Smrť Boha

Deň ubúda, kontúry vecí miznú, prichádza noc. A znova ráno, a znova noc. Prúd dní a nocí napokon vyústi do poslednej noci. V jej tme navždy zmizne všetko, čím som bol.

„Vidím úžasné priestory vesmíru, ktoré ma obklopujú,“ napísal Blaise Pascal, „a som prikovaný v jednom kúte tejto nesmiernej rozlohy, no neviem, prečo som postavený na toto a nie na iné miesto; neviem ani to, prečo táto krátka chvíľa, ktorá mi je daná pre život, je mi určená práve na tomto a nie na inom bode celej večnosti, ktorá ma predchádzala, a celej večnosti, ktorá príde po mne. Vidím len nekonečnosti na oboch stranách, ktoré ma uzavierajú, ako atóm, ako tieň, ktorý trvá len chvíľu bez návratu. Viem iba toľko, že musím umrieť; ale čo najmenej poznám, je smrť, ktorej neuniknem.“

Na prahu Veľkej noci nás zaskočil smútok. Peter Pišťanek vstúpil do svojej veľkej noci. Smrť si ho nevzala, odovzdal sa jej sám.

Aké je to, odísť na vlastnú žiadosť? Kde sa berie tá vôľa, v ktorej sa ráznym pohybom tela odhodlám škrtnúť celý svet? Existuje kdesi tu vnútri, v tom svete, ktorý nič neváži, nemá žiadnu šírku ani dĺžku – v nehmotnej krajine myšlienok, predstáv a túžob – existuje kdesi tam miesto, z ktorého sa už nedá pohnúť ďalej? Vo svete už niet hlasu, ktorý by mi odpovedal, nikde už niet oporného bodu, o ktorý by som oprel vôľu pokračovať v únavnom pohybe jestvovania?

„Zastavte svet, chcem vystúpiť,“ napísal Velimir Chlebnikov. „Kamkoľvek, len nech je to mimo tento svet,“ odpovedá duša Baudelairovi na otázku: „Kam chceš ísť?“ Niekoľkokrát som sa k tomu miestu priblížil až na dosah.

Tajomstvo slobody

Kalendár pred nás znova stavia Veľkú noc. Veľkú noc evanjelia, Veľkú noc kríža. Je niekde v nás miesto, kde by sa archetypálny príbeh Veľkej noci mohol stretnúť s našou veľkou nocou?

Pašiový príbeh je vpísaný do kolektívnej pamäti európskeho ducha. Na vŕškoch pri okraji európskych miest sa hrbia kaplnky kalvárie. Keď človek prechádza od kaplnky ku kaplnke, odvíja sa pred ním archetyp cesty človeka: Pod vrcholom stojí Pilát, odetý v atribútoch ríšskej moci a ukazuje na zmučeného muža: Hľa, človek! O čom je ten príbeh? V galérii posvätných príbehov ľudstva evanjelium predstavuje bizarný a znepokojujúci exemplár.

Posvätný príbeh postavený na hlavu. Spoločenskou funkciou posvätného príbehu je potvrdenie kozmického poriadku, vyhlásenie posvätného zákona, obhájenie autority, nastolenie inštitúcie náboženstva a štátu. Nadosobný poriadok spoločenstva sa tak stavia nad chaotickú slobodu jednotlivca. Ten, kto nezodpovedá jeho nárokom, je vylúčený.

Ježišov príbeh však posvätný poriadok zvonku daného zákona nepotvrdzuje, naopak, v základoch otriasa zákonom i inštitúciou, ktorá ho stráži. Ježiš je odsúdený, lebo porušuje zákon. Evanjelium od nás žiada, aby sme uvideli Božiu prítomnosť práve v tomto rozpore – v radikálnej dekonštrukcii všetkých Božích kráľovstiev ustanovených v dejinách sveta? Prečo chce Boh vstúpiť na scénu ľudskej histórie práve takto, ako postava v univerzálnej tragédii; ako bezmocný jednotlivec, verný pravde svojej existencie, vydaný napospas dvom základným spoločenským inštitúciám? (Náboženskej – tú reprezentuje Synedrium, a svetskej – tú reprezentuje Pilát.) Prečo je to v ľudskom svete tak? Prečo sa autentické ľudské bytie v dejinách vždy znova zrazí s neosobnou mašinériou spoločenských inštitúcií?

Otvára sa tu temný paradox. Inštitúcia je predsa prejavom politickej racionality, neodmysliteľne patrí k svetu civilizovaného človeka. Filozof Paul Ricoeur napísal: „Štát trestá a má monopol na fyzické donucovanie. Jednotlivcom odňal právo, aby si sami zjednávali spravodlivosť. Vzal na seba všetko rozptýlené násilie, odkaz prapôvodného boja človeka proti človeku. Proti každému násiliu sa môže jednotlivec odvolať k štátu, štát je však poslednou inštanciou, inštanciou, proti ktorej niet odvolania.“ Pri základoch organizovanej spoločnosti je výzva, ktorú pred nás kladie „tajomstvo zla“. Veď či to nie je tak, že autentické zlo, rovnako ako autentické dobro sa vo svete zjavuje obostreté tajomstvom? Tajomstvom slobody.

V zreťazení príčinnosti nášho sveta sa zjavujú trhliny a v nich nepreniknuteľná temnota. Dvadsaťosemročný muž sa zamkne v kokpite, aby nasmeroval let lietadla do priepasti smrti. Aká noc sa rozhostila v jeho srdci? Odkiaľ sa v ňom vzala vôľa zničiť svet?

Pred monolitom moci

Bojíme sa svojho zla, nekontrolovaného násilia, do ktorého nás to zlo môže strhnúť, ak nie je strážené inštitucionali­zovaným násilím štátu. Inštitúcia je založená ideou spravodlivosti, je vybavená prostriedkami legalizovaného násilia, aby zjednala spravodlivosť. Zastupuje Boha, alebo, ako je to dnes v sekulárnom štáte, Boha nahrádza. No práve táto inštitúcia, zaslepená samozrejmosťou svojej moci, často v kolízii s človekom verným svojmu svedomiu tú spravodlivosť zrádza.

Prečo je to tak? Človek v inštitúcii prestáva byť individualitou, prestáva tu byť sám za seba. Zastáva nadosobný poriadok nastolený inštitúciou a jej legalizovanými dohodami. V takej situácii človek ľahko stratí kontakt s vlastným svedomím. Bez výčitiek, mechanicky koná veci, ktoré by ako individuálna osoba nikdy nevykonal. Z jeho života sa vytráca neistota osobného hľadania, tápanie viery. Odpovede sú dané, treba ich iba presadzovať. Vytráca sa ťarcha zodpovednosti, človek sa stáva nástrojom, za čin je zodpovedná inštitúcia. Lenže inštitúcia nie je nikto.

Nikde sa heslu „účel svätí prostriedky“ neverí ľahšie, ako tam, kde človek osobnú zodpovednosť nahradil lojalitou k inštitúcii. A inštitúcia nikde nemá väčšiu váhu ako tam, kde je inštitúciou náboženskou. Niet miesta, kde by sa mohol človek bezpečnejšie skryť pred hlasom Boha vo svedomí, ako je nekritická lojalita náboženskej inštitúcii. Ježiš v evanjeliu stojí pred monolitom moci, v ktorej na chvíľu nastal súlad medzi trónom a oltárom. Veľkňaz a Pilát sa dohodnú. Počas výsluchu vo vládnej budove Ježiš Pilátovi povie: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Každý pokus politickými prostriedkami založiť „Kristovo kráľovstvo“ na Zemi je teda zradou evanjelia.

S obavou pozorujem, ako sa tá temná zhoda mocí znova rodí na východ od našich hraníc. S úžasom pozorujem niektorých kresťanských politikov. So zbožným súhlasom sa obracajú k novocárskemu Rusku ako k ochrancovi kresťanských hodnôt proti skazenému Západu. Celkom zabudli na Kristovu Veľkú noc.

Viera, i bez nádeje

Nuž, nielen autentické zlo, i autentické dobro sa rodí v temnotách individuality, v tajomstve ľudskej slobody. Azda práve v tom spočíva zmysel veľkonočného príbehu: Zjavenie Boha je zjavením pravej ľudskosti. A nikde nemožno uvidieť zmysel ľudskosti zreteľnejšie, ako v situácii, kde človek opustený všetkými, vydaný napospas násiliu, stojí sám za seba proti neosobnej mašinérii inštitucionali­zovanej moci. Tu stojí v „čistej pravde“ – bez skrytej agendy, postranných cieľov – v pravde bez prívlastkov, v pravde svojho života, v pravde, ktorá ho bude stáť život. A nikde nie je fenomén hriechu viditeľný viac, ako v paradoxe bezprávia presadzovaného mocou, ktorá bola inštitucionali­zovaná na to, aby hájila spravodlivosť a právo.

Tu sa Kristova Veľká noc môže stretnúť s našou veľkou nocou. Pašiová dráma pred nás kladie obrazy zodpovednej ľudskosti. Je pozvaním k odvahe byť pravdivý navzdory spoločenskej mašinérii, ktorá nás chce pretvoriť v bezduchý prefabrikát. Tu sa začína autentická viera. A môže to byť i viera bez nádeje. Skeptická viera, akú v evanjeliu zastupuje „neveriaci Tomáš“. Pred Ježišovou poslednou cestou do Jeruzalema Tomáš temne poznamená: „Poďme a umrieme s ním.“ Ide s ním, hoci neverí, že jeho vec môže zvíťaziť. „To nedopadne dobre.“ A predsa nevidí inú voľbu, než žiť život oddaný tej jeho pravdivosti, ktorá pred nikým necúvne, tej jeho láske, ktorá prekračuje všetky hranice – smeruje i k nepriateľom. Veď čo iné by mohlo bezvýznamnej existencii človeka dodať závažnosť, čo iné by v ňom mohlo zachrániť zmysel ľudskosti?

Aj dnes počuť vo svete podobné hlasy. Literárny vedec Terry Eagleton vidí v evanjeliu svoju životnú inšpiráciu, hoci v otázke Božej existencie zostáva agnostikom. Veľká noc je preňho príbehom „tragického humanizmu“: Buď pripravený milovať, kým neumrieš. Ak nemiluješ, zomrieš, ak miluješ, zabijú ťa. Filozof Slavoj Žižek vo veľkonočnom výkriku „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“ víta vyznanie etického ateizmu.

Koniec a zároveň začiatok

Evanjelium nás však volá ďalej, od ľudského smeruje k Božiemu paradoxu. Chce od nás, aby sme na kríži uvideli smrť Boha. Keď Nietzscheho blázon vyhlási „Boh je mŕtvy, vy ste ho zabili“, iba opakuje, čo dávno pred ním povedali evanjeliá. Carl Gustav Jung do paradoxu umierajúceho Boha vstúpi v knihe Odpoveď Jóbovi. Na absurdné utrpenie spravodlivého nachádza odpoveď vo veľkonočnom príbehu: Kristov život je práve taký, aký musí byť, ak ide o život Boha a zároveň človeka. Je to symbol, spojenie heterogénnych pováh – asi také, ako keby sa spojili Jób a Jahve v jednej osobnosti. Jahveho zámer stať sa človekom, zámer čo vyplynul zo zrážky s Jóbom, sa napĺňa v Kristovom živote a utrpení.

Na sklonku druhej svetovej vojny nemecky teológ Dietrich Bonhoeffer, odsúdený za prípravu atentátu na Hitlera, čaká na rozsudok smrti. V liste z väzenia píše: „Boh sa necháva vytlačiť zo sveta na kríž. Boh je vo svete bezmocný a slabý. Kristus nám nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti – svojím utrpením. Náboženstvá odkazujú človeka v jeho núdzi k božskej moci vo svete, evanjeliá ukazujú bezmocnosť a utrpenie Boha – len trpiaci Boh nám môže naozaj pomáhať.“ Po jednom z väzňov pár dní pred popravou Bonhoeffer odkáže svojmu priateľovi: „Toto je môj koniec, no zároveň môj začiatok.“

Nuž, Veľkú noc možno čítať i takto. Prijať jej odkaz ako výzvu k celoživotnej opozícii – uprostred kráľovstiev sveta žiť život oddaný kráľovstvu, ktoré nie je z tohto sveta. Tvrdohlavo stúpať do svahu osobnej kalvárie, od kaplnky ku kaplnke až na vrchol. Stúpať hore, aby som zostúpil dolu. Na druhej strane kalvárie je prázdny hrob a za ním, v hmle rannej záhrady, neznáme svetlo. V ústrety Veľkému piatku prichádza nedeľa vzkriesenia.