Vianoce podľa T. S. Eliota

V novej fragmentárnej poetike Thomas S. Eliot našiel jazyk pre skepsu a bytostnú vykorenenosť moderného človeka. Ten istý Eliot však naliehavo hľadal vzťah k nadosobnému zmyslu, v ktorom by ukotvil svoj rozorvaný život.

Tohto roku vstupujeme do adventu cez Londýn. Vchádzame nízkou kamennou bránou do bočnej veže kostola priamo v centre Londýna. All Hallows by the Tower, ako nám nasledujúceho večera vysvetlí náš hostiteľ otec Nick, je najstarší londýnsky kostol. Po veľkom požiari z neho zostali len obvodové múry, zvyšok je replika odliata z betónu.

Spálňa v kostole

Stúpame točitým schodiskom. Po kamenných schodoch stúpam prvý. Jarka ide za mnou. Veža je priúzka, vedľa seba sa nezmestíme. Z tmy vstupujeme do svetla. Prejdeme bočným chórom ponad ticho kostola, otočím mosadznú kľučku. Ocitneme sa v spálni. Tu budeme pár dní bývať: Manželská posteľ, skriňa, činka na stojane, prútené hojdacie kreslo, na stenách police s knihami a nad posteľou, namiesto obrazu, okno s lomeným oblúkom, otvorené do kostola. Bohoslužbu by sme mohli pokojne sledovať z postele.

Zatiaľ čo si Jarka užíva sprchu v Nickovom byte, prezerám si knižnicu. Siahnem na titul, ktorý pritiahol moju pozornosť: Eliot's New Life od Lyndall Gordonovej. Sadám si do kresla a listujem.

Znova sa ponáram do príbehu, ktorý som už raz čítal. Priestor kostola za oknom nad posteľou je osvetlený, no ultramarín za oknom do ulice tmavne, prerušený kde-tu iba striebornými odleskami novembrových mlák a farebnými svetlami odrazenými zo sklenených stien budovy oproti. Stretnutie starobylého a moderného Londýna vo dvoch oknách izby by mohlo byť symbolom Eliotovej osobnosti.

Paul Johnson Eliota zaradil medzi prelomové osobnosti 20. storočia. Jeho kultová báseň Pustatina bola manifestom rodiaceho sa modernizmu. V novej fragmentárnej poetike Eliot našiel jazyk pre skepsu a bytostnú vykorenenosť moderného človeka. Ten istý Eliot však naliehavo hľadal vzťah k nadosobnému zmyslu, v ktorom by ukotvil svoj rozorvaný život.

Čítam a v duchu putujem časom späť do Londýna spred dvadsiatich rokov: Bol apríl. Na trávnikoch Northwoodu kvitli žlté narcisy. Práve tu v northwoodskom biblickom inštitúte som sa zoznámil s Nickom Mercerom, u ktorého sa dnes hojdám v kresle a listujem v onej knihe. Od prvej chvíle bol Eliot naším spoločným priateľom. Po večeroch sme sa s jeho géniom stretali v knižnici pod kruhovým oknom a vo farebnom svetle vitráže sme sa pokúšali prekladať časti jeho poézie.

Eliot ma odvtedy fascinuje nielen ako básnik, ale i ako človek s príbehom. Nachádzam v ňom porozumenie sebe samému. Kniha v spálni nad kostolom sa mi tak po rokoch znovu stáva cestou k Vianociam – Eliotov nový život.

Púť mágov

T. S. Eliot bol 29. júna 1927 pokrstený a prijatý do anglikánskej cirkvi. Pre mnohých bol jeho „nový život“ bleskom z jasného neba. Apoštol skeptikov sa obrátil; vyznal apoštolské vyznanie viery a krstom v zamknutom prázdnom kostole sa pripojil k historickej komunite viery.

V tom istom roku napísal báseň Journey of the Magi. Po prvý raz sa v jeho fragmentárnej poézii objavila téma – vianočná téma – Púť mágov. Eliot prehovorí v prvej osobe množného čísla. Hlas mágov sa mu stáva jeho vlastným hlasom. Artikuluje ním tajomný dej premeny, nový život, cestu, na ktorú práve vykročil.

Eliotove Vianoce nás zaskočia. V básni nás nečakajú tradičné obrazy. Nie je tu lesk a radosť anjelov, rozjarení pastieri ani idyla jasličiek so svätou rodinou: Nie Vianoce „pokoja“, ale Vianoce „nepokoja“. Z veršov vanie chlad, existenciálna samota a temnota tajomstva, v ktorej púť mágov vrcholí.

Eliot si z evanjeliových postáv zvolil postavy mágov, cudzincov, ktorí akoby ani nepatrili do nábožnej ódy na Ježišovo narodenie. Veď príbeh mágov z Matúšovho evanjelia musel znieť zbožným súčasníkom ako provokácia. Mojžišov zákon praktizovanie mágie penalizoval trestom smrti. Matúš z týchto „pohanských“ astrológov urobí hlavných hrdinov príbehu.

Neskoršia tradícia dá bezmenným postavám mená Gašpar, Melichar a Baltazár a prisúdi im titul kráľov. Príbeh mágov je teda príbehom kráľov: Kráľov, ktorí sa vydajú na cestu, hoci sú k vianočnému dieťaťu ďaleko, a kráľov Jeruzalema – Herodesa, znalcov zákona a veľkňazov – ktorí zostanú doma, hoci do Betlehema to majú na skok.

Prvých vianočná hviezda zavolá na cestu, druhých zaskočí. Mágovia opustia bezpečie svojho kráľovstva. Tam doma boli dôležití. Tu v púšti, v cudzích krajinách neznamenajú nič. Tam doma bolo všetko jasné, tu na ceste za „hviezdou“, je všetko nejasné. Čo ich ženie na cestu, ktorej cieľ nepoznajú? Je to azda nepokoj tých, ktorí v márnosti života hľadajú skrytý zmysel? Nepokoj tých, ktorí hľadajú niečo viac, ako je ich malé „ja“ plné ambícií a úzkosti?

Kým prvých vedie odvaha, nad druhými vládne strach. Prečo sa boja? Boja sa vari preto, že jediná vec, na ktorej im záleží, sú oni sami – ich moc, ich vplyv, spoločenská prestíž? Sú pripravení obetovať všetkých, len aby ubránili svoju dôležitosť. Boja sa, lebo do ich sveta náhle „vtrhol Boh“. Jeho veľkosť vrhá tieň na ich pominuteľnú ctižiadosť.

Poznám ten strach. Pamätám si roky, keď som sa bál priznať sám sebe, že nie som autonómnym vlastníkom svojho života; že všetko, čím som bol, čím som, i to, čím budem, je mi darované, z bytia, ktoré ma o nekonečno presahuje. Každý nádych, každý Eliot si teda v prvej básni „nového života“ kladie na tvár masku mágov, aby spoza nej prehovoril vlastným hlasom: Osady sa správali nevraživo a mestá nepriateľsky,/ Napokon sme radšej cestovali celé noci/spali sme len úchytkom/v ušiach nám zneli hlasy/hovorili nám, že tá púť je bláznivá. Cesta Eliotových mágov je osamelá. Putujú cudzím svetom, keď sa napokon vrátia, zistia, že aj niekdajší domov sa im stal cudzinou.

Vrátili sme sa do svojich krajín, do svojich kráľovstiev,/a nenašli sme pokoj v obvyklých povinnostiach, medzi cudzími ľuďmi držiacimi sa svojich bohov.

V týchto ponurých slovách sa zrkadlí Eliotov svet, svet Pustatiny. Svet osihotenosti, márnosti, smädu a hľadania. Taký je Eliotov príbeh: Vnuk unitárskeho misionára zo St. Louis, ktorý už v detstve zavrhol pragmatickú vieru rodičov, zbavenú mystéria. Nespokojný študent Harvardu fascinovaný budhizmom, chránenec a študent Bertranda Russela. Muž neurotickej Angličanky, ktorá roky pred jeho očami mizne v temnote psychickej choroby.

Avantgardný básnik, bankový úradník, večne neistý, večne chorý muž, osamotený v hľadaní zmyslu, ktorý by presahoval náhodné a bezvýznamné bytie človeka. Odcudzený svetu, ktorého zmysel sa vyprázdnil. Taký bol pre človeka s citlivosťou Eliota svet medzi dvoma vojnami. Včerajšie vojnové polia zmizli v hmle minulosti, no základy sveta sa už otriasali v tušení ďalšej katastrofy. Na obzore sa vynárali utopické totalitné ideológie: nacizmus a komunizmus.

Mnohí intelektuáli podľahli zvodom prvej či druhej utópie. Medzi nimi i Eliotovi blízki priatelia. O šesť rokov neskôr Eliot v knihe The Idea of a Christian Society napíše: Ak nechcete mať Boha, budete sa musieť skloniť pred Hitlerom alebo Stalinom. Boli azda toto tí cudzí bohovia, ktorým autor Púte mágov odmietol slúžiť? Eliot sa nechcel pridať napravo ani naľavo, nedôveroval žiadnej politickej teórii, nuž nie div, že útočisko napokon našiel v Ježišovom „kráľovstve pravdy, ktoré nie je z tohto sveta“.

Bolo to narodenie, alebo smrť?

Najťažšiu cestu však musel podstúpiť vo svojom vnútri. V čase, keď komponoval Pustatinu, sa Eliot Stephenovi Spenderovi zdôveril s úmyslom prikloniť sa k budhizmu. Krst v prázdnom kostole pre Eliota nebol jednoduchou výmenou svetonázorovej konfekcie. Eliot hľadal čosi hlbšie, mystickú jednotu s Bohom. Jeho viera vytryskla z hlbín skeptickej mysle. Najvyšší cieľ civilizovaného človeka, napísal, je zjednotiť najhlbší skepticizmus s najhlbšou vierou.

Priepasť v ňom bola prihlboká na to, aby ju mohlo vyplniť čokoľvek iné než Boh samotný. Niekoľko mesiacov pred krstom v eseji o Bertrandovi Russelovi Eliot poznamenal: Pán Russel verí, že keď zomrie, zhnije. Ja sa s takouto istotou nedokážem prihlásiť k žiadnemu presvedčeniu.

Eliotovi mágovia napokon doputujú k cieľu. Tu báseň vrcholí. Ústami jedného z nich Eliot vysloví podivné slová: Boli sme tou cestou vedení k Narodeniu, alebo k Smrti? Určite to bolo Narodenie/mali sme dôkazy a žiadnu pochybnosť/vídaval som narodenie i smrť, no myslel som si, že sú odlišné, toto Narodenie však /bolo pre nás ťažkou trpkou agóniou ako Smrť, naša smrť.

Čudné vyvrcholenie vianočnej básne: Svetlá Vianoc sa tu na nerozoznanie miešajú z tmou Veľkej noci. O akom narodení, o akej smrti Eliot hovorí? Akoby sme tu počuli Ježišove slová: Ak pšeničné zrnko neodumrie, zostane samo, no ak odumrie, prinesie nový život. Kóan „zrodenia zo smrti“ bude Eliot rozvíjať do nových obrazov v rokoch, ktoré prídu. Práve takto vznikne to najlepšie z jeho poézie.

V kostole v East Cokeri je Eliotov symbolický hrob a na ňom dve vety: V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok. Je to úvodná a záverečná veta rovnomennej básne. V tej básni Eliot cituje Jána z Kríža:

Ak sa máš dostať k tomu, čo nepoznáš / musíš ísť cestou ktorá je cestou nepoznania./ Ak máš mať to čo nemáš, / musíš ísť cestou pozbavenia./ Ak sa máš dostať k tomu čo nie si, / musíš ísť cestou, na ktorej nie si.

Stephen Spender si spomína na rozhovor, v ktorom sa Eliot snažil Virginii Woolfovej vysvetliť zmysel modlitby: Ide o koncentráciu myšlienok a emócií na transcendentnú Prítomnosť. Ponorený v modlitbe, človek býva tou Prítomnosťou celkom pohltený. No práve takéto zaujatie človeka bytím, ktoré ho presahuje, v ňom znovu zjednocuje rozbité vedomie samého seba. To sú Eliotove Vianoce – mystický zostup k prameňu, tam, kde sa všetko, kým som, končí i začína. Lebo Boh v človeku začína tam, kde človek sám v sebe končí.

Letíme domov. Lietadlo pristáva. Bratislavské výklady sú už plné vianočných čačiek. Nesiem si v sebe starý kostol uprostred moderného Londýna, spálňu s oknom do kostola a knihu, ktorá mi znovu otvorila cestu k Vianociam. V mysli mi znejú Eliotove verše:

S obrazom tejto Lásky a hlasom tohto Volania/ neustaneme v hľadaní/ a cieľom všetkého nášho hľadania / je dosiahnuť bod, odkiaľ sme vyšli, a poznať to miesto po prvý raz.