Emigrácia, imigrácia, identita a populačná explózia

Základným faktorom chudoby tretieho sveta sa stala populačná explózia, ktorá vedie k takému narastaniu emigračných tlakov smerom do prvého sveta, že ich akokoľvek ústretové postoje prvého sveta nemôžu zvládnuť.

23.07.2015 06:00
debata (16)

Imigrácia patrí dnes v Európe k najfrekvento­vanejším témam. Reflektuje sa z ľudskoprávnych, humanitárnych aj iných hľadísk, poukazuje sa na lavínovito stúpajúce počty imigrantov, ktoré sa v najexponova­nejších krajinách dajú len ťažko zvládnuť. Apeluje sa na časy, keď u nás bolo hospodársky či politicky zle a ľudia emigrovali – cieľové krajiny imigrantov vraj zväčša ústretovo prijímali, a teraz by sa Európa mala k imigrantom správať podobne.

Zamlčané rozdiely

Už toto tvrdenie sčasti nezodpovedá pravde, sčasti zamlčuje podstatné rozdiely. Keď masová nezamestnanosť za prvej ČSR vyháňala množstvo východniarov za prácou do USA, prichádzali tam s pasmi a vízami.

Keď vznikajúce totalitné režimy v Európe – najmä nemecký nacizmus – začali s prenasledovaním politických protivníkov a s rasovou diskrimináciou, postihnutí sa usilovali zachrániť tiež predovšetkým legálne a až keď to totalitné režimy znemožnili, uchyľovali sa k ilegálnym chodníčkom. Ale že by sa preferované cieľové štáty k imigrácii, najmä ilegálnej, stavali vtedy ústretovo, je blud. Zväčša sa jej bránili, ako len vedeli, a inštituciona­lizovaná, štátna pomoc utečencom sa týkala významných osobností, teda jednotlivcov, kým o väčšinu bežných utečencov sa starala charita a súkromné inštitúcie.

Rozhodne však utečencom z titulu azylu nevznikali materiálne nároky. Stačí si spomenúť na úskalia akcie Nicholasa Wintona na záchranu židovských detí.

Studená vojna vniesla do azylovej politiky v euroatlantickej oblasti faktor súperenia systémov, čo so sebou síce prinieslo rozšírenie adresnej podpory významných imigrantov, najmä takých, čo vo vzťahoch oboch táborov predstavovali dynamit, rozhodne však nie zákonné nároky pre celé vlny utečencov, aké vznikali po potlačených protitotalitných vzburách v krajinách Varšavskej zmluvy. Bežným utečencom Západ zakladaním ute­čeneckých táborov a následnými možnosťami integrovať sa pomoc síce poskytoval, ale motiváciu utekať „za lepším“ zákonodarne nepodporoval. Aj tu išlo o utečencov s dokladmi, nie takých, čo ešte pred vstupom za sebou zametú identifikačné stopy. Pritom išlo prevažne o imigráciu vnútroeurópsku, kde sa kultúrne návyky a identita až tak nerozchádzajú, čiže trecie plochy vznikali skôr na pôde predsudku „berú nám prácu“. Aj tak však vznikali a plodili xenofóbiu, ktorá je latentne prítomná všade a vždy.

Trenice, konflikty a konfrontácie na základe rozdielu kultúrnych návykov sa množia všade, kde realita na ne vytvára pôdu. Keďže tradičné politické strany zatiaľ reagujú prevažne v duchu „multikulti“, ktoré sa medzičasom všade vyfarbilo ako ilúzia, výsledkom je príklon čoraz vyšších percent obyvateľstva k pravicovo extrémnym silám, ktoré s tým sľubujú skoncovať.

Protikladné výsledky zdravotníctva

Migračné presuny obdobia bipolárneho sveta, a najmä toho následného, ktorý Európu spojil do schengenského priestoru, vznikali prevažne v rámci teritória, kde konzumný a hedonistický prístup, spojený s odčlenením pôrodnosti od sexuálneho správania, asi od 60. rokov vytvára populačný deficit. Významnú časť európskych krajín to dostalo do situácie, keď imigráciu potrebujú.

Ak moderné zdravotníctvo Európe prinieslo problémy v podobe stúpajúceho starnutia spoločnosti a s ním ohrozenie úrovne sociálneho štátu, to isté zdravotníctvo, aj keď predstavuje iba zlomok euroatlantickej úrovne, prinieslo väčšine rozvojových krajín, naopak, populačnú explóziu, lebo regulácia pôrodnosti sa tam málokde stala témou či úlohou, hoci je pre budúcnosť ľudstva kľúčová. Poradiť si s ňou však aj tak musia v prvom rade samy, ostatný svet im môže nanajvýš pomáhať. Na domácej pôde, nie externalizáciou, teda tým, že sa ponechá otvorená cesta lavíne ilegálnej imigrácie.

Technickú nemožnosť riešenia cestou emigrácie-imigrácie dokazujú štatistiky. Pars pro toto: Somálsko malo v roku 1960 ani nie dva a pol milióna obyvateľov. O 20 rokov to bolo už šesť miliónov a dnes je to vyše jedenásť, teda za 55 rokov zhruba päťnásobok. Žiadna krajina, akokoľvek bohatá a industriali­zovaná, by takýto nárast populácie nezvládla bez katastrofálnych sociálnych otrasov a kolapsov. Tu mu čelí krajina chudobná a nedynamická. Že to nie je výnimka, ale pravidlo, ukazujú celoafrické čísla – dnes obýva Afriku čosi vyše miliardy ľudí, o 50 rokov by to podľa odhadov mali byť miliardy dve a o 100 rokov vyše štyri. Tento úkaz nemôže sprevádzať nič iné ako rastúca chudoba, v krajnom prípade aj hlad.

Dilema nášho sveta

Isteže, chudoba rozvojových krajín je ešte vždy aj dedičstvom minulého kolonializmu, o čom sa veľa hovorí. Menej sa hovorí, že je aj plodom dnešnej globalizačnej ekonomickej rozpínavosti, ktorá v spolupráci s miestnymi ko­rupčnými elitami mení rozvojové krajiny na lacné monokultúrne výrobné základne a zdroje surovín v prospech prvého sveta a dnes už aj Číny.

To však nič nemení na tom, že základným faktorom chudoby tretieho sveta sa stala populačná explózia, ktorá vedie k takému narastaniu emi­gračných tlakov, že ich akokoľvek ústretové postoje prvého sveta nemôžu zvládnuť. Veď čo už proti následkom populačnej explózie zmôže politika, ktorá do trištvrtemili­ardovej Európy (kde časť štátov je sama chudobná) prijme ročne pol milióna alebo aj milión imigrantov, keď ľudí v treťom svete za ten istý čas pribudne okolo osemdesiat miliónov? Tobôž taká imigračná politika, ktorá len pasívne reaguje, hasí požiare, namiesto aby sa vzchopila k aktívnemu prístupu.

S pokusmi o reguláciu pôrodnosti začala ako prvá India roku 1951, keď mala asi 600 miliónov obyvateľov. Za šesťdesiat rokov to pri všetkých snahách o tlmenie tempa rastu dotiahla na dvojnásobok a rok čo rok pribúda ďalších 18 miliónov. Veľa krajín rozvojového sveta je na tom podobne.

Snahy o brzdenie rastu populácie narážajú však – okrem toho, že zväčša slabo zaberajú – na ďalšie, len zdanlivo paradoxné úskalie. Čína svoju politiku jedného dieťaťa nezmäkčila iba preto, že sa neukázala dosť efektívna. Zmäkčila ju najmä preto, že sa na obzore vynoril mrak starnutia spoločnosti, spojený s hrozbou nedostatku pracovných síl. Tak rozvojové krajiny dostávajú svet do dilemy. Populačná explózia ho vedie k hranici vyčerpania zdrojov a pokusy spomaliť ju zas vedú do obdobných sociálno-generačných problémov, s akými bojuje európska civilizácia vinou populačného deficitu.

Prečo sa to zametá pod koberec?

Najviac pritom zaráža, že svet tento zhubný nádor civilizácie berie ako „normálku“ a spravidla o ňom hovorí asi s rovnakým dôrazom, ako keď utrúsime, že zajtra bude pršať. Dokonca konštatuje, že pri spravodlivejšom rozdeľovaní zdrojov svet aj také počty ľudí uživí. Technicky by to strednodobo vlastne mohla byť pravda, aspoň pokiaľ by spravodlivejšie rozdeľovanie bohatstva nebolo v rámci turbokapitalis­tického neoliberalizmu chimérou. Len sa už nehovorí, že pri takto stupňovanom čerpaní zdrojov zemeguľa ľudstvu čoskoro povie – dosť.

Toto celosvetové ohrozenie však politika aj médiá cielene prekrývajú úlohou humanitárnej pomoci utečencom ohrozeným na živote vojnami či prenasledovaním, ktorí však tvoria len zlomok imigrácie. Najprv by teda bolo treba verejne priznať, že gros nárastu imigračnej vlny tvoria tí, čo utekajú pred chudobou za lepším.

Je vylúčené, že by múdre hlavy OSN dnes túto hrozbu nevideli. Veď v polovici minulého storočia, keď na svete ešte nežili ani tri miliardy ľudí, OSN pokladala populačnú explóziu za hrozbu, lebo Indii aj iným krajinám, ktoré sa tejto hrozbe pokúšali čeliť, aktívne pomáhala. Populačný fond OSN, založený roku 1967, však už nič také v programe činnosti nemá.

Kde však hľadať sily, ktoré majú takú moc, že dokážu z ťažiska svetovej politiky aj masmediálnej tematizácie vytlačiť tieň nadchádzajúcej katastrofy? A najmä prečo? Jedna z teórií svetových sprisahaní to pripisuje špičkám globalizovaných síl nadnárodného veľkokapitálu, ktoré vidia v každom ďalšom hladnom krku potenciálneho budúceho konzumenta. Na konšpiračné teórie veľa nedám, ale vysvetliť si nevysvetliteľné neviem.

Emigrácia-imigrácia nič nerieši

Pre preľudnené krajiny sa masová emigrácia javí ako najjednoduchší ventil, ako znížiť populačný tlak. A pre tých, čo sa svoju chudobu pokúšajú riešiť emigráciou, je zas logické, že si za cieľovú krajinu podľa možnosti nezvolia takú, ktorá je sama chudobná, ale takú, od ktorej si sľubujú, že im z koláča poskytne najviac.

Tu sa dostávame k neuralgickému bodu v zmene paradigmy. Do polovice minulého storočia sa prevažne emigrovalo – a teda aj imigrovalo – legálne. Ilegálna zložka tvorila menšinu. Dnes tvorí absolútnu väčšinu, a to, že Európa ako súčasť prvého sveta túto hru prijala a aj pri takto narastajúcej vlne sa ďalej pokúša dodržať to, čo vydáva za svoju humanitnú úlohu a povinnosť, je cesta do záhuby. Najnovšie sa už začína presadzovať vedomie, že takto to ďalej nepôjde, ale kým sa vyvodia zásadne nové zákonné normy, prejde ešte veľa času, ktorého je málo, a voda stúpa. O norme, ktorá by odstránila motiváciu ilegálne imigrovať, sa však ani neuvažuje. Návrhy bojovať proti prevádzačom totiž nepovedú k cieľu, iba zvýšia tarify za prevádzačstvo. Tak ako boj proti narkomafiám či pašerákom drog nezníži ich užívanie, ale úmerne s jeho úspešnosťou zvýši ceny drog. Napokon, výsledky prohibície v USA to flagrantne dokázali.

Jedine účinné by teda bolo podťať motiváciu. Kým sa cieľové štáty ilegálnym prisťahovalcom zaoberajú, kým zisťujú, prečo prišiel, dávajú mu nádej, že sa práve jemu možno podarí sitom prejsť, takže akokoľvek malá šanca mu stojí za riziko podstúpiť ho. Je to ako s hazardnými hrami či lotériou. Šanca vyhrať niektorú z hlavných cien je mizivá, ale človek sa o to aj tak masovo pokúša. Do lotérie, ktorá by nezahŕňala vidinu mnohotisícnásobnej výhry oproti vloženému vkladu, by nešiel nikto.

Ani tí, čo sú ochotní zhromaždiť peniaze na prevádzača, za aké by sa doma dalo pár rokov vyžiť, a sú ochotní riskovať pri tej preprave hoci aj život, by do takého rizika nešli, keby vedeli, že ilegálne prekročenie hraníc znamená bezpodmienečné vyhostenie ich narušiteľa. Nemusí to znamenať, že by sa neposkytla pomoc. Topiacich sa treba zachraňovať, vysilených a chorých ošetriť a dať sa im zotaviť, prípadne aj vytvoriť kontaktné miesta v bezpečných mimoeurópskych krajinách, kde by sa s platným pasom dalo požiadať o vízum. Podstatné je, aby každý, kto hranicu prekročí ilegálne, vedel, že na tému povolenia vstupu sa s ním nik nebude baviť a čaká ho jedine odsun. A že to platí aj pre prípady, keď sa niekomu podarí preniknúť do vnútrozemia a žiť tam načierno.

Pevnosť Európa

Až takýto drastický prístup, ktorý by znamenal zvýšenie kontroly a ktorý ľudskoprávne organizácie asi budú odmietať, by Európu vrátil na cestu k riadenej imigračnej politike. Ony predsa onálepkovali protiimigračné snahy v časoch, keď imigračné prúdy tvorili ešte iba zlomok dnešných, hanlivým označením „pevnosť Európa“. Vývoj ukázal, že k „pevnosti Európa“ sa treba vrátiť, lebo ak nie, čoraz viac krajín schengenského priestoru si pod imigračným tlakom začne svoje hranice chrániť samo. Prvé signály sa v tom smere už ohlasujú. Stojí to za to? A stojí za to riskovať, že protiimigračné nálady nakoniec privedú k účasti na moci pravicovoextré­mistické strany a hnutia?

Právne podrobnosti a úskalia by museli sformulovať znalci medzinárodného práva. Museli by vyriešiť stovky detailov a zabezpečiť spoluprácu s bezpečnými mimoeurópskymi krajinami, zrejme za peniaze a na ich teritóriu. Museli by definovať prechodný stav medzi teraz platnou a novou legislatívou. Podstatné je však rozšíriť vo východiskových krajinách vedomie, že ilegálne prekročenie hraníc nedáva ani tieň nádeje na úspech a že šancou je jedine legálna cesta. Potom by pokusy o ilegálne prekračovanie hraníc klesli na minimum.

Európa, ako aj iné oblasti s populačným deficitom, imigráciu totiž potrebuje, len by ju mala mať pod kontrolou. Zvláštne, že sa proti ilegálnej imigrácii ako prvá postavila Austrália, teda kontinent tak riedko osídlený, že početne by uniesol aj veľké imigračné vlny. Napriek tomu sa ilegálnej imigrácii odhodlane bráni a zemepisné danosti jej umožnili ľahšie vytvoriť inštitucionálne zábrany. Zjavne si uvedomuje, že neriadená imigrácia nie je štatistická záležitosť, ale že premenou kultúrneho a etnického profilu krajiny vytvára ďalšie a ďalšie trecie plochy a pôdu na konflikty. Napokon, Európa má so stupňovaním treníc a konfliktov na podklade kultúrnych a etnických odlišností vlastnú, čoraz živšiu skúsenosť. Len pred ňou jej elity zatvárajú oči.

Epilóg

Max Frisch roku 1953 ohromil svet psychologickou rekonštrukciou pasivity zoči-voči zjavnému ohrozeniu pod názvom Biedermann a podpaľači – výstižnejšie by asi bolo Dobráčisko a podpaľači. Namieril reflektor na odvekú schopnosť človeka zatvárať oči pred skutočnosťou. Literárny provokatér Michel Houellebecq vo svojej napoly utopickej, napoly satirickej vízii pod názvom Soumission (2015) – v preklade zhruba Podmanenie, Podrobenie (sa) – zas načrtol jeden z možných vývinových scenárov pre superliberálnu Európu. Príbeh, ako vo Francúzsku r. 2022 zavládla šaríja, isteže prepína, stavia však na čriepkoch reálnych trendov.

Keď veľký umelec počuje trávu rásť, nemusí to byť znakom stihomamu. Môže to aj znamenať, že vidí za roh.

Pavel Branko (1921)

Narodil sa v Terste, od roku 1931 žije v Bratislave. Za protifašistický odboj bol odsúdený na doživotie, väznený na Slovensku, v posledných mesiacoch vojny v rakúskom Mauthausene. V roku 1949 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1945–1956 sa venoval prekladateľstvu a filmovej kritike. V rokoch 1957–1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo, od roku 1972 mal zákaz publikačnej činnosti. Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike a publicistike. Vydal výber z doterajšej filmovo-kritickej reflexie v troch zväzkoch pod názvom Straty a nálezy, neskôr knihu spomienok Človek proti prúdu (Marenčin PT, 2011) a publikáciu Úklady jazyka (Milanium / SFÚ, 2014).

© Autorské práva vyhradené

16 debata chyba
Viac na túto tému: #emigrácia #imigrácia #populačná explózia