Adresát: Kornel Földvári. List na rozlúčku

Milý Kornel, sú veci, ktoré si ľudia, čo majú k sebe blízko, nikdy nepovedia nahlas. Spoliehajú sa totiž, že ten druhý ich cíti rovnako. A že keby ten pocit vtesnali do slov, akurát zhmotnia čosi, čo má zostať nepomenované a nevyslovené.

29.03.2015 20:00
Kornel Földvári Foto:
Spisovateľ, publicista, literárny a výtvarný kritik, teoretik humoru aj prekladateľ Kornel Földvári.
debata

Preto Ti prvý raz po tridsiatich rokoch našej známosti píšem list. Teraz sa už veľa vecí nebojím premeniť na slová, hoci obava, že budú trochu nepresné a občas možno i rozmazané, zostáva.

.....

Na začiatku každého príbehu je slovo a z niektorých slov a príbehov vznikajú knihy, ktoré v tom našom hrajú dôležitú úlohu. Ľudia spaľovaní rovnakou vášňou sa vždy skôr či neskôr stretnú. Ja som sa najprv stretol s Tvojou knižnicou, pravda, nie fyzicky, iba v legendách, ktoré o nej kolovali v kruhoch bratislavských knihomoľov. Kedysi som býval pyšný, že patrím k tej hŕstke vyvolených, ktorí ju napokon mohli vidieť aj „naživo“. To bolo v časoch, keď som Ti tú mýtmi obrastenú knižnicu trochu aj závidel. Dnes Ti závidím knižnicu, ktorú si si nosil celý čas v sebe.

S manželkou Naďou Földváriovou. Foto: Archív K. F.
Kornel Földvári S manželkou Naďou Földváriovou.

Osud pri miešaní kariet občas predvádza eskamotérske kúsky. Tebe nechal z jednej sady kariet vytiahnuť – proti všetkým pravidlám – hneď niekoľkých čiernych Petrov. Ľuďom, s ktorými takto vybabre rozdávač kariet, často zájde tá čierna farba za nechty, usadí sa ako sadza na pľúcach alebo na srdci, otrávi slová, ktoré potom vychádzajú z úst ako nejaký dym z horiacej pneumatiky. Ľudia, ktorí vojdú do života chodníčkom pomazaným čerstvou, lepkavou smolou, si skrátka nemôžu nezababrať topánky. S výnimkou ľudí ako Ty, Kornel.

Eskamotér menom osud netušil, že za stolom, kde sa práve roztáča nečistá hra, sedí chlapík, ktorý je – pokiaľ ide o eskamotérske remeslo – oveľa väčší frajer. Ktorýsi stredoveký mystik vyslovil múdru sentenciu, že ak chce človek premôcť diabla, musí sa mu zasmiať do tváre. Ty si o tom zaiste vedel svoje, pretože Tvoj smiech bol povestný prinajmenšom ako Tvoja knižnica. A pod tým smiechom teraz nemám na mysli len hurónske salvy, vďaka ktorým napríklad Lasica so Satinským na pódiu okamžite vedeli, že v hľadisku sedíš aj Ty. Tvoj smiech bol často najmä prejavom schopnosti nebrať vážne seba samého. Hoci Ty by si tú vlastnosť nazval isto írečitejšie.

.....

Odkiaľ sa berie v človeku to vzácne korenie života, čo dodá chuť a farbu sivej a mdlej kaši dní? Isteže, mohli by sme to zvaliť trebárs na knihy. Tebe sa od útleho veku stali tým tajuplným ostrovom, ktorý prichýli každého chalana, čo dokáže púšťať fantáziu na najdlhšom špagáte ako šarkana.  Sú knihy, ktoré človeka chytia za ruku vo veku, keď sú všetky ostrovy ešte vzdialené, a ony ho spoľahlivo prevedú ako slepca cez priechod počas najväčšej premávky.

Je opojné čítať správy zo sveta, kde Robinsoni napokon nikdy nezostanú sami, pretože spoza palmy sa vynorí nejaký Piatok. Je opojné dúfať, že plemeno červenokožcov nakoniec neprehrá svoj boj o vlastné územia, hoci učebnice dejepisu tvrdia pravý opak. V takých knihách, keď je už veľmi zle, pribudne k trom mušketierom ten štvrtý a spisovateľova imaginácia dokonca vzkriesi z mŕtvych slávneho detektíva (samozrejme, Sherlocka), ktorého už raz – ten istý autor – nechal v jednom z príbehov umrieť.

.....

Na tom tajuplnom ostrove kníh človek stretáva podozrivé úkazy. Niekedy je to česť, inokedy odvaha alebo pravdovravnosť či len obyčajná ľudská slušnosť, spoľahlivo schopná krotiť chrbticu v jej zlozvyku ohýnať sa. V ozajstnom živote si to všetko stretával iba v stopovom množstve.

Ako vojak PTP, rok 1954. Foto: Archív K. F.
Kornel Földvári Ako vojak PTP, rok 1954.

Keď Tvoj osemročný spolužiak z lavice poprosil učiteľku, aby ho od Teba odsadila, pretože smrdíš ako každý Žid, dozvedel si sa o sebe čosi, čomu nebolo ľahké rozumieť. Rovnako si nemohol rozumieť ani ďalším nevýhodám svojho „pôvodu“. To keď zatvárali Tvojho otca len preto, že bol schopný a úspešný živnostník. Alebo keď Ťa s nálepkou nepriateľského živla šikovali k „čiernym barónom“ alias „pétepákom“.

Priznám sa, doteraz mi predstava Teba a uniformy pripadá bizarnejšia ako to surrealistické zátišie s dáždnikom a šijacím strojom na operačnom stole. A sotva si sa v šesťdesiatych rokoch na chvíľu nadýchal opojnej vône (Pražskej) jari, stal si sa na dvadsať rokov autorom, ktorému vzali pero aj písací stroj. Inak povedané, väčšinu života si prežil vo svete, ktorý Ti na kabát obsedantne vyšíval nápis „persona non grata“.

Myslím si, že jeden z Tvojich eskamotérskych kúskov spočíval v tom, že si si to nikdy nepripustil. Nikdy si totiž neopustil svoj chlapčenský tajuplný ostrov, ktorý sa Ti kedysi zjavil ako pevnina na mori, ktoré práve zošalelo. Tvoje fyzické telo si podobný luxus nemohlo dovoliť, ale Tvoja duša tam stihla zapustiť korene. Možno aj kdesi odtiaľ pramenila Tvoja celoživotná potreba „zastávať sa“ tých literárnych či umeleckých žánrov, ktoré sa často krčia kdesi na okraji, za ostnatým drôtom ihriska menom Vysoké umenie. A rovnako tak schopnosť rozumieť si s ľuďmi o generáciu či dve mladšími ako Ty. Myslím, že taký Peter Pan vie, o čom hovorím, práve nám obom zamával z prechádzky po Kensingtonskom par­ku.

.....

Už som to, myslím, raz povedal, že kedysi som Ti závidel tú Tvoju monštruóznu knižnicu, ten borgesovský labyrint, babylonskú vežu z kníh, vesmír z papiera a písmeniek. Čím som starší, tým menej závidím komukoľvek čokoľvek, ale jednu vec Ti predsa len neprestanem závidieť nikdy. Tú knižnicu, ktorú si si nosil v sebe. Najväčší z rodu dandyov Oscar Wilde povedal, že do svojich kníh vložil talent, ale ozajstné umenie vložil do svojho života. A to je, bohužiaľ, ďalší z kumštov, ktorému sa asi nedá naučiť. Iba ak voľačo „odkukať“.

V tomto smere som vždy bol a navždy zostanem Tvojím verným a večným žiakom. Nikdy si ma z toho predmetu, pochopiteľne, neskúšal, pretože si ani nevedel, že si mojím učiteľom. A predsa je po svete roztrúsených nemálo Tvojich žiakov. Z tej knižnice, ktorú si si nosil v sebe, vypadávalo každú chvíľku priehrštie zlatých zrniek, a predsa stačilo ukoristiť aspoň jedno, aby sa človek mohol cítiť boháčom.

Bol si živým dôkazom toho, že človek môže zostať slušný aj v neslušnej dobe. Smiať sa, aj keď mu práve nie je do smiechu. Byť pokorný voči životu, ktorý sa mu bez štipky pokory škerí do ksichtu. Zostať galantný aj v ére, keď sa tomu slovíčku podobá iba nápis Galantéria nad obchodmi s gombíkmi, ihlami a tkaninami. Vedieť vysloviť aj tú najpikantnejšiu nadávku tak, aby to znelo ako pochvala.

.....

Nie je to až tak veľmi dávno, čo sme sedeli v Tvojej obľúbenej kaviarničke a rozprávali sa – ako inak – o knižkách. A ako si to už mal vo zvyku, dokázal si skočiť z jednej témy rovno na štvrtú a okľukou cez ďalšie sa vrátiť späť. A potom si mi zrazu z ničoho nič začal rozprávať jednu „príhodu“ z mladosti. Z toho dňa, keď si narukoval.

Bývali ste už vtedy v akomsi pridelenom byte, ktorý sa skôr podobal na pitvor. A keď si ráno otvoril oči a nazrel do kuchyne, uvidel si svoju mamičku, ako sa krčí nad dreveným vojenským kufrom a na rukoväť z hrubého drôtu prišíva kúsok súkna. Aby Ťa ten kufor nerezal do ruky. Neviem, či by som si niekedy vedel predstaviť krajšiu metaforu materinskej lásky. A bol som to mimochodom ja, komu ako prvému vyhŕkla slza, čo hovorím len preto, že som mal pocit, akoby si sa vtedy trochu hanbil za tú v tvojom oku. Každá mama by chcela pre svoje dieťa to najlepšie, ale z vlastnej skúsenosti vie, že niekedy sa skrátka v tej detskej izbe objaví veľký drevený kufor. Vojenský kufor. Nemôže sa tváriť, že tam nie je. Ale môže sa aspoň pokúsiť, aby nerezal do kože. Ten život.

.....

Ľudia ako Ty, milý Kornuško, prichádzajú na svet, aby tým okolo seba omotávali okolo drôtených držadiel kúsky súkna. Pričom sami vláčia kufor ťažký ako Titanic.

Zlaté šesťdesiate podľa Kornela Földváriho. Foto: Archív K. F.
Kornel Földvári Zlaté šesťdesiate podľa Kornela Földváriho.

Robia to len tak, ľahučko, bez mihnutia oka, nezištne, ako keď sa na suchú krajinu len tak z ničoho nič spustí ľahučký jarný dážď. A človek Ti vlastne ani nemohol poďakovať, pretože akékoľvek prejavy vďačnosti si vždy nonšalantne posielal do čerta gestom ruky odháňajúcej dotieravú muchu.

Pred necelými dvoma dňami som Ťa videl naposledy. Chvíľu som Ti niečo hovoril a dúfal som, že ma počuješ. A naozaj si ma počul, lebo si sa prstami pokúšal odchýliť viečka, aby si videl, kto to k Tebe hovorí. Ak si náhodou nezačul tie posledné vety, tak Ti ich poviem teraz.

Vieš, že si bol pre mňa čosi ako jeden z rodičov.

Rodičia neradi opúšťajú svoje potomstvo a určite Ti nikto z Tvojich blízkych, priateľov, známych, „žiakov“, obdivovateľov či čitateľov nemôže vyčítať, že si nás v tom teraz nechal celých „bez Teba“. Vlastne by to ani nebola pravda. Ty si nám dal všetkým zo seba za života toľko, že budeme mať čo robiť, aby sme to do konca svojich životov vôbec minuli.

P. S. O týždeň Ti napíšem, aké knižné novinky sa zasa urodili…

S láskou Tvoj Peter

Kornel Földvári, 13. február 1932 – 26. marec 2015

  • Netypické príbehy, pod pseudonymom Miroslav Kostka (1963)
  • Dušan Polakovič, pod pseudonymom Pavol Miškovič (1987)
  • O stručnosti (1999)
  • Príbehy z naftalínu (2003)
  • Svet pre dvoch. O Lasicovi a Satinskom (2004)
  • Päťadvadsať. Kniha o slovenskej karikatúre (2005)
  • O karikatúre (2006)
  • O detektívke (2009)
  • …až pod čiernu zem (2014)

O vzácnej úcte k životu

Marec – mesiac knihy sa tento rok zahalil do smútočného krepu. Bez nezameniteľného humoru Kornela Földváriho svet literatúry citeľne posmutnel.

S Kornelom Földvárim a jeho manželkou Naďou ma spájala osobná sympatia. Vďaka novinovému rozhovoru, ktorý sme s Kornelom urobili pred desiatimi rokmi, som sa ocitla v širokom kruhu ctiteľov tohto skvelého páru. Naše osobné priateľstvo sa prehĺbilo iným väčším rozhovorom s Kornelom, ktorý vlani vydal knižne Divadelný ústav v Bratislave.

Esenciou aj tejto jeho výpovede bol zdanlivo stručný návod, ako prežiť so cťou: ani v tých najzlomyseľnejších situáciách, ktoré nám pripravil osud, nestratiť úctu k životu.

Nestratiť vtip, zvedavosť, záujem o iných ľudí, nezatrpknúť, nikomu neublížiť, nebrať sa smrteľne vážne, a to všetko bez zľahčovania vážnych vecí. Keď ľudia vyzdvihujú hurónsky smiech, ktorý ku Kornelovi Földvárimu neodmysliteľne patril, nemali by zabudnúť ani na jeho britké, iskrivé glosovanie proti hlúposti, zlobe a lži.

Vzácny typ uvažovania tohto znalca humoru a karikatúry, prozaika a publicistu iste vychádzal aj z umenia prekonávať utrpenie, ktoré mu život nadelil už v ranom veku. Földváriho nevyčerpateľným zásobníkom vľúdnosti a láskavosti bola zas jeho manželka Naďa.

Ľahko sa vyslovuje obdiv k takej príťažlivej povahe, akou bol Kornel Földvári nielen obdarený, ale ku ktorej dospel aj sám vlastnou húževnatosťou, odvahou a optimizmom. Bol bojovníkom do posledného dychu.

Bez jeho nezameniteľného humoru svet literatúry citeľne posmutnel.

Posledná rozlúčka s Kornelom Földvárim bude v stredu 1. apríla o 14. h na Ružinovskom cintoríne v Bratislave.

Tina Čorná, Pravda

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #Kornel Földvári