Hommage à Johann Sebastian Bach

22.03.2015 17:00
Johann Sebastian Bach
Johann Sebastian Bach: 21. marec 1685 - 27. júl 1750 Autor:

„Bachova hudba ma napĺňa pocitom nekonečného úžasu nad ľudským bytím,“ povedal legendárny katalánsky violončelista Pablo Casals a s jeho slovami sa pri počúvaní hudby Johanna Sebastiana Bacha možno stotožniť aj po 330 rokoch, ktoré uplynuli od narodenia skladateľa. Dielo tohto hudobného velikána si 21. marca pripomínajú koncertnými podujatiami ľudia v najrôznejších kútoch sveta.

„Hra tónov púta naše zmysly. Sledujeme figúry a motívy, hlasy a akordy, rozvíjanie a návraty, protikladnosť voľnosti a spútanosti, stúpanie a uvoľňovanie napätia, rytmický pohyb emocionálnych impulzov, ktoré sú spolu so všetkým, čo sa prejavuje ako hra tónov, zviazané do formového priebehu, a ten v každom okamihu podlieha pevnému vnútornému poriadku. Tým, že sledujeme hru, stávame sa spoluhráčmi a účasťou na hre sme sami sebou. Pretože všetko, čo je hudba, čo pri jej počúvaní dospieva k nášmu cíteniu, sme my samotní.

Naše zmysly sú pripravené na vnemy a túžia po nich. Radosť z hry patrí k nášmu bytiu odjakživa. Pohyb a zmena, rozvíjanie a návraty, protiklady, stupňovanie a jeho opak sú základnými kategóriami života. (…) Pretože sme schopní hudbu prijímať, pustiť ju k sebe a stotožniť sa s ňou, je hudba taká, akí môžeme byť i my. A my sme takí vo chvíli, keď nás hudba takými robí. V tom okamihu sa zhromažďuje, aktualizuje a sprítomňuje všetko, čím sme, pretože tým môžeme byť a nič iné v nás nie je. Ale v živote, tam vonku, takí nie sme. Nemôžeme byť, nikdy,“ napísal nemecký muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht v krátkej poetickej eseji Bachovo prelúdium a fúga.

Smutný duch, ktorého možno vyhnať hudbou

Johann Sebastian Bach sa narodil 21. marca 1685 v Eisenachu v rodine mestského a dvorného hudobníka, kde sa talent dedil už celé generácie. V meste začal navštevovať latinskú školu, rovnakú, do ktorej pred ním chodil i protestantský teológ a reformátor Martin Luther (1483–1546), autor výroku o diablovi, smutnom duchovi, ktorého možno vyhnať hudbou.

„Konečným cieľom hudby nie je nič iné, ako vzdávať česť Bohu a povznášať duše,“ zapísal si neskôr do zošita s hudobnými príkladmi jeden z Bachových žiakov a túto vetu možno považovať za akési krédo, ktoré skladateľ na konci dokončených skladieb zvykol vtesnať do skratky SDG: Soli Deo Gloria, Sláva jedinému Bohu.

Na rozdiel od kozmopolitnej hudobnej hviezdy, Georga Friedricha Händla, ktorý sa narodil v tom istom roku v Halle a len o necelých päťdesiat kilometrov ďalej, Bach nikdy neskomponoval operu a s výnimkou pôsobenia na kniežacích dvoroch vo Weimare a v Köthene bol cirkevným hudobníkom, pričom jeho kariéra vyvrcholila miestom hudobného riaditeľa v Lipsku, kde pôsobil od roku 1723. Po celý život ho sprevádzal protestantský chorál, symbol tradície, spoločenstva veriacich i individuálne vyjadrenie viery. Nachádzame ho v jeho organových dielach, v kantátach, v Matúšových i Jánových pašiách, dokonca i v niektorých svetských skladbách.

Nič ľudské mu nebolo cudzie

„Pre Bacha bola hudba náboženstvom, jej písanie aktom viery a predvádzanie liturgiou. Každý tón bol venovaný Bohu, nikomu inému. A toto platí pre všetku jeho hudbu, bez ohľadu, z akých svetských pohnútok vznikla,“ povedal o skladateľovi Leonard Bernstein. Toto je jedna z podôb Bacha, spirituálneho praotca nemeckej hudby, ktorú postavili na piedestál romantici v 19. storočí. Zaslúžil sa o ňu Mendelssohn, ktorý v roku 1829 predviedol v Berlíne so stovkami spevákov Bachove Matúšove pašie. No poznáme aj inú podobu, ktorú nedávno v Bachovej biografii Music in the Castle of Heaven oživil britský dirigent John Eliot Gardiner.

Vystupuje z nej obraz muža, ktorému nič ľudské nebolo cudzie, obraz temperamentného a netrpezlivého umelca, ktorý sa v Arnstadte zaplietol do pouličnej šarvátky s jedným zo svojich hudobníkov, odmietal sa venovať slabým študentom, svojvoľne si predĺžil dovolenku zo štyroch týždňov na štyri mesiace, aby mohol v Lübecku počúvať hudbu jedného zo svojich vzorov, dánskeho organistu Dietricha Buxtehudeho. Navyše si na chór priviedol dievča (!) „Nebolo mi umožnené pracovať bez protivenstiev,“ uvádza v žiadosti o prepustenie zo služieb v Mühlhausene. Vo Weimare sa vzoprel šľachtickému patrónovi a strávil preto krátky čas za mrežami. V Lipsku, bašte luteránstva, kde posledné tri desaťročia svojho života zodpovedal za hudbu v mestských kostoloch, sa v liste priateľovi sťažuje na nedostatok mŕtvych a s tým súvisiace zníženie príjmov za hranie na pohreboch, o opakujúcich sa sporoch s nadriadenými ani nehovoriac.

„Když jednou prošla pouští zapomnění, Bachova hudba, zdá se mi, bude mít vždycky polozahalenou tvář,“ píše v knihe O hudbě a románu (Atlantis, 2014) Milan Kundera a platí to i pre jej tvorcu. „Púšť zabudnutia“ je nepochybne pôsobivá metafora, no čiastočne patrí medzi bachovské mýty. Pravda je, že Bachova hudba vyšla z módy. Už v roku 1737 napísal mladý kritik Johann Adolf Scheibe: „Tohto veľkého človeka by mohol obdivovať celý svet, keby bol príjemnejší a priveľkou zložitosťou neoberal skladby o jednoduchosť a prirodzenosť.“

Dve mohutné hory

Mám rád prirovnanie Romaina Rollanda, ktorý Bacha a Händla opisuje ako dve mohutné hory, pomedzi ktoré sa kľukatí rieka, prinášajúca so sebou nové estetické názory. Hoci časy, keď bola hudba považovaná za vedu i umenie, sa počas Bachovho života stali minulosťou, hudobníci na neho nezabudli nikdy.

Meno Bach udržiavali v povedomí jeho synovia, pričom Carl Philipp Emanuel a Johann Christian patrili medzi najvplyvnejších skladateľov 18. storočia. Wolfgang Amadeus Mozart upravil pre sláčikové kvarteto fúgy z Temperovaného klavíra a na slová uznania obvykle skúpy Beethoven označil Bacha a Händla za géniov nemeckej hudby. (Chopin poznal jeho skladby skôr než prvýkrát vyšli tlačou, pre Schumanna i Brahmsa bola jeho hudba vzorom.) On sám, no ani iní skladatelia jeho doby, o sebe takto takmer určite neuvažovali.

Je známy Bachov výrok, že každý s talentom, usilovnosťou a pomocou Božou môže v hudbe dospieť tak ďaleko ako on. Hudba ako remeslo, ako každodenná služba spoločenstvu, bez nároku na večnosť, no nie bez uvedomenia si vlastnej ceny („Vždy mi pôsobilo radosť tvoriť cirkevnú hudbu na slávu Božiu a musím povedať, že vďaka mne značne pokročila,“ píše v jednom z listov), táto pokora alebo skôr životný postoj dnes môžu pôsobiť takmer neuveriteľne.

Starý zákon klavírnej hudby

Medzi znaky génia patrí aj kvantita tvorby, povedal francúzsky skladateľ Maurice Ravel a Bachov kompozičný odkaz, ktorý tvorí viac než tisíc skladieb, mu dáva za pravdu. Je to veľkolepá syntéza barokového hudobného univerza, v ktorom sa spájajú nemecké, francúzske a talianske vplyvy a objavujú takmer všetky hudobné druhy a žánre. Na všetkých miestach, kde Bach pôsobil, vznikli diela presahujúce dobu svojho vzniku. V dvoch zväzkoch Temperovaného klavíra, ktorí romantici nazvali „Starým zákonom klavírnej hry“ („Novým zákonom“ boli Beethovenove sonáty), preskúmal možnosti všetkých tónin.

S rovnakou systematickosťou predstavil v každom z brilantne napísaných Brandenburských koncertov inú kombináciu nástrojov. V partitách a suitách pre sólové husle a violončelo dokázal vytvoriť dokonalú ilúziu viachlasu a jeho kontrapunktické majstrovstvo vyvrcholilo v nedokončenom Umení fúgy.

Bach je často vnímaný najmä ako skladateľ organových skladieb, pravda však je, že ťažiskom jeho diela sú sakrálne vokálno-inštrumentálne kompozície (kantáty a oratóriá), z ktorých väčšina vznikla pre bohoslužby v Lipsku.

Veľký rečník a básnik tónov

Intelektuálny rozmer jeho hudby a objavovanie nepoznaného viedli k tomu, že ani tridsaťpäť rokov po Bachovej smrti neváhal nemecký hudobník, teoretik a básnik Christian Friedrich Daniel Schubart porovnať význam diela svätotomášskeho kantora s objavmi matematika a fyzika Isaaca Newtona. Technická dokonalosť je však len jednou stránkou fascinujúcej Bachovej tvorby. Tou druhou je jej poetickosť. Jeho hudba je plná obrazov a symbolov vychádzajúcich z rétoriky, preto nie bez príčiny nazval prvý Bachov životopisec Nikolaus Forkel skladateľa „veľkým rečníkom a básnikom tónov“.

Aký je status tohto skladateľa dnes? „Historická situace Bachovho díla odhaluje něco, co si pozdější generace nechtěly přiznat: že historie není cestou, která vede nutně výš (k něčemu bohatšímu, kultivovanějšímu); že nároky umění mohou být v rozporu s nároky dne (té či oné modernosti); a že nové (jedinečné, nenapodobitelné, dosud neřečené) se může nacházet v jiném směru než v tom, se kterým se všichni stotožňují a nazývají ho pokrokem,“ píše Milan Kundera a je to dôležité ponaučenie z histórie. No pre vnímanie jeho hudby je rovnako dôležitá myšlienka klaviristu Murraya Perahiu: „Bachov génius prostredníctvom čistoty a spirituality jeho diel evokuje nadčasové a skutočné ľudské emócie.“ Pretože sme schopní hudbu prijímať, pustiť ju k sebe a stotožniť sa s ňou, je hudba taká, akí môžeme byť i my. A my sme takí vo chvíli, keď nás hudba takými robí…

Andrej ŠUBA (1977 ======)

Muzikológ, hudobný publicista, absolvent Katedry hudobnej vedy na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako redaktor časopisu Hudobný život, vyučuje dejiny hudby na Katedre hudobnej výchovy PF UK a na Katedre hudobnej vedy FiF UK v Bratislave. Spolupracuje s festivalmi Konvergencie a Dni starej hudby.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Bach
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku