O slovách a hraniciach

Spisovateľov často pozývajú rečniť o veciach, o ktorých vôbec nič nevedia. Čo viem povedať na tému Pohostinnosť nepozná hranice? Moja skúsenosť hovorí, že milióny nevinných ľudí zomierajú preto, lebo je tu snaha tie veci zvané hranice zachovať: bariéry proti vašim priateľom alebo nepriateľom - aj keby to boli nepriatelia iba potenciálni.

01.06.2015 17:00
Afrika, utečenci, migranti Foto: ,
Ilustračné foto
debata

Predstavte si svet bez hraníc. Milióny ľudí automaticky stratia zamestnanie: colníci, imigrační úradníci, vojaci; zbrojné továrne zatvoria, obchodníci so zbraňami zbankrotujú. Výrobcovia plotov nebudú mať čo oplotiť. Stavitelia vysokých obranných múrov budú nezamestnaní. Všetci títo ľudia budú musieť odísť do dôchodku alebo sa naučiť robiť niečo iné. Aký úžasný svet by to bol!

Slová sú vždy cestou, ako hľadať nové možnosti, sú tekuté a rozbíjajú sa ako vajcia, ako hovorí môj priateľ básnik Niyi Osundare. Kto hovorí, že slová sú krehké? Sú skutočne krehké, ale ako sme si mohli všimnúť, majitelia slov, tvorcovia týchto čiernych značiek na papieri, sú zraniteľnejší ako samotné slová.

Bol to Platón, kto povedal, že by vykázal básnikov z obce? Pokiaľ to chápem správne, obec potrebuje materiálne veci, mosty, cesty, vysoké budovy, hojnosť policajtov a ochrankárov. Obec nenávidí slová, obrazy, metafory. A tak sú tvorcovia slov a obrazov sami takí zraniteľní ako ich výtvory. Obec sa bojí obrazov, ktoré nemá pod kontrolou. To znamená mať moc dávať význam a pomenúvať realitu. V diktátorských režimoch „slová spôsobujú obci svrbenie intímnych častí tela“.

Slová pomenúvajú cisárovu nahotu. Spisovatelia a umelci hľadajú nové spôsoby, ako pomenovať anjelov aj diablov. Lenže anjeli aj diabli obce vlastnia inštitúcie, ktoré dávajú slobodu, alebo ju odopierajú: slobodu tvoriť slová, zdieľať ich, prechádzať cez hranice (skutočné alebo imaginárne), pomenovať zvuk vĺn.

Niekedy si myslím, že my spisovatelia sme prenasledovaní omylom. Ako sa môže celá obec báť niekoho, kto nevlastní dom, iba svoje srdce a myseľ? Ako by sa mohla obec zrútiť pod váhou slov, čo vyklíčia v srdciach a mysliach občanov? Ale zo skúsenosti viem, že na počiatku bolo slovo.

.....

Tam, kde vlády umlčiavajú ľudí zbraňami, sú slová a tí, čo ich produkujú vážnym ohrozením národnej bezpečnosti. Ako povedal uruguajský spisovateľ Eduardo Galeano: „Vnútorný exil je vždy ťažší a nezmyselnejší ako vonkajší.“

Už pred opustením krajiny sme žili v exile, vykázaní do väzenia ticha, nútenej amnézie, života v permanentnej neistote. Strach z polnočného klopania na dvere nás vyčerpal. Aby som sa vyhol nočným morám, rozhodol som sa pracovať po nociach.

Realita je prchavá ako sen. Treba ju pomenovať. Tí, čo majú schopnosti hľadať nové mená pre sen zvaný realita, sú ohrození. Pretože tí, čo nám chcú vziať realitu, nám chcú vziať aj sny. Som presvedčený, že úlohou a povinnosťou spisovateľov a umelcov je oslavovať ľudskú radosť, smútok, bláznovstvo, škaredosť a krásu nášho spoločenského a kultúrneho úsilia. Snažíme sa oslavovať klamstvá aj pravdy, ktoré si hovoríme. Inými slovami, bojujeme za právo robiť chyby, ale byť slobodní.

Spisovateľ, ktorému bránia ospevovať Mesiac, lásku, kvety, nenávisť a pochybnosti, je ako vták, ktorému bránia ospevovať príchod jari. Taký vták zomrie pomalou a krutou smrťou. Smrť pamäti je smrťou tvorivosti. Slovo je vynález, ktorého pôvod nepoznáme. Ľudia sa stali ľuďmi vďaka svojej schopnosti pomenúvať veci a seba, a tak definovať svoje miesto vo vesmíre. To by som nazval kozmovíziou, víziou harmónie a disharmónie nášho bytia, našej chôdze na dvoch nohách namiesto štyroch.

Je to len nedávno, tuším nie viac ako sto rokov, čo katolícka cirkev dovolila obyčajným ľudom, aby si sami čítali z Biblie. Kňazi nechceli stratiť kontrolu nad slovom. Obec tiež nechce stratiť kontrolu nad slovom. V týchto nepokojných časoch je obec novou cirkvou, má moc nad väznicami a putami, rozhoduje, kto pôjde do väzenia a kto zostane vonku.

Žijeme v nebezpečnom svete, hlavne pre tých, ktorí nechcú prijať to, čo spoločnosť považuje za normálne. Obrovské bohatstvo a obrovská chudoba žijú vedľa seba ako brat a sestra vo vzťahu plnom nenávisti. Žijeme vo svete plnom hraníc, ktoré nás naučili nevidieť.

.....

Nemecký študent sa ma raz opýtal, či Afrika niekedy dosiahne takú úroveň uznania ľudských práv ako Európa. Musel som mu zdvorilo odpovedať: popieranie ľudských práv existuje aj v tvojej krajine, je však tak dobre skryté, že ho nevidíš a myslíš si, že tvoja krajina je dokonalým príkladom.

Áno, máme veľa hraníc. Tie najnebezpečnejšie nevidíme. Rasizmus, ekonomické rozdiely, nenávisť v učebniciach dejepisu, moc bohatých a getá pre tých, čo ťažkou prácou vytvárajú svetové bohatstvo. Náboženský fanatizmus skrytý za civilizáciu, nové misie snažiace sa obrátiť ľudí na to či ono náboženstvo, ako keby existovala spoločnosť, ktorá nemá svoje vlastné náboženstvo. Prosím vás, ak vidím prítomnosť svojho Boha v skale alebo strome, alebo v mešite, alebo v katedrále, a fungovalo to pre mňa tisícky rokov, majte toľko rešpektu a dajte mi pokoj so svojím Bohom.

Spisovateľ sa musí vyrovnať s realitou, v ktorej existuje plno kresťanov bez Krista a plno moslimov bez proroka Mohameda. Ako inak by sme mohli pochopiť, že mocný kresťanský vodca dáva rozkazy na bombardovanie a mučenie stoviek nevinných ľudí? A každú nedeľu ide do kostola. Alebo ako by sme mohli chápať náboženského vodcu, ktorý káže svojim nasledovníkom, aby stínali hlavy všetkým, ktorí s nimi nesúhlasia?

My spisovatelia a umelci musíme bojovať proti takýmto absurditám. A pretože je to nebezpečné, musíme hľadať „pohostinstvo“ v iných krajinách, ďaleko od vlasti, ktorá je súčasťou nášho psychologického, geoemocionálneho, lingvistického a historického „ja“. Stávame sa nomádmi, používame jazyky, o ktorých sme si nikdy nemysleli, že sa ich raz budeme učiť. Najťažšia vec na exile je náhle vedomie, že sa možno už nikdy nevrátite, náhla strata možnosti vrátiť sa k hlasom, zvukom, vôňam a pohybom, ktoré sprevádzali naše poznávanie sveta.

V novej krajine sa človek znova stáva dieťaťom. Poznáte len cestu do práce a niekoľko bočných ulíc, musíte sa naučiť nové názvy pre ľudí a veci, aké potraviny si kúpiť v obchode. Robíte veľa chýb. Kúpite si niečo, čo vyzerá ako soľ a doma zistíte, že je to nejaký odporný prášok, ktorý sa dáva do práčky.

Áno, ste tu cudzincom. Všade striehnu nástrahy. Slnko vychádza na nesprávnej strane. Rieka tečie nesprávnym smerom. Otázka, ktorú dostaneš najčastejšie, je: Odkiaľ pochádzate?, ako keby si bol všade a vždy votrelcom. A keď odpovieš, tváre okolo sa stiahnu odporom. Stiahneš sa do seba, za vytýčené hranice. Každú noc máš mory. Si sám v dave, nemáš tu nikoho. Nemáš sa komu vyžalovať, zdieľať svojich „sto rokov samoty“, ako to napísal Gabriel García Márquez. Si kandidátom na psychiatriu. Bojíš sa všetkého, aj sám seba. Je to smútok za domovom. Bolesť nenaplnenej túžby vrátiť sa, prechádzať sa na miestach, kde ťa na každom rohu oslovia známi krstným menom.

A keď zavoláš domov, tvoja rodina sa bojí s tebou hovoriť. Zistíš, že minulý týždeň vládne noviny, lebo iné neexistujú, venovali niekoľko strán článkom, ktoré ťa odsúdili ako „odpadlíka“, „zradcu“ a „zbabelca“. Dokonca aj tvoji vlastní priatelia, novinári a spisovatelia odrazu zistia, že budú populárnejší, ak ťa budú ohovárať. Možno za to dokonca dostanú nejakú odmenu, predsednícke kreslo v nejakej komisii, ktorej funkcia sa ešte určí.

.....

Vlastne som mal šťastie, odišiel som z vlasti lietadlom. Iní sa pri úteku brodia riekami plnými krokodílov. Nikto o nich nevie. O pase sa im ani nesníva. Tri milióny takých Zimbabwčanov žijú v Juhoafrickej republike. Ďalší denne zomierajú na mori pri pokuse o útek z vlastnej krajiny na nejakom polorozbitom člne. A keď sa dostanú do krajiny „bezhraničnej pohostinnosti“, posadia ich na najbližšie lietadlo „domov“, kde ich tvrdo vítajú ďalšie hranice.

Preklad: Dobrota Pucherová

Chenjerai Hove (1956)

Chenjerai Hove
Chenjerai Hove Chenjerai Hove

Básnik, prozaik a publicista, pochádza zo Zimbabwe. Vo svojej tvorbe zobrazil násilie páchané na ženách a etnických menšinách počas vojny za nezávislosť a po jej skončení. Jeho otvorená kritika vlády Roberta Mugabeho v nezávislom denníku The Zimbabwe Standard mu priniesla osud vyhnanca. Od roku 2001 žije v exile, momentálne v Nórsku, pod záštitou organizácie Cities Without Borders, združujúcej mestá pomáhajúce prenasledovaným spisovateľom. Medzi jeho najznámejšie knihy patria romány Kosti a Tiene, za ktoré ich autor získal rešpekt kritiky na celom svete. Za román Kosti mu udelili najprestížnejšiu literárnu cenu Noma pre diela vydané v Afrike. Je hosťom knižného festivalu BRaK, ktorý prebieha v týchto dňoch v bratislavskom Pisztoryho paláci.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #hranice #domov