Doprajme mecenášom ich bohatstvo, vrátia nám to

Sponzorov kultúry si netreba predstavovať ako novodobých rytierov či svätcov.

11.01.2015 17:00
debata (3)

Gaius Cilnius Maecenas, ktorý im dal meno, nepodporoval len básnikov, ale aj vládcov vtedajšej doby.

Už sme si zvykli, že kultúrne podujatia sa otvárajú poďakovaním tým, čo prispeli na ich prípravu. Väčšinou ide o spoločnosti alebo podniky, ktoré sa aj takto pripomínajú svojim klientom a širšej verejnosti. Účastníci podujatia sú pre nich zaujímaví predovšetkým svojím počtom, najlepšie je, keď sa takáto kultúrna udalosť sprostredkúva cez televíziu, lebo potom sa informácia o ich bohumilom čine dostane k státisícom divákov.

Sponzori sú skrytí za značkami, nie sú to konkrétni ľudia, hoci umenie je výnimočné práve tým, že si všíma človeka ako jednotlivca. Platí to však pre umelcov a ich diela. Tí, ktorí na to prispejú peniazmi, zostávajú v anonymite. Niekedy nezaslúžene, lebo ich príspevok k vzniku umeleckého diela nemusí byť len finančný. Aj ich individuálny ľudský príbeh môže byť námetom pre umelecké dielo.

Príbeh malého podnikateľa

V roku 2008 sa vtedajšia riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave Teresa Triscari rozhodla, že Cenu Elsa Morante, ktorá sa v Taliansku udeľovala už vyše dvadsať rokov, prenesie aj do Bratislavy. Ceny sa mali udeľovať prekladateľom talianskej literatúry a významným slovenským a talianskym režisérom. V tom roku ju udelili Jurajovi Jakubiskovi a talianskemu režisérovi Marcovi Risimu.

Po udeľovaní cien vo dvorane ministerstva kultúry sme sa s talianskymi hosťami vybrali pozrieť si Bratislavu a zastavili sme sa v kaviarni na malé občerstvenie. Ako je u nás dobrým zvykom, hudba tam hrala tak hlasno, že sa dalo rozprávať len s človekom, ktorý sedel vedľa vás. Pre mňa to bol režisér Risi, ktorému som sa pokúšal vysvetliť, ako je možné, že filmy jeho otca Dina Risiho sa za bývalého režimu do našich kín dostali, ale z jeho filmov sa u nás nepremietalo nič.

Do Bratislavy vtedy prišiel so svojím posledným filmom Fortapàsc, podľa mena jednej zo štvrtí Neapola, čo je podobná neapolská skomolenina názvu Fort Apache (odkaz na klasický western Pevnosť Apačov – pozn. red.), ako sa u nás zo slovenského výrazu „nech sa páči“ stal v ušiach anglicky hovoriaceho človeka názov kaviarne Next Apache. Oproti nám sedel scenárista filmu Andrea Purgatori a bavil sa s talianskym podnikateľom, ktorý finančne prispieval na kultúrne podujatia inštitútu a ja som ho poznal pod menom Luca. Pre hluk v kaviarni som nepočul, o čom sa rozprávajú.

Dozvedel som sa to o štyri roky, keď som v talianskych novinách natrafil na informáciu o filme Priemyselník (L'industriale). Nakrúcal ho známy taliansky režisér Giuliano Montaldo, ktorého poznajú aj naši diváci z filmov ako Gott mit uns, Sacco a Vanzetti, Giordano Bruno či z televízneho seriálu Marco Polo.

V článku sa spomínalo meno Lucu Ruggenentiho, ktorý poskytol pre film námet a podnikal na Slovensku. Overil som si u riaditeľky inštitútu, či ide naozaj o Lucu, ktorého som stretával na talianskych kultúrnych podujatiach, a pri najbližšej príležitosti som sa na to spýtal priamo jeho. Potvrdil mi to a dozvedel som sa, že predmetom ich rozhovoru v kaviarni, z ktorého som pre hlasnú hudbu nič nepočul, bol práve námet filmu.

Luca porozprával scenáristovi Purgatorimu, s akými problémami musia zápasiť v Taliansku malí podnikatelia, ktorých kríza neľútostne ničila. Vychádzal aj z vlastnej skúsenosti, keď sa jeho podnik pre prechodnú nesolventnosť dostal do vážnych problémov a banky mu odmietali úver. Aj vo filme banky zostávajú k žiadosti protagonistu o pôžičku hluché a on si uvedomuje, že zavretá fabrika nie je len jeho osobný problém, ale znamená aj prepustenie všetkých zamestnancov, ktorí sú živiteľmi rodín a takmer so všetkými sa poznal už od detstva, keď chodil do otcovej fabriky.

Otcova továreň rástla spolu s nimi a on nechcel otcov odkaz zradiť. Purgatorimu sa námet zapáčil a o dva roky poslal Lucovi hotový scenár. V ňom mladý podnikateľ nemusí zachraňovať len fabriku, ale aj svoje manželstvo, lebo napätie v práci sa nevyhnutne prenáša aj do rodinných vzťahov. Luca povedal svoje pripomienky k scenáru a zúčastnil sa aj na nakrúcaní niekoľkých scén, kde sa zoznámil s režisérom i predstaviteľmi hlavných úloh. Na začiatku roku 2012 film uviedli na festivale v Benátkach.

Prozaický popol, aj Fénix

U nás príbehov o budovaní podnikov len vlastnou prácou a spolu so zamestnancami veľa nemáme. Továrne sa získavali privatizáciou cez politické konexie a zamestnanci boli len bezmocnou obeťou tohto handlovania. Keď sa fabrika vytunelovala, zostali bez práce. Slovo podnikateľ nemá preto na Slovensku dobrú povesť a neraz sa používa skôr ako synonymum kšeftára, nie človeka, ktorý niečo dokázal svojou iniciatívou a prácou. Vždy však súvisí s ľudskou podnikavosťou a bez nej by hospodársky život ustrnul, ako to poznáme z minulosti. A Luca po otcovi nezdedil len fabriku, ale aj vynaliezavosť a odhodlanie púšťať sa stále do nových vecí.

Neskôr som sa z talianskych prameňov dozvedel, že Luca podporoval aj projekt použitia vyradených prepravných kontajnerov, ktorý sa vyvíjal na univerzite v Brescii. Najprv sa uvažovalo o ich komerčnom využití na malé kaviarne a podobne, ale potom v nich našli dočasné bývanie ľudia bez strechy nad hlavou. Po vhodnej úprave sa do jedného kontajnera dalo umiestniť aj osem postelí a keby sa kontajnery medzi sebou poprepájali, vznikol by uzavretý útulok.

Luca mi hovoril aj ďalšom svojom nápade, ktorý by nebol iba technickým a komerčným projektom, ale riešil by aj jeden z najpálčivejších problémov súčasnosti – spracovanie škodlivého odpadu. Ide znovu o projekt, ktorý sa zrodil z výskumnej práce dvoch profesorov na univerzite v Brescii a smeruje k využitiu popolčeka zo spaľovní odpadu. Namiesto toho, aby sa za veľké peniaze likvidoval v podzemných baniach v zahraničí, dá sa využiť pri výrobe umelých hmôt. Projekt sa volá Cosmos Fenix (trochu kumštu nezaškodí ani pri praktických veciach; vták Fénix povstal z popola) a Európska únia naň prispela 2 miliónmi eur.

Výskumníci sa už dlhší čas usilovali nájsť spôsob, ako toxický čierny popolček plný ťažkých kovov a dioxínu premeniť na inertnú látku, využiteľnú na ďalšie spracovanie. Po fáze výskumu, kde sa z popolčeka za pomoci ryžových pliev vyvíjali obklady pre stavebníctvo, sa ďalšia fáza výskumu zamerala na výrobu plastických látok. V novembri 2014 tento projekt Luca Ruggenenti predstavil komisii EÚ pre životné prostredie v Bruseli.

Jeho spoločnosť chce byť podnikom, ktorý sa pri svojej produkcii usiluje byť ohľaduplný k prírode, teda patrí do tzv. green economy, a odkúpil patent na takúto výrobu. Ako podobný postup uľahčí prírode, ukazujú čísla z jednej spaľovne odpadu pri Brescii, kde sa ročne spáli 728-tisíc ton odpadu a zostane 37-tisíc ton popolčeka. Ten nejde na úložisko, ale recykluje sa v nových výrobkoch.

Anarchista či kresťan

Luca je podnikateľ a najprv sa musí starať o chod svojich podnikov, ale nezaprie v sebe anarchistické a umelecké sklony. Presvedčil som sa o tom, keď ma pozval do Nitry na čítanie talianskej poézie. Keď som sa usadil v jeho cukrárni na námestí, kde sa malo stretnutie konať, hrozilo, že účinkujúcich bude viac ako poslucháčov, lebo prednášať mali dve mladé autorky a publikum som tvoril iba ja.

Nakoniec početnú prevahu poslucháčov zabezpečil príchod Lucu a mladej dvojice, ktorá pôvodne prišla iba na zmrzlinu. Mladé poetky prečítali svoje verše a nedala sa im uprieť sviežosť a bezprostrednosť výrazu, v ktorom však už bola prítomná aj zručnosť v narábaní so slovami tak, aby hovorili čosi aj o hlbších vrstvách ľudskej existencie.

Pri rozhovore o spomínanom filme a jeho aktivitách na Slovensku sa mi Luca priznal, ako sa raz nevydržal pozerať na zástup detí, ktoré kráčali naproti cukrárni po chodníku, usporiadane sa držali za ruky, boli v pešej zóne, napriek tomu ich učiteľky nabádali k ešte väčšej disciplíne. Vzal za hrsť bonbónov, vyšiel von a hodil ich na chodník vedľa detí, ktoré sa pravdaže hneď pustili do zbierania, na zdesenie svojich učiteliek. Pokiaľ ide o deti, Luca, ktorý ich má štyri, nie je veru nijakým akademickým teoretikom liberálnej výchovy…

Pri svojom poslednom vážnom projekte so spracovaním popolčeka však myslel aj na ne: a vymyslel komiks, prostredníctvom ktorého deťom vysvetľuje, ako sa zo zlého popolčeka stane dobrý a neškodný výrobok a ako k takej premene dochádza. Inšpiroval sa výrobou kvalitného skla, ktoré obsahuje jedovaté olovo, a predsa ho môžu ľudia používať bez ohrozenia zdravia. Percento ľudí, ktorí medzi podnikateľmi podporujú umenie, hoci neprináša bezprostredný komerčný úžitok, možno nie je veľké, preto by som chcel spomenúť ešte jeden prípad. Alvaro Ravaglioli žije a pracuje v Taliansku.

Zoznámil som sa s ním asi pred dvadsiatimi rokmi, keď ma pozval na vystúpenie baletu SND vo Forlì, aby som sa v mene slovenského veľvyslanectva v Ríme prihovoril publiku. Odvtedy som bol svedkom mnohých koncertov, výstav a iných vystúpení slovenských umelcov v Taliansku, ktoré organizoval. Veľmi som si cenil najmä jeho pomoc v oblasti školstva, keď zabezpečoval štúdium pre vybratých študentov na univerzitách v Bologni a vo Forlì, pričom šlo o úplné štúdium, nie o krátkodobé pobyty, na aké sa vtedy zmohlo naše ministerstvo školstva.

Jeho pričinením sa otvoril na univerzite vo Forlì lektorát slovenčiny, a to v čase, keď sa slovenské lektoráty v Taliansku, uzavreté na základe kultúrnej dohody, rušili. Pred nedávnom sa pán Ravaglioli stal honorárnym konzulom SR pre oblasť Emilie-Romagne.

Pre Lucu Ruggenentiho je hnacou silou jeho aktivity zvedavý, slobodomyseľný duch a zmysel pre sociálnu spravodlivosť. Kroky Alvara Ravaglioliho sprevádza hlboké náboženské cítenie a uplatňovanie tradičných kresťanských hodnôt. Kultúra a umenie sú však práve tým priestorom, kde by mali spolunažívať rôznorodé názory a podoby života.

Tvrdosť v biznise a široké srdce

Sponzorov kultúry si netreba predstavovať ako novodobých rytierov či svätcov, počínajúc Gaiom Cilniom Maecenasom, ktorý im dal meno, a nepodporoval len básnikov, ale aj vládcov vtedajšej doby. Podobne si počínali aj novodobí mecenáši kultúry v Amerike, ako bol Andrew Carnegie, ktorý robotníkom vo svojich oceliarňach nič nedaroval, ale zarobené peniaze dal na verejné knižnice a v New Yorku postavil známu koncertnú sieň.

Spoločnosť Standard Oil Johna D. Rockefellera dokonca odsúdili za monopolistické praktiky a musel ju rozdeliť. Za jeho peniaze má Chicago univerzitu, ďalšie šli na vedecký výskum, ktorý pomohol pri liečení chorôb.

Ani súčasní mecenáši nezískavajú peniaze dobročinnosťou. Microsoft Billa Gatesa nenarábal s konkurenciou vždy v rukavičkách, ale milióny ľudí vo svete mu musia byť vďačné za to, ako svoje peniaze využíva. Známy dobrodinec mnohých našich nadácií George Soros so svojou spoločnosťou Quantum Fund za desať rokov znásobil svoj vklad o štyritisíc percent. Na podobné finančné operácie sa od roku 2008 nepozeráme práve s obdivom. Okrem prijímateľov peňazí z jeho nadácií.

Amerika sa na finančný úspech možno pozerá až príliš nekriticky, ale my sa zase musíme naučiť dopriať viac bohatstva tým, ktorí z neho vedia prispieť na kultúru a umenie, keď ho my, jeho konzumenti, nevieme svojím počtom uživiť. Naši sponzori by nemuseli zakladať vysoké školy, to za nich usilovne robili politici, ale peniaze by sa zišli ako soľ.

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #mecenáši
Flowers