Peter Pišťanek: Rozprávať a písať

29.03.2015 17:00
Peter Pišťanek
Deväťdesiate roky patrili spisovateľovi Petrovi Pišťankovi. Autor:

Spisovateľ, ktorý prišiel z Devínskej Novej Vsi do mesta za úspechom, si dokázal na rozdiel od svojich postáv vydobyť úspech skutočný a výrazne zmeniť tvár slovenskej literatúry i širšej kultúry. Tým najlepším zo svojej tvorby patrí Peter Pišťanek deväťdesiatym rokom. A deväťdesiate roky patria jemu. Svojím dobrovoľným odchodom prenechal svet nastupujúcej doby iným.

Sedieť za kaviarenským stolom s Petrom Pišťankom zvyčajne znamenalo najmä počúvať ho. Nielen preto, že rozprával veľa a rád, ale tiež preto, že ho jeho spolustolovníci radi rozprávať nechali. Oplatilo sa im to. Pretože Pišťanek – na rozdiel od mnohých, čo tiež hovoria veľa a radi – rozprávať vedel. Dokonca tak dobre, že svojím rozprávaním často aj zlepšoval tie veci, o ktorých rozprával.

Jednou z obľúbených tém boli napríklad filmy. Rozprával vždy celý dej, každú epizódu do najmenších podrobností, takže napokon aj celkový čas strávený Pišťankovým prerozprávaním filmu úzko korešpondoval s jeho skutočnou stopážou. Ak ho teda pričasto nevyrušovala prichádzajúca čašníčka. Vtedy to trvalo ešte dlhšie. Napriek tomu málokto od stola odchádzal pred záverečnou pointou. Jediným sklamaním mohla byť pre poslucháča následná návšteva kina. Film, ktorý ste z Pišťankovho rozprávania poznali ako vzrušujúci, rafinovane vystavaný príbeh, sa v skutočnosti občas ukázal byť nezáživným a nudným.

Umelecký program: remeslo

Pišťanek si svoj rozprávačský dar dokázal hedonisticky užívať v okruhu priateľov, ale vedel ho tiež produktívne pracovne využívať. Prozaické využitie bolo pritom len jedno z viacerých. Svoje rozprávačstvo vlastne oveľa častejšie než v románoch a poviedkach používal v „spotrebnejších“ literárnych žánroch (kuchárska kniha, kniha o značkovom alkohole…), v publicistike, ale aj v marketingu a reklame. V tomto zmysle bol Pišťanek rozprávačským remeselníkom a na rozdiel od staršej predstavy pozície spisovateľa v spoločnosti nemal s týmto svojím remeselníctvom žiadny problém.

S Vladimírom Mináčom, rok 1991.
S Vladimírom Mináčom, rok 1991. Autor: Peter Procházka

Naopak, rád sa do tejto roly štylizoval dokonca aj v súvislosti so svojou prozaickou činnosťou. Bola to napokon súčasť jeho radikálneho autoštylizačného gesta, s ktorým na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia do literatúry vstupoval a ktorým sa hneď na začiatku ostro vymedzil voči vtedy prevládajúcej predstave o spisovateľovi intelektuálovi.

Pišťanek prišiel s novým konceptom spisovateľa remeselníka, ktorý píše knihy pre zábavu ľudí, záleží mu na masovom úspechu u čitateľov a nepotrebuje byť ani budovateľským „inžinierom ľudských duší“, ani romantickým „svedomím národa“, ba dokonca už ani mienkotvorným intelektuálom, ktorý obyčajným ľuďom zo svojho piedestálu hovorí, čo by si mali myslieť a čo by mali robiť. Pišťanek svojím plebejským gestom sníma slovenského spisovateľa – a teda aj seba – z pozície nad ľuďmi a zaraďuje sa dobrovoľne medzi nich. Jediné, čo ho odteraz od všetkých ostatných ľudí odlišuje, je zasa len – a sme naspäť pri počiatku tejto úvahy – miera jeho rozprávačského talentu.

Práve na ňom postavil Pišťanek svoj literárny úspech, ale jeho originálne rozprávačstvo je zároveň aj zdrojom výraznej zmeny, ktorú Pišťanek priniesol do slovenskej literatúry na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia. Pretože Pišťanek je nepochybne pre slovenskú prózu jedným z prelomových autorov. Práve s ním sa totiž spája renesancia rozprávačstva v slovenskej literatúre – jednoduchého, priamočiareho, akčného a vtipného, takého odlišného od dobovej prozaickej produkcie.

Príchod nesporného talentu

Najlepšiu podobu takej literatúry v tom čase už celé desaťročia predstavovala najmä početná a mimoriadne produktívna generácia, ktorú umelecky i ľudsky formovali šesťdesiate roky – v širokom rozpätí od Jána Johanidesa cez Rudolfa Slobodu, Vincenta Šikulu, Pavla Vilikovského, Pavla Hrúza, Ladislava Balleka až po Dušanov Mitanu a Dušeka.

S výtvarníkom Danglárom, rok 2003.
S výtvarníkom Danglárom, rok 2003. Autor: Peter Procházka

Títo autori vnímali epiku najmä ako spôsob preniknutia k hlbším motiváciám ľudského konania, ako pole pre kladenie otázok o zmysle ľudskej existencie, ako nástroj komplikovaného hľadania zvyškov autentického života v neautentickom svete. Pre väčšinu z nich bolo charakteristické oslabovanie príbehovej zložky prózy v prospech introspekcie, psychologizácie, náročného reflexívneho uvažovania.

Táto generácia, ktorá svojím kultivovaným neomodernistickým písaním nepochybne posunula slovenskú prózu k európskemu štandardu, však dlhé roky čakala na rovnocenných nástupcov, ktorí k ich – do značnej miery exkluzívnemu – literárnemu projektu ponúknu adekvátnu alternatívu. No absencia jednej či dokonca dvoch nasledujúcich prozaických generácií bola nepochybne spôsobená aj neinšpiratívnymi pomermi normalizovaného Československa sedemdesiatych a osemdesiatych ro­kov.

O to väčšie boli očakávania zmeny od autorov vstupujúcich do oficiálnej literatúry v období veľkých spoločenských zmien prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. A ak plnohodnotná alternatíva ku generácii zo šesťdesiatych rokov v raných rokoch deväťdesiatych predsa len prišla, tak jej najviditeľnejším reprezentantom bol práve Peter Pišťanek. Mal na to napokon dobré predpoklady. Okrem nesporného talentu mu pomohlo aj to, že do oficiálnej literatúry vstupoval vo vyššom veku ako vyzretý človek i autor (písaniu, i keď nie publikovaniu sa venoval už dlhé roky predtým).

Úspech od prvých dní

Inakosť, odlišnosť Pišťankovho písania bola užšiemu okruhu čitateľov literárnych časopisov jasná už z jeho prvých časopiseckých poviedok publikovaných tesne pred novembrovou revolúciou v Dotykoch a Slovenských pohľadoch. Pre širšiu čitateľskú verejnosť sa naplno ukázala v jeho debutovom, tesne porevolučnom románe Rivers of Babylon.

S režisérkou Evou Borušovičovou, rok 2003.
S režisérkou Evou Borušovičovou, rok 2003. Autor: Peter Procházka

Ak sme už spomenuli, že Pišťanek od svojho nástupu do literatúry predstavoval nový typ neelitárskeho, pritom však umelecky ambiciózneho spisovateľa, tak musíme tiež dodať, že jeho románový debut zasa predstavuje nový typ neelitárskej, čitateľsky takpovediac široko dostupnej, pritom však umelecky ambicióznej literatúry. Pišťanek v Rivers of Babylon celkom vedome prekračoval hranice toho, čo bolo dovtedy na Slovensku vnímané ako umelecká literatúra. Využíval pritom komponenty takzvaných poklesnutých, nízkych žánrov.

Istú časť čitateľskej i literárnokri­tickej verejnosti tento Pišťankov úspešný pokus o rozkolísanie hraníc medzi umeleckým a brakovým písaním zneistil a vyvolal u nej otázky typu, čo je to vlastne literatúra a čo má čitateľovi prinášať. Veľká väčšina čitateľov i literárnych kritikov však hneď od prvých dní po vydaní Rivers of Babylon až manifestačne oceňovala provokatívnosť a kontroverznosť Pišťankovho písania ako dobovo adekvátneho literárneho prejavu. (V týchto dňoch sa v médiách objavilo pár patetických „spomienok“ na to, ako bol vraj Pišťanek vo svojich začiatkoch nepochopený a odmietaný oficiálnou literárnou kritikou – s historickou realitou však tieto „spomienky“ nemajú veľa spoločné.)

Ozajstnosť, skutočnosť, uveriteľnosť

V románe Rivers of Babylon, ale aj v nasledujúcich novelách knihy Mladý Dônč či v poviedkach knihy Sekerou a nožom (spolu s Dušanom Taragelom) Pišťanek naplno využil svoje prednosti – okrem daru originálneho rozprávačstva aj tú, ktorá sa na prvý pohľad mohla javiť ako nevýhoda – že totiž nepochádzal z prostredia bratislavských intelektuálnych kruhov, ale prišiel do literatúry takpovediac priamo zo života.

Mohol písať o témach, ktoré boli dovtedy v slovenskej próze prakticky neznáme – jednak preto, že predchádzajúci totalitný režim ich existenciu prakticky nepripúšťal (ktorá súdružka by už mohla byť prostitútkou, ktorý súdruh vekslákom), ale aj preto, že solídny slovenský spisovateľ pred Pišťankom mal iba málokedy osobnú skúsenosť so svetom periférie.

V Pišťankovom prípade však nejde len o jeho životnú skúsenosť strážcu parkoviska či továrenského robotníka, ale najmä o schopnosť presného pozorovania životného štýlu a prejavov (vrátane jazykových) rôznych typov ľudí, ktorí sa predtým v slovenskej literatúre nevyskytovali. I keď všetky tieto typy napokon v Pišťankových prózach podliehajú komickej hyperbolizácii, udržiavajú si zároveň svoju ozajstnosť, skutočnosť, uveriteľnosť. V tomto zmysle je Pišťanek napriek všetkej absurdnosti a bizarnosti jeho literárneho sveta spisovateľom realistickým a v tomto napokon spočíva aj elementárna hodnota jeho písania.

Vizionársky román

Tento úzky a relevantný vzťah k skutočnosti sa pritom netýka len jeho postáv-typov. Rovnako skutočná, nažitá a hlboko pochopená je v jeho najlepších textoch z deväťdesiatych rokov aj spoločenská realita, či, ak chceme, doba. Rivers of Babylon tak dnes môžeme čítať aj ako vizionársky spoločenský román – Pišťanek v ňom až neuveriteľne prenikavo rozumie vtedajšiemu času revolučnej reality, od ktorej ešte nemohol mať žiadny odstup, a ešte neuveriteľnejšie dokáže presne predvídať aj porevolučné časy, ktoré ešte len mali prísť. Ak v Rivers of Babylon dokázal pracovať so súčasnosťou a budúcnosťou, tak v novele Muzika dokázal zasa rovnako plasticky a presne evokovať minulosť – konkrétne banálny normalizovaný svet sedemdesiatych ro­kov.

S režisérom Jurajom Nvotom v roku 2014.
S režisérom Jurajom Nvotom v roku 2014. Autor: Peter Procházka

Na Pišťankovi však napokon nie je najzaujímavejšie to, že vedel písať o mafiánoch, štetkách či vodárenských mastičoch a dokonca ani to, že o nich písal presvedčivo a so znalosťou veci. Jeho jedinečnosť je v inovatívnom, sofistikovanom a zároveň vtipnom spôsobe, ako z takejto látky spravil originálnu prózu. Že to nie je nič ľahké, dokazuje aj fakt, že tesne po Pišťankovi sa s tematizáciou šedej či až čiernej zóny slovenskej spoločnosti roztrhlo vrece, mnohým pripadala a dodnes pripadá ako lacná vstupenka do sveta literárneho úspechu, nikto z nej však už po Pišťankovi nevyťažil skutočnú literatúru.

Rafinovaná literárna hra

Jeho písanie bolo totiž hneď od počiatku oveľa ambicióznejšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. Do uceleného literárneho tvaru sa v ňom spájali dve protichodné tendencie – jednoduché, odosobnené, lakonicky konštatujúce rozprávanie príbehu na jednej strane a zároveň na strane druhej rafinovaná literárna hra postavená na princípoch postmodernej intertextuality. V Pišťankových prózach sa priamo či nepriamo odkazuje na texty socialistického realizmu, ale aj staršieho slovenského kritického realizmu, na spomenuté periférne žánre, ale aj na Franza Kafku či na sujetové schémy ľudovej rozprávky – všimnime si: Rácz, rovnako ako Mladý Dônč a napokon aj Martin Junec putujú ako v rozprávke z dediny do mesta, aby získali poznanie a úspech (okrem iného aj u ženy) a každému z nich sa to napokon aj podarí – i keď veľmi špecifickým spôsobom.

Podarilo sa to aj samému Petrovi Pišťankovi. Tiež prišiel z Devínskej Novej Vsi do mesta za úspechom a na rozdiel od jeho postáv bol tento úspech skutočný. A hoci sa tento úspech v čistej podobe viaže na obdobie kratšie než jedno desaťročie, bohato stačil na to, aby výrazne zmenil tvár slovenskej literatúry i širšie kultúry. Tým najlepším zo svojej tvorby patrí Peter Pišťanek deväťdesiatym rokom. A deväťdesiate roky patria jemu. To nie je málo.

Peter Pišťanek, 28. apríl 1960 – 22. marec 2015

  • Rivers of Babylon (1991)
  • Mladý Dônč (1993)
  • Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina (1994)
  • Skazky o Vladovi (1995)
  • Keby… Rýchle dejiny Slovenska (1998, spolu s Igorom Otčenášom)
  • Nové skazky o Vladovi (1998)
  • Rivers of Babylon 3 alebo Fredyho koniec (1999)
  • Sekerou a nožom (1999, spolu s Dušanom Taragelom)
  • Recepty z rodinného archívu alebo Všetko, čo viem, ma naučil môj dedo (2003)
  • Traktoristi a buzeranti (2003)
  • Živý oheň z vína alebo Príbehy z koňakových pivníc (2006, 1. vydanie)
  • Neva (2014, 1. vydanie)
  • Rukojemník (2014)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Peter Pišťanek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku