Obytný dom ako permanentné stavenisko

22.02.2015 17:00
stavba, dom, stavenisko, malta, piesok,...
... aspoň dlážky nech sú nepriezvučné! Autor:

Rast miest a zvyšovanie populácie prinútili urbanistiku a architektúru od čias priemyselnej revolúcie čoraz väčšmi prechádzať od prízemnej, plošnej zástavby k vertikálnej, aby sme si v husto osídlených krajinách nakoniec nezastavali všetko. Pud sebazáchovy, samozrejme, nikde nedovolil ísť až do krajností jedným či druhým smerom. Zato podmienil vznik a bujnenie megasídlisk so všetkými zhubnými sociálnymi dôsledkami, ktoré sa málokde darí riešiť.

Tak sa veci javia z nadhľadu urbanistiky a veľkých celkov. Naproti tomu, pokiaľ ide o budovy ako obytné jednotky s vlastným životom, donedávna vcelku platila axióma, že noví obyvatelia – či už v novostavbách, alebo už zabývaných domoch – pokladali novozískaný byt za danosť, v ktorej sa treba optimálne uhniezdiť, nie za polotovar, z ktorého si treba vytvoriť nový byt. A podľa svojich predstáv ešte prv, než sa doň nasťahujú. Pokiaľ ide o krajiny niekdajšieho reálneho socializmu, nemal „človek panelákový“ na výber.

Bytov bol chronický nedostatok a každý bol rád, keď konečne nejaký získal, nieto aby ešte špekuloval, ako si ho prestavať. Nakoniec, nemal na to ani právny rámec, lebo byt mu nepatril, mal ho iba pridelený. Nemohol ním disponovať, zato však zas jeho údržbu mal na starosti niekto iný, nie on, čo sa ukázalo ako kľúčová systémová chyba, vlastná štátnemu dirigizmu vôbec.

Nežiaduci sprievodný jav

November '89 v tom priniesol zásadnú zmenu megaakciou odpredaja štátnych či obecných bytov do súkromného vlastníctva. Či prebiehala správne a optimálne v jednotlivostiach, je otázka. Každý obrovský sociálny zvrat – a táto akcia k nim určite patrí – má aj svoje tienisté stránky. Že však bola pre ďalší vývin nevyhnutná a vo výsledku prínosná, sa mi vidí nepochybné, lebo po rokoch začiatočníckeho potkýnania a habkania sa zo súkromného vlastníctva bytov a ich spoločného spravovania stala funkčná inštitúcia, pokiaľ si vlastníci dokážu zvoliť dobre hospodáriacu dozornú radu.

Súkromné vlastníctvo bytov však zrodilo nežiaduci sprievodný jav. Časť majiteľov – najmä z radov tých, čo si byt práve kúpili, ale v ňom ešte nebývajú – nezačína úvahu o ňom z hľadiska, ako sa získanému priestoru optimálne prispôsobiť, ale ako ho stavebne upraviť, aby zodpovedal ich predstavám. A tak sa začína kolotoč návrhov rekonštrukcie priestorov, prípadne aj spájania dvoch menších bytov do jedného veľkého, pokračujúci kolotočom žiadostí na stavebné úrady, podopretých znaleckými posudkami…

Stavebné úrady aj znalci bývajú spravidla blahovoľní, lebo veď súkromné vlastníctvo nadovšetko. A pokiaľ nie sú, dá sa ich – teda nie úrad, ale konkrétneho pracovníka – obmäkčiť. Pokiaľ na to teda máme. No keď ide o takýto účel, ukazuje sa chudobné Slovensko spravidla prekvapivo majetné. A napokon, parametre stavebného povolenia sa dajú aj prekročiť, veď kto to už bude kontrolovať?

Tak sa rozpúta rekonštrukcia, ktorá trvá týždne, zavše aj mesiac-dva, a po celý ten čas hučia nie bytom, ale celým domom vŕtačky, píly, kladivá, takže zvukovo sa na ten čas dom zmení na stavenisko. Čím viac bytov dom má – a máva ich aj hodne nad stovku – tým sa frekvencia takýchto rekonštrukcií štatisticky zvyšuje, takže veľké činžiaky môžu potenciálne byť staveniskom neprestajne. Masu stavebnej hmoty tak postupne rozvrtáva červotoč, až sa laik čuduje, že z takto rozvŕtaných domov sa ešte žiaden nezrútil. Alebo zrútil, len o tom neviem?

Majú to vo vlastných rukách

Celú túto činnosť sprevádzajú znaky, ktorými sa bývanie na stavenisku vyznačuje, teda najmä hluk, ktorý civilizácia všade na svete čoraz väčšmi pokladá za jednu z najškodlivejších zložiek životného prostredia a snaží sa proti nemu bojovať. Zväčša s veľkými nákladmi a neveľkými výsledkami, lebo motorizmu, letectva, tovární, ťažby či stavebníctva a iných svojich výdobytkov sa predsa nevzdá, a tak môže len v rámci možností znižovať hladinu hlučnosti a vo výrobných halách chrániť sluch osadenstva tlmičmi.

Ak boj proti externému zahlučňovaniu makroprostredia veľa stojí a výsledky sú skromné, proti internému, vnútrodomovému zahlučňovaniu by sa prísnejšími úpravami stavebného zákona dalo čeliť veľmi úspešne a prakticky bezplatne. Napriek tomu to zákonodarstvo zrejme vôbec nepokladá za tému. Pritom návratu k prednovembrovej praxi, keď nájomník musel pokladať získaný byt za danosť, ktorej sa treba prispôsobiť, zabývať sa v nej, alebo si hľadať iný byt, ktorý mu bude vyhovovať, nič nebráni. Nič okrem zbožštenia súkromného vlastníctva a jeho povýšenia nad všetky ostatné záujmy.

Samozrejme, ani taká zákonodarná zmena by stavebný hluk z činžiakov celkom neodstránila. Vždy bude potrebné upravovať či renovovať bytové jadrá a dlážky, vymieňať kuchynské linky či reinštalovať elektrické vedenia a podobne, a to sa bez hluku neobíde. Znížilo by to však obdobia stavebného hluku v domoch o 80–90 percent, čo je síce iba laický odhad od oka, ale že by to zníženie bolo radikálne, o tom sa pochybovať nedá. Zákonodarcovia to teda majú vo svojich rukách – na rozdiel od množstva vecí, ktoré vo svojich rukách nemajú a s ktorými si ani štáty, ani ľudstvo poradiť nevie.

Čo tomu môže brániť?

Pravda, moderná architektúra v spojení s rozvinutou technikou stavebníctva už vie stavať – aj stavia – obytné domy, kde sú pôdorysy bytov či aspoň dvere posúvateľné, takže dávajú obyvateľovi istú voľnosť obmeny interiéru bez dlhodobých hlučných rekonštrukcií. Táto možnosť je však zatiaľ rovnako vzácna a masovo nedosiahnuteľná ako motory na vodíkový pohon či iné vynálezy, technicky už zvládnuté, ale ekonomicky a v masovom meradle nezvládnuteľné.

Väčšina tejto, ale aj najbližších dvoch-troch generácií bežných obyvateľov miest a mestečiek, ktorí nemajú na vlastné vysoko opevnené a elektronicky strážené, ale zato aj starodávnymi strážcami obrechávané vily, bude u nás ďalej bývať v prednovembrových panelákoch. No aj v ponovembrovej výstavbe bude najviac mestských ľudí so stredným príjmom odkázaných na klasicky koncipované hromadné bývanie, lebo na tie pokročilejšie varianty bývania nebudú mať.

Takže sprísniť stavebný zákon a buď takéto rekonštrukcie celkom zakázať, alebo z nich urobiť výnimku pre taxatívne vymenované prípady, je v rámci boja proti hlučnosti životného prostredia vysoko aktuálne. A najmä, na rozdiel od mnohých nezvládnuteľných civilizačných pohrôm, pomerne ľahko a účinne uskutočniteľné. Čo tomu môže brániť, okrem posvätnosti zlatého teľaťa?

Autorov to netrápilo

Okrem rekonštrukčnej mánie je tu však aj problém priezvučnosti bytov v rámci domov. Hromadnosť povojnovej panelákovej výstavby znamenala obrovské finančné náklady, ktoré sa stavebník – zväčša štát – usiloval ušetriť na položkách, ktoré nepokladal za nevyhnutné. Na prvom mieste padala za obeť vnútorná zvukoizolácia, ktorá je technicky vyriešená – a bola aj vtedy – no pri panelovej výstavbe podstatne zvyšuje náklady na bytovú jednotku, kým tehlové steny izolujú zvuk účinnejšie.

K normám priezvučnosti sa v rôznych krajinách predsa len pristupovalo rôzne. V Poľsku, kde časť krajiny ležala v troskách a miliónom postihnutých bolo potrebné čo najrýchlejšie poskytnúť strechu nad hlavou, sa na takéto „prkotiny“ zrejme vôbec nehľadelo. Takže v povojnových varšavských činžiakoch počuť všetko, čo sa v okolitých bytoch šuchne a o súkromí a pokoji sa teda vôbec nedá hovoriť. U nás boli normy zrejme predsa len o čosi vyššie, ale ochrana ticha pred hlukom zo susedných bytov je aj tak utópiou a najmä dlážka (pre suseda o poschodie nižšie teda strop) býva zdrojom susedských treníc.

Ďalší zdroj hluku predstavujú výťahy, ktoré pri spustení či zastavení kabíny otrasú všetkými priľahlými bytmi. A tak kým architekti (a stavebníci) vo vyspelých krajinách predovšetkým hľadali – a nachádzali – riešenia, ako tento zdroj hluku a otrasov odizolovať od ostatnej stavebnej masy, u nás dodnes stoja vežiaky, kde sa pri projektovaní zjavne pokladalo za vymoženosť, keď sa do výťahu dá vojsť rovno z bytu. Že za cenu permanentného hluku a otrasov, to autorov ani realizátorov zrejme netrápilo, hoci nevedno, či a aké ekonomické alebo iné tlaky tu mohli spolupôsobiť.

Spoza múra

Dlhoročná skúsenosť s odlišnosťou vnímania hluku u nás a vo vyspelých krajinách, najmä Škandinávii, však dovoľuje predpokladať, že sme v tom smere archaickejší a všeličo, čo tam pokladajú za hluk, a teda čosi nežiaduce, sa u nás za hluk všeobecne ani nepovažuje. Výrazným príkladom je podľa mňa psí brechot, ktorý síce vraj nejde do neba, ale po zemi a v tichu sa rozlieha na kilometre. Psy v týchto krajinách chovajú v podstatne menšej miere než u nás, a to takmer výhradne ako domácich miláčikov, takže strážny pes sa vyskytne nanajvýš niekde na samote, čiže brechot tam prakticky nepočuť.

V husto osídlenej zástavbe centier rozdiel asi veľmi nepobadáme, keď sa však prejdeme po vilových štvrtiach, je markantný. Škandinávske vily neobklopujú pevnostné múry, ale prevažne živý plot, teda skôr symbolická prekážka, a objekt stráži namiesto psa elektronika, ktorá nebreše.

U nás v novopostavenej obdobnej štvrti nejdete spravidla pomedzi ploty, tobôž nie živé, ale medzi nahor otvorenými tunelmi pevnostných múrov, za akými sa po Novembri s obľubou zabarikádovávajú naši novozbohatlíci. A spoza takmer každého múra, prípadne solídneho železného plota, vás už zďaleka obrecháva pes a susedné sa ochotne pridajú, takže prechádzku potenciálne tichou štvrťou zmenia na psí huriavk. A takisto si vás psy štafetovo podávajú, keď sa večer prejdete slovenskou horskou dedinou, aké spisovatelia s obľubou obdarúvajú prívlastkom tichá, čiže brechot je v ich očiach organickou súčasťou ticha.

Aspoň dlážky nech sú nepriezvučné!

Dnes aj väčšina Slovákov už býva v hromadnej zástavbe, no tento archaický postoj v psychológii priemerného Slováka zatiaľ zjavne pretrváva. Strážny pes, ktorý by už z diaľky nehlásil, že sa niekto blíži, z tohto hľadiska zle stráži. Keby takto hlučne strážil v Škandinávii, pokiaľ by sa také čosi vôbec vyskytlo, sám majiteľ by ho hneď naučil móresu.

Možno je to priodvážna myšlienková konštrukcia, dohad, hypotéza, keď tento archaický postoj k niektorým od detstva navyknutým hlukom spájam s nižším stupňom citlivosti voči priezvučnosti bytových jednotiek v stavebníctve. No ak prístup k zvukoizolácii bytových jednotiek v hromadnej výstavbe u nás dodnes leží na stupnici priorít tak nízko, môžu za tým síce stáť ekonomické hľadiská, ale iba nimi sa to vysvetliť nedá. Veď do zatepľovania domov sa – oprávnene a s ekologicky dlhodobou perspektívou – aj u nás investujú miliardy. Pričom domy sa dodatočne zatepľovať dajú, kým zvyšovať zvukoizoláciu bytov v už existujúcich panelákoch sa prakticky nedá, lebo samotné stavby koncepčne predstavujú jednu obrovskú ozvučnicu. Nie je to o dôvod viac posunúť zvukoizoláciu bytových jednotiek v hromadnej bytovej výstavbe na vyššiu priečku priorít? A pokiaľ takú snahu hatia finančné limity, prinajmenšom zákonne určiť, že aspoň dlážky musia v novostavbách byť nepriezvučné. Aj to by už odstránilo veľa zbytočnej zlej krvi v susedskom spolunažívaní.

Pavel Branko (1921)

Pavel Branko
Pavel Branko Autor: Robert Hüttner, Pravda

Narodil sa v Terste, od roku 1931 žije v Bratislave. Za protifašistický odboj bol odsúdený na doživotie, väznený na Slovensku, v posledných mesiacoch vojny v rakúskom Mauthausene. V roku 1948 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1945–1956 sa venoval prekladateľstvu a filmovej kritike. V rokoch 1957–1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo, od roku 1972 mal zákaz publikačnej činnosti. Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike a publicistike. Vydal výber z doterajšej filmovo-kritickej reflexie v troch zväzkoch pod názvom Straty a nálezy, neskôr knihu spomienok Človek proti prúdu (Marenčin PT, 2011) a publikáciu Úklady jazyka (Milanium / SFÚ, 2014).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#stavba #architekrúra #stavenisko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku