Malé egá vo veľkej kaši

Päť ostatných románov Pavla Vilikovského predstavuje nezvyčajnú diagnózu slovenskej spoločnosti po roku 1948.

13.04.2015 17:00
debata
Spisovateľ Pavel Vilikovský. Foto: Gabriela Zigová - Anasoft litera
Pavel Vilikovský Spisovateľ Pavel Vilikovský.

Reč bude o zvláštnej diagnóze slovenskej spoločnosti na päť dôb. Čiže o diagnóze vtetovanej do piatich románov Pavla Vilikovského, ktoré vyšli v ostatných piatich rokoch.

V nasledujúcej krátkej úvahe vychádzam z tvrdenia, že prozaické dielo Pavla Vilikovského je dostatočne známe a uznané ako významné umelecké dielo. Termíny „dostatočne známe“ a „uznané“ patria do terminologickej výbavy rešpektovaného francúzskeho sociológa a kultivátora sociálnej úlohy literatúry a umenia Pierra Bourdieuho (Pravidla umění. Vznik a struktura literárního pole. Host, Brno, 2010), ktorý považuje dielo za známe a uznané, keď je verejnosťou obdarené estetickými dispozíciami a estetickou kompetenciou.

Musíme si teda predstaviť (čitateľskú) verejnosť ako masu, ktorá je obdarená mocou delegovať dielu estetickú kompetenciu. Navyše Bourdieu dosť často „lamentoval“ nad stavom sociálnej reality a umenia, hoci úvahami o inšpirujúcej sile a posolstve umenia fundoval svoje sociologické myslenie. Lenže, tvrdil aj, že sociológia a umenie nie sú dobrí spojenci a je to vraj chyba umenia a umelcov, ktorí sú alergickí na všetko, čo narúša predstavu, akú o sebe majú. Veď svet umenia je svet viery v nadanie a jedinečnosť tvorcov. Preto je zdrojom rozhorčenia umelcov dotieravosť sociológa, ktorý pátra po porozumení, vysvetlení a objasnení svojich zistení. Príkre, ale jasné.

Tvrdím, že päť ostatných románov Pavla Vilikovského predstavuje nezvyčajnú diagnózu slovenskej spoločnosti po „Víťaznom februári“ 1948, a teda ich môžeme chápať ako džentlmenskú „odpoveď“ Pierrovi Bourdieumu. Vilikovský mu odpovedá pravdou románu, ktorá objasňuje jeho zistenia bez rozhorčenia, zato s autentickým porozumením kunderovského vedomia súvislostí: „Každé dielo je odpoveďou na predchádzajúce diela, každé dielo obsahuje všetku predchádzajúcu skúsenosť románu.“

O vzťahu moci a strachu

Jozefom Karstenom pomenoval Pavel Vilikovský rozprávača románu Vlastný životopis zla (Kalligram, Bratislava, 2009) a možnú súvislosť s Kafkovým Procesom čitateľovi vsugeroval ešte aj názvom prvej časti: Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. V jednom i druhom príbehu dej rozkrúcajú dvaja drábi a na konci rovnako vraždia. Pravda, pod oblúkom z úvodných a záverečných akordov sa rozprestiera uhrančivý príbeh zla. Jozef Karsten je pri jeho zrode pre záchranu ženy a detí premenených na rukojemníkov. Vzhľadom na vročenie príbehu musí byť Karstenov náprotivok – rozvalený v ironickom úsmeve – človekom bleskovo preškoleným na nenávistníka kapitalistických darmožráčov alebo odborníkom v nenávisti voči komukoľvek. Jozef K. spolupracuje a stáva sa nepostrádateľnou súčiastkou pri tvorbe včasných opôr fungovania udavačskej spoločnosti. Prvá časť má v istom zmysle kvalifikovaný „komentár“ v druhej s názvom Dlhá extrémna osamelosť Márie M. Povedzme, že ozrejmuje viac tušené ako spoznané, najmä však budovanie základov vzťahu moci a strachu.

Čo sčítanejší Slovák pozná zopár zaručených návodov, ako porozumieť „rozpornosti“ 50. rokov 20. storočia. Tie odporúčania odborníkov hovoria o čase optimistických ilúzií, o plnej hrsti smutnosmiešnych paradoxov, ba niekedy aj o zločinoch vykonaných z vôle pracujúceho ľudu. Pokračovanie niektorých rozprávaní býva nádejnejšie – veľa protagonistov sa vyliečilo z radikalizmu. Neviem, či je v podobných textoch vôbec možné ubrániť sa definičnému klišé. Uvedomujem si aj to, že román nie je na rozdávanie lekcií z dejín ani na ich ilustrovanie.

Napriek tomu sa nazdávam, že týchto päť románov strháva čitateľa aj odkrývaním fungovania procesu transformácie totalitarizmu vonkajšieho násilia do interiérov strachu. Každodennosť strachu v totalitnej realite nie je žiadna banálna skúsenosť z času nečasu vlády krutosti a hlúposti. Je skôr dôkazom toho, aké nerovnovážne je prežívanie rovnakých spoločenských situácií. Verím, že rôzne pozorovania z rovnakého uhla nádejí, najmä však obáv, strachu a vnútorných neistôt viacnásobne prevažujú nad pozorovaniami fundovanými výlučne spoločnými záujmami.

Pretože nie je možné opísať minulosť v mierke jedna k jednej, spoliehame sa na konceptualizácie dvojhlavého draka, čiže na funkciu pamäti a zároveň aj na funkciu zabúdania. Historici využívajú v takýchto prípadoch termín naratívna analýza a rozprávanie o udalostiach a faktoch podriaďujú ich výberu a vradeniu do opisovaných udalostí ako hýbateľov. Pre niekoho môže ísť o úplnú trivialitu, ja som sa nechal poučiť a naratívnu analýzu románov Pavla Vilikovského vnímam ako už spomenutú diagnózu slovenskej spoločnosti.

O každodennosti totality

Vlastný životopis zla opisuje tragické móresy „získavania“ zdrojov legitimity totalitaristického štátneho útvaru z vôle pracujúceho ľudu. Opisuje jeden z obludných prostriedkov koncentrácie moci, ktorá bude spravovať krajinu pod povinnou ideologickou ochranou v podaní propagandy, cenzúry a kontroly. Aj ďalšie štyri z ostatných Vilikovského románov hovoria o zdrojoch získavania legitimity pre diktatúru, hovoria o každodennosti v podmienkach totality.

Napríklad fotografie rozprávača z románu Prvá a posledná láska (Slovart, 2013) Kamila Deáka zdokumentovali kadečo z toho, čo vyrástlo na základoch, do ktorých sa prepadol aj nejeden Jozef K.(arsten). Kamil Deák žil a talentovane fotografoval počas celej existencie „komunizmu nášho každodenného“ a práve na tento názov láka kedysi rešpektovaného autora fotografických publikácií kurátor jeho dvoch dávnejších výstav. Vilo Kavka vyhľadá Kamila s hlavou preplnenou nápadmi a najmä so „sponzorom na knihu“. Sponzora rýchlo odhalia buranské móresy „praktika skôr technického zamerania“, ktorý „azda práve preto pociťuje veľkú potrebu krásy“. Kamilovi od začiatku nevonia vydavateľský projekt prosperujúceho majiteľa firiem. Neodmietne ho však jednoznačne, lebo je cakumprask zavesený na krku domŕzavého Vila Kavku.

Aj Prvá a posledná láska je román „dvojaktový“ a aj teraz druhá časť ozrejmuje rad súvislostí z prvej. Rozprávačovo obzretie sa za prežitým životom je aj prehliadkou dávno nepozeraných obrázkov z pôvodne otcovho Zeiss-Ikonu. Rozprávač nad nimi premýšľa dejiny zavinuté do dejín.

Tie veľké do tých malých. Konkrétne dejiny syna vyššieho úradníka Slovenskej Tatra banky, ktorý zahynul krátko pred „Víťazným februárom“ ako obeť autonehody na služobnej ceste. Syna „vykorisťovateľa“ zamestnávajúceho slúžku Réziku, neskôr od služby oslobodenú pomocnicu v domácnosti, ktorá odmietla opustiť (zbedačenú) vykorisťovateľskú rodinu a na významný čas prežitia sa stala jej súčasťou. Dejiny zavinuté do Rézkinho príbehu predefilujú pred čitateľom ako staré rodinné fotografie z nečasu domŕzavým kurátorom vlastne trefne pomenované ako „komunizmus náš každodenný“.

Vzťah moci a ideológie predstavuje špecifický sociálny a kultúrny systém. Bolo ho treba stvoriť nepochybne v kostýmoch pracujúceho ľudu – robotníka, roľníka a pracujúceho inteligenta – ako nositeľa všetkej moci. Stalo sa však niečo, čo sa stať nemalo. K stvorenej totalite sa prikotúľalo hadie vajce budúceho kolapsu, kolapsu pochádzajúceho – paradoxne – z absolútnej zodpovednosti stranovlády vlastne za všetko! Za úradnícku podobu totalitarizmu predovšetkým. Práve o spomenutom kolapse nemieni rozprávač Prvej a poslednej lásky čitateľovi vsugerovať žiadnu lacnú „vnútornú pravdivosť“ vonkajších prešľapov.

Opisované udalosti Vlastného životopisu zla a Prvej a poslednej lásky rozprávajú ozaj výrečne o likvidácii strednej spoločenskej triedy, ktorú sprevádzala fascinácia mocou a strachom. Tá fascinácia fungovala počas poslušných rokov totality ako „holdovanie“ pri skromnom stole démona súhlasu. Zrejme ide o veľmi zaujímavú stratégiu románu a jeho čítanie je – môže byť – zasa podobným procesom pri interpretovaní uvedenej súvislosti moci a strachu aj pri hľadaní nových symbolov protestu.

O internacionálnom myslení národne cítiacich

Do „opovážlivo intelektuálskej“ interpretácie poslušných rokov počas totality zvábi čitateľa rozprávač románu Pes na ceste (Kalligram, 2010). Iks Ypsilon určite nepatrí medzi premotivovaných vydavateľských úradníkov, naviac sa mu do reči statočne pletie Thomas Bernhard, jeho „najobľúbenejší neobľúbený spisovateľ“. A s rakúskym škandalistom v hlave precestováva po susedných svetoch. Niekedy súkromne, niekedy ako Slovák vystupujúci s prednáškou o slovenskej literatúre či rovno ako jazykovo zdatný sprievodca slovenských spisovateľov vydelegovaných na strategicko-informačno-propagačné podujatia. Kedysi o súčasnej slovenskej socialistickej a neskôr len o súčasnej slovenskej literatúre. Akosi vždy o literatúre spisovateľov internacionálne mysliacich a národne cítiacich.

Nečudo, že Iksovi Ypsilonovi pritom prehovára z duše duch Thomasa Bernharda, rakúskeho spisovateľa, čo si „zvolil svojskú stratégiu, aby čitateľa odradil“. Lenže ho neodradil, skôr ho pritiahol nehoráznymi provokáciami a tokom i „hudbou“ jazyka. Pravda, svojich nešetrí ani Iks Ypsilon. Aspoň dve ukážky. Prvá: „Dnes je na Slovensku Slovákov plná riť. Kedysi ich nebolo toľko, zato bolo oveľa viac komunistov. Zvláštne – kam sa všetci podeli, keď obyvateľov Slovenskej republiky nijako neubudlo?“ Druhá: „Nefalšovanou slovenskosťou stihla napáchnuť už aj demokracia. Je to tak: nech nás kŕmia čímkoľvek, vraciame vždy zemiaky s kapustou.“

O tom, ako to vo svete chodí

Pes na ceste prináša sofistikovanú interpretáciu traumatizujúcej každodennosti v totalite. „Kocovina“ z ustavičného prezliekania kabátov do sviatočných aj všedných dní nečasu svedčala možno intelektuálom, ale ozajskí ľudia to vnímali inakšie. Bodro a múdro. Čiže tak ako rozprávač v románe Príbeh ozajského človeka (Kalligram, 2014). Človek milión na úchvatnej ceste medzi vyvolené státisíce ozajských ľudí. Síce jemu by skoro nič nepovedal osud Jozefa Karstena z Vlastného životopisu zla a naisto úplné nič Karstenov osud, hoci mu prichodí prežiť jeho krikľavo sparodovanú podobu na samom chvoste totality.

Ozajský človek vie, „o čom je svet a jak to v ňom chodí“. Na ňom samom sú len prvé dva kroky. Najprv vstúpiť do komunistickej strany, potom poskytnúť jedno bdelé udanie. Urobí obidva, ale prihodí sa mu aj jeden kiks s eroticky podfarbenou protekciou pri odporúčaní zahraničnej dovolenky. Žiaľ, dovolenky, ktorá sa zmenila na zdrhnutie za kopčeky. Prieser ako hrom, našťastie v čase, keď sa cesta z kalamity volala písomné zaviazanie k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. Čiže povinnosť plniť do bodky zadané úlohy. A „držať jazyk za zubami“. Konkrétne: začať chodiť na omše do kostola Svätej Trojice, zopakovať si katechizmus, prihovárať sa sviečkovým babám, byť v tom prostredí stále na očiach. Potom sa ukáže, čo sa s tým dá robiť. Dajú mu vedieť.

Príbeh ozajského človeka parodizuje epištolárnu literatúru, prípadne príbeh zaznamenaný formou denníka. Paródia určuje jeho kompozíciu, jazyk i konštrukciu vety. Človeka milión, zrodeného do kolektivistickej spoločnosti, ktorý sa jedného dňa rozhodne opisovať prežité situácie na viac-menej náhodnej, zato dobrodružnej ceste za už opísanou „kariérou“. Pritom špecifický jazyk parodizuje, ale nezdôrazňuje ani neskrýva trivialitu a hlúposť, ktoré zjednocujú atmosféru opakovaním motívov, viet i slov. A hovorí jedinečným spôsobom o každodennosti v objatí totality. Nazdávam sa, že Vilikovského čitatelia si spomenú na jeden z okatých paradoxov normalizácie, keď nudné a tézovité šírenie súdružského kolektivizmu doslova hnalo ľudí do najsúkromnejšieho súkromia.

O diagnózach zraňujúcich banalít

Vo Vilikovského románoch súkromie rozprávačov často predstavuje genia loci spomienok originálne opisujúcich zraňujúcu banalitu. Patria k nim aj návraty na miesta usvedčujúce, (len) tušené, ale aj hľadanie zabudnutého i hŕbu paradoxov. Téma súkromia – vlastne celkom nečakane – vyústila v románe Letmý sneh (Slovart, 2014). Čitateľ sa hneď skraja dozvie o rozprávačovi čosi podstatné: „Nevolám sa Štefan Kováč. Moje meno je Čimborazka. Som samozvanec.“ A ešte aj, že je v časovej tiesni. V časovej tiesni neľahko porozumieť okukanému menu.

Čimborazka rovnako ako všetci rozprávači Vilikovského románov neveril, že reálny socializmus otrčí kopytá. A teraz – za prahom starnutia – predumáva dávne časy, keď ešte učil. Jeho manželka sa však začala ponárať do zabúdania a zabúdanie ju zmenilo a on si uvedomil, že „tá zmena je kompletná a trvalá“. Letmý sneh je nezvyčajná rozprava o duši. A o láske. Zrejme preto, „lebo každý si pod ňou môže predstaviť, čo chce – jeden tým myslí splynutie tiel a iný zase splynutie duší“. Najmä keď sa rozprávačovi „celá duša obrátila chrbtom“.

Čimborazka so Štefanom Kováčom vedú spor o každé slovo. V spore využívajú čokoľvek, čo spodstatňuje spor – tak ako to vie iba román. Spodstatniť ľudskú situáciu, „keď telo možno ešte dožíva, ale prestalo produkovať dušu“. No tá téma je zrazu príliš vážna, príliš trpká a bráni sa irónii, bráni sa variáciám na scudzujúce momenty. Pripomenulo mi to zvláštne emócie, ktoré zmrazili tisíce divákov filmu Michaela Hanekeho Láska, ten končiaci sa príbeh jedného dlhého života lásky prepadávajúcej sa do tragického vykúpenia z pazúrov nevyliečiteľnej choroby. Vymyslel som si určitú súvislosť s nesentimentálnym prúdom spomienok predumávajúceho Čimborazku, ktorý tvorí veľmi podobnú ľudskú situáciu a veľmi podobný súcit. Súcit v pevnom objatí suverénnej estetickej kompetencie románu, kompetencie obohatenej krásou a čitateľom, ktorý tú krásu vie rozpoznať.

Juraj Mojžiš (1938)

Teóriu a dejiny umenia vyštudoval na FF UK v Bratislave. Koncom 50. rokov sa spolu s Albertom Marenčinom a Karolom Baronom stal členom československej surrealistickej skupiny. V 60. rokoch viedol Galériu mladých, spolupracoval na vzniku filmu podľa knihy Dominika Tatarku Panna zázračnica (1966). V rokoch 1969 – 1989 mal zákaz publikovať. Po novembri 1989 napísal rad monografií a vydal zbierky esejí Voľným okom I (2007), Voľným okom II (2009) a Voľným okom III (2011). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2010).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #spoločnosť #Juraj Mojžiš #román #spisovateľ #Pavel Vilikovský