Vie sa o Jozefovi Mihalkovičovi, že odovzdaný rukopis vzápätí sebakriticky stiahol alebo mu rukopis bolo treba doslova vytrhnúť z rúk. Nikdy netrpel nadprodukciou, o pocite opakovania či variovania predchádzajúceho v súvislosti s ním nemôže byť ani reči. Pritom od istej chvíle, keď sa rozlúčil so svojou pôvodnou inžinierskou profesiou, v podstate od poézie neodbiehal; jeho zamestnania boli napospol také, ktoré s literatúrou súviseli.
Celkove sme desaťročia z neho mali dojem, že materiálnu stránku života priam ignoruje, že si – ako píše v básni o Jánovi Hollom – dovoľuje „prepych kráľovského opovrhovania / zábezpekami náručí“, aby najproduktívnejšie hodiny svojho osobného času venoval sledovaniu života, premýšľaniu, čítaniu a tvorbe.
Trnavská skupina aj urbanistická poézia
Jeho vstup do literatúry koncom 50. rokov a v 60. rokoch minulého storočia sa spája s Trnavskou skupinou, nazývanou aj konkretisti. K spoločným skupinovým znakom patrili dôraz na empirickosť, zmyslovú konkrétnosť a metaforu a obnova spojenia s medzivojnovou avantgardou. Básnici tým polemicky reagovali na veršovú produkciu obdobia schematizmu. Mihalkovič v neskorších rozhovoroch opakovane zdôrazňuje, že základné pre nich bolo to, aby báseň bola básňou, teda estetické hľadisko. V jeho poézii sa však vynárali aj osobnostné črty. Zreteľné sú v pozornosti rozličným „postavám“, fragmentom ich príbehov a prehovorov, a v pozornosti prostrediu, čo na žánrovej úrovni poukazuje na lyrikovo spojenie s epikou.
Výrazne sa to prejavilo najmä v jeho zbierke Zimoviská (1965), jednej z podstatných básnických kníh slovenskej poézie 60. rokov minulého storočia, ktorej predchádzal pozoruhodný debut Ľútosť (1962). Reflektovanie mladomanželských vzťahov medzi lyrickým subjektom a jeho partnerkou so situáciami napätia a kríz má pendant v postihovaní podobnej problémovosti medzi partnermi z okruhu priateľov a príbuzných vrátane partnerov staršej generácie. Disonancie v partnerských vzťahoch v básnikovej poézii vedú k narúšaniu a strate pocitu domova, k zimnej nehostinnosti ľudského bytia. Na pozadí obrazov krízových situácií zapamätateľne zaznejú verše viery vo vzájomný vzťah: „Netráp sa. Nájdeme svoje miesto.“ „Možno ešte len uvidíme, / čo je láska. Srdce je vysoko.“
Osobité osobnostné črty Mihalkovičovej poézie súviseli aj s jeho štúdiami a s pôvodnou profesiou. Vyštudoval Vysokú školu chemickotechnologickú v Pardubiciach a spočiatku pracoval v stupavskej cementárni. Prejavilo sa to na motivickej rovine (napríklad motív či obraz cementu v zbierke Ľútosť) a v pozornosti pracovným prostrediam.
Pri Mihalkovičovej osobitnej pozornosti prostrediu sa nám automaticky vybaví najmä malokarpatský región, ktorý spolu s Vincentom Šikulom a Lýdiou Vadkertiovou umelecky výrazne etabloval v slovenskej literatúre. Svet tradičnej slovenskej kultúry s malokarpatskými znakmi, ako sa predstavuje v autorovej poézii, je svetom hodnôt, zahŕňa vzťahy medzi ľuďmi, ktoré majú podobu rodinných i medzigeneračných a priateľských vzťahov, vzťah k práci, k zemi, k prírode, ku krajine, k umeleckoremeselníckej tvorbe a v neposlednom rade je rezervoárom reči. Súčasťou Mihalkovičovej integrálne chápanej poézie sú i fragmenty reflexií o národnom spoločenstve.
V Zimoviskách sa bohatá empíria spája s výraznou stavebnosťou. Mihalkovič mal v slovenskej poézii 60. rokov minulého storočia podstatný podiel na vytvorení nového druhu voľného verša stavajúceho na presahu a viacvýznamovosti, odlišného od jeho dvoch najvýraznejších predchádzajúcich druhov – od voľného verša založeného na rôznoslabičnosti veršov, na určujúcej jambickosti a na voľných odsekoch a od nadrealistického voľného verša zakladajúceho sa na splývavej klesavej intonácii a na rytmicko-syntaktickej konvergencii. Po etape vyhrotenej neoavantgardnej stavebnosti sa básnik dostal k čitateľsky prístupnejšej poézii, ale vždy mu šlo o osobnostnú inovačnú básnickú artikuláciu. Záujem o technickú sféru, ktorú si priniesol z pôvodnej profesie, využil na oživovanie vidieckej tematiky i obraznosti a stala sa dôležitým podkladom jeho urbanistickej poézie v zbierkach Kam sa náhlite (1974) a Približné položenie (1978) s dominanciou sídliskových motívov. Kým Mihalkovič v nej nakoniec stavil na „harmóniu a zmysel“ (Valér Mikula), mladší básnici sa sústreďovali na skeptickejšie odkrývanie naliehavej civilizačnej problémovosti. Rovnako ako v Zimoviskách aj v zbierkach so sídliskovými motívmi a v tlmenejšej podobe aj v ďalšej jeho poézii sa stretávame so sympatickým gestom družnosti, inak povedané sociability, vyrastajúcim z básnikovho naturelu i z nezanedbateľnej tradície slovenskej lyriky.
Chápanie básne
Pokiaľ ide o dojem odkazujúci na akt tvorby, v jeho básni sa spája spontánnosť s „vydobývaním“, ako autor hovorieva, „kovu z rudy“. Podobu Mihalkovičovej básne utvára aj jej chápanie ako rastliny a spájanie vzniku básne s narodením živej bytosti, ktoré vnímame ako zázrak. Posledným sa približuje predstave básne ako zjavenia.
V povojnovej slovenskej poézii ju nájdeme v explicitnej formulácii u Milana Rúfusa a v španielskej u Josého Ángela Valenteho, ktorý sa v tom inšpiroval aj Paulom Celanom. Valente výstižne píše: „Báseň znásobujúca zmysly prevyšuje každý z možných zmyslov. A hoci by nám všetky boli dané, báseň by si zo svojej prirodzenosti uchovala to, čo ju v skutočnosti utvára – očarenie záhadou. / Básnické slovo nemá byť vnímané predovšetkým prostredníctvom zmyslov, ale v bezprostrednosti svojho náhleho zjavenia.“
Aktivovanie kultúrnej pamäti
Mihalkovič je básnikom kontinuity a inovácie, pričom tieto veci nie sú v jeho poézii oddelené. Súčasťou radu jeho básní a neraz aj ich samostatnou náplňou sú „poznámky o predkoch“. Keď básnik píše o osobnostiach slovenskej kultúry, najmä o básnikoch, ale aj o krajine, aktivuje kultúrnu pamäť. Týka sa to aj jeho spôsobu práce s jazykom. Úspešne využíva najmä polozabudnuté lexikálne a frazeologické prvky s kultúrnou dimenzionalitou, v jeho literárnych prejavoch nadobúdajú rozmer archeologického odkrytia. Načiera do literárneho dedičstva a do zdrojov prostredí, v ktorých sa pohybuje. Tým vzdoruje nivelizačnej kríze jazyka. Jeho pozornosť reči, v dnešnej slovenskej literatúre zriedkavá, je výzvou. Reč je aj jedna zo základných tém autorových úvah.
Na Masarykovej univerzite v Brne, teda v meste spojenom s básnikom Janom Skácelom, blízkym Mihalkovičovi a iným slovenským tvorcom poézie i kritikom, som pred Vianocami čítal svoju interpretáciu Mihalkovičovej básne „Ján Hollý s vetou v nárečí“. Táto báseň má rad verzií. Prvá vyšla na vnútornej strane prebalu knihy Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Kruhu milovníkov poézie v roku 1976 (jej redaktorom bol Ľubomír Feldek). A verzia, ktorú pokladám za najhodnotnejšiu, v Strážayovej edícii Mihalkovičovho básnického súboru Plodnosť v roku 1985.
Báseň je pomyselným rozhovorom s básnikom a kňazom Jánom Hollým. Priblížim iba svoj výklad poslednej strofy, ktorá v definitívnej či kvázidefinitívnej verzii znie: „Hollý Ján, nahý, v tŕní, ako kňaz / oroduj za nás všetkých na nebesiach, / v záhrade krásnej, kde sa každý z nás / koľkokrát v duchu uzúfane vešia“. V tejto časti básne, ktorá má charakter kolektívnej litanickej modlitby, Mihalkovič po predchádzajúcom pozemskom až burleskne tvarovanom obraze básnika Hollého povyšuje na svätca, ktorý za nás môže orodovať v nebi. Záverečné dva verše umožňujú trojaké čítanie: sú obrazom krajne krízových situácií subjektu, ktoré sa objavujú v živote každého človeka, vyjadrením situácie slovenského básnika a jeho krajanov po okupácii Československa roku 1968 a v univerzálnej optike výrazom zúfalstva zo situácie súčasného sveta. Za čo má však Hollý ako svätý za nás orodovať? Za to, že neraz v duchu v krajne nepriaznivej situácii podliehame zúfalstvu, za to, aby sme tieto situácie zvládli.
Manifestácia lásky k životu, metapoézia
Mihalkovičova zbierka Príležitostné básne (1988) sa mi javí ako najbližšia spontánnemu lyrickému rozprávaniu. Obsahuje aj verše dobovej platnosti. Ďalšia zbierka 20 básní (podobne ako Zimoviská vyšla s obálkou a obrázkami Rudolfa Filu, 2000), prináša tvorbu z konca 80. a z 90. rokov minulého storočia. Na vtedajšie ekologicky motivované katastrofické vízie, najmä v slovenskej poézii, v súlade so svojím pozitívnym založením i principiálnou dôverou v svet, Mihalkovič odpovedá polemicky odmietaním „vravieť odobierky“, „prilievať olej zmaru z rozmaru / do tancov lístia pod stromami“ (pravda, o tom, či to bolo naozaj tak vo vtedajšej slovenskej poézii, možno diskutovať), výzvou „Nezomrieť, nevzdávať sa zaživa“, Kristovým „neznechávajte sa“. Básnik, ktorý sám zakúsil krízy, sa stavia na stranu života: „Koľko ráz sám som prešiel onemením, / toľkokrát znovuzrodený sa žením / so svojou láskou k životu!“
Zložkou Mihalkovičovej poézie sa stáva apelatívnosť, ktorú v rámci novšej slovenskej poézie rehabilituje ako jej možnú presvedčivú modalitu. A tak uňho čítame aj takéto obsažné výzvy múdroslovne gnómickej platnosti: „Nenechávajme na iných, / neodkladajme nabudúce. / Čítajme v rukách matkiných, / no nezverme im v mužskom nebezpečí, / čo máme sami spraviť my. / Do mužských skutkov mužské srdce. / Kde sa nám nedostáva slov, / hľadajme v reči tých, čo slová našli.“
V knihe figuruje rad našich a inonárodných básnikov, prozaikov, výtvarníkov, hudobníkov a iných umelcov, je plná priamych i nepriamych odkazov na ich diela. Zbierka má tak výrazné metabásnické a metaumelecké rozmery. Báseň – ako to poznáme aj z iných autorových zbierok – sa vždy nerozvíja iba v jednej motivickej línii. Vzrastá uvoľnenosť dikcie Mihalkovičovej poézie. Na jej metaforike sa podpisuje rastlinné, technické a hudobné videnie, ako to možno sledovať napríklad v úryvku: „Lákalo vás to vylúpnuť aj zmysel, / prichytiť pravdu in flagranti / pri vykĺbených točniach vetviacich sa viet, / kde chumáčiky ohňa v nažkách, náboj / každého semiačka, každučký každý lístok / v lone príčinnosti / na vlásku orchestrálne visel! / A komorne vám vtedy hrali / kvarteto opustenému / vaše štyri steny.“ Rastlinná metafora „vetviace sa vety“ súčasne poukazuje na tendenciu v Mihalkovičovej básnickej syntaxi, ktorou tvorivo nadväzuje na reflexívne polohy poézie Laca Novomeského.
Súčasťou autorovej básne je jej invenčné zvukové, najmä rytmicko-rýmové a eufonické tvarovanie, ktorého sa dnes väčšina poézie vzdáva a čo vedie kritiku i čitateľov k oslabeniu citlivosti voči nemu.
Básnické preklady a eseje
Ústrojnou súčasťou Mihalkovičovej tvorby sú básnické preklady a početné rozhovory a esejistické či naratívne texty, ktoré s jeho pôvodnou poéziou tvoria spojené nádoby. Tieto súčasti Mihalkovičovej tvorby do značnej miery sumarizujú knihy Listové tajomstvá (2009) a Listové tajomstvá II (2012), ktoré na základe iniciatívy Olega Pastiera zostavil a edične pripravil básnikov syn Boris Mihalkovič. Prvá z nich prináša popri pôvodných básňach rozhovory, záznamy snov a iné záznamy a eseje o priateľoch, osobnostiach a udalostiach, takmer všetky z rokov 1989 – 2009, druhá výber z Mihalkovičových prekladov, básne s dedikáciou súvisiacou s prekladaním a eseje, recenzie a glosy o zahraničných spisovateľoch a o preklade.
Jozef Mihalkovič prekladá najmä modernú francúzsku poéziu. V časopiseckých blokoch ju sústavne približuje už niekoľko desaťročí a vyšli mu z nej aj významné knižné preklady (R. Desnos, B. Cendrars, H. Michaux; v spolupráci s Pavlom Vilikovským však prebásnil aj výber z amerického básnika W. C. Wiliamsa). V jeho prekladoch z posledného obdobia sa vyníma pozoruhodná kolekcia básní americkej poetky E. Dickinsonovej, ktorú v recenzii Listových tajomstiev II v Revue svetovej literatúry právom vyzdvihol Ján Buzássy. Mihalkovičovi ide o preklad s platnosťou básnického objavu. Každým svojím prekladom nám pripomína základnú dôležitosť jeho umeleckej stránky, nikdy nezabúda, že preklad má pôsobiť ako jedinečná báseň. Jeho preklady charakterizuje zdôraznená tvorivá účasť prekladajúceho básnika.
Ako esejista v samostatných príspevkoch či v rozhovoroch vie na malej ploche vystihnúť podstatu. Tematická škála jeho esejistických textov je pomerne široká, prinášajú prínosné poznanie o vlastnej tvorbe, o situácii poézie a básnika v súčasnom svete, o slovenských a inonárodných básnikoch, prozaikoch a výtvarníkoch, o významných osobnostiach a udalostiach našej kultúry a o inom. Tieto práce podobne ako autorova poézia sa vyznačujú brilantným individualizovaným originálnym štýlom, ktorého súčasťou je bohatý jazyk.
Presvedčivý pohľad na Štúra
V Roku Ľudovíta Štúra si aspoň jedným citátom pripomeňme Mihalkovičovo presvedčivé videnie tejto osobnosti v eseji Živé slová (mimochodom, básnik bol prvým riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre): „V podloží poučeného a dozaista i jasnozrivého vedomia rozozneli sa u neho registre, cez ktoré vnímal univerzálne dištinkcie civilizovanej komunity, akými rozumieme sebavedomie, svedomie, úctu k cíteniu druhého človeka, spolupatričnosť, súcit. Výzvy k rodákom, ustarostenosť v ich mene, aby sa neopúšťali, nebáli sa chopiť svojho svätého práva, svojich možností, v skutočnosti vôbec nezostarli, ozývajú sa preformované, preformulované, preladené do iných tónin a s rovnakou naliehavosťou zo všetkých strán i dnes. Dobiedzajú, predierajú sa do našich dní so svojou krásnou, starodávnou ohnivosťou a zrnovosťou, ktorá je oveľa viacej ako iba ‚múdra‘ a ‚poučená‘ či ‚starosvetská‘. Pociťujeme ich v ich štúrovsky mladistvej dychtivosti ako synovský dar, ako vzácny reflex európskeho kultúrneho univerza, z ktorého vzišiel a ku ktorému sa hlási aj náš vlastný malý svet, v ktorom sme čiastočkou nevídaného vesmíru dejov a nádejí. V ktorom sa trpí a zápasí, no aj žije, a kde sa spolu s ostatnými máme prečo hlásiť aj my o svoj nárok. Pod jednou podmienkou: ak sa nebudeme opúšťať a nebudeme ‚klesať na duchu‘.“
Orientovanie k podstatnému
Jozef Mihalkovič nielen medzi znalcami, ale aj medzi dôležitou časťou čitateľskej obce vďaka svetu svojej poézie a jeho jedinečnému modelovaniu požíva vážnosť. V súčasnej situácii slovenskej kultúry pokladám za dôležité, že nás orientuje k podstatnému. Vo svojej poézii reflektuje položenie človeka a sveta, ale súčasne prichádza s neopakovateľným rozmerom vznešenosti bytia a tvorby.
Ján Zambor (1947)
Študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (1966 – 1971). Pôsobil o. i. ako vedecký pracovník v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave, bol zakladajúcim šéfredaktorom časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky a od roku 1991 prednáša všeobecnú poetiku, vývin poetiky slovenskej poézie 20. storočia a dejiny španielskej a ruskej poézie na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vydal viac ako desať básnických zbierok, naposledy Dom plný neviditeľných (2014), a rad literárnovedných prác.