Voda vie... Manuál pre cestujúceho severnou trasou

06.08.2015 17:00

V máji roku 1975 priehradný múr definitívne zhatil tok Váhu povyše Liptovských Vlách a objemom najväčšia vodná nádrž na Slovensku sa začala napĺňať. Liptovská Mara. Trvalo to rok, kým bola plná vrchovato.

Je to presne štyridsať rokov, čo sa nenávratne začala meniť tvár všetkých máp horného Liptova i výhľady z okolitých vrchov, najmä z Babiek a Poludnice, odkiaľ je dnes na priehradné jazero vidieť azda najlepšie, je to štyridsať rokov, čo sa surferi preháňajú po oblohe nad Parížovcami. Keď sa prejdete po hrádzi, po celý čas vyše kilometrovej púte vás neopustí zvláštny pocit, že aj vy ste súčasťou čohosi mocného, že aj na vás v tej chvíli mnohé záleží. A potom sa ponoríte pod hladinu a zistíte, že ukrýva dno plné života…

Možno však cestujete iba vlakom, možno je pre vás Liptovská Mara iba zábleskom na dlhšej ceste. Záblesk, ktorý trvá štyridsať rokov…

Cestujte…

Ján Púček
Ján Púček Autor: archív J. Púčeka

Cestujte vlakom z Bratislavy do Košíc severnou trasou; kdesi tesne za Ružomberkom sa vlak zahryzne do dlhej ťahavej esíčkovitej zákruty a po chvíli sa v krajine rozostrie zrkadlo, vodná hladina, ktorá násobí prstenec všadeprítomných hôr. V bezvetrí, keď nič nenarúša jej reflexnú plochu, je zdvojený pohľad na Liptov skutočne impozantný a oči sa popasú najmä vtedy, keď voda zobrazí zasnežený obraz Baranca.

Cestujte týmto smerom, a keď budete mať šťastie na dobrého sprievodcu (ako ho v lete 2014 mala škótska dramatička Sue Glover), môže sa vám stať, že do očí potešených pohľadom na rozdvojenú osobnosť Liptovskej kotliny vám vmetie kostrbatú anglickú vetu: „Under this Lake are buried thirteen Villages.“ (Pod hladinou tohto jazera je pochovaných trinásť obcí.) V tej chvíli vám pohľad trochu zmútnie, zrazu nebudete vedieť, odkiaľ sa vzala tá zlostná poznámka z inak priateľských úst. „Thirteen? Terrible!“ (Trinásť? Hrozné!) odpovedala Sue.

Keď budete cestovať opačným smerom, jazero vás nijako zvlášť neohúri – oči máte unavené a doudierané už od stanice Poprad, keď sa za oknom vlaku začali vystatovať Vysoké Tatry. O kúsok ďalej, okolo Liptovského Mikuláša, svahy zmiernejú, očné svaly ochabnú, po ostrej zákrute za mestom vás najskôr upútajú bazény čističky a hladina jazera už po toľkom vizuálnom nápore veľmi nezaváži. Navyše, v tomto smere cesty sa vám pohľad neprepadne priamo do hlbín tesne za priehradným múrom – najskôr prídu plytké odkaľovacie nádrže, štrkopieskovňa, hĺbka stúpa len veľmi pozvoľna a pohľad cestovateľa poľahky skĺzne medzi stránky rozčítanej knihy alebo pod viečka, do seba.

Cestujte teda zo západu na východ a majte otvorené oči – to je výhodná štartovacia pozícia pre objavenie území, na ktoré mapy dávno zabudli a rovnako aj pre tento text. Pri ceste sa spoľahnite na svojho sprievodcu. A keď vám odhalí tajomstvo hlbín nádrže Liptovská Mara, tajomstvo stratených trinástich obcí, majte v jeho slová dôveru.

Vytopenci

Mladý človek, narodený v Liptovskom Mikuláši na konci osemdesiatych rokov, by si mohol len ťažko sám od seba uvedomiť pôvod jazera, ktoré sa dotýka jeho rodného mesta a doslova obmýva jeho brehy, keby už v útlom veku nezačul zvláštne slovo „vytopenci“. Alebo: možno to slovo ani nebolo až také zvláštne, možno bolo iba neobvyklé, nefrekventované, preto mu v ušiach zarezonovalo (ako nesprávne uložený dielik stavebnice).

Vytopencami sme nazývali my z vojenských (dôstojníckych) bytoviek štvrť malých štvorposchodových panelákov v susednej ulici. S deťmi, ktoré tam bývali, sme sa nehrávali, akosi nás odrádzala práve tá ich prezývka. Znela špinavo. Keď však dozrel čas na otázku o pôvode tohto slova, bolo mi spolu s ním čiastočne odhalené aj to veľké tajomstvo. Teda: voda, ktorá je zhromaždená medzi Liptovským Mikulášom a Ružomberkom, a ktorej je tam viac než dosť (360 miliónov kubických metrov), tu nebola vždy. Namiesto nej sa medzi Nízkymi a Západnými Tatrami rozprestieralo široké údolie, drepeli tu dedinky, kľukatil sa tu nezregulovaný Váh, cesta i železnica kopírovali jeho tok. Priehrada Liptovská Mara (pomenovaná podľa jednej z utopených obcí) vznikla až medzi rokmi 1964 – 1975, keď sa definitívne začalo s napĺňaním jazera (stavebná uzávera v zátopovej oblasti však trvala už od roku 1951).

Počas týchto jedenástich rokov navždy zmizlo z mapy trinásť obcí, presťahovať sa muselo viac ako štyritisíc obyvateľov, na dne priehrady ležia trosky 732 rodinných domov, 94 verejných budov, 49 štátnych budov a desiatich budov Jednoty. Hrádza, ktorá v Liptovskej kotline zdŕža Váh, je dlhá 1,1 kilometra a vysoká 45 metrov. Štyri turbíny vodnej elektrárne ročne vyrobia priemerne 134,5 GWh joulov.

Pre cestujúceho vlakom sa navždy a nenávratne zmenila panoráma Liptova najmä preto, že pôvodná železničná trať viedla z Liptovskej Teplej do Liptovského Mikuláša po dnešnom jazernom dne. Železnica v súčasnosti lemuje južné brehy jazera a možno až pričasto jej zakrývajú výhľad násypy a nízke pahorky. Kde-tu sa však predsa len zablysne za oknom vlaku fragment hladiny, zátočina, breh strmo klesajúci na dno.

Zrkadlo

Krajina po zatopení značnej časti Liptovskej kotliny získala úplne nový rozmer, druhé ja, alter ego obrátené na hlavu, krajina dostala svoj zrkadlový obraz a zároveň negatív. Slovo Atlantída má v tomto kraji svojské konotácie a s významom a vysvetľovaním jeho obsahu tu od istého času prestali byť problémy. Každej z domorodých a dobre zakorenených rodín sa totiž veľké sťahovanie dotklo aspoň vzdialene. Ľudia boli nemilosrdne popresúvaní a všade tam, kde prišli, dostali nálepku „vytopencov“. A veru, nie vždy sa nasťahovali do rovnakých podmienok, aké boli nútení opustiť. V reportáž z dna budúceho jazera Nie je viac hornokončan proti dolnokončanovi, ktorá vyšla v časopise Život v roku 1971, píše reportér Eugen Gindl: „Sused odnaproti odišieu už pred rokom do Ružomberku – povedal mi jeden ujko zo Sokolčí – a tam mu prichodí po celie dni vysedávať na piatom poschodí. Sedí na verande a kuká na neznámie hory. Aj záduch ho tam chytiu, aj reuma. So šesťdesiatkou na krku veru ťažko privykneš na činžiaky.“

Málo toho zostalo nažive z pôvodného údolia Váhu; niekoľko televíznych záberov, niekoľko čiernobielych fotografií Martina Martinčeka (drevené kríže cintorína v zľahnutej, akoby učesanej tráve), drevený evanjelický kostolík z Paludze presunutý dosku po doske do štrnásť kilometrov vzdialenej obce Svätý Kríž, pár dreveníc v pribylinskom skanzene, kde stojí aj replika gotického kostola z obce Liptovská Mara (veža pôvodného kostola stojí pod vŕškom Úložisko neďaleko priehradného múru aj s načrtnutým kamenným pôdorysom a slúži ako krčma, či akýsi bufet, v letných mesiacoch sa v tomto areáli konajú podivné diskotéky La Mara Beat). A ešte žije niekoľko povestí: napríklad tá o lakomom Jurovi Vantarovi, čo sa túžil stať pltníkom, a ktorého víly na kostolnom chodníčku spájajúcom Paludzu so Sokolčami zviedli do tanca za prisľúbený mešec zlatých dukátov. Pretancovali sa s ním všetkými chrastinami a močiarmi cez Lasce až po Rovné háje, dotrhali mu košeľu a chudák Juro napokon ešte aj ten mešec stratil.

A zostal aj najväčší vývozný artikel obce Sokolče, hokejista Chicaga Blackhawks Stan Mikita, člen siene slávy NHL, hoci obec vo svete určite viac preslávili chýrni sokolčianski pltníci, ktorých plavidlá boli známe v Budapešti i v Belehrade a Matej Bel ich plte označil za najlepšie v Uhorsku. Čo však dnes už so sokolčianskym pltníctvom? Priehradou Liptovská Mara sa to nekončí, pltiam stoja v ceste ďalšie vodné elektrárne Vážskej kaskády (od Čierneho Váhu po Kráľovú pri Senci je ich presne dvadsaťdva) – Váh je po celej dĺžke rozdelený na články ako prst, elektrárne sú jeho kĺbmi.

Urýchľovač času

Voda vie svoje a umýva dôsledne; na dediny spod priehrady Liptovská Mara sa zabudlo skôr ako na iné. Z kopca nad bývalými Čemicami je dnes ostrov – v suchších mesiacoch sa k nemu dá prejsť po starej asfaltovej ceste, ktorá sa z času na čas vynorí ako tá bájna Atlantída a dovolí človeku kráčať suchou nohou medzi vodami.

O radikálnej zmene krajiny pred a po výstavbe priehrady Liptovská Mara však hádam najlepšie svedčí historická ortofotografická digitálna mapa Slovenska z roku 1950, uverejnená na internetovej stránke Technickej univerzity vo Zvolene. Možnosť preklenúť sa cez šesťdesiat rokov, ktoré ležia medzi dvomi zverejnenými mapami, je mimoriadne vzácna, jediné kliknutie ukáže pravdu videnú s (filozofickým) nadhľadom pilota lietadla. Ale aká je pravda? Čo je to, ten modrý fľak zaberajúci podstatný diel horného Liptova (27 km2)? Je to jazva? Alebo náplasť? Tých právd je zrejme viac a jedna z nich je taká, že od čias vybudovania priehrady Liptovská Mara sa už v Liptove nezopakovali katastrofálne záplavy, ktoré tu vyčíňali pravidelne každú jar – najhoršie z nich v roku 1813 znamenali, že hladina Váhu kulminovala v Ružomberku šesť metrov nad bežným stavom vodného toku. Povodňová vlna vtedy zmietla z povrchu celú obec Radkov, z ktorej zostali stáť iba dve hrušky. Posledná povodeň na tomto území pretrhla v júni 1973 práve sypanú hrádzu.

Nebyť výstavby vodného diela Liptovská Mara, zrejme nikdy by sa nenašla dostatočná zámienka ani na dôkladný archeologický výskum na kopci Úložisko v lokalite Havránok, osídlenej už od laténskych čias (objavené tu boli keltské fortifikačné i obytné objekty osady Kotínov s druidskou svätyňou). Keď však už lesklá keltská minca vypadla pri výkopových prácach z lyžice bagra, nedalo sa z toho vyvliecť. Pod odborným dohľadom doktora Karola Pietu z Archeologického ústavu SAV tu boli rozkryté vrstvy siahajúce od mladšej železnej doby až do slovanských čias, jeho tím tu vykopal hlinené nádoby, hrnčiarsku pec, šperky, hroty šípov i zvyšky zápalných obetí. Básnik Ivan Laučík, ktorý Liptovu venoval celý svoj život a Havránku pripísal svoju poslednú básnickú zbierku, píše: „Vykopeš tu seba, medzi samozrejmosťami.“

Aj mne Mara občas vyjaví nejaké svoje tajomstvo. Občas sa mi z jej vôd podarí vyloviť vyhladenú skalku terakotovej farby, fragment ktoréhosi zo 732 domov. Voda urýchľuje, voda zaobľuje ostré hrany, nikam sa neponáhľa, a predsa je rýchlejšia ako čas.

Iba mŕtvi prežili

Starček z reportáže Eugena Gindla sa v súvislosti so zaplavením trinástich obcí bál iba jediného: „Keď už bude tá voda stúpať, milión myší sa pohne hore na Mikuláš. Už dnes by mali z ONV nakomanduvať, že by sa mačence netopili. Viete vy, čo taká sila myší napustoší…?“ A po chvíli, pri pohľade z hrádze, dodal: „Pozrite, pán môj, prechádzajú tadeto každý deň a ani jeden sa tu hore nepristaví, nepopozerá. A na môj dušu, mali by sa, veď iba odtiaľto vidieť tú našu dedinu takú, ako bola.“

Jediní, kto toto sťahovanie prežil bez nutnosti zmeny svojho pôsobiska, sú nebožtíci z obce Sokolče. Obecný cintorín, ktorý stál na vŕšku nad obcou, bol už mimo záplavovej oblasti, a tak sa zachránil pred osudom zvyšku Atlantídy. Iba mŕtvi tu prežili.

Nad Liptovskou Marou sa dá uvažovať rôzne – dá sa cúvať do minulosti a pripomenúť aspoň názvy zmiznutých obcí (Vŕbie, Sokolče, Paludza, Dechtáre, Čemice, Bobrovník, Ráztoky, Parížovce, Liptovská Mara, Liptovská Sielnica, Sestrč, Nežitovce a Nižný Zádieľ); sú to však jazvy dnes už dávno zahojené, ba pomaly prestávajú už aj svrbieť. Darmo, hospodársky význam vodnej elektrárne je nepopierateľný a ten hojenie počas štyridsiatich rokov existencie priehrady istotne urýchlil.

Napriek tomu však do vôd Liptovskej Mary vstupujem vždy s myšlienkou na zmiznutú Atlantídu, s akýmsi zvláštnym rešpektom a chvením, plávajúc ponad bývalé údolie Váhu neviem sa zbaviť pocitu, že lietam.

Liptovská Mara a jej vody môžu slúžiť na mnohé úvahy. V zmiznutom údolí Váhu voda nezakonzervovala iba priestor, ale aj čas – tí, čo si obce pamätajú, majú ich v mysli naposledy z roku 1975 a neskôr už nie. My, ktorí si údolie bez vody nepamätáme vôbec, môžeme si na tomto probléme cibriť predstavivosť a na príklade zmiznutého sveta uvažovať aj v akýchsi metafyzických intenciách. Napríklad, že Liptovská Mara je najmä zrkadlo nastavené Liptovu a ako so zrkadlom s ňou treba aj narábať. Teda – ide najmä o tú otázku, ktorú zrkadlu položíme a o to, že vlastne ani nečakáme na odpoveď, ale snažíme sa ju nájsť sami. V konečnom dôsledku, takéto zrkadlo môže pomôcť k akémusi rozvinutiu identity i vedomia. Nesmie sa však pripustiť jeho rozdvojenie, nesmie dôjsť k tomu, že obraz, ktorý hladina zrkadlí, sa osamostatní, prestane iba kopírovať svoj originál, ale začne žiť svoj vlastný život.

Viacerí Liptáci pochopili zrkadlo hladiny Liptovskej Mary, viacerí sa ho snažili využiť po svojom. Napríklad výtvarníci, ktorí zasvätili svoj život Liptovu; Michala Kerna dohnala priehrada k úvahám nad možnou ekologickou katastrofou, Ivana Kormana k nízkemu preletu nad hladinou a sebaskúmaniu na pozadí krajiny, Ján Kudlička z marských vôd loví prúdmi vybielené drievka a objavuje v nich kresťanské symboly ukrižovaného i piety.

Možno práve kvôli možnosti nahliadnuť do zrkadla začal v posledných rokoch súkromný podnikateľ s vyhliadkovými letmi ponad hladinu Liptovskej Mary, a možno práve preto sa mu v tom príslušné úrady snažili zabrániť. Čo je skryté pod hladinou, vieme v Liptovskom Mikuláši všetci, čo však hovorí hladina? O čom mlčí náš odraz?

…cestujte!

My, ktorí si Liptov bez Liptovskej Mary nepamätáme, môžeme iba dúfať, že za svojho života ešte uvidíme obnažené údolie, že zodpovedné inštitúcie v dohľadnom čase rozhodnú o revízii priehradného múru a o vyčistení jazerného dna tak, ako to pred niekoľkými rokmi urobili na Oravskej priehrade. Dúfame, že aspoň raz za život (tak ako chodí kométa alebo úplné zatmenie slnka) sa nám podarí zazrieť Atlantídu, zaplavený svet skrytý ľudským očiam, že sa nám podarí zazrieť zvyšky trinástich stratených dedín scvrknutých na znaky a symboly svojich niekdajších obrysov.

Čo však s vami, cestujúci vlakmi, obyvatelia lôžkových vozňov, turisti, bádatelia, ktorí tadeto iba prechádzate, privlastňujete si rýchlosť vlaku a hľadíte na krajinu bez nároku na myšlienky a úvahy, ktoré patria výhradne domorodcom?

Cestujte z Bratislavy na východ severnou trasou – medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom uvidíte rozľahlé jazero. Pomyslite naň ako na bájnu Atlantídu, ktorá sa možno ešte niekedy objaví; skúste si predstaviť údolie bez tých miliónov kubíkov vážskej vody, len ako prostú dolinu rozbiehajúcu sa od vážskych vrbín, posiatu drobnými osadami a obcami, predstavte si, že na dne jazera bežia normálne ľudské životy, že namiesto rýb lieta a na strechy domov sadá najrôznejšie vtáctvo. Skúste si to predstaviť, a ak to nebudete vedieť, spýtajte sa vody. Voda vie.

Ján Púček (1987)

Redaktor kultúrnej revue Fragment. Pôsobí ako doktorand v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Vydal dve knihy poviedok; Kameň v kameni (2012) a Okná do polí (2013). Spolupodieľal sa na vzniku niekoľkých literárno-dokumentárnych kníh (Dušan Dušek, Ivan Korman, Osamelí bežci a i.).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ján Púček #Liptovská Mara
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk