Jubileum veľkého Danteho

08.06.2015 17:00
Dante Alighieri
Giotto di Bondone: Dante Alighieri Autor:

Talianska literatúra ponúkla svetu hneď pri svojom zrode troch umelcov, ktorí doteraz patria k pilierom kultúrneho sveta. Giovanni Boccaccio, Francesco Petrarca a Dante Alighieri. Dante bol z nich aj najstarší, narodil sa niekedy medzi polovicou mája a polovicou júna roku 1265, čo znamená, že v týchto dňoch uplynulo 750 rokov od jeho narodenia.

Talianska literatúra vystúpila na svetovú scénu, ako sa patrí.Giovanni Boccaccio, Francesco Petrarca a Dante Alighieri dali Talianom už v 14. storočí jazyk, ktorému rozumejú aj dnes, a nám ostatným diela, ktoré nás stále majú čím osloviť. Najväčšiu slávu si získal Dante, čo uznávali aj ďalší dvaja velikáni (hoci Petrarca s menším presvedčením). Pamätáme si ho predovšetkým ako básnika, autora Božskej komédie, ale pozornosť si zaslúži aj jeho príspevok politika a jazykovedca.

Len sám za seba

Narodil sa vo Florencii, ktorá už v tej dobe patrila medzi najdynamickejšie centrá hospodárskeho, politického a kultúrneho diania nielen v Taliansku, ale v celej Európe. Detstvo a mladosť prežil podobným spôsobom ako jeho vrstovníci z lepších florentských kruhov, s trochou štúdia a dostatkom zábavy.

Keď mal dvadsaťštyri rokov, bojoval pri Campaldine s florentskými guelfami proti arezzským ghibellinom. Ako tridsaťročný vstúpil aj do politiky a v roku 1300 bol jedným z priorov, čo bolo niečo ako miestna vláda. Hoci boli guelfovia prívrženci pápeža, bieli guelfovia vo Florencii, ku ktorým patril aj Dante, sa opierali viac o cisára, ochrancu ghibellinov, aby si uchránili nezávislosť od pápežskej moci. Na tú sa spoliehali čierni guelfovia, vedení rodinou Donati, z ktorej zhodou okolností pochádzala aj Danteho manželka.

Roztržky medzi znepriatelenými stranami vyústili v roku 1300 do krvavých bojov a Dante sa ako jeden z priorov podieľal na vypovedaní vodcov oboch strán z mesta. O dva roky neskôr, počas jeho neprítomnosti v meste, stihol rovnaký osud aj jeho. Keď sa Dante odmietol vrátiť a obhajovať, odsúdili ho na smrť upálením a zhabali mu všetok majetok. Pokusy o zmierenie s pápežom stroskotali, Dante sa rozišiel aj so svojimi spojencami v exile a rozhodol sa, že bude konať len sám za seba.

Nádej na zvrat situácie mu priniesol cisár Henrich VII., ktorý vtiahol do Talianska, aby sa dal korunovať za cisára a upevnil moc rímskonemeckej ríše. Dante sa na neho obracia v otvorených listoch, aby potrestal Florenciu a pravdepodobne v tom čase spisuje aj politický traktát O jedinej moci. Náhla smrť cisára túto Danteho nádej marí a nepomohla mu ani následná amnestia, ktorú odmietol, lebo bola spojená s uznaním viny. Po putovaní po viacerých talianskych mestách skončil nakoniec v Ravenne, kde roku 1321 zomrel.

O ľudovej výrečnosti

Ako väčšina básnikov aj Dante začal písať verše už v mladosti. Zhrnul ich do zväzku s názvom Nový život (Vita nuova). Mladosť sama osebe je synonymom nového života, ale Dante ho už v tom čase videl zároveň ako výsledok duchovného zrenia. Dôležitá bola aj forma jeho básní, písaných tzv. sladkým novým štýlom, ktorý znamenal ďalší krok v rozvoji talianskeho jazyka a literatúry. Jeho nasledujúca tvorba sa už nesie v znamení dramatického zlomu v osobnom živote a skúseností vyhnanca.

Dôležitejšiu úlohu v dejinách talianskeho písomníctva zohral traktát O ľudovej výrečnosti (De vulgari eloquentia), ktorý vznikal pravdepodobne v rokoch 1304–1307. Je to obrana ľudovej reči, teda taliančiny, napísaná paradoxne v latinčine, lebo nechce ponúknuť vedomosti širokému publiku, ale presvedčiť súčasných vzdelancov, píšucich po latinsky, o potrebe používania taliančiny. Popri tradičných predstavách o vzniku a rozdelení jazykov prináša moderný názor na úlohu gramatiky ako ustálených pravidiel používania a interpretácie jazykových posolstiev. Uvedomuje si jazykovú roztrieštenosť Talianska, kde každý kraj a každé mesto hovorí odlišným nárečím, čo sťažuje komunikáciu. Jednotlivé nárečia navyše nemajú ustálenú formu, menia sa nielen v priestore, ale aj v čase.

Východisko však Dante nevidí v spoločnom jazyku, ktorý by vznikol spájaním prvkov z jednotlivých nárečí, ale v pozdvihnutí nárečia na úroveň gramatiky, chce mu dať pravidlá a podobu vzdelaného jazyka, v ktorom by navzájom komunikovali učenci a básnici z rôznych častí krajiny, aby patril každému mestu, a zároveň žiadnemu. Je to teoretické zdôvodnenie jazyka a poetiky „sladkého nového štýlu“, ktorý potom Dante uplatní pri písaní Božskej komédie (Divina commedia), keď vyjde z florentského nárečia, rozšíri a stabilizuje jeho jednotlivé zložky, aby sa z neho stal vyspelý celonárodný jazyk, čo sa mu aj podarilo.

Dante vo svojom diele stredovek nielen sumarizuje, ale navrhuje aj riešenia jeho dramatických rozporov. Po probléme jazyka sa púšťa aj do hľadania východiska zo zložitej politickej situácie v krajine, kde sa jednotlivé kraje a mestá pri presadzovaní svojich záujmov opierajú buď o pápeža, alebo o cisára. Robí tak v traktáte O jedinej vláde (De monarchia), ktorý znovu píše v latinčine, lebo sa neobracia len na Taliansko, ale na celú Európu. Uprednostňuje zvrchovanú moc cisára, ktorý je dostatočne silný a nezávislý, aby mohol nestranne riešiť sporné otázky jednotlivých miest a feudálnych pánov.

Svoj názor obhajuje argumentom, že tak moc pápeža, ako aj moc cisára pochádzajú do Boha a sú od seba nezávislé, ale Bohom dané práva uplatňujú v rôznych sférach života. Cisár spravuje pozemské záležitostí, vrátane tých náboženských, a pápež tie duchovné, pričom obaja sledujú spoločný cieľ: blaho ľudí a spásu ich duší.

Keď hriešny človek túži po dobre a spáse

Po neúspešných pokusoch o dosiahnutie svojich cieľov v spoločenskom uplatnení, ktoré spájal s návratom do Florencie, sa duševne zmieril s osudom vyhnanca a zameral sa na cieľ, ktorý by mal trvalejšiu a všeobecnú hodnotu. Chcel odovzdať ľudstvu svoje vedomosti z oblasti dejín, literatúry, filozofie, teológie, ale aj svoje ľudské skúsenosti prenasledovaného Florenťana. Preberá formu stredovekej náučnej poézie, ale v súlade s delením štýlov na vysoký tragický, stredný komický a nízky elegický, vnáša do nej aj realistické prvky „komickej“ poézie, ktorá mu umožňuje opísať pozemské osudy mnohých súčasníkov. Komédiou nazval svoje opus doctrinale, učené dielo, už sám Dante, označenie „božská“ k nemu pridal až Boccaccio.

V nasledujúcich storočiach sa Božská komédia brala predovšetkým ako poetické dielo. Je to veľkolepá poéma, ale aj stredoveká alegorická skladba, ktorá svoje významy vedome šifruje a bez znalosti šifrovacieho kódu a historického podložia, z ktorého sa zrodila, jej zámer nepochopíme. Sám autor upozorňuje, že strieľa naraz troma šípmi z trojtetivového luku, teda že do svojej poézie vkladá tri významy (doslovný, alegorický a anagogický). Niektorí komentátori mu prisudzujú aj štvrtý význam, mravný, keď ako hriešny človek túži po dobre a spáse. V duchu tejto poetiky hrá dôležitú úlohu samotná štruktúra skladby. Podriaďuje sa číslam tri a desať. Je napísaná v tercínach, má tri časti, Peklo, Očistec a Raj, a v každej časti je tridsaťtri spevov. Spolu s úvodným spevom pred Peklom dosahuje počet spevov číslo sto, čo je desaťnásobok čísla desať.

V Božskej komédii Dante opisuje svoju cestu záhrobím, ktorú neabsolvuje len ako duša, ale vo svojej telesnej schránke, čo ho spája skôr s gréckym mýtickým zostupom do podsvetia, ako s kresťanským pobytom duší na druhom svete. Na tejto ceste ho v Pekle a Očistci sprevádza Vergilius, predstavujúci rozum, ale ako Augustov básnik je aj symbolom idey cisárstva. V Raji na jeho miesto nastupuje Beatrice, ktorú si už ako malý chlapec zvolil za dámu svojho srdca, predstavujúca symbol viery a teológie. Tým, že básnik opisuje svoju cestu záhrobím v prvej osobe a díva sa okolo seba očami konkrétneho človeka, mení tradičnú stredovekú schému na živý básnický obraz a duše na autentické postavy z pozemského sveta.

Nebeský rozmer

Od básnikovho narodenia už uplynulo 750 rokov, ale množstvo podujatí, ktoré sa pri tejto príležitosti konajú v Taliansku a vo svete, dokazuje, že jeho dielo je stále živé a aktuálne. Už prvé stretnutie, ktoré sa na počesť tohto jubilea začiatkom mája konalo v talianskom Senáte, naznačilo, že táto aktuálnosť môže nadobudnúť rôzne podoby. Senátorom sa prihovoril známy komik Roberto Benigni, a hneď na úvod im pripomenul, že Dante sa narodil v správnom roku, lebo keby bol prišiel na svet o dva roky neskôr, oslavy v Senáte by sa nekonali. Narážal na to, že taliansky parlament sa v lete tohto roka chystá prijať zákon, ktorým by sa Senát v tejto podobe zrušil.

Dovolil si aj ďalšiu aktualizáciu, keď uviedol, že Dante bol, ako všetci Florenťania, ťažká povaha a rozišiel sa so všetkými spojencami, aby mal stranu iba pre seba. V taliančine je to Partito Dante, skrátka PD, čo je aj skratka súčasnej vládnej strany Partito Democratico. Na jej čele stojí Matteo Renzi, ktorý má vážne nezhody s členmi vlastnej strany a je z Florencie. Dodajme, že Florenťan je aj Benigni. Ten neprišiel do Senátu baviť jeho členov, ale čítať a komentovať 23. spev Očistca.

V Taliansku existuje dlhá tradícia verejných zhromaždení, kde sa občania striedajú pri čítaní Danteho poézie. Robia to aj známi herci a v posledných rokoch je najuznávanejším recitátorom a komentátorom práve Roberto Benigni. V roku 2006 sa na jeho čítaniach zúčastnilo vyše 70-tisíc poslucháčov a vysielala ich aj verejnoprávna televízia. V apríli tohto roka dala Danteho poézii nebeský rozmer talianska astronautka Samantha Cristoforettiová, keď prvý spev Raja prečítala z vesmírnej stanice.

Pekná krajina

Dôležitosť Danteho diela potvrdzuje aj iniciatíva jednej z najstarších talianskych kultúrnych inštitúcií, Accademie della Crusca, ktorá sa pustila do prípravy slovníka celej jeho slovnej zásoby. Mnohé Danteho výrazy nájdeme aj v súčasnej taliančine. Možno najpoužívanejším z nich je označenie Talianska ako peknej krajiny, il bel paese. Nájdeme ho ako pomenovanie syra i ako súčasť reklamy v turistickom ruchu. Patrí k Danteho polemickej povahe, že za bel paese označil krajinu, kde sa hovorí po taliansky, ale urobil to v súvislosti s obyvateľmi Pisy, ktorých odporúčal utopiť v Arne zato, že zavreli grófa Ugolina do hladomorne, kde v zúfalstve jedol vlastné deti. Pre propagáciu Talianska sa viac hodil tento výraz, ako ho použil Petrarca vo svojom Spevníku (Canzionere), kde hovorí o peknej krajine, ktorú pretínajú Apeniny, ohraničujú Alpy a obkolesuje more.

Niektoré talianske noviny priniesli informáciu, že v Taliansku sa bude na počesť tohto jubilea konať celkovo 187 rôznych podujatí a vo svete ďalších 173. Keď si však uvedomíme, že skoro vo všetkých talianskych mestách sa budú konať čítania, prednášky, koncerty, výstavy a zapoja sa aj školy a sociálne siete, tých akcií bude neporovnateľne viac. Oslavy vo svete organizujú jednak miestne inštitúcie a školy, ale aj Taliansky kultúrny inštitút v osemdesiatich krajinách sveta, vďaka ktorým sa bude o Dantem hovoriť v Londýne a Paríži, ako aj v Záhrebe a Rige, v Maroku a Peru, ale aj v Južnej Kórei a Austrálii. K tomuto dlhému radu svetových metropol sa pripojí aj Bratislava, kde sa bude z iniciatívy Talianskeho kultúrneho inštitútu konať spomienkové stretnutie vo dvorane ministerstva kultúry vo štvrtok 11. júna.

Danteho dielo je preložené do všetkých jazykov kultúrneho sveta. V slovenčine si ho môžeme prečítať najmä zásluhou Jozefa Felixa a Viliama Turčányho. Je potešiteľné, že Božskú komédiu nájdeme v slovenských kníhkupectvách aj dnes.

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Taliansko #literatúra #história
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku