Sloboda slova! Sloboda obrazu?

Po masívnej vlne solidarity s redakciou Charlie Hebdo sa aj diskusia o dôsledkoch krvavej udalosti rozvetvila do niekoľkých prúdov. Aké rôzne môžu byť v európskych spoločnostiach interpretácie slobody slova…

Viete, čo majú spoločné socha Stalina, trnavský obraz zázračnej Madony a karikatúry Charlie Hebdo? Možno si ešte pamätáte na kauzu Stalinovej sochy, ktorá – ako súčasť výstavy socialistického realizmu v roku 2012 – stála pred budovou SNG a ktorú neznámy (medzičasom známy) občan polial červenou farbou. Urobil tak v presvedčení, že Stalin je Stalin, a teda aj jeho socha preberá vlastnosti „originálu“ a zaslúži si manifestáciu jeho občianskeho postoja. Figúra, po rokoch vytiahnutá z depozitára, sa znova prebudila k životu, mala „krvavé ruky", veľa sa o nej popísalo, SNG podala trestné oznámenie, artefakt musela reštaurovať atď. Viac než sama situácia je pre nás na tomto mieste zaujímavá tá zvláštna mágia diela – jeho imaginárne splynutie s predobrazom a následne moc, ktorá ešte aj po 60 rokoch, a napriek všetkým politickým zmenám, z neho vyžaruje. Stotožňovanie sochy alebo obrazu s tým, kto je na ňom stvárnený, je – pravdaže – oveľa staršieho dáta.

Iný príklad: V Kostole sv. Mikuláša v Trnave pozornosti návštevníka neujde pompézne vyzdobená kaplnka so zázračným obrazom Panny Márie. Obraz, ktorému od 17. storočia mnoho veriacich vďačí za uzdravenie alebo aspoň za usmernenie osudu, je kópiou ikony, ktorá sa doteraz nachádza v Bazilike Santa Maria in Aracoeli v Ríme. Hoci dnes vieme, že pochádza približne až z 10. storočia, verilo sa, že je originálom, ktorý namaľoval sv.¤Lukáš priamo zoči-voči Bohorodičke. Stadiaľ pramení tiež popularita takýchto „svätolukášskych“ madon, ich zázračná moc a – moc ich kópií. Z kultúrno-antropologického hľadiska za týmto javom takisto stojí presvedčenie, že obraz preberá vlastnosti svojho predobrazu. Hoci aj nie všetky, ale zato tie zásadné.

Obrazoborectvo

Ešte hlbšie v histórii, v byzantskom umení 8. – 9. storočia, takéto presvedčenie prerástlo do tzv. ikonoklazmu, v ktorom oproti sebe stáli na jednej strane učenci vyznávajúci splynutie obrazu s jeho vzorom, zväčša Ježišom alebo Bohorodičkou; tí preto v podstate odmietali v kulte používanie akýchkoľvek obrazov Boha. Na druhej strane stáli teológovia, ktorí ikony so zobrazenými postavami priamo nestotožňovali a vnímali ich len ako symboly, didaktické predmety, pomôcky pri bohoslužbe, proti ktorým teda vlastne nemožno nič namietať.

Už tu pripomenieme, že to bolo práve takéto pragmatické stanovisko, ktoré sa postupne presadilo aj v západoeurópskom kresťanstve a dodnes tvorí základ vnímania obrazov v našej kultúrnej tradícii. Okrem sporov o ikony k nej však patrí aj osvietenstvo, rovnako ako dôsledky Francúzskej revolúcie, ktoré položili základy sekulárnych spoločností a vplyv dovtedy všadeprítomného náboženstva (a jeho symbolov) odsunuli z verejnej sféry do sféry súkromného života.

Kým však prišlo k (doteraz nie celkom) bezkonfliktnému vnímaniu obrazov kresťanmi, ikonoklazmus sotva kedy zotrval iba na teoretickej, takpovediac akademickej úrovni. Vo viac alebo menej radikálnej forme sa opakoval hneď v niekoľkých epochách až do novoveku (husiti, kalvíni) a zväčša prerastal do násilného obrazoborectva. Pri ňom sa zničilo mnoho vzácnych sakrálnych umeleckých diel a – a to predovšetkým – v mene obrazov pretieklo veľa krvi a vyhaslo veľa životov. Umenie mobilizovalo.

Nie náhodou sa preto pre prílišné zdôrazňovanie jednoty obrazu a jeho vzoru presadilo niekoľko náboženských pojmov: raz sa označuje ako „modloslužobníc­tvo“, inokedy, s odkazom na spory o ikony, priam za „byzantinizmus“. Napokon, nebolo už súčasťou Dekalógu kodifikovaného v Starom zákone povestné „neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou“ (Exodus 20,4)? Príkry zákaz zobrazovania Boha je dodnes rešpektovanou súčasťou judaizmu a bol spočiatku aj súčasťou kresťanstva (už v stredoveku nerešpektovanou). Keď dominantné prúdy islamu akcentujú odmietanie stvárňovania podoby Mohameda (hoci Korán samotný nepriateľské pozície voči obrazu nezdôrazňuje), ide o paralelu, ktorú nájdeme tiež vo vývine kresťanstva. Lenže až spomínané zápasy o ikony a osvietenský ideál sekulárnej spoločnosti kresťanský obraz zbavili jeho mágie. Očakávať akýsi moslimský ikonoklazmus alebo priam sekularizáciu by však bolo naivné – nedávno tu o tom písal Jaroslav Drobný (Pravda, 24. januára 2015).

Sloboda (západného) obrazu

Odhad, či vôbec a ako sa v tejto situácii zmenia moslimské spoločnosti, je ďaleko za horizontom rozlišovacích schopností súčasníka (ale aj kompetencie autora článku). Napokon aj pri západných kresťanských spoločnostiach sa dá hovoriť o procesoch, ktoré trvali rádovo storočia. Ostaňme teda pri komentároch, ako sa menia pohľady súčasnej európskej (euro-americkej) spoločnosti. Po masívnej vlne solidarity s redakciou Charlie Hebdo sa aj diskusia o dôsledkoch krvavej udalosti rozvetvila do niekoľkých prúdov, neraz navzájom protichodných. Aké rôzne môžu byť v európskych spoločnostiach interpretácie slobody slova!

Slova? Ani parížski teroristi predsa nenapadli editorov a píšucich redaktorov. Ich terčom sa stali umelci – karikaturisti. Alebo sa sloboda slova automaticky rovná aj sloboda obrazu? Ak áno, aká je potom odpoveď na reguláciu obrazov násilia alebo pornografie v našom verejnom priestore? Prečo sú hákové kríže neprípustné a iné grafity viac-menej tolerujeme? Krvavé scény sa na obrazovke vysielajú po 22.00 hodine, už na filmových plagátoch sa pravidelne starajú o rozruch. Na druhej strane, tisíce detí kresťanov sa modlia pred sochami zakrvaveného Spasiteľa na kríži. Nie je obraz už z titulu svojej non-verbálnej podstaty kategóriou, ktorá by mala byť z liberálneho konceptu slobody prejavu vyčlenená? Otázky, odpovede na ktoré plodia len ďalšie a ďalšie otázky…

Keď teda na jednej strane stoja zástancovia absolútnej a bezpodmienečnej slobody prejavu – napr. Salman Rushdie (ktorý o jej obmedzovaní čo-to vie z vlastnej skúsenosti), na druhej strane mocnejú aj na Západe hlasy o čoraz väčšej regulácii narábania s náboženskými symbolmi ako takými (a to nielen v cirkevných kruhoch). Táto prax nikdy nebola akousi danou samozrejmosťou. Naopak, vždy bola – a naďalej ostáva – vecou spoločenskej konvencie a v rôznych náboženstvách (a epochách) mala – a stále má – rozmanité podoby. Keď teda na seba narazí západná kultúra s jej viac-menej pragmatickým vzťahom k obrazom a (dominantné) prúdy islamu, ktoré zobrazovanie Mohameda z princípu odmietajú, nejde tu len o zásadné rozdiely v náboženskej doktríne, ale v kultúrnej tradícii. Tradícii prisudzovania významu vizuálnym symbolom, ktoré je na Západe spoločensky i politicky prinajlepšom už otupené, keď nie priamo vyprázdnené.

Minimálne v tomto bode by sme mohli pripustiť, že rozhorčenie nenásilných moslimov na adresu európskych karikaturistov je legitímnou reakciou a opiera sa síce o niekoľko storočí starý, no stále živý kultúrny archetyp. (Cieľom tohto článku nie je analýza fundamentalizmu a násilného presadzovania náboženských konceptov.) Ale späť k európskym problémom.

Obrazová kompetencia na Slovensku

Listujúc reakcie tlače na prípad Charlie Hebdo, nedalo mi neodolať ešte jednej súvislosti, ktorá k téme zdanlivo nepatrí. Pri výzvach k „zodpovednosti“ pri kreslení karikatúr a slobode prejavu (v podstate teda výzvach k autocenzúre), vyvstáva automaticky otázka, či má európska spoločnosť slobodu ešte viac „regulovať“, napríklad ďalšími reštriktívnymi zákonmi. Alebo, naopak, či práve udalosti v parížskej redakcii nemajú byť podnetom na uvoľnenie aj tých posledných spoločenských tabu. Osobne sa domnievam, že ďalšia legislatívna regulácia by spôsobila viac škody ako osohu. Štát má totiž aj v oblasti produkovania a používania obrazov k dispozícii účinnejšie (a mäkšie) nástroje na udržiavanie a usmerňovanie spoločenského konsenzu. Takmer všetky v oblasti vzdelávania. A takmer žiadny z nich dnes nevyužíva.

Slovenská verejnosť je, len s malými výnimkami, v otázkach obrazu ešte menej zorientovaná než spoločnosti našich susedov. A pritom estetická výchova je súčasťou vyučovania už na základných školách. Príznačne: ako alternatíva k náboženstvu. V rámci nášho vzdelávacieho systému ide o marginálny záujem. Azda preto, že – na rozdiel od oveľa rozšírenejšieho vyučovania jazyka a literatúry – umenie a obrazy všeobecne môžu iba málo prispievať k „národnej“ indoktrinácii. Naopak, sú oveľa univerzálnejšími kultúrnymi statkami.

Žiaci a študenti teda v školách nemajú veľa možností vydiskutovať si rozličné funkcie, ale aj polohy „dôvery“ k obrazu (obrazu v tom najširšom zmysle slova: krucifixu, karikatúre, dokumentárnej fotografii, bilbordu, reklame…). Vyučovanie estetickej výchovy zdegenerovalo na nudné a patetické mentorovanie o „velikánoch svetového umenia“ a malomeštiacke poučovanie o „vkuse“. Preto taký nebývalý úspech výstav realizmu a impresionizmu, no zároveň toľko nedorozumení s kritickým súčasným umením. Preto toľko problémov s verejnými sochami v Bratislave, a zároveň taká vysoká tolerancia k verejnému priestoru zamorenému agresívnou reklamou.

Ani alternatívny predmet – náboženská výchova – vo forme, v akej sa presadzuje na slovenských školách, však študentom neponúka vo svetových náboženstvách ani len základnú orientáciu. Často sa totiž, najmä na vidieku, mení na katolícke misionárstvo, niekde (v závislosti od horizontu dedinského kaplána) priam na svätuškárstvo s jedinou pravdou výkladu sveta. Akoby religiozita mala iba jedno meno, akoby sa nás napríklad islam vôbec netýkal a akoby otázky judaizmu boli len prológom a historickou kapitolou na ceste k všeobecnej spáse. Pritom januárové udalosti v Paríži tragicky naliehavo ukázali, že tak judaizmus, ako aj islam sa nás, či sa to niekomu páči, alebo nie, týkajú. Pretrvávajúca nevedomosť plodí iba ďalšiu paranoju a nepatričné predstavy o vlastnej výlučnosti. V konečnom dôsledku totiž „náboženstvo“ a „estetická výchova“ ani na slovenských školách nie sú vzájomnými alternatívami. Za predpokladu revízie osnov týchto predmetov oba by spoločnosti dokázali poskytnúť neoceniteľné služby pri výchove nezakomplexovaných a kriticky rozmýšľajúcich občanov. Len by sa ich obsahom musel niekto začať vážne – a bez predsudkov – zaoberať.