Bude na Slovensku niekedy mešita?

Pred kostolom v Baku v januári odhrnuli sneh. Udalosť na prvý pohľad bežná a ničím výnimočná, pokiaľ človek nepozná ďalšie súvislosti. Po prvé, že sneh v Baku padá len zriedkavo. Po druhé, že v Azerbajdžane – moslimskej krajine s malou menšinou pravoslávnych kresťanov – sneh pred kostolom odhrnuli dobrovoľníci z radov moslimskej mládeže. Po tretie, že snehu nebolo veľa a pravoslávni veriaci by sa do kostola určite dostali. Jeho odhrnutie bolo gestom zo strany náboženskej väčšiny, ktoré malo vyjadriť postoj vzájomnej úcty a tolerancie k náboženskej menšine.

Malá udalosť, ktorá upadne do zabudnutia a nedostane sa do centra informovania spravodajských staníc.

Na čele manifestácií

Teraz médiá informujú o vlnách zatýkania, protestov a manifestácií v Európe, ktoré spustil atentát na redakciu francúzskeho časopisu. V praxi sa zrejme potvrdil fyzikálny zákon – neprimeraná akcia vyvoláva podobnú reakciu. Ak k šoku zo surovosti atentátu na redakciu časopisu Charlie Hebdo pridáme všeobecnú nervozitu z postupu organizácie Islamský štát, sociálne napätie v mnohých krajinách s vysokým podielom prisťahovalcov aj možnosť vyťažiť politický kapitál, nečudo, že mnohí Európania pochodujú pod logom kontroverzného časopisu. Zaujímavou novinkou je, že občianske demonštrácie vedú vrcholní politici. Tí sa vrhli na čelo manifestácií, využijúc príležitosť, že (konečne raz) protesty neboli namierené proti ich vlastnej politike. Aspoň na prvý pohľad nie.

Treba si všimnúť, že administrácia USA sa zachovala zdržanlivo – napriek prítomnosti ministra vnútra vo Francúzsku poslala na parížsku manifestáciu len svoju veľvyslankyňu v krajine, zatiaľ čo samotný Obama zostal doma a ospravedlnil sa z bezpečnostných dôvodov. Po vlnách rasovo motivovaných demonštrácií v USA si zrejme vrcholný americký politik rozmyslí, či sa postaví na čelo pouličného protestu.

Zachovajme si chladnú hlavu

O čo ale skutočne ide v týchto protestoch? Ide naozaj o slobodu slova? Áno, je potrebné ochraňovať slobodu slova, ale prečo ešte nikto takto masovo nepochodoval napríklad proti tomu, aby boli médiá v demokratických krajinách ovládané úzkymi záujmovými skupinkami? Ide o odsúdenie násilia? Áno, je bezpodmienečne nutné odsúdiť násilie vo všetkých jeho formách, ale prečo sa nikto nezamýšľa aj nad pocitmi obyčajných, bežných, neradikálnych moslimov, ktorí s veľkým znepokojením a nepochopením pozorujú glorifikáciu časopisu, ktorý sa zameriaval na zosmiešňovanie a urážanie symbolov ich viery? Aj v sekulárnej Európe by mnohé inštitúcie a občania len ťažko „prehltli“ podobné zaobchádzanie so symbolmi kresťanstva.

Zachovajme si chladnú hlavu a pochopme, že namiesto pseudoboja za slobodu tlače by v mnohom stačilo riadiť sa jednoduchým pravidlom – nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe. A treba si uvedomiť, že v islamskom svete je vzťah k viere iný než u nás, ľudia sú tam do vyššej miery vnútorne stotožnení s vierou. U mnohých ide dokonca o silnú závislosť od viery pri prežívaní každodenného života a prekonávaní neľahkých životných situácií, o ktoré obyvatelia islamského sveta nemajú núdzu. Karikatúry teda môžu vnímať inak ako my a ich masovú podporu naozaj môžu chápať ako formu násilia, pre mnohých z nás síce nie celkom pochopiteľnú, ale reálnu.

V islamských krajinách sa teda rozpútali odvetné protesty odsudzujúce francúzsky časopis aj európske manifestácie. Aj moslimova žijúci v Európe sa cítia ohrození, hoci radšej sa verejne neprejavujú a niektorí sa prejavujú individuálne – radikalizáciou.

Čo tak urobiť si doma poriadok?

Zhrňme si teda, prečo kto manifestuje. Európa pod kepienkom manifestácie za slobodu tlače protestuje najmä proti násiliu, a v konečnom dôsledku proti islamu a prisťahovalectvu. Islamský svet, ktorému je sloboda tlače z veľkej časti neznáma a prakticky nedostupná, protestuje najmä proti urážaniu svojej viery, a v konečnom dôsledku aj proti Európe. Dôležité je však to, že masový protest sa stáva spôsobom vyjadrenia názoru, pretože inak sa už v dnešnom zošnurovanom svete názor vyjadriť nedá.

Protest sa stáva aj drogou, ktorú mnohí potrebujú, pretože už nemôžu alebo nedokážu viesť normálny život. Masový protest je symptómom totality, ktorá má na Západe a Východe iné podoby, ale v podstate sa už stáva globálnym svetovým poriadkom. Teraz je dôležité predvídať ďalšie smerovanie protestov. Otázne je, či vyústia do masovej občianskej nenávisti, ktorá bude rozleptávať spoločnosť zvnútra, vyvolávať ďalšie násilie, vojny a v konečnom dôsledku zbedačovať ľudí a živiť vojensko-priemyselný komplex. Alebo – menej pravdepodobný a lepší scenár – či vyústia do protestu proti vnútorným problémom a ich riešeniu.

Inými slovami – budú občania vedení svojimi politikmi protestovať proti občanom „na druhej strane“, alebo sa budú snažiť urobiť si poriadok pre seba, vybudovať si lepšiu spoločnosť doma.

Aj Slovensko bude zaujímavou destináciou

Na Slovensku si ešte môžeme dovoliť rozvahu. Zatiaľ máme imigračný time-out. Prisťahovalectvo je len nepatrné a zhruba 80 percent našich imigrantov pochádza z Európy. Slovensko je zatiaľ krajinou pracovnej emigrácie: pracuje u nás rádovo desaťtisíc cudzincov, zatiaľ čo Slovákov v zahraničí je vyše stotisíc. Naša vonkajšia schengenská hranica na východe je krátka, husto posiata kamerami a ľudí, ktorí prídu cez „zelenú hranicu“, zatiaľ zvládame. Väčšina žiadateľov o azyl pokračuje cez naše územie ďalej na západ či na sever, kde majú lepšie ekonomické perspektívy a svoje komunity. Nie sme teda vystavení tlaku na masovú integráciu prisťahovalcov.

Pokiaľ však budú ďalej eskalovať ozbrojené konflikty v našom východnom susedstve a vnútorné sociálne konflikty v západnom susedstve, môžeme sa stať zaujímavou destináciou pre masovú humanitárnu migráciu aj my. Podobný bleskový efekt si v minulom roku vyskúšalo napríklad Bulharsko, ktoré najmä v súvislosti s konfliktom v Sýrii zaznamenalo 900-percentný nárast prílevu utečencov.

Treba si uvedomiť, že EÚ síce určuje spoločný rámec pre imigračnú politiku, s následkami nárazovej humanitárnej imigrácie sa však musí vyrovnať každý členský štát sám. Vedia o tom svoje takzvané „nárazníkové krajiny“, akými sú Grécko či Taliansko, ktoré cez grécke ostrovy v Egejskom mori a cez legendárny taliansky ostrovček Lampedusa (mimochodom, nominovaný v roku 2014 na Nobelovu cenu mieru) prijali státisíce utečencov (a ďalšie tisíce tých menej šťastných zrejme skončili na dne okolitých morí).

Podľa údajov európskej agentúry ochrany hraníc Frontex je ďalšou nárazníkovou zónou nelegálnej migrácie aj západný Balkán.

Integrácia, alebo vytláčanie?

V dobe, keď celý rozvinutý svet bojuje o vysokokvali­fikované ľudské zdroje, selektívna imigračná politika sa využíva na ich prilákanie.

Čo robiť s masovým neselektívnym prílevom ich rodinných príslušníkov aj humanitárnych migrantov, ešte nie je celkom jasné. Isté je, že integračná politika v súčasnosti začína dominovať nad imigračnou.

Treba povedať, že doterajší európsky integračný model asi zlyhal, keď sa v ňom usiluje o integráciu druhej či tretej generácie imigrantov, t.j. detí a vnukov prisťahovalcov, ktorí sa už narodili a prežili celý svoj život v Európe.

Európske krajiny najviac vystavené prisťahovalectvu sa vo svojej integračnej politike počas niekoľkých uplynulých rokov začali profilovať vo dvoch smeroch.

Prvým je zostrenie imigračného režimu a presúvanie zodpovednosti za integráciu na plecia samotných migrantov. Tí sa musia sami snažiť prežiť, hľadať si prácu, dokazovať svoju spôsobilosť, platiť si jazykové kurzy, skúšky z občianskej náuky potrebné pre naturalizáciu a podobne. K tejto skupine krajín patria napríklad Veľká Británia, Írsko či donedávna pomerne otvorené Holandsko.

Druhým integračným smerom je pokračovanie v masovej naturalizácii občanov tzv. tretích krajín, ktorú sprevádzajú veľkorysé integračné programy organizované štátom a hradené z verejných zdrojov. K tomuto smeru patria najmä škandinávske krajiny. Južná Európa zmietaná fiškálnou krízou nemá na výber – integračné snahy musí obmedzovať, čo sa prejavuje aj rastom ilegálnych slumov v centrách niektorých veľkomiest (napríklad gréckych Atén resp. Pirea).

Zrejme sa už v krátkej dobe ukáže, či sa západným európskym krajinám viac oplatila masová integrácia, alebo vytláčanie. Stredná a východná Európa, okrem malých výnimiek (napríklad Česko či Rusko), výraznejšiu imigráciu ešte nezažila.

Priplávajú ďalšie lode

Slovensko by zatiaľ malo svoj imigračný time-out využiť na rozhodnutie, ku ktorému integračnému smeru sa prihlási. Zabrániť imigrácii, najmä tej humanitárnej, sa v súčasnosti prakticky nedá. Ďalšie lode plné utečencov do Európy priplávajú. A ak by vypukla kríza, ani kamery na našich hraniciach nezabránia masovému prílevu žiadateľov o azyl. Bude ich len o niečo lepšie vidno.

A čo s našou dlhou vnútornou schengenskou hranicou, cez ktorú môže prejsť prakticky každý? Môžeme investovať do ďalších kamier a biometrickej techniky, tie však nenasnímajú úmysly, s ktorými k nám ľudia prichádzajú.

Oveľa lepšou prevenciou je integrácia prisťahovalcov do domácej spoločnosti. A tá sa nedosiahne investíciami do kamier, ale do ľudí a do práce s nimi. Okrem iného aj v oblasti patričných disciplín spoločenských vied, ktoré u nás mnohí tak zaznávajú. Tie by mohli pomôcť dať odpovede na zaujímavé otázky. Napríklad – či bude na Slovensku niekedy stáť mešita a ak áno, či sa nájde kresťan, ktorý pred ňou odhrnie sneh.