Odišiel veľký polemik Günter Grass

Günter Grass mal v máji 1945 necelých osemnásť rokov, ale do nemeckej armády vtedy rukovali aj šestnásťroční. Všeobecne sa vedelo, že bol vojakom, ale o podrobnostiach jeho vojnovej anabázy sa verejnosť dozvedela až z jeho neskorej autobiografie Pri šúpaní cibule (2007).

Autor vyrozprával, že sa ako sedemnásťročný dobrovoľne prihlásil do wehrmachtu a bol odvelený do elitnej jednotky Zbraní SS, kde sa mal zúčastniť na bojových akciách. K tomu však nedošlo, lebo vojna sa skončila. Vydanie Grassovej autobiografie vyvolalo vtedy mimoriadny škandál, vynárali sa rôzne otázky a dohady, všeličo sa mu – takmer polstoročie po vojne – vyčítalo, bola to svojím spôsobom absurdná kritika, lebo jej predmetom bol ešte nedospelý mládenec slepo veriaci nacionálno-socialistickej ideológii. Iná otázka je, prečo si autor počas celej dlhej spisovateľskej kariéry nenašiel čas a spôsob na bližšie vysvetlenie svojej aféry. I to mu vyhadzovali na oči, našli sa mnohí, čo by ho boli veľmi ochotne demontovali, ale on sa nedal, hoci z celej tejto epizódy dodnes zostáva príchuť blenu.

Dnes sú tieto spory uzavreté, pretože objekt útokov už nežije. Nebol v tom však sám, veď takmer všetci jeho rodáci Nemci vtedy podľahli ideológii, o ktorej dnes vieme, že bola obludná. Günter Grass okrem iného modelovo stelesňuje drvivú väčšinu vtedy žijúcich Nemcov. O to pozoruhodnejší je jeho úporný – a v mnohom aj dramatický – zápas s vlastnou minulosťou, prejavujúci sa v jeho povojnových postojoch i v beletristickej a publicistickej tvorbe. Je jedným z neodmysliteľných spolutvorcov duchovnej tváre povojnového západonemecké­ho štátu.

Plebejci skúšajú povstanie

Nenarodil sa však v Nemecku, ale v slobodnom meste Gdansk, ktoré oficiálne nepatrilo k nijakému štátnemu organizmu, ale spravovala ho Spoločnosť národov. Jeho otec bol Nemec, matka pochádzala zo slovanského kmeňa Kašubov, ktorý sa sčasti ponemčil, sčasti popoľštil. Vo svojom najznámejšom románe Plechový bubienok (1959) Günter Grass verne odzrkadlil túto situáciu – synovcom matkinej mamy a pravdepodobným otcom protagonistu Oskara Matzeratha je Poliak Jan Bronski, ktorý padne v boji o poľskú poštu na začiatku svetovej vojny, keď sa Nemci zmocnia Gdanska.

Grass žil v rodnom meste až do konca vojny, dostal sa do amerického zajatia, potom sa pretĺkal v povojnovom západnom Nemecku. V autobiografii toto obdobie sugestívne vyobrazil. Učil sa za kamenára a chcel sa stať sochárom (výtvarné umenie ho po celý život neopustilo, ustavične sa prezentoval ako výborný kresliar).

Vtedy sa začal prejavovať aj literárne, napísal mnoho básní, ale aj niekoľko poviedok a absurdných divadelných hier. Jeho najznámejšou drámou sa však mala stať „nemecká trúchlohra“ Plebejci skúšajú povstanie (1966). Skúšky Shakespearovho Coriolana v Brechtovom divadle Berliner Ensemble korešpondujú s povstaním robotníkov vo vtedajšom východnom Berlíne. Aj táto hra bola na príčine, že Grass bol v NDR zakázaným autorom, prvé prózy od neho tam vyšli až v 80. rokoch, v predvečer rozpadu východonemecké­ho štátu.

Po postavení Berlínskeho múru naliehavo nabádal východonemeckých spisovateľov, aby proti tomu protestovali. Reakcie sa však nedočkal. Tá prišla až v roku 1976 po vyhostení Wolfa Biermanna.

Groteskné osvetlenie

Günter Grass sa začal publikačne objavovať v 60. rokoch minulého storočia aj v Československu, po slovensky však stačila vyjsť iba jeho poviedka Mačka a myš, „stredná“ časť „gdanskej“ trilógie. Grass protestoval proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, čo malo za následok, že sa jeho dielo u nás dostalo na index. Nepremietal sa ani slávny film Volkera Schlöndorffa podľa románu Plechový bubienok (k jeho úspechu značne prispel slovenský kameraman Igor Luther, ktorý sa vtedy nachádzal v emigrácii).

Plechový bubienok nesporne patrí k ťažiskovým dielam svetovej literatúry po roku 1945 (najmä zaň bola Günterovi Grassovi v roku 1999 udelená Nobelova cena za literatúru). Autor nadviazal na tradíciu pikareskného románu. Za protagonistu si zvolil sureálne monštrum: Oskar Matzerath skočí ako trojročný náročky hlavou do pivnice a následkom toho prestane rásť, pohybuje sa ako trpaslík nadaný mimoriadnymi schopnosťami a sprevádzaný údermi na svoj plechový bubienok. Tak sa „dobubnuje“ až ku koncu vojny, čím sa jeho kariéra nekončí. Prežije ďalšie škandály a napokon – po krátkom období fyzického rastu – zakotví v ústave pre choromyseľných, kde rozpráva svoj životný príbeh dozorcovi.

Toto viacnásobné „scudzenie“ autorovi dovoľuje ukázať čas a ľudí v ňom v grotesknom osvetlení, ktoré je pravdivejšie ako „fotografická“ skutočnosť. V románe nachádzame mnoho nezabudnuteľných epizód, ktoré svedčia o autorovej nezvyčajnej invencii. Jeho rozprávanie je vitálne, nešetrí grotesknými detailmi, barokovo si vychutnáva slová a vety, stále prekvapuje. To iste súvisí s jeho spôsobom práce. Svoje prózy písal postojačky, prechádzal sa po pracovni, a keď mal vetu „hotovú“, zapísal si ju. Z písania mal rovnaké potešenie ako zo života. Mal oveľa radšej prebytok ako nedostatok.

Tretia časť „gdanskej“ trilógie má názov Psie roky (1963). Príbeh podávajú traja rozprávači z rôznych uhlov pohľadu a s použitím rôznych spôsobov rozprávania. V centre autorovej pozornosti sú roky 1920 – 1958. Kritici pripísali spisovateľovi „parodizujúcu formulačnú zúrivosť“. Deformácia skutočnosti slúži jej zviditeľneniu. Román sa pokladá za „politickú grotesku“ (Manfred Durzak). Podľa vlastného vyjadrenia sa Grass v prvých románoch sústredil najmä na stvárnenie toho, čo stratil. Oživil v nich najmä svoje rodné mesto a jeho vtedajšiu topografiu (Gdansk bol počas vojny takmer úplne zničený).

Pri búdke s klobásou

Po úspechu prvých románov sa Günter Grass stal svetoznámym spisovateľom, úspechy zožínal aj v Amerike (najmä románom Miestne umŕtvenie, 1969). Jeho rámec tvoria problémy so zubmi západoberlínskeho „študijného radcu“ Eberharda Stgaruscha a s tým spojené projekcie jeho života. Minulosť sa tu spája s prítomnosťou konca 60. rokov, najmä s vtedajšími študentskými búrkami.

Po „nonkonformis­tických“ 50. rokoch sa v Grassovom živote začína nové obdobie. Nonkonformizmus bol prejavom nedôvery k akýmkoľvek inštitúciám, bol to komplexný opozičný postoj, ktorý však na druhej strane viedol k určitej izolácii intelektuálov a k elitárstvu. Grass sa svoju dilemu rozhodol – podobne ako viacerí iní spisovatelia – riešiť tak, že sa spolitizoval, čo bolo príznačné pre 60. roky. Dokonca vstúpil do sociálnodemokra­tickej strany, podporoval (ukázalo sa, že úspešne) Willyho Brandta a vystupoval na predvolebných mítingoch. Čarovným spôsobom toto obdobie zvečnil v próze Z denníka slimáka (1972).

Obrazy zvierat v jeho prózach symbolizujú určité stránky ľudskej existencie, ale aj spoločenského života. Slimák má symbolizovať pomalý, ale jedine takýmto tempom možný spoločenský pokrok. Na tie roky si spomínal v jednej besede na frankfurtskom knižnom veľtrhu. Po úspešnom predvolebnom zhromaždení stranícki predstavitelia usúdili, že si zaslúžia malé občerstvenie, a spisovateľa pozvali k búdke, kde sa predávala pečená klobása. Grass sa vtedy údajne rozčúlil: „Vari celé generácie bojovali iba za to, aby zakotvili pri búdke s klobásou?“ O sociálnej spravodlivosti mal zrejme iné predstavy.

Námet na diskusiu

Čoraz viac sa v jeho prozaických textoch začínajú objavovať publicistické prvky úzko spojené s vlastnými životnými skúsenosťami. K vynikajúcemu rozprávačstvu sa vzopol v rozsiahlom románovom diele Platesa (1977). Stredobodom rozprávania je prastará ryba, ktorá sprevádza osudy žien v rôznych storočiach od praveku až po prítomnosť. Platesa (v nemčine má toto pomenovanie mužský rod) reprezentuje mužský živel v dejinách a napokon skončí v nádrži namontovanej v súdnej sieni, kde čelí obžalobám feministiek.

Rybí protagonista očividne pochádza z rozprávky o hovoriacej zlatej rybke a vystupuje ako svedok histórie. Protagonistkami sú v každom storočí výrazné ženské postavy, spravidla výborné kuchárky (Grass nešetrí slovami oslavujúcimi príťažlivosť jednotlivých jedál). Pred jednotlivými kapitolami čitateľ spravidla nájde lyrický úvod a vzápätí plnokrvné, „záživné“ rozprávanie. V kapitole Deň otcov sa dozvedáme o tragickom vyústení rozmaru troch žien, ktoré sa chceli „zahrať“ na mužov.

„Zvieraci“ rámec má aj román Potkanica (1986). Keďže rozprávač vlastní všetko, čo potrebuje i nepotrebuje, príbuzní sa mu rozhodnú k Vianociam ako dar kúpiť potkana, nie bieleho, ale obyčajného, sivého, akého vtedy nosili na pleciach „pankáči“. Po prvé sa ukáže, že je to potkania samica, po druhé, že vie prehovoriť ľudským hlasom a jazykom. Rozprávač vedie s potkaním protagonistom siahodlhé rozhovory o svete. Je napríklad známe, že v prípade použitia atómových zbraní majú práve potkany najväčšiu šancu prežiť (kto videl film podľa tohto románu, si iste pamätá na pôsobivé scény s množstvom potkanov). Román je však montážou najrôznorodejších prvkov.

Deti spolkového kancelára sa dostanú k perníkovej chalúpke a prežijú rozprávkový príbeh, na scéne sa znova objaví staručký Oskar Matzerath, ktorý sa zúčastní na gratulácii k narodeninám. Jedna „bláznivá“ epizóda strieda druhú a všetko svedčí o tom, že Grass nič nestlačil z grotesknej ostrosti, hoci mu kritika všeličo vyčítala – najmä to, že celý román je iba akýmsi skladom viac či menej vydarených epizód, a nie kompaktnou prózou. Na druhej strane je práve takýto kaleidoskopický charakter doménou postmoderného románu, ktorý sa nepíše „pre večnosť“, ale skôr pre určitú príležitosť. I to je námet na možné diskusie o súčasnej literatúre.

Keď na jeho prejavy čakala celá verejnosť

Už dávnejšie je známe, že Nemci (podobne ako viaceré „staré“ európske národy) vymierajú, lebo sa nevládzu reprodukovať. Grass si tento problém vzal na mušku v próze Pôrody hlavou. Je to satirické zobrazenie zásadného rozporu medzi hovorením (a či tliachaním) a skutkom. Autor nám ponúka príklad istej nemeckej zosobášenej dvojice, ktorá sa rozhoduje, či si má radšej dovoliť prírastok do rodiny, alebo cestu okolo sveta. Prirodzene vyhrá cesta okolo sveta; tá sa prekríži s cestou Güntera Grassa, ktorý sa spolu so „svojím“ režisérom Volkerom Schlöndorffom vydá do Číny. I to je duchaplná montáž, a nie román, ale nezaujatému čitateľovi to akosi neprekáža.

Tak sa Grass „dobubnoval“ až k osudovému roku 1989. Na jeho prejavy, ktoré predniesol pri rôznych príležitostiach, čakala celá verejnosť, publikovali sa v mienkotvornej tlači, vyvolávali protichodné reakcie, popularita sa striedala s nepochopením, pribúdali priatelia, ale najmä nepriatelia.

Podchvíľou sa zdalo, že sa akosi ocitol mimo tohto sveta. Hoci držal palce „českým“ disidentom (aj Alexandra Dubčeka pokladal za Čecha) a privítal zvrat v Československu, s Nemeckom si to vôbec neuľahčil. Neprejavil pochopenie pre rýchle zjednotenie Nemecka, videl v ňom viac záporu ako kladu. Občania východnej časti Nemecka však prehovorili jasným hlasom, a to rozhodlo. Alternatíva dvoch vedľa seba existujúcich a produktívne spolupracujúcich demokratických nemeckých štátov sa ukázala ako utópia, o ktorej dnes už nikto nehovorí. Günter Grass sa s „nemeckou“ problematikou pokúsil vyrovnať v rozsiahlom románe Široké pole, tu sa zrejme nezameral na širokú popularitu a ani ju nedosiahol. Pre znalcov môže byť zaujímavé, že protagonistom románu je známy nemecký realistický spisovateľ Theodor Fontane (vystupuje tu pod menom „Fonti“).

V ďalších rokoch Grass vlastne dovršuje svoje literárne dielo, robí súvahy, zbiera ocenenia, „trávi“ kritiku, ktorá sa mu ušla pre jeho vlastné priznania. Rozsiahlou poviedkou Spätný chod sa zmieruje s Nemcami, s ktorými nezriedka polemizoval. Predmetom autorovho literárneho zobrazenia je tu osud nemeckej lode, zlikvidovanej sovietskou ponorkou. Pri tejto akcii zahynulo mnoho nemeckých civilistov.

Pripravený je ďalší rukopis

Myslím, že posledné Grassove roky neposkytujú zlý obraz. Aj pri jeho smrti ohlásilo jeho nemecké vydavateľstvo, že je pripravený do tlače ďalší rukopis.

Svojím dielom i svojimi postojmi si získal mnohých žiakov – vari najznámejším z nich je Salman Rushdie, ktorý sa k nemu otvorene hlási. Keby sme pátrali po slovenských filiáciách, asi by ako spisovateľský typ bol najbližšie k nemu Pavol Vilikovský.

O slovenskej recepcii Grassovho diela zďaleka nemôžeme hovoriť pozitívne. Napriek viacerým iniciatívam sa v slovenčine nepodarilo vydať jeho kľúčové románové diela. Na vine sú nielen zložité licenčné podmienky, ale aj nedostatočný záujem našich vydavateľstiev a iných kultúrnych inštitúcií.

Dúfajme však, že sa záujem o Grassovu osobu a dielo neskončí ani nezníži jeho definitívnym odchodom zo „žeravého“ literárneho prostredia. Že Günter Grass bude bubnovať ďalej podobne ako jeho bubeník Oskar Matzerath.