Počas predchádzajúcich rokov som si často sadal do vlaku, ktorý ma viezol z Viedne do Bratislavy. Napriek zanedbaným vozňom a ich vybaveniu je to ten najpohodlnejší a ekologicky najprijateľnejší variant cestovania. Vždy som sa sám seba pýtal, ako ďaleko sú od seba vzdialené tieto dve mestá a dva štáty – nielen z hľadiska kilometrov, ale aj jazykovo, kultúrne a politicky. Podľa denníka Wiener Zeitung z 20. februára 2015 žije v Rakúsku takmer 60-tisíc Slovákov, z toho väčšina vo Viedni. Denne dochádzajúci v štatistike zahrnutí nie sú. Medzi Viedňou a Bratislavou je nespočetne veľa denných transferov, projektov a hranice prekračujúcich aktivít. Pasové kontroly a výmena peňazí patria minulosti. A to, že môj lístok kontrolujú hneď dvakrát – raz na rakúskej a potom na slovenskej strane – je posledný zvyšok skutočného zážitku z hranice.
Zvonka aj zvnútra
Aj táto malá esej, skôr môj komentár, je virtuálnym prekročením hraníc. Všetci poznáme ešte stále vulkanicky aktívnu národnú citlivosť. Proti volaniu „zvonka“ sme nedôverčiví. Ale kde sa v čoraz zomknutejšej Európe toto „zvonka“ nachádza? Aj ja si pre svoju krajinu želám volanie zvonka, ak je – bez ohľadu na nevyhnutnú kritiku – úctivé a dobromyseľné.
Aj moje volanie treba chápať zvonka aj zvnútra. Hlas zo susedstva sa chopil slova, ide o slová niekoho, kto sa od roku 1989 angažoval v politických, kultúrnych a ľudských premenách stredu Európy, a od tých čias prednášal v mnohých „nových demokraciách“ v Česku, na Slovensku, v Chorvátsku a Maďarsku. Medzi vyjadreniami solidarity v roku 1989 a všakovakými podobami vedeckej a kultúrnej spolupráce, ktorá dnes čoraz viac patrí k európskemu všednému dňu, existuje pre mňa nevypovedateľný súvis.
Keď je vlasť milá, ale priúzka
Bratislava je jedinečné mesto v priestore, ktorý je kultúrne špecifický, lebo sa mnohokrát prepisoval. Nemyslím to nostalgicky a romanticky, som nedôverčivý k stratenému šťastiu minulosti.
Kultúrne dedičstvo je vždy dvojaké: bohatstvo a záťaž, šťastie a nešťastie. V kolektívnej pamäti tohto priestoru je habsbursko-nemecký Pressburg, kráľovsko-maďarská Pozsony, panslavistická a národnosocialistická Bratislava. Ale aj v období európskej integrácie a po anglicky hovoriacej globalizácie existuje metropola strednej veľkosti, ktorá sa nazýva Bratislava. Nachádza sa v súzvuku, ale aj v konkurenčnom boji s ostatnými európskymi mestami. Dodnes zostalo v tomto priestore veľa nevypovedaného, pretože spoločná minulosť a súčasnosť potrebujú spoločné úsilie.
Bratislava je z hľadiska histórie aj súčasnosti poznačená viacvrstvosťou a – potenciálne – aj mnohohlasnosťou. To je výzva, no predovšetkým obrovská šanca. Nič pre bojazlivých. Európa práve vysvetľuje prekonávanie priúzkeho národného priestoru a jeho ideologickej sprievodnej hudby – nacionalizmu. Skonštatoval to, napokon, aj rakúsky spisovateľ Robert Menasse v prvej prednáške z cyklu Goethe Lectures Bratislava, ktorú koncom januára usporiadala Vysoká škola Goethe Uni v spolupráci s Magistrátom hlavného mesta Bratislavy. Z tejto perspektívy sa zdá nezmyselné sťažovať sa na skutočnú stratu moci všetkých 28 krajín EÚ. Namiesto toho je potrebné využiť tvorivé možnosti vyplývajúce z novej konštelácie. Prekonať minulosť znamená predpoklad dialógu, ktorý sa zakladá na vzájomnom rešpekte a uznaní.
Hranice potrebujú priechody, potrebujú priepustnosť. Hranice sú značkami na výmenu a posun. Preto je Bratislava, susediaca s Viedňou, práve v dnešnej situácii križovatkou kultúr. Európsky projekt potrebuje vzájomnú dôvernú komunikáciu, transfer myšlienok, skúseností a tovaru. Literatúra, umenie a veda sú obzvlášť vhodné kultúrne hnacie motory transmisie: oslovujú mladých ľudí s dobrým vzdelaním, pre ktorých je vlasť milá, no súčasne im je priúzka.
Hovorme o „za“ a „proti“
Na Vysokej škole Goethe Uni v Bratislave, financovanej zo súkromných peňazí, som videl takýto exemplárny projekt. Projekt, v ktorom sa križuje minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Spomienka na nemecký jazyk ako lingua franca až do 20. storočia, dôležitosť nemčiny v Európe, s Nemeckom ako medzičasom jednou z najváženejších krajín Európskej únie a dvoma menšími, hospodársky a kultúrne nadmieru viditeľnými krajinami, Rakúskom a Švajčiarskom. Odvolanie sa na Goetheho môže znieť starosvetsky, no Goethe, ktorý ako jeden z prvých propagoval myšlienku svetovej literatúry, bol určite transnacionalistom svojej doby.
Kritické slová nového ministra školstva Juraja Draxlera, s ktorých podobou sa nemôžem stotožniť, majú prinajmenšom jednu výhodu: otvárajú možnosť diskutovať v politickej a odbornej verejnosti o „za“ a „proti“ nemecky hovoriacej vysokej školy. Otvárajú otázku, či Slovensko ako európska krajina potrebuje vzdelávacie zariadenia, a do akej miery chce pestovať svoju po nemecky hovoriacu tradíciu a súčasne otvorený vzťah k celkom heterogénnej, nemecky hovoriacej kultúre.
Okrem ekonomického významu Nemecka a malého suseda Rakúska je to aj otázka národnej identity a vôle k transnacionálnej komunikácii. Ak kritici malej, po nemecky hovoriacej vysokej školy hovoria o problémoch pri výučbe v nemčine, treba diskutovať aj o tom, akú hodnotu má „nemeckosť“ v slovenskom školskom systéme a do akej miery podporuje štát výučbu tohto jazyka.
Laboratórium nových myšlienok
Súkromné vysoké školy sa veľmi rýchlo dostávajú do podozrenia, že sú vytvorené pre privilegované deti, ktorým sa darujú známky a titul; pre taký úsudok človek nemusí chodiť ďaleko.
Proti tomu však možno namietať, že všade existujú zlé privátne, ale aj mizerné štátne univerzity.
No oveľa vážnejšie treba brať želanie, aby vzdelanie patrilo k infraštruktúre spoločnosti, a preto by z veľkej časti malo byť štátne – to je prinajmenšom európsky (nie americký alebo ázijský) model. To však nevylučuje, že ako doplnenie a korekcia existuje privátny segment, a síce vôbec nie ako úkryt privilegovaných synčekov a dcéreniek, ale ako laboratórium nových myšlienok, ktoré v prostredí často pomalých a ťažkopádnych štruktúr veľkých univerzít nemajú šancu. Ak sú pod profesionálnym a zainteresovaným dohľadom, môžu malé a dynamické inštitúcie robiť malé zázraky, aké tradičné hierarchické byrokracie nedokážu.
Samozrejme, že takéto školy a vysoké školy musia podliehať zodpovedajúcej kontrole kvality a dodržiavať príslušné rámcové podmienky.
Dosť trpká príchuť
Zrušenie Vysokej školy Goethe Uni by znamenalo rozlúčiť sa na roky, ak nie desaťročia, s myšlienkou transnacionálnej, po nemecky hovoriacej akademickej inštitúcie. Neviem, či by to bolo pre slovenskú otvorenú spoločnosť prínosom – odhliadnuc od bilaterálnych atribútov. Ako moje slovenské kolegyne a kolegovia určite potvrdia, v krajine pôsobí množstvo divokých súkromných vysokých škôl. No robiť exemplárny príklad práve z transnacionálnej školy, má trochu trpkú príchuť. Zrušiť v takomto prípade znamená zostať uzatvorený, odpojiť sa od susedov.
Počas stavania na nohy po nemecky hovoriacu Vysokú školu Goethe Uni mohlo v jej krátkej histórii dôjsť ku zmeškaniam, neúspechom a mohli sa tam vyskytnúť nevyriešené, ale riešiteľné problémy. Bolo by však oveľa lepšie, ak by sa zodpovední z oboch strán stretli, spolu so zástupcami po nemecky hovoriacich krajín si sadli k jednému stolu a vzájomne si vymenili názory na to, ako sa dá úspešne presadiť takýto projekt. Pretože okrem myšlienky cezhraničnej komunikácie má aj naskrze inovantívne a programové ťažisko: kultúrnu a mediálnu vedu v európskom a globálnom kontexte, udržateľné formy cestovného ruchu, nové myslenie a konanie v ekonomike a podnikaní. Centrálne témy, pri ktorých je možná, dokonca nevyhnutná výmena a viacstranné poznatky.
Aby sme na záver citovali Goetheho: „Každému zostáva ešte vždy toľko sily, aby uskutočnil to, o čom je presvedčený.
Wolfgang Müller-Funk (1952)
kultúrny a literárny teoretik Štúdium histórie, filozofie a germanistiky absolvoval na Mníchovskej univerzite v roku 1977. Ako univerzitný profesor vyučuje okrem iného na Universität Wien a v Diplomatickej akadémii vo Viedni. Mnohonásobne pôsobil v zahraničí, je autorom desiatok publikácií a odborných článkov. Je garantom a poradcom Vysokej školy Goethe Uni Bratislava v odbore kultúrne a mediálne štúdiá.