Rozum, inštinkt a tanky

14.07.2015 06:00

Verejnú diskusiu o Grécku ovládla hystéria a infantilnosť. Výkriky o „lenivých Grékoch“, „nezodpovedných populistoch“ či o „živote nad pomery financovanom z našich peňazí“ majú pramálo spoločné s realitou. Predstaviteľom veriteľských krajín však vyhovujú.

„Rozum a inštinkt musia byť v rovnováhe,“ tvrdieval slepý doktor Reiniš v českom filme Choking Hazard. Účastníci jeho kurzu zmyslu života si však ponaučenia nevzali k srdcu. A tak sa ezoterický víkend v horskom hoteli Halali zmenil na krvavý zombie masaker. Záchranu priniesla až Dáša Veškrnová. A jej tank.

Nenechajme sa pomýliť opatrným optimizmom, ktorý nateraz zavládol v rozhovoroch medzi gréckou vládou a medzinárodnými veriteľmi.

Koniec koncov, v čase, keď budete čítať tento text, to už opäť nemusí byť pravda. Či sa rokovania o treťom gréckom programe začnú, alebo nie, nebude to koniec problémov, len začiatok ďalšej etapy.

Rozum

Verejnú diskusiu o tomto probléme ovládla hystéria a infantilnosť. Hysterické výkriky o „lenivých Grékoch“, „nezodpovedných populistoch“ či o „živote nad pomery financovanom z našich peňazí“ majú pramálo spoločné s realitou. Predstaviteľom veriteľských krajín však väčšinou vyhovujú. Pokrytecky ukrytí za názor verejnosti, ktorý už niekoľko rokov masírujú, môžu presadzovať agendu, ktorá súvisí s Aténami len sekundárne. Ale o tom nižšie.

Prípadné obavy má rozptýliť infantilná viera, že odchod Grékov z eurozóny vyrieši všetky problémy. Vyhodí z reťaze najslabšie ohnivko, umožní venovať energiu prehlbovaniu integrácie, a tým posilneniu eurozóny. Ponechajme zatiaľ bokom dôvody tohto omylu – obmedzenosť, chybná analýza či skrytá politická agenda. Grexit spustí ďalšie kolo vážnejších problémov. Menová únia, ktorá nie je nezvratná, je krehkým konštruktom. To si rýchlo uvedomia obchodníci s dlhopismi periférnych krajín i majitelia účtov v španielskych, talianskych a ďalších bankách.

Tí, čo trvajú na „nepredstaviteľnos­ti“ v otázke odpisu gréckeho dlhu – vrátane slovenskej vlády – by mali mať záujem na Grexite ako poslední. Takmer určite by totiž znamenal reštrukturalizáciu dlhu, ale za podmienok, ktoré bude písať v omnoho väčšej miere grécka vláda. Čakáte, že budú výhodnejšie? Veľa šťastia. Nehovoriac o tom, že ak sa aj nájde inštitucionálny a právny spôsob Grexitu, napríklad opätovným zavedením derogácie (čiastočného zrušenia právnej normy – pozn. red.), bude potrebný súhlas gréckej vlády.

Navyše, Grécko aj potom ostane členom Európskej únie – pohrávanie sa s opakom hraničí s extrémizmom – a ostatné krajiny s ním budú musieť spolupracovať v mnohých iných oblastiach. Nuž, pán Reiniš, zdá sa, že rozum je nedostatkovým tovarom. Vládnu inštinkty. Lenže aké?

Tvrdohlavosť

Diskusii už dnes nedominuje otázka, ako katastrofe zabrániť, ale kto za ňu môže. Tu sa predsudky (starostlivo priživované) prejavujú v plnej miere v dvoch dominantných príbehoch. V prvom sa rokovania dostali do slepej uličky pre tvrdohlavosť Tsiprasovej vlády. Keby netrvala na „iracionálnych požiadavkách", ktorými len chránila „špeciálne záujmy“, dohoda by bola na stole. Veritelia im vychádzali v ústrety, no ideológovia sa zaťali. Kto by sa nerozhorčil nad takou nezodpovednosťou?

Stačí si však porovnať volebný program Syrizy, jej vládny program a ponuku, ktorú predložila veriteľom tesne pred referendom (tento štvrtok). Získame úplne iný obraz. Medzinárodní veritelia nemali nikdy záujem o skutočnú dohodu. Požadovali Tsiprasovu kapituláciu. Diskusiu utápali v technických detailoch a komplikovali ju osobnými útokmi na členov gréckej vlády, spochybňovaním jej kompetentnosti či úprimnosti zámerov. Dôvodom nebola viera, že ich recepty pomôžu Grécko dostať opäť na nohy: Tsiprasova kapitulácia mala byť politickým odkazom voličom v Grécku, Španielsku, Portugalsku, Írsku, Taliansku… a poistkou pred kritikmi v ich vlastných krajinách.

Neschopnosť

Druhý príbeh staval otvorene na kultúrnych stereotypoch. Podľa neho – zatiaľ čo sa Európa a MMF snažili krajine pomôcť – možno nastali omyly, no vždy v dobrej viere, sami Gréci neurobili nič. Chceli len ďalej žiť svoj život nad pomery a ak im niekto siahol na (ako inak, nezaslúžené) výhody, protestovali, hádzali kamene a Angele kreslili hitlerovské fúziky.

Opäť pomôže „reality check“. Za posledných päť rokov urobili Gréci čertovsky veľa. Presnejšie, implementovali drvivú väčšinu požiadaviek Trojky. Výsledok? Ekonomika stratila 25 percent HDP a je na kolenách. Zlepšenie medzinárodnej konkurencieschop­nosti je marginálne, vnútorné zdroje rastu sú vyčerpané. Nezamestnaná je tretina práceschopných, mnohí z tých šťastnejších museli akceptovať drastické zníženie príjmov. Škrty v sociálnych výdavkoch a v službách vytvárajú situáciu hraničiacu s humanitárnou krízou.

Štatistiky výšky príjmov, miery chudoby, materiálnej deprivácie a pod. (napríklad Living conditions in Europe, 2014 Edition) dnes zaraďujú Grécko z hľadiska sociálnych podmienok na chvost EÚ. Mimochodom – za Slovensko. Pravdepodobne najhorší prepad, aký po druhej svetovej vojne zaznamenala vyspelá krajina. Ak chce niekto hľadať príčinu v neschopnosti gréckych vlád, potom len v neschopnosti odmietnuť recepty, ktoré tak tragicky zlyhali.

Obmenenou verziou príbehu je hádzanie viny na súčasnú vládu: odkedy sa dostala k moci, neurobila pre nápravu situácie nič. Bol by to neuveriteľne hlúpy argument, ak by neskrýval politickú agendu. Tsipras zdedil ekonomicky a sociálne rozvrátenú krajinu. Posledné zdroje použil na zaplatenie splátok pôžičiek, na ktoré mal pôvodne dostať peniaze z dobiehajúceho druhého programu (a už nich nikdy nedostane). Naťahovanie neistoty – o príčinách sme písali vyššie – malo predvídateľný výsledok, hospodársku recesiu a bankovú krízu.

Napriek tomu sa Tsiprasova vláda niekoľko mesiacov podrobovala politickému waterboardingu vo viere (pravdepodobne naivnej) v možnosť zmysluplnej dohody s veriteľmi. Len preto, aby pár dní pred vypršaním programu počul na svoj posledný kompromisný návrh jednotné európske „nein“. Dôvod? Počuli sme ho ikskrát v rôznych obmenách z úst Schäubleho, Kažimíra a ďalších. Niekedy skryto, inokedy bez hanby, otvorene. Grékom nemožno veriť, lebo sú… Gréci.

Obete

Natíska sa otázka prečo. Je dôvodom krvavého európskeho politického masakru neschopnosť lídrov eurozóny nájsť rozum? Ich nízke inštinkty? Pomohol by seminár doktora Reiniša v horskom hoteli Halali?

Bohužiaľ, nie. Grécko je zástupnou vojnou, v ktorej ide o širšiu politickú agendu. Angela a Wolfgang, Jean-Claude a Jeroen, Juha a Alexander, Peter a dokonca možno i Robo budú svorne tvrdiť, že im ide v prvom rade o záchranu spoločnej meny. Že kompromisy sú nevyhnutné – eurozóna je klubom devätnástich krajín, a každá musí niekde ustúpiť. Že všetci musíme prinášať obete pre svetlú spoločnú budúcnosť.

Predpokladajme, že to myslia vážne. Odvážny predpoklad, ale nie je to celá pravda. Súčasní lídri nebránia akékoľvek euro. Ak by chceli menovú úniu, ktorá môže byť základom politickej, základom Európy schopnej vyrovnávať historicky dané štrukturálne nerovnosti medzi národnými ekonomikami, schopnej prispieť k zabezpečeniu sociálnej spravodlivosti, takzvaný grécky problém mohli už dávno vyriešiť. Ak by chceli riešenie, v ktorom všetci nesú spravodlivý diel nákladov, nežiadali by od Atén akceptovanie ďalších dávok jedovatej medicíny.

Samozrejme, okamžite by museli čeliť ďalším (oprávneným) požiadavkám na ukončenie politiky rozpočtových škrtov, zastavenie takzvaných reforiem rozoberajúcich základy sociálneho štátu a spravodlivé rozloženie ekonomického bremena. A tomu musia zabrániť. Menová únia musí zostať tým, čím je. Zárukou postupného rozkladu pravidiel a inštitúcií, ktoré po druhej svetovej vojne čiastočne regulovali kapitalizmus, nie nádejou na ich obnovenie na nadnárodnej úrovni.

Pre takúto eurozónu je dnes európsky politický mainstream ochotný urobiť aj nemožné. Hnať na hranu konflikt s krajinou, reprezentujúcou pár percent spoločného HDP? Detská hra. Zmeniť symbol prehlbovania integrácie Európy na príčinu a symbol jej čoraz hlbšieho rozdelenia? Ak je to nutné… Prekvapení voliči zistia, že ak vypoklonkovanie Grékov z eurozóny povedie k hlbšej integrácii (napríklad z nutnosti stabilizovať otrasenú eurozónu), bude mať podobu posilňovania rozpočtových reštrikcií a obmedzovania demokratickej kontroly nad politikami s redistribučným efektom. Výsledkom bude menej demokratická a menej sociálna Európa.

Vina

Možno aj potom nájdu politici spôsob, ako občanom vysvetliť, že za všetko môžu tí „leniví Gréci“. Prípadne vyberú iné obetné baránky. Lenže história bude nekompromisnejším sudcom. Časť politickej scény nikdy netajila názor, že spoločenský kompromis, ktorý po druhej svetovej vojne udržiaval spoločenskú a politickú stabilitu západnej Európy, považuje za dočasné riešenie. Nastal čas zvrátiť rovnováhu medzi prácou a kapitálom definitívne na stranu toho druhého. Nástrojom je integrácia, ktorá odstraňuje národné regulácie kapitalizmu bez vytvárania európskych. Spojenie „sociálny model“ síce občas použijú – najčastejšie, aby jedným dychom zdôraznili potrebu jeho modernizácie, teda okresania – ale predstava dobrej spoločnosti sa pre nich spája s „kapitalizmom bez prívlastkov“.

Lenže je tu aj druhá časť politického spektra. Stredoľavé strany rady hovoria o sociálnej Európe. Dnes sú súčasťou vlád v mnohých krajinách EÚ/eurozóny a ich predstavitelia vedú niektoré európske inštitúcie. Sú súčasťou „veľkej koalície“, ktorá drží kormidlo moci v EÚ. Účasť v problematickom partnerstve s konzervatívnymi silami ospravedlňujú práve snahou o posilnenie integrácie o sociálny rozmer.

Prípad Grécka ilustruje, ako zlyhávajú. Predseda europarlamentu Martin Schulz a nemecký vicekancelár Sigmar Gabriel, ktorí sa s arcikonzerva­tívnym ministrom financií Wolfgangom Schäublem predháňajú v tvrdých vyhláseniach na adresu Tsiprasovej vlády, sú len vrcholom ľadovca. Ich osobné či vnútropolitické dôvody sú vedľajšie. Európski sociálni demokrati (vrátane tých slovenských) mohli pohnúť jazýčkom mocenských váh. Namiesto toho zatiaľ akceptovali agendu rozpočtových reštrikcií, deregulácie a liberalizácie. Ak neflexibilnosť veriteľov povedie ku Grexitu, s negatívnymi dôsledkami pre celú eurozónu, zodpovednosť padne predovšetkým na ich hlavu.

…a sľúbené tanky

Hoci sa nás Juncker a spol. snažia presvedčiť o opaku, nie je to konflikt medzi zodpovednými proeurópanmi a populistickými antieurópanmi. Je to zápas o podobu budúcej Európy. Populistické, antieurópske sily zatiaľ stoja na okraji, vyčkávajú na vhodný moment. Čakajú na chvíľu, kedy budú môcť vpáliť do tohto európskeho politického masakra a hrať sa na záchrancov. Možno prídu na tankoch, možno budú v čiernych oblečkoch, ale určite nebudú mať úsmev Dáše Veškrnovej.

Keď v stredu hovoril Alexis Tsipras v európskom parlamente, Marine Le Penová tlieskala. Nie však gréckemu premiérovi. Tlieskala hlúposti ľudí, ktorí sa radi nechajú označovať za lídrov Európy. A mala dobrý dôvod.

Radovan Geist (1978)
V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džaváharlála Néhrúa v New Delhi, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Grécko #menová únia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk