Veda a vzdelanie to u nás nikdy nemali ľahké. Už Jozef Ignác Bajza nám o tom podáva jasnú správu. V prvom slovenskom románe Príhody a skúsenosti mládenca Reného, vydanom v roku 1784, dáva sprievodcovi po Slovensku do úst tieto slová: „Veru, tento ľud nemal, ani nemá kníh v pravom slova zmysle… Sám boh vie, čo zavinilo, že tento národ opovrhol perom až natoľko… Veď sami Slováci si tak málo vážia spisy vo vlastnej reči, že často aj darované odmietajú. A keď sa niekto usiluje dačo také vydať, obyčajne vravia: Načo sa zbytočne trápi a morduje, keď slovenský ľud vydržal toľké veky aj bez takých vecí? Na čo je to dobré, čo sa tým docieli, aký úžitok bude z toho? A takto pochabo sa spytujú i uvažujú mnohí tunajší rodáci.“
Podobne to o 130 rokov neskôr vykreslila aj Timrava vo svojej novele z roku 1914 nazvanej Ťapákovci: „Jar nastala. Lúče slnca otepleli; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťaby hladilo, a plné sviežosti. Tráva na lúkach tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučiť pri potokoch. Všetko budí sa k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie – do poľa. Tváre omaľujú sa v slnci na červeno, oči prijmú svit bystrý a smelý. Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť zo seba zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či ísť dnes na oračku, či nie. Role síce túžia už za pluhom – no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa nezačínali práce v iný deň. V minulý piatok orať nemohli, bolo primokro… Mali by teda ísť dnes, ale či to bude dobre, či sa vydarí, keď započnú prácu v iný deň? Či tu bude požehnania…?“
A na konci 20. storočia to isté trápilo aj Júliusa Satinského: „…Kocúrkovän namiesto toho, aby absorboval svetové trendy v hospodárení, stráži si svoje špecifiká… V Kocúrkove je človek najprv Kocúrkovän a až potom chirurg, spisovateľ, podnikateľ či inžinier. Keď je človek dobrý Kocúrkovän, nemusí byť ani chirurg, ani spisovateľ, podnikateľ či inžinier. Hlavná vec, že sa ku Kocúrkovu hlási a myslí mu to po kocúrkovsky…“
Zdá sa teda, že u nás, v našej zemepisnej šírke a dĺžke, naozaj odjakživa nie sú podmienky vhodné pre takú ušľachtilú plodinu, akou je vzdelanie, že na ňu nemáme vhodnú pôdu. Presne tak, ako si raz povzdychol Pavol Országh Hviezdoslav: „A slovenská tvrdá pôda drobno skvitá, šťúple klasí; sej len do nej, čo sa oddá. Túžiť možno, ale škoda od nej žiadať ananasy.“
O vedcoch a šoféroch
Ananásy síce u nás nerastú, ale vzdelanie na Slovensku prežilo. Vydržalo Apponyiho školské zákony počas maďarizácie, nepodľahlo fašizmu, ubránilo sa komunizmu. Vďaka odolnému vzdelaniu, ktoré tak statočne vyrastá aj v tej našej nevďačnej pôde, dnes žijeme v slobodnej krajine. Avšak práve dnes, keď máme na vzdelanie a vedu tie najlepšie podmienky, nikdy neboli priaznivejšie, sa zdá, že veda vädne a vzdelanie odumiera.
Medzi krajinami Európskej únie má Slovensko dlhodobo najnižší rozpočet pre vedu a vývoj – na úrovni nepresahujúcej dve tretiny percenta hrubého národného produktu (HDP). Napriek tomu, že sme sa pri vstupe do únie zaviazali do roka 2020 investovať do vedy a vývoja 3 percentá svojho HDP (1 percento z verejných a 2 percentá zo súkromných zdrojov), deje sa opak. Rozpočet vlády na rok 2015 ráta so znížením financií pre Slovenskú akadémiu vied (SAV), teda pre najvýkonnejšiu inštitúciu venujúcu sa výskumu a vývoju na Slovensku, takmer o 18 percent. Akadémia vied by podľa tohto návrhu mala v porovnaní s rokom 2014 prísť o viac ako 10 miliónov eur, čo by znamenalo prepúšťanie stoviek zamestnancov. Inými slovami – tento návrh je pre SAV likvidačný.
Ako protest proti plánovanému likvidačnému rozpočtu vznikla na pôde SAV iniciatíva pod názvom Veda chce žiť (http://www.vedachcezit.sk/). Doteraz sa pod ňu podpísalo viac ako 4-tisíc sympatizantov, zväčša vedcov z prostredia samotnej Akadémie, ale aj z univerzít. Približne polovica podpisov prišla zo zahraničia. Na druhej strane, podpora verejnosti na Slovensku je neveľká. Bádatelia v Prahe, vo Viedni, Varšave, v Padove, Londýne, Kyjeve, Bologni, Moskve, New Yorku alebo v Sao Paule potrebujú prácu slovenských kolegov viac ako samotní občania Slovenska.
Po týchto výrazných protestoch zo strany vedcov vláda schválila pre SAV dodatočných osem miliónov eur oproti pôvodnému návrhu rozpočtu – zo zdrojov určených pre grantovú Agentúru na podporu výskumu a vývoja. Úlohou Agentúry na podporu výskumu a vývoja je transparentne a nezávisle prerozdeľovať finančné prostriedky medzi jednotlivé o grant sa uchádzajúce vedecké projekty, a to na základe ich kvality, ktorú by mali anonymne a nestranne posúdiť odborníci zo zahraničia.
Takto získané finančné prostriedky nie sú určené na mzdy vedcov, ale na ich každodennú vedeckú prácu, napríklad na nákup chemikálií a iných potrebných materiálov, na opravu a údržbu prístrojov či na uhradenie cestovných alebo publikačných nákladov. Vedci, a to nielen tí z Akadémie, ale aj z univerzít, o tieto prostriedky prídu. Nehovoriac o tom, že SAV bude takto beztak ukrátená o 2 milióny a tobôž sa tým nenaplní únii prisľúbená stratégia o podpore pre vedu a vývoj na úrovni 3 percent HDP, celé toto medializované riešenie je podfuk. Takýmto dodatočným navýšením rozpočtu sa Akadémia síce v januári budúceho roka skutočne vyhne prepúšťaniu, nie však nadlho.
Predstavte si, že by teraz nešlo o vedcov, ale povedzme o šoférov mestskej hromadnej dopravy. Ich rozpočet by pozostával z ,,chlievika" na výplaty a ,,chlievika" na naftu. Vláda by ohlásila škrt na výplaty o 10 percent, čo by znamenalo prepustenie piatich stovák šoférov. Tí by sa proti tomu vzbúrili, a tak by im vláda prisľúbila, že im teda nezoberie 10 miliónov, ale iba dva, a tých osem zvyšných im veľkoryso presunie z výdavkov plánovaných na naftu. Po takejto fiškálnej rošáde ostanú šoféri v garáži, lebo ich autobusy budú bez nafty, a po krátkom čase prídu o zamestnanie tak či tak, lebo budú zbytoční. Podobne je to aj u vedcov – bez peňazí na výskum sú zbytoční.
Ak si túto súvislosť neuvedomuje verejnosť, dá sa to pochopiť, je to vlastne vina nás vedcov – o svojej práci a výsledkoch by sme mali rozprávať častejšie, a hlavne zrozumiteľne. Ak však tento súvis nevidí minister školstva a ostatní členovia vlády či poslanci Národnej rady, je to tragické. My vedci ho vidíme jasne, a preto sme po prvý raz vyšli do ulíc. Väčšej podpory spoločnosti sme sa však zatiaľ nedočkali. Skôr naopak. V internetových diskusiách, ale aj v komentároch médií sa skôr ako s priazňou stretávame s nepochopením, posmechom, ba skrývaným či priamym odsudzovaním: „Čo tí vedci vlastne chcú, darmožráči, načo nám je veda?!“
Pýtam sa teda spolu s tunajšími rodákmi: „Ako by Slovensko vyzeralo bez vedcov, bez vedy? A aká by bola veda bez Slovenska?“
Nasaďme si okuliare…
Skúsim teraz na tieto priame otázky odpovedať. V piatok ráno vstanem, a keďže dobre nevidím, prvé si nasadím okuliare. Okuliare! Aká neobyčajná pomôcka! Hotová veda! Bez nich by som v živote nič nedokázal. Ešte ani oči poriadne neotvorím a už potrebujem vedu. A akú úlohu zohralo v príbehu okuliarov Slovensko? Najväčší fyzik venujúci sa optike, revolucionár v tejto oblasti, pochádzal zo Spišskej Belej. Štyridsať rokov bol profesorom na Viedenskej univerzite. Volal sa Jozef Maximilián Petzval.
Dobre, okuliare už mám na nose, do kuchyne trafím. Tam si sadnem za stôl a k raňajkám si pustím rádio. Rádio! Aký fantastický prístroj! A za to, že si z neho vypočujem ranné správy o drozdoch a dozviem sa aj čosi o dopravnej situácii na kilometri 222, vďačím aj vynálezcovi frekvenčnej bezdrôtovej telegrafie Jozefovi Murgašovi z Jabríkovej.
Zatiaľ mi zovrie voda na čaj. Varná kanvica! Prevratný objav! Chlípem zelený čaj plný vďaky k Štefanovi Aniánovi Jedlíkovi zo Zemného pri Nových Zámkoch, vynálezcovi dynama a iných elektrických zariadení. Najesť sa a obliecť nie je žiadna veda.
Schádzam k autu. Benzín! Aká neobyčajná tekutina! Horí a ja idem, aj keď sedím. A ako si tak frčím k lekárovi, myslím na to, že benzín sa vyrába z ropy a že ropa sa dodnes ťaží pomocou mechanizmu vodostĺpcového čerpadla, ktorý vymyslel Jozef Karol Hell z Banskej Štiavnice pred 300 rokmi.
U lekára dostávam malú injekciu. Včera som si totiž vrazil do dlane hrdzavý klinec. Očkovanie! Toľké dobrodenie! Kedysi nemali ľudia proti tetanovému jedu šancu a umierali v kŕčoch. A podobne aj na iné infekčné choroby, ktoré dnes už poznáme iba z kníh. A bol to prešovský lekár Ján Adam Rayman, mimochodom, narodil sa dva roky po Jánošíkovi, kto ako prvý uskutočnil a vedecky popísal očkovanie.
Zachránený, spolu s rodinou, cestujem na predĺžený víkend do Nízkych Tatier. Ó, Tatry! Krása nevídaná! Prechádzame sa pod bridlicovým hrebeňom, v kraji, ktorý podrobne opísal a pomenoval geológ svetového formátu Dionýz Štúr z Modry. Večer unavení ležíme v posteli hotelovej izby a čítame si so synom prostonárodnú povesť o Nebojsovi. Rozprávky! Poklad najvzácnejší! Zachoval ich pre nás literárny vedec, etnológ a folklorista – dnes by asi pracoval v oddelení vied o spoločnosti a kultúre SAV – Pavol Dobšinský zo Slavošoviec.
A keď syn zaspí, dívame sa pri pohári červeného vína s manželkou na hviezdne nebo. Oblohu križuje blikajúce lietadlo. Ach, aký to prostriedok! Koľká rýchlosť! Niekto v ňom sa možno práve teraz díva dolu na náš vysvietený hotel pod Tatrami. A možno myslí na turbínu, ktorá ho ženie ďalej, a na Aurela Stodolu z Liptovského Mikuláša, duchovného otca turbín, ktorého obdivoval aj Albert Einstein. Lietadlo mizne nad nočným hrebeňom Chabenca a my hľadíme na trblietavé svetlo, ktoré neodlieta. Svoju púť k nám na balkón začalo, keď som ešte ako chlapec po prvýkrát liezol na Ďumbier. Všehomír! Tá nekonečnosť!
Na to isté večné nebo hľadel Maximilián Rudolf Hell zo Štiavnických Baní, astronóm známy po celej Európe, ktorý vynikal svojím objaviteľským duchom; na tom istom nebi z hvezdárne na Skalnatom plese objavovala kométy Ľudmila Pajdušáková z Radošoviec; tie isté hviezdy sa jagali v čiernych zreniciach astronóma Milana Rastislava Štefánika z Košarísk pri Brezovej. Ale sondu pristávajúcu na kométe nemal šancu vidieť nikto z nich. Na miesto určenia ju priniesol reaktívny motor, princíp ktorého vymyslel ešte v časoch Márie Terézie Ján Andrej Segner z Bratislavy; dnes je po ňom pomenovaný asteroid aj kráter na Mesiaci. A vďaka zariadeniu, ktoré spoluvytvárali vedci z ústavu SAV v Košiciach, s nami tá sonda komunikuje.
Ale to už je náš čas. Dávam si dole okuliare a celkom nevedecky zaspávam.
Veda je sloboda
Veda bez Slovenska by zrejme zostala ochudobnená o pár komét a rozprávok; o čosi neskôr by vzlietli lietadlá, troška by sa oneskoril človek na Mesiaci, sonda na kométe. Ale zrejme by to tá veda bez nás napokon zvládla. Ale Slovensko bez vedy? Tí s bystrým svitom v očiach, ktorí vidia ďalej ako za humná, ktorí túžia objavovať veci neznáme a nové, za ňou zo Slovenska odídu a už sa nevrátia. A tí zaležaní, ktorí zo seba nestriasajú zimnú lieň, ktorým na knihách, vede a vzdelaní nezáleží, tu zostanú. Nebude to zvečera do rána, ale Slovensko prestane snívať, stratí pamäť, kultúru a reč. Plánovaná likvidácia vedy slovenskou vládou bude preto zločinom presne takým ako zákaz činnosti Matice slovenskej vládou uhorskou v roku 1875. Ba horším, lebo tentoraz pôjde o programovú samovraždu kultúrneho národa, ktorý je súčasťou vzdelaného sveta. Lebo zničenie vedy bude znamenať zničenie vzdelania, usmrtenie slobody. Návrat k otroctvu. Veď sloboda je vernou družkou vzdelania. Vzdelaný človek sa nedá zotročiť.
To vedel aj Ľudovít Štúr, keď na Uhorskom sneme 15. januára 1847 povedal: „…nech mŕtvi pochovávajú mŕtvych, a živí nech žijú medzi živými. Ale tejto zásady platnosť a cena v tom najmä záleží, aby sa živí napospol tým lepšie a cieľuprimeranejšie rozvíjať a vzdelávať mohli, čo je aj hlavná námera veku nášho, že vzdelanosť všeobecne rozšíriť sa namáha. Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá.“
Slovensko bez vedy preto jednoducho nebude. Slobodné určite nie. Preto každý, komu záleží na tom, aby naše deti nemuseli emigrovať za múdrosťou, za slobodou, aby tu nežili ako nevzdelaní otroci, nech sa pridá k protestujúcim vedcom. Teraz a tu totiž práve ide o to, aby to Slovensko naše, tak ako dosiaľ, neostalo tvrdo spať naveky.
Vladimír Leksa (1972)
Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor biochémia. Doktorát získal na Lekárskej univerzite vo Viedni, za dizertačnú prácu venovanú regulácii bunkovej proteolýzy dostal cenu Rakúskej imunologickej spoločnosti. Od januára 2014 vedie laboratórium molekulárnej imunológie v Ústave molekulárnej biológie SAV v Bratislave. Dlhodobo sa venuje štúdiu molekulárnych mechanizmov zapriahnutých v bunkových imunitných odpovediach a nádorovej transformácii. Je autorom knihy Vzdelaní príbuzní (Perfekt, 2013).