Defekty vnútri modelu trhovej ekonomiky

Kniha Thomasa Pikettyho Kapitál v 21. storočí sa v čase vydania v anglickom jazyku stala bestsellerom. Preložili ju do viac ako dvadsiatich jazykov a nedávno vyšla aj v slovenčine. Predpovede francúzskeho ekonóma by si mali preštudovať všetci, čo chcú ovplyvňovať verejný život.

13.08.2015 17:00
Thomas Piketty Foto:
Thomas Piketty nadviazal na Marxov Kapitál a vrátil ho do hry.
debata (7)

Ku koncu roku 2014 sa z vydaní Pikettyho 700-stranovej práce Kapitál v 21. storočí predalo vo svete 1,5 milióna kusov. Pre knihu z oblasti ekonómie je to nezvyčajné množstvo. Všetky popredné svetové médiá ako Business Week, The Financial Times, The New York Times na jej vydanie reagovali sériami recenzií. Písali ich nositelia Nobelových cien, poradenská firma McKinsey ju vyhlásila za knihu roka o podnikaní. No Pikettyho prácu, prirodzene, nielen chválili, ale aj kritizovali. Medzi kritikov patria bývalý šéf Bank of England Mervyn King, bývalý minister financií USA Larry Summers, a Bill Gates Pikettymu rovno zatelefonoval, aby autorovi osobne povedal, v čom nesúhlasí s jeho interpretáciou ekonomiky.

Nová agenda

Kapitál v 21. storočí vyšiel v roku 2013 vo francúzštine a len málokto si to všimol. V apríli 2014 knihu preložili do angličtiny. Stala sa lídrom predaja v kamenných a internetových obchodoch. Thomas Piketty s prezentáciami precestoval takmer všetky americké univerzity. Kniha je v prvom rade svojráznym novým oživením diela Karla Marxa Kapitál, ktorého myšlienky sa kedysi snažili uplatniť v praxi krajiny svetového socialistického systému. V druhom rade autor opäť prehodnocuje model súčasného sveta, ktorého súčasťou je, samozrejme, aj Slovensko.

A do tretice, Kapitál v 21. storočí formuluje novú agendu. Slovo agenda pochádza z latinčiny a znamená doslova súhrn toho, čo treba urobiť, vybaviť, zariadiť. Piketty prevracia z nôh na hlavu – a naopak – všetky súčasné predstavy o vzájomných vzťahoch štátu a trhu. V iných súvislostiach ukazuje hlavné spoločensko-politické koncepcie aj verejné výzvy, ktoré vyvolali, a pokúša sa ich riešiť.

Hlavný záver Thomasa Pikettyho spočíva v tom, že príjem z kapitálu (renta) v podmienkach politicky neobmedzeného trhu vždy prevyšuje rast ekonomiky. Ak to povieme ináč, znamená to, že hranica ekonomického rastu v modernom modeli trhu nie je určená obmedzenosťou zdrojov alebo výrobných síl, ale koncentráciou kapitálu.

Dnes sa svet vracia k systému dedičnej moci čias viktoriánskej epochy 19. storočia, ak ju posudzujeme z ekonomického hľadiska. Základom koncentrácie kapitálu je princíp rodinných väzieb, ktorý premenil demokratický politický systém na mechanizmus hierarchického výberu elity. Záver Thomasa Pikettyho nebol novinkou alebo objavom. Presne k tomu istému dospel aj Karl Marx. No svoj výskum, na rozdiel od Marxa, postavil Piketty na štatistických údajoch a uznávaných analytických postupoch. Počtami si môže každý overiť autorove závery. Čísla sa spochybňujú len ťažko.

Nerovnováhy

Thomas Piketty dokazuje, že súčasné politické a ekonomické nerovnováhy nie sú vyvolané rizikami jednotlivých krajín alebo určitými postrannými silami, napríklad terorizmom, ale sú priamym výsledkom súčasného systému. Defekt je od začiatku vnútri mechanizmu a modelu trhovej ekonomiky. Autor Kapitálu v 21. storočí nás akoby vracia na začiatok 20. storočia, navrhuje premýšľať nad históriou z hľadiska globálnych katastrof, svetových vojen a revolúcií, ktorých bolo viac ako dosť. Vracia nás k poučeniam, ktoré sme nerešpektovali.

Základom výskumu je problém koncentrácie bohatstva (kapitálu), ktorého mechanizmus je založený na prevládaní renty nad podnikaním, čo protirečí základným princípom demokracie. Jedným z týchto vybojovaných princípov je to, že hmotný úspech musí byť zákonite výsledkom konkrétneho úsilia, a nie náhody závislej od toho, kto sa kde a komu narodil.

Vedcovi sa podarilo priniesť závery, ktoré očakávalo široké publikum. Tento ekonóm tvrdí, že pravda je na strane ľavice. Boháči musia byť vďační za svoje bohatstvá nielen tým, od ktorých ich zdedili, ale aj politikom a poslancom, vytvárajúcim v zákonoch priestor pre daňové triky. Kniha Pikettyho je populárna aj pre autorovu vedeckú poctivosť. Obsahuje skutočne silnú argumentáciu v prospech principiálneho prerozdeľovania bohatstva.

Kedysi sa pozornosť väčšiny vedcov koncentrovala na nerovnosti príjmov. Príjmy strednej vrstvy alebo nižšej strednej vrstvy zostali neveľké a stále klesajú. Znamená to, že problémy vznikajú na trhu práce, lebo zamestnávatelia niektorých ľudí jednoducho nepotrebujú. Aj tu by sme mali odpovedať na dve otázky: Ako zvýšiť produktivitu práce zamestnancov, ktorí majú nízke príjmy? Ako zvýšiť kvalitu vzdelania?

Je zvykom tvrdiť, že pracovníci s nízkymi mzdami sú si čiastočne na vine aj sami. Čo na to Piketty?

Zhromažďovanie kapitálu

Model Thomasa Pikettyho tvrdí toto. Rýchlosť akumulácie bohatstva prevyšuje tempo rastu ekonomiky. Mení to všeobecné predstavy. Človek nemôže zbohatnúť nie preto, že má nízku mzdu, ale preto, že nie je majiteľom kapitálu, teda nie je kapitalistom. Nerovnosť vôbec nie je podmienená nízkou mzdou, ale neexistenciou značného objemu primárneho kapitálu.

Autor má blízko ku koncepcii prerozdelenia bohatstva, ktorá predpokladá presmerovať časť kapitálu menej majetným obyvateľom. Ak súhlasíte s danou koncepciou, ľahšie pochopíte argumenty autora. Ak s ňou nesúhlasíte, nebudete brať jeho argumenty do úvahy. To je vlastne ďalšia príčina popularity knihy.

Obálka knihy Kapitál v 21. storočí.
kapitál Obálka knihy Kapitál v 21. storočí.

Ekonómovia, zaoberajúci sa vedou, sú dnes váženými ľuďmi, tak ako kedysi boli konštruktéri rakiet a atómoví fyzici. Vlády sa zaujímajú o ich názory, akoby boli predstaviteľmi presných vied, ktorí vytvorili atómový reaktor. Odborníci na makroekonómiu radia centrálnym bankám, akú peňažnú politiku robiť, a odborníci na správanie ľudí im odporúčajú, akú majú robiť hospodársku politiku. Výsledok poznáme. Francúzsky vedec Thomas Piketty sa riadi jednoduchým princípom. Definoval ho americký ekonóm, už spomínaný Larry Summers, ktorý povedal, že „čím ďalej od nás je horizont prognózovania, tým hlbšie do minulosti sa treba pozrieť“.

Základná východisková myšlienka Pikettyho by mohla byť do určitej miery mylná. Kapitál sa nesnaží pracovnú silu vytlačiť, ale usiluje sa ju doplniť. Zhromažďovanie bohatstva bude viesť k zníženiu miery zisku (téza Karla Marxa). Napriek názoru Pikettyho sa v budúcnosti môže ukázať, že bude oveľa ľahšie nazhromaždiť veľký majetok. Môže sa stať, že bohatí príbuzní nebudú nechávať svoje peniaze pre pravnukov, ale budú ich utrácať na to, aby „zmenili svet“. Predpovede francúzskeho ekonóma by si mali preštudovať všetci, ktorí chcú ovplyvňovať verejný život. Je to preto, aby sa nedočkali revolučných zmien, keď tečie krv.

Ilúzie trhu

Dnes sa sociálna štruktúra spoločnosti znovu vracia do viktoriánskej epochy spolu s proporciami rozdelenia bohatstva. Myšlienka neviditeľnej ruky trhu, ktorá sama osebe reguluje nerovnosť a upravuje harmóniu rozvoja spoločnosti, sa roztápa v Pikettyho štatistických analýzach. Trhová rovnováha je podľa neho ilúzia, ktorá sa vytvorila v špecifickom a krátkom historickom období a bola prekonaná samotným ekonomickým systémom.

Nerovnováhy sa vytvorili aj vo svete peňazí. Pôžička v podmienkach, keď príjmy z kapitálu (úroky) prevyšujú rast ekonomiky, nevedie k rastu podnikateľskej aktivity, ale k rastu motivácie tých, ktorým sa úroky vyplácajú. Raz vytvorený kapitál sa rozmnožuje rýchlejšie, ako rastie ekonomika. Minulosť doslova začína požierať budúcnosť. Dnes je objem svetového kapitálového trhu desaťnásobne väčší ako spoločná hodnota tovarov a služieb vo svete. Znamená to, že svet prejedol svoje príjmy na desať rokov dopredu.

Dlhy a bohatstvo

Výsledkom prejedania budúcnosti je zväčšovanie majetkovej nerovnosti medzi ľuďmi. Vedie to k tomu, že ľudia ani nemajú na to, aby cestovali za prácou. Pozor, dámy a páni, hoci to francúzsky ekonóm priamo nepíše, záver je poruke: treba sa dobre vydať alebo oženiť. Ak sa tak nestane, váš život vykazuje vysoké riziko chudoby.

Koncentrácia bohatstva v rukách obmedzeného okruhu osôb vytvára okrem sociálneho ďalšie globálne riziko. Dnes v rozvinutých krajinách Európy štátny dlh dosahuje 90 percent spoločnej hodnoty tovarov a služieb v ekonomike, tak ako v roku 1945. V USA túto hodnotu dlh výrazne presahuje. Pritom 95 percent národného bohatstva patrí súkromnému kapitálu a extrémne sa prechyľuje smerom k jednému percentu obyvateľstva.

Podobná skladba vlastníctva a dlhu – keď bohatstvo je v rukách súkromníkov, a dlh patrí štátu – vytvára veľmi veľké politické riziká. Skôr alebo neskôr sa objavuje motív spochybnenia dlhov alebo vzdania sa dlhov spolu so štátom. Z ekonomického hľadiska poznáme z doterajších dejín len dva spôsoby odpisu dlhov: vojna, alebo revolúcia.

Globalizácia a ekonomika založená na daňových rajoch dočasne umožnili vyhnúť sa vojenskému scenáru cez skrytý mechanizmus vývozu biedy na perifériu svetového hospodárstva. Ak sa budeme vyjadrovať presnejšie, udialo sa to vďaka zníženiu ceny nákladov premiestnením výroby do Ázie, najmä do Číny.

Export chudoby oddialil nevyhnutnosť riešenia problému, ktorý je vstavaný v systéme. Ak sa akýkoľvek problém odďaľuje, zhoršuje sa. Svet sa vrátil do stavu, v ktorom bol na začiatku 20. storočia. Buď zopakuje ten istý vývoj, alebo nájde spôsob, ako problém vyriešiť vnútri systému.

Východisko – globálna daň

Pikettyho zásluha je v tom, že problém nevidí len na národnej úrovni, ale posúva ho do globálnej roviny. Budúcnosť bude vyzerať tak ako minulosť, pokiaľ sa neprijmú politické opatrenia, ktoré budú vplývať na vnútorné systémové zlyhania kapitalizmu. Ak sa nič nezmení, v roku 2050 jedno promile obyvateľov Zeme bude vlastniť 60 percent globálneho bohatstva. Podiel dedeného bohatstva dosiahne 90 percent – rovnako ako to bolo začiatkom 20. storočia.

Ako sú schopné súčasné politické systémy a sociálne inštitúcie adekvátne reagovať na vznikajúce problémy? Takmer nijako. Reči sa vedú a chlieb sa je. Keď je bohatstvo koncentrované, spoločnosť nie je schopná uvedomiť si nielen jeho existenciu, ale ani veľkosť. Ľudia ho „nevidia“ a chcú ho získať vzburou. Prichádza stará známa. Revolúcia!

A tak Thomas Piketty dospel k záveru, že existujú tri riešenia existujúcej situácie. Prvým je zavedenie globálnej dane na bohatstvo. Druhým je inflácia, čo je znehodnocovanie peňazí. Tretím – šetrenie. Ináč môže nastať kolaps spojený s politickými katastrofami a rozpadom ekonomického systému. Prvý a druhý scenár sa už používajú. Je to uvoľňovanie menovej politiky, alebo, ľudovo povedané, tlačenie nových peňazí. Tretí sa použil v Írsku a používa sa na Ukrajine a v Grécku… No v dôsledku dlhov vyspelých krajín sú druhý a tretí scenár kontraproduktívne. Autor Kapitálu v 21. storočí prichádza k záveru, že jediným východiskom zo situácie je zavedenie globálnej dane na bohatstvo, ktorá by však nemala byť veľká: 2 – 3 percentá. Jej zavedenie si žiada medzinárodnú spoluprácu, najmä v oblasti zjednotenia právnych a daňových systémov. V takom prípade bohatstvo ľudia nielen „uvidia“, ale budú sa na ňom priamo podieľať.

Na čo autor zabudol

Práca a kapitál. To je pre autora knihy základný kľúč k pochopeniu reálnej ekonomiky. Z tohto hľadiska je práca (ne)dokonalá. Piketty „zabudol“ na vytvorenie a využívanie poznatkov moderného sveta v podobe know-how. Práve to je jedným z dôležitých faktorov vytvorenia materiálnych statkov.

Koniec koncov, nie pre prácu a kapitál, ale len pre svoje know-how firmy ako Apple, Google a Facebook stoja mnoho miliárd amerických dolárov. Zakladateľom postačilo investovať pre ich štart len nepatrný zlomok súčasnej ceny týchto firiem na trhu. Určite sa však po čase nájde ekonóm, ktorý túto medzeru v Pikettyho práci vyplní.

Vladimír Bačišin (1963)

Je absolventom Fakulty žurnalistiky Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomosova (1986), doktorandského štúdia na Prognostickom ústave SAV a Ekonomickej univerzity (PhD) v odbore prognostika (2010). Pôsobí na Fakulte ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej školy. Prednáša o.i. na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova.

Kapitál Karola Marxa

Karol Marx napísal dielo Kapitál s podtitulom Ku kritike politickej ekonómie kapitalizmu koncom 19. storočia. Osobne skorigoval prvý diel. Ďalšie dva diely pripravil do tlače na základe autorových poznámok Fridrich Engels.

Karol Marx skúmal hodnotu z hľadiska práce: aká je samotná práca a akú hodnotu vytvára. Hodnota je podľa Karola Marxa kryštalizovaný pracovný čas. Skúmal vzťah tovaru a výmeny peňazí, čím vytvoril prvú komplexnú teóriu financií. Premena peňazí na kapitál sa podľa Karola Marxa uskutočňuje pomocou najatých zamestnancov. Jedno z protirečení starších ekonomických škôl, ktoré viedlo k ich úhynu, bola nemožnosť zosúladiť rovnakú výmenu práce premenenej na vec za prácu (mzdu) vychádzajúcu z určenia hodnoty cez prácu. V starších teóriách tovarovej výmeny zmenil kategóriu práca na kategóriu pracovná sila. Marx našiel riešenie protirečenia. Rozdelil kapitál na pevný (stály) a premenlivý. Karol Marx dokázal opísať proces vytvárania pridanej nadhodnoty a vysvetlil ho, čo neboli schopní jeho predchodcovia. Toto rozdelenie je kľúčom pre riešenie mnohých ekonomických problémov.

Americký ekonóm ruského pôvodu Wassily Leontief (1905–1999), nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (1973), o Kapitále Karola Marxa v jednej zo svojich prác napísal, že Marx bol veľkým znalcom podstaty kapitalistického systému. Skôr ako sa niekto pokúsi akokoľvek vysvetliť ekonomický vývoj a zistiť, čo sú v skutočnosti zisk, mzda a kapitalistický podnik, môže dostať oveľa realistickejšie a kvalitnejšie informácie z prvotného zdroja informácií, ako sú tie, ktoré sa nachádzajú v desiatich dôsledných správach Amerického úradu pre sčítanie ľudu či tucte učebníc súčasnej ekonómie.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #Thomas Piketty #Kapitál v 21. storočí #Vladimír Bačišin