa požiadavka, aby boli inštitúcie riadené kolektívnym rozhodovaním svojich členov – a predovšetkým, aby pracoviská spravovali sami pracovníci.

Nepolitická politika

Ak sa v hospodárskej sfére tento samosprávny princíp obvykle nazýva „socializmom“, v politickej sfére sa nazýva „demokraciou“. Je však pozoruhodné, že na začiatku nebola ani idea „demokracie“ v úzko politickom zmysle. Revolucionári demokraciu požadovali nielen vo veľmi širokej škále životných sfér, od tovární a miestnych výborov cez družstvá, folklórne súbory a revolučné fóra, ale aj s radikálnou intenzitou v každej z týchto sfér. Nechceli, aby sa politické zastupiteľstvo po zvolení izolovalo od ostatku spoločnosti. Chceli, aby sa tí zvolení stále obracali na ostatných ľudí, a to mali zabezpečiť jednak formálne procedúry ako slobodné voľby a referendá, jednak aktívna spoločnosť mimo politickej sféry.

Z tohto dôrazu na mimopolitickú činnosť vyrástla idea „občianskej spoločnosti“, ktorá často figurovala ako všeliek neduhov spôsobených necitlivou a nekontrolovanou štátnou administratívou. Aj tento koncept sa však časom menil. Pred koncom revolučných procesov chápali občiansku spoločnosť oveľa širšie, ako je obvykle chápaná dnes. Mohla obsahovať hnutia za občianske práva alebo nezávislé odborové zväzy ako bola poľská Solidarność, alebo rozsiahle paralelné štruktúry – kultúrne, vzdelávacie, ekonomické či politické, ako vidíme v koncepcii „paralelnej polis“ Václava Bendu. Mohla vyústiť do karnevalovej atmosféry mnohých protestov rokov 1989 (krásne opísaných v knihe Padraica Kenneyho Karneval revolúcie), čo malo okrem iného predstaviť nový vzor politiky (alebo nepolitickej politiky), ktorej samotná činnosť mohla byť rovnako dôležitá ako výsledky – ktorá by bola zábavou a nielen vlastnou mravenčou prácou nutnou na dosiahnutie iných, vážnejších cieľov.

Tieto inovačné idey údajne Habermasovej pozornosti unikli. Zaujímavejšie však je, že krátko po revolúciách unikli pozornosti mnohých, vrátane ľudí, ktorí sa revolúcií priamo zúčastnili. Dôvod sa zdá byť jednoduchý: zo všetkých týchto inovačných ideí ani jedna nevytrvala dlho v inovačnej podobe. Z idey všeobecnej samosprávy zostala demokracia. Z idey hlbokej demokracie zostal parlamentný systém. Z idey alternatívnej spoločnosti aktívnych občanov zostali „občianske“ združenia a iniciatívy vedené predovšetkým mestskými elitami. A namiesto nového typu socializmu sa nastolilo hospodárstvo sprivatizovaného majetku a voľného trhu. Nech boli revolučné ideály akokoľvek veľkorysé a originálne, výsledok revolúcie vyzerá skôr ako neúspešná kópia toho, čo na Západe už dlho majú – a z čoho sú na Západe už dávno unavení.

Ukradnutá revolúcia?

O akejkoľvek revolúcii je ťažké povedať, „o čom“ bola alebo „o čo“ v nej šlo. To, čo môžeme s väčšou istotou povedať, je, že daná revolúcia mala určitý potenciál, ktorý sa buď zrealizoval, alebo nezrealizoval. Koniec koncov k ničomu veľmi novému nedošlo. Na začiatku sa – aspoň v tých najkrajších okamihoch – všetko jagalo v novom svetle.

Stalo sa klišé končiť eseje o revolúciách roku 1989 úvahami nad trpkým sklamaním, ktoré nasledovalo. Myslím si však, že charakter tohto sklamania sme ešte dostatočne nepochopili. K typickému konštatovaniu o týchto revolúciách patrí tvrdenie, že revolúcie boli „ukradnuté“. Podobne ako reformní komunisti, ktorí mohli v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch hodiť vinu na Stalina a jeho kádre, môžeme dnes obviniť skorumpovaných politikov a dobre situovaných bývalých komunistov, ktorí využili nový systém na vlastný prospech. V oboch prípadoch sa vyhýbame potrebe vyrovnať sa so samotnou revolúciou, ktorá bola ukradnutá.

Ako by revolúcie asi boli dopadli, keby neboli ukradnuté? Domnievam sa, že by sme boli výsledkami aj tak sklamaní. A nielen preto, lebo každá veľká nádej prináša sklamanie, ale aj preto, lebo špecifický vnútorný vývoj týchto revolúcií viedol od inovačných ideí k banálnemu napodobňovaniu starých banálnych modelov. To bol vývoj, ku ktorému tlačili aj samotní, zjavne neskorumpovaní revolucionári.

Neboli to zlomyseľní „zlodeji“ revolúcií, ale bývalí poprední disidenti, ktorí presvedčili radových revolučných aktivistov, aby prestali štrajkovať a prispôsobili svoje požiadavky etablovaným vzorom parlamentnej demokracie. Neboli potrební žiadni zlodeji, aby sa bývalí disidenti nechali presvedčiť, že majú na chvíľu nechať bokom svoje veľké ideály. Niečo v samotnom srdci revolúcie v určitom momente uprednostnilo potrebu odstrániť moc komunistickej strany a zároveň stotožnilo toto odstránenie so symbolickým opakom komunizmu: trhovými reformami a parlamentnou (povedzme „buržoáznou“) demokraciou.

S dosahom tohto rozhodnutia žijeme dodnes. Inovačné idey roku 1989 sa nielen stratili z politickej scény, ale stali sa takmer nepredstaviteľnými. Ľudia na námestiach pred dvadsiatimi piatimi rokmi čerpali nadšenie z vízií samosprávneho socializmu a hlbokej, radikálne rozšírenej demokracie. Výsledkom ich revolučných činov sa práve tieto ideály už zdajú nedosiahnuteľné. Podobne ako v rokoch po Stalinovej smrti prevláda sklamanie nad výsledkami revolúcie a zároveň neochota kriticky prehodnotiť samotnú revolúciu.

Dúfam, že sa nemusíme dočkať ďalšej katastrofy podobnej tej z roku 1968, aby sme sa zobudili – pozerali kriticky na základy nášho sklamania a znova sa odvážili premýšľať o ideáloch.

Joseph Grim Feinberg (1979, Ohio, USA)

Vedecký pracovník v Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied a vo Filozofickom ústave Akadémie vied Českej republiky.

Venuje sa myšlienkovým premenám v strednej Európe po roku 1989.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku