Čo sa stalo so Spojenými štátmi?

04.01.2015 17:00

Ako sa rodila koncepcia amerického unilateralizmu a prečo Spojené štáty stratili svoju najväčšiu výhodu - príťažlivosť.

Keď v roku 1989 padla železná opona, mali sme veľmi naivnú predstavu o tom, čo bude nasledovať. Neboli sme sami. Bush starší dohodol s Gorbačovom koniec studenej vojny. Prestíž USA sa zdala neotrasiteľná.

Francis Fukuyama, neskôr jeden z popredných predstaviteľov amerického neokonzervativizmu, vtedy predpokladal koniec dejín a globálne víťazstvo ústavnej liberálnej demokracie. Voľne združená skupina intelektuálov v Spojených štátoch, ktorí sa označovali za neokonzervatívcov, začala strácať vplyv na verejný diskurz: nepredpokladali totiž pokojný koniec Sovietskeho zväzu.

Chvíľu sa zdalo, že ich agenda, v ktorej sa vždy v prvom rade opierali o vojenskú silu, vyšla z módy. Stačilo však niekoľko rokov a našli si novú mantru: pád železnej opony vyhlásili za víťazstvo USA v studenej vojne.

Začali zdôrazňovať, že Spojené štáty sa stali jedinou superveľmocou a ich poslaním je nedopustiť, aby sa táto situácia zmenila. Na svete nesmie vzniknúť súper USA. Silu americkej superveľmoci, benevolentného hegemóna, však treba dať do služby šírenia demokracie a amerických hodnôt v globálnom meradle. Tak sa rodila koncepcia amerického unilateralizmu.

Politika "morálnej jasnosti”

V roku 1997 vzniká strategicko-lobistický inštitút Projekt pre nové americké storočie, ktorý tradiční konzervatívci sledovali so zdesením. Politiku vyvažovania záujmov zo štandardného konzervatívneho repertoáru nahradil aktivistickou zahraničnou politikou „morálnej jasnosti“, ktorú vydával za reaganovskú, aj keď Reagan nebol ideológ, ale pragmatik.

Ich videnie sveta bolo manichejské: ako v čiernobielom filme sa v ňom zrážali sily dobra a zla. Za predpokladu, že v takomto svete je deľba rolí medzi dobrom a zlom daná a nemenná, je dôležité neváhať použiť na presadzovanie dobra silu.

Projekt pre nové americké storočie podporoval vojenský zásah proti Srbsku aj uznanie Kosova. Obľúbenou figúrou argumentácie ľudí podporujúcich tento projekt bol Mníchov. Interpretovali ho ako zlyhanie demokracií, ktoré nenašli odvahu na preventívny zásah proti Hitlerovi, hoci tým mohli odvrátiť hrôzy druhej svetovej vojny.

Táto interpretácia Mníchova bola blízka ministerke zahraničných vecí v Clintonovej vláde Madeleine Albrightovej a predstavovala spojnicu s presvedčením Václava Havla. Tak sa humanista Havel dostal do spoločnosti jastrabov. Otázky, či by demokracie mohli zostať demokraciami, keby tasili kolty ešte rýchlejšie ako diktatúry, a aký by mali morálny kredit, ak by začali vraždiť skôr, ako sa zvrátenosť ich protivníkov naplno prejaví, neriešili.

Počas celej druhej polovice 90. rokov neokonzervatívci vyzývali Clintonovu administratívu na zvrhnutie Saddáma Husajna. Tvrdo ju kritizovali za laxné použitie sily na Balkáne a prílišné ohľady na OSN. Ich kritika a blokovanie Bezpečnostnej rady Ruskom pri konflikte so Srbskom prispeli k tomu, že sa princípy medzinárodného práva postupne prestali brať do úvahy.

Madeleine Albrightová, ktorej boli tieto postoje blízke, Rusom opakovane zdôrazňovala, že prehrali studenú vojnu a na ich názory už nie je potrebné brať zreteľ. Presvedčenie, že na zastavenie zla je prvoradá mravná odvaha, viedlo k „humanitárnemu bombardovaniu“ Srbska i k uznaniu Kosova. A neskôr – k Bushovej doktríne preemptívnych vo­jen.

Afganistan, predohra k Iraku

V koncepcii šírenia demokracie silou mal dôraz na zmenu režimu v Iraku zvlášť dôležité miesto. Neokonzervatívci verili tzv. teórii naskočenia na vagón. Pokiaľ vyhrá demokracia v niektorej z dôležitých lokálnych mocností na Blízkom východe, stane sa kryštalizačným jadrom a ostatné nedemokratické krajiny sa radšej prispôsobia, teda naskočia na vagón, než by riskovali konflikt s USA. Predpokladali, že sa tak blízkovýchodné režimy premenia na demokracie a stanú sa priateľmi Izraela, čím sa skončí jeho ohrozenie. Takúto stratégiu je ťažké zdvorilo komentovať.

Clintonovu administratívu sa im k zásahu v Iraku presvedčiť nepodarilo. Clinton síce porušil sľub daný Gorbačovovi prezidentom Bushom starším, že sa NATO nerozšíri na východ „ani o piaď“, ale v používaní americkej sily sa držal späť.

Rozhodujúci priestor sa neokonzervatívcom otvoril až s príchodom Busha mladšieho. Ten v inauguračnom prejave sľuboval, že bude v otázkach zahraničnej politiky zdržanlivejší ako Clinton. Lenže niekoľko dní po útoku na newyorské dvojičky 11. septembra 2001 napísali signatári Projektu prezidentovi Bushovi list, v ktorom vyjadrujú plnú podporu jeho „vojne proti terorizmu“ a vyzvali ho na zvrhnutie Saddáma Husajna. I keď neexistovali žiadne dôkazy, že by sa Irak na teroristickom útoku akýmkoľvek spôsobom podieľal.

Teraz však mali úplne iné postavenie. Zastávali pozície v najvyšších poschodiach administratívy. Jeden z najvýznamnejších neokonzervatívcov Donald Rumsfeld sa stal ministrom obrany, viceprezidentom s veľkým vplyvom na neskúseného prezidenta bol Dick Cheney, muž, ktorého ideologické cvičenia príliš nezaujímali, ale o to viac rozumel moci. Prejavilo sa to v prijatí novej strategickej doktríny USA v roku 2002, ktorú neskôr začali nazývať Bushova doktrína.

Opierala sa o koncepciu unilateralizmu. Doktrína vychádzala z predpokladu, že Spojené štáty sú jedinou superveľmocou na svete a dokážu zachovať svoju hegemónnu pozíciu neobmedzený čas do budúcnosti. Jej druhým prvkom bolo odhodlanie, v prípadoch, keď to okolnosti vyžadujú, použiť vojenskú silu preemptívne – teda na odvrátenie bezprostredne hroziaceho útoku.

Z doktríny vyplývalo niekoľko kľúčových rozhodnutí: celkom logicky Spojené štáty veľmi rýchlo vojensky zasiahli v Afganistane, pretože sa zdalo nesporné, že teroristi, ktorí uskutočnili útok, mali úzke väzby na afganský režim. Vo svete sa tento zásah stretol s priateľským prijatím a bol plne schválený Bezpečnostnou radou OSN. Mnoho krajín, vrátane Ruska, ponúkalo Spojeným štátom pomoc pri snahe zlikvidovať teroristické podhubie, ktoré útok zorganizovalo.

Lenže neokonzervatívcov Afganistan nezaujímal. Požadovali najmä zvrhnutie Saddáma Husajna kvôli zmene režimu v Iraku a celkovej rekonfigurácii Blízkeho východu v prospech Izraela.

Keď mal Havel radšej mlčať

Ako sa však mal naplniť ďalší cieľ Projektu, aby sa USA stali na dlhý čas nespochybniteľne najmocnejšou silou sveta? Vážnou prekážkou bolo Rusko. Bolo zrejmé, že dokiaľ platí zmluva o zákaze protiraketových systémov, nie je možné, aby jedna z mocností získala rozhodujúcu výhodu nad druhou.

Bolo teda treba zmluvu vypovedať. Oficiálna argumentácia tvrdila, že ide o reakciu na vývoj rakiet Severnou Kóreou a Iránom, ktoré by v budúcnosti mohli ohroziť Spojené štáty. Lenže ak by sa Spojeným štátom podarilo vytvoriť celosvetovú sieť radarov a antirakiet, kam mal patriť i český radar, mohli by preventívnym úderom zasadiť zastaraným raketovým silám Ruska taký úder, že by sa ruská odveta už dala za pomoci raketového štítu odvrátiť, čím by sa vojenská rovnováha vo svete skutočne jednoznačne vychýlila v prospech Spojených štátov. Taký projekt sa samozrejme nestal súčasťou oficiálnej politiky Spojených štátov, ale článok s touto úvahou sa objavil v marci 2006 v časopise Foreign Affairs, ktorý vydáva vplyvná Rada pre medzinárodné vzťahy.

Spojeným štátom sa nepodarilo presvedčiť OSN, dokonca ani NATO, že Irak predstavuje bezprostredné ohrozenie sveta zbraňami hromadného ničenia, i keď minister zahraničných vecí Powell tomu svojím prejavom v OSN obetoval svoj kredit. Teda nebol dôvod na preemptívny zásah. Nemecko, Francúzsko i ďalšie krajiny sa postavili proti intervencii.

Neokonzervatívcom sa však podarilo získať podporu ôsmich predstaviteľov najmä bývalých krajín sovietskeho bloku. Jedným zo signatárov tzv. listu ôsmich bol i prezident Václav Havel, ktorý ho podpísal niekoľko dní predtým, ako prestal byť prezidentom.

Donald Rumsfeld list použil na rozdelenie Európy na starú a novú. Starej Európe reprezentovanej Francúzskom a Nemeckom dával za vzor novú Európu, predstavovanú ochotnými spojencami Spojených štátov. Prezident Chirac vtedy na adresu Václava Havla poznamenal, že prepásol dobrú príležitosť mlčať. V českej verejnosti vyvolal pobúrenie, ale ak zhodnotíme po rokoch dôsledky, ku ktorým intervencia v Iraku viedla, možno sotva pochybovať o oprávnenosti Chiracovej poznámky.

Bush nakoniec OSN ignoroval. Intervenciu do Iraku nariadil, i keď nebola ani legitímna, ani legálna.

Ignorovanie Ruska

Ako sa dalo očakávať, bola to katastrofa. Bush starší veľmi dobre vedel, prečo sa nepokúsil po vyhranej vojne v Kuvajte pokračovať do Bagdadu a zvrhnúť Saddáma Husajna. Existovalo vysoké riziko destabilizácie oblasti. Jeho obava sa ukázala opodstatnená: náboženské i etnické napätie v Iraku, ktorý Saddám držal pohromade silou, začalo okamžite rozkladať krajinu, vzniknutú umelo po prvej svetovej vojne. Predstavy o vzniku prekvitajúcej irackej demokracie, ktoré na Západe šírili niektorí irackí emigranti, sa ukázali ako úplne iluzórne.

Po ôsmich rokoch Bushovej doktríny bol účet tristný: státisíce mŕtvych v Iraku, milióny ľudí v emigrácii, destabilizácia celého Blízkeho východu. Bez intervencie by sme dnes sotva museli riešiť ohrozenie Európy Islamským štátom. Nešlo však len o Irak. Minister obrany Gates, ktorý nahradil Donalda Rumsfelda, vo svojich pamätiach uviedol, že Dick Cheney požadoval bombardovanie Sýrie i Iránu. Rovnako ako rozčlenenie (dismemberment) Ruska. Keď k tomu prirátame finančnú krízu a obrovské zadlženie USA, nebudeme sa čudovať, že mnoho popredných amerických komentátorov považuje vládu Busha mladšieho za katastrofu.

Ignorovanie postojov Ruska, budovanie protiraketových systémov, vývoz „farebných“ demokratických revolúcií do postsovietskych krajín, úvahy o členstve Gruzínska a Ukrajiny v NATO logicky viedli v Rusku k pocitu ohrozenia, takže sa postupne prestalo správať ako partner. Putin to v roku 2007 na bezpečnostnej konferencii v Mníchove povedal celkom jasne. Spojené štáty hazardujú so systémom medzinárodnej bezpečnosti.

Svojvoľná mocenská politika dvojakého metra – prečo Bush zasahoval v Iraku, keď za financovaním terorizmu stála predovšetkým Saudská Arábia? – viedla k strate najväčšej výhody USA – ich príťažlivosti.

Niekoľko mesiacov po intervencii do Iraku v roku 2003 unikli na verejnosť fotografie väzňov mučených a ponižovaných vo väznici Abú Ghrajb. Šírili sa informácie, že neštandardné metódy výsluchov sa neobmedzujú len na exteritoriálnu základňu USA Guantánamo na Kube, ale CIA na to používa aj iné krajiny. Vzhľadom na to, že zahraničná politika neokonzervatívcov bola odôvodnená „šírením amerických princípov a hodnôt“, dôveryhodnosť USA začala prudko klesať. Správy o mučení prispeli k revolúciám „arabskej jari“. Ako sa zlučuje mučenie s americkými hodnotami? Namiesto príťažlivosti nastúpil strach.

Mučenie verzus americké hodnoty

Pred niekoľkými týždňami americký Senát vydal správu Výboru pre ľudské práva, v ktorej sa podozrenie nielen potvrdzuje, ale ukázalo sa, že o rozsahu tzv. posilnených vyšetrovacích metód nebol informovaný ani Kongres. Správa bola vydaná v poslednej chvíli: výbor viedla demokratka Diana Feinsteinová, republikáni sa na spracovaní správy odmietli podieľať. Vzhľadom na to, že po voľbách zo začiatku decembra, ktoré demokrati prehrali, by od 3. januára 2015 mali republikáni v Senáte väčšinu, správa by zrejme nebola vôbec vydaná. CIA priznala, že pri zaobchádzaní so zadržanými „došlo k vážnym prechmatom“.

Diskusia okolo správy ukazuje, kam sa posunula americká zahraničná i vnútorná politika. Fungovanie unikátneho amerického ústavného systému vyžaduje slabú polarizáciu medzi hlavnými politickými stranami, inak konflikty medzi prezidentom a Kongresom ochromia štát. Bohužiaľ, v posledných desaťročiach je americká politika polarizovaná čoraz viac, ako ukazuje diskusia okolo správy. Republikáni obviňujú demokratov, že zverejnenie správy poškodzuje záujmy Spojených štátov. Okrem čestnej výnimky, senátora Johna McCaina, bývalého prezidentského kandidáta, ktorý bol po zostrelení mučený Vietnamcami, nikto z republikánov praktiky CIA razantne neodsúdil. Naopak, bývalý viceprezident Dick Cheney, ktorý mal program na starosti, ho vehementne obhajoval.

Len tretina Američanov odsudzuje mučenie pri výsluchoch. Tak sa posunulo vnímanie amerických hodnôt.

Obama sa stal americkým prezidentom prísľubom zmeny. Zdedil však po Bushovi verejnú mienku, ktorá bola silne ovplyvnená rétorikou americkej výnimočnosti, ktorú nepoužívali len neokonzervatívci, ale aj významní členovia jeho vlastnej Demokratickej strany. Obama, ktorý sľuboval návrat k vláde práva, o. i. zrušenie základne na Kube, ponechal v behu prakticky všetky programy porušovania súkromia, vrátane odpočúvania nemeckej kancelárky. Pre obavy, že by ho republikáni mohli obviniť, že nechráni Ameriku dostatočne pred terorizmom. Neodvážil sa ani významnejšie zmeniť politiku voči Rusku, pretože by bol okamžite obvinený zo slabosti. Pokračoval vo vývoji protiraketových systémov, hoci to Rusko považovalo za hlavný zdroj nestability a Bushovi ponúkalo do všeobecného zákazu doplniť výnimky, ktoré by umožnili čeliť hrozbám napríklad z Iránu.

Obama našiel odvahu podporiť senátnu správu. Ľudia, ktorí berú západné hodnoty vážne, si ju vážia a vidia v nej nádej. Veď útoku na dvojičky sa dalo zabrániť i bez mučenia, keby CIA a FBI spolupracovali. Až budúcnosť však ukáže, či nasledujúci americký prezident dokáže vrátiť USA na cestu k získaniu bývalej dôveryhodnosti.

Václav Žák (1945)

Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednáša v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #USA #unilateralizmus