Foto: Wordepress.com
Karl Kraus bol satirickým hlasom Viedne Jahrhundertwende – epochy trvajúcej od konca storočia, poznamenaného slávou starej monarchie po anšlus, ktorého sa, našťastie, nedožil. Hoci bol počas svojho života slávny, dnes jeho meno ako synonymum ostrých aforizmov spomínajú ľudia, ktorí z jeho textov neprečítali viac ako pár odsekov.
Obyčajne sú to vety „lenivých novinárov“, ktorých tak často pranieroval vo svojich pamfletoch. Rakúsky satirik napriek ukotvenosti vo svojom čase a priestore prehovára k súčasnému čitateľovi veľmi jasne. Úlohu pretlmočiť jeho slová do dnešnej doby na seba zobral americký spisovateľ Jonathan Franzen a v knihe Projekt Kraus ponúka oveľa viac ako len preklad jeho esejí.
Kraus, ôsme z deviatich detí vplyvného českého výrobcu papiera, žil od svojich troch rokov vo Viedni. V hlavnom meste monarchie veľmi rýchlo zanechal štúdium práva a naplno sa začal venovať kultúrnej žurnalistike. V apríli 1899 vyšlo prvé číslo jeho „takmer“ týždenníka Fakľa. Mohol si ako jeden z mála novinárov dovoliť absolútnu slobodu a nezávislosť. Keďže bol bohatý, jeho noviny neboli odkázané na prostriedky mecenášov či inzerentov.
Karl Kraus redigoval celý časopis viac ako desať rokov úplne sám a jeho texty – hoci brilantne sformulované, zábavné a rozhorčené v každom ohľade, sú pre dnešného čitateľa nesmierne náročné. Nielen preto, že Kraus v nich reaguje na udalosti, osobnosti a škandály, ktoré dávno zapadli prachom, ale najmä preto, že používa obrazy a náznaky, ktoré si mohol naplno vychutnať a pochopiť len Viedenčan v roku 1918.
Kraus videl úpadok jazyka a kultúry na každom rohu a prostredníctvom politických a kultúrnych reportáží ho karikoval a odsudzoval. Zameriaval sa najmä na žurnalistiku – na rôzne prepojenia medzi novinármi a politikmi a na pokrytectvo vo všeobecnosti.
Od roku 1906 začal aj formálne experimentovať a vo Fakli sa čoraz častejšie začali objavovať aforizmy, vymyslené dialógy, slovné koláže, ako aj úryvky z jeho monumentálnej divadelnej hry Posledná chvíľa ľudstva, v ktorej reagoval na prvú svetovú vojnu.
Zaradil sa tak medzi modernistických inovátorov ako Alfred Döblin, Bertold Brecht, Oskar Kokoschka či Fritz Lang. (Práve na motívy tejto hry vznikla koprodučná inscenácia Roberta Wilsona pod názvom 1914, ktorá zarezonovala v stredoeurópskych národných divadlách Prahy, Bratislavy a Budapešti.)
Novinárska monodráma
Fakľa však zďaleka nebola monotematická. Kraus v nej uverejňoval básne aj eseje o poézii a písal krátke ostré analýzy či glosy týkajúce sa od divadelných predstavení, cez štrajky v továrňach až po politické škandály takmer všetkého. Väčšinou ich však spájal ústredný motív, ktorým bola predstavivosť a originalita v čase technologického pokroku.
Obavy o osud kritického myslenia v modernej spoločnosti možno nájsť tak v jeho textoch o používaní čiarky, ako aj v analýzach súdnych sporov. Dnešnému čitateľovi by sa mohlo zdať, že Kraus, žijúci v zlatom veku rakúskej kultúry, v hlavnom meste impéria, kde sa v kaviarňach a na uliciach mohli stretnúť Freud s Robertom Musilom či Gustav Mahler s Arthurom Schnitzlerom, zbytočne dramatizoval.
Satirik však Viedeň svojej doby nekompromisne označoval za „hlavné mesto gýča“ a o materinskom jazyku hovoril, že „žiadnym iným jazykom sa nepíše a nehovorí tak zúfalo zle ako nemčinou a v žiadnom regióne nie je jej používanie horšie ako v Rakúsku“. Novinárov odsudzoval za to, že približujú písaný jazyk hovorenému, umelcov, že umelecké predmety zamieňajú s úžitkovými. Karl Kraus mal v mnohých ohľadoch pravdu.
Kritizoval autorov v tej dobe populárnych fejtónov a žáner ako samotný za zjednodušovanie, v ktorom videl cestu do pekla. Prvú svetovú vojnu vnímal ako dôsledok zlej rétoriky, „lenivej žurnalistiky“, ktorá otupila masy.
V mnohom sa však mýlil, ako napríklad v Dreyfusovej afére, za čo sa nikdy neospravedlnil. Nepatrilo to k jeho štýlu, radšej sa s nepriateľmi súdil a bol schopný ich tak finančne zruinovať. Zosmiešňoval ženské hnutia a ženám venoval viacero nepekných aforizmov („Emancipovaná žena je ryba, ktorá si vydobyla cestu z vody na súš.“), hoci práve žena ho mohla oslobodiť od paradoxu jeho vlastnej povahy, od predstavy, že svet pozostáva iba z jazyka.
Vo Fakli analyzoval klišé používané v umení, politike a predovšetkým v žurnalistike, zameriaval sa na zavádzajúce správy a komentáre z novín a časopisov, kritizoval ich štýl a nepresnosti. Už v tom čase to viedlo k otázke, či satirický pohľad na spoločnosť o nej samotnej niečo vypovedal, keďže akékoľvek spoločenstvo, ktoré uznáva slobodu prejavu, je odsúdené na prázdne bľabotanie a jeho výroky sa donekonečna môžu používať proti nemu. Vo svojej funkcii tak svoju dobu predbehol, keďže satirické útoky zvnútra charakterizujú akúkoľvek modernú liberálnu demokraciu.
Heineovia 21. storočia
Čo by teda Kraus, tak úzko zviazaný s nemeckou kultúrou a rakúskou spoločnosťou, mohol povedať dnešnému čitateľovi? Americký prozaik Jonathan Franzen pod názvom Projekt Kraus vydal preklad piatich Krausových esejí do angličtiny a v poznámkach pod čiarou sa snažil slová viedenského satirika aktualizovať a moralistické čierno-biele súdy nejako zmierniť a poľudštiť, pretože Krausov cynizmus je miestami frustrujúci.
Franzena ako absolventa germanistiky zaujal paradox textov, ktoré sú v jednej rovine pre dnešného čitateľa absolútne nezrozumiteľné, pričom v druhej sú nesmierne aktuálne a vystihujú stav dnešnej doby absolútne presne. Pri preklade, ktorý anglofónna kritika neprijala s veľkým nadšením, mu pomáhali prozaik Daniel Kehlmann a germanista Paul Reitter, ktorý Krausovmu životu a textom venoval knihu s názvom Antinovinár.
Nosnými esejami – Krausovými najlepšími – sú kritika Heinricha Heineho, nemeckého prozaika, dramatika, básnika a fejtonistu. Karl Kraus strávil veľa času čítaním textov, ktoré nenávidel, aby ich mohol nenávidieť dôkladne. Heinricha Heineho považoval za preceňovaného, plytkého autora bez názoru, ktorému je úplne jedno, v akých novinách a kontexte sa objavujú jeho články.
A fejtón vnímal (a nebol sám) ako žáner, ktorý otupuje zmysly čitateľov novín – podsúva im interpretácie správ, názory, ktoré oni prijímajú a časom prestanú premýšľať nad ich hodnotou a pravdivosťou. Z fejtonistu sa stáva autorita a zostáva len osamotený Kraus, ktorý ukazuje, na akých vratkých nohách stojí sláva takéhoto literáta a žurnalistu. Koľko Heinrichov máme okolo seba dnes? Internet a sociálne siete sú preplnené takýmito autoritami vyjadrujúcimi sa k všetkému a všetkým v súlade s najnovšími trendmi.
Druhou esejou je, naopak, chválospev na Johanna Nestroya, významného dramatika zlatej éry viedenského divadla prvej polovice devätnásteho storočia. Hoci zostal, najmä pre typicky germánske pohŕdanie žánrom komédie, okolitému svetu takmer neznámy, Kraus ho obdivoval za spôsob, akým vedel napísať dialógy a originálne prerozprávať aj známe príbehy.
Pokrok oslavuje Pyrrhovo víťazstvo nad prírodou
V eseji o Nestroyovi Kraus chváli podceňovaného autora a podobne ako v prvom texte aj tu sa zdanlivo prekonaná literárna bitka mení na kritiku kultúry ako takej. U Karla Krausa ide o autorské gesto, metódu – od malého neduhu, ktorým je fakt, že Nestroy je nedocenený, nepochopený a v podstate zabudnutý, prechádza k problémom dehumanizácie spoločnosti technológiou a falošným sľubom pokroku.
Práve v technologickom pokroku, o ktorom Kraus hovoril v súvislosti s úpadkom ľudského intelektu a predstavivosti, vidí Franzen súvislosti s dnešnou dobou, keď sa ľudia nechali dobrovoľne zotročiť technológiami, akými sú internet, médiá a sociálne siete. Zdravý rozum ustúpil marketingu a reklame; akákoľvek stabilita sa stala zastaranou a seba a svoje deti máme pripraviť na život v neustálej úzkosti zo zmien, do ktorých sa v nasledujúce ráno máme prebudiť.
Kraus sa proti takejto intelektuálnej lenivosti bránil komplikovanosťou svojho myslenia, invenčnosťou novinárskeho jazyka. Elias Canetti sa však domnieval, že v tom bol sám príliš autoritársky, aby ostatným umožnil myslieť slobodne a kriticky – ako každý moralizátor čitateľom svoj postoj podsúval, a nevdojak, hoci originálne a vtipne, vnucoval.
Samotný Kraus videl svet čiernobielo a svet tak vnímal jeho. Ľudia ho buď obdivovali, alebo neznášali. Do skupiny tých prvých patrí aj Elias Canetti, ktorý druhý diel svojej autobiografie nazval Fakľa v uchu, čím vzdal hold nielen Krausovmu týždenníku, ale atmosfére rodiaceho sa storočia, ktoré bolo pre optimistickejšie naladených a menej rozhorčených prísľubom slobodnejšieho myslenia a autentickej krásy, nielen ornamentu. Ale Canetti sám dobre vedel, aké ťažké bolo prelomiť Krausovo čaro a pozrieť sa na jeho osobnosť z odstupu.
Karl Kraus si uvedomoval paradox modernizmu – potrebu niekam patriť a zároveň byť originálny, dostatočne sa odlišovať. Ale pravdepodobne si túto vlastnú, vnútornú nekoherentnosť nepripúšťal. Jeho aforizmy sú ostré, prenikavé a bolestivé, ale sú nedospelé, podčiarknuté tónom samozvaného vyvolenca, jasnovidca, ktorý vidí cez všetko a všetkých, len nie do vlastného vnútra.
Kraus zúrivo odsudzoval Schnitzlera, ktorý sa svet snažil vnímať cez svoje zlyhania a Klimtove intímne plátna označoval za sentimentálne a gýčové. Pravdepodobne si nikdy neuvedomil, že jeho súčasníci mohli niečo získať tým, že sa tak veľmi nechránili pred vplyvom sveta a zlej nemčiny. Cestou k sebe samému mu mohla byť Sidónia Nádherná – láska jeho života, ktorú mohol slobodne milovať a obdivovať. Ich vzťah stroskotal, pravdepodobne preto, že Kraus na Sidóniu vyvíjal nátlak a ona sa nenechala spútať. Táto česká šľachtičná bola nezávislá a slobodná, nepotrebovala jeho peniaze, ale človeka, ktorý by vnímal svet ukrytý za popísaným papierom.
A Kraus bol väzňom jazyka. Sidónii venoval lyrické verše, ale nedokázal jej energiu pretaviť do svojej práce, Krausove básne nie sú dobré práve preto, že jeho próze protirečia namiesto toho, aby ju dopĺňali.
Satira ako životný štýl
Nielen Jonathan Franzen bol na záver svojho projektu venovaného Krausovi šťastný, že s viedenským satirikom už nemusí tráviť celé dni. Akokoľvek sú jeho texty obohacujúce a brilantne napísané, predsa len je jeho moralizátorský postoj unavujúci. Frustrujúce je to najmä, keď si človek uvedomí, že nie je možné stráviť život čítaním textov, ktoré neznáša, aby potom mohol vtipne písať o tom, ako veľmi ich nenávidí.
Karl Kraus bol posadnutý sám sebou a filozofiou jazyka skôr, ako existovala. Preto ho nástup Adolfa Hitlera natoľko vyviedol z miery. Nacistický jazyk neposkytoval priestor pre satirika, ktorý bol zvyknutý vynášať na svetlo pravdy ukryté za floskulami a uchu lahodiacimi klišé. Jednoducho preto, že v ňom žiadny obraz neexistoval, že priamo a bez metafor hovoril, čo chce, aby sa stalo.
Satira nemôže byť životným postojom, nepochybne je potrebná, ale na to, aby sa spisovateľ, ktorý vidí absurditu okolo seba, oslobodil od sveta, musí nájsť ľudskosť v sebe. A tú Kraus neobjavil, alebo ak áno, bál sa jej pozrieť do očí. Franzenove poznámky pod čiarou mu dávajú za pravdu, ale jeho pohľad na svet otupený médiami, marketingom a voľným trhom sa nekončí pri jeho kritike a zosmiešnení. V tomto je pohľad amerického prozaika zrelší, pretože na rozdiel od Krausa vidí v iných cnosti a priznáva vlastnú neistotu.
Krausovi stačilo málo, aby na to prišiel. Kľúčom z klietky slov do sveta ľudskosti „niekde uprostred“ bola Sidónia, ktorú stratil. Možno to bola celý čas len otázka tej správnej miery. Povrchná žurnalistika má mnoho podôb, a to má aj sloboda – Kraus o tú svoju v podstate prišiel, pretože bol príliš rozhorčený, príliš nahnevaný na to, aby pripustil, že niečo nestojí za zmienku, že niekto nemá toľko moci, ako sa mu pripisuje, že sa občas jednoducho a ľudsky mýlil.
Jonathan Franzen: The Kraus Project, Farrar, Straus and Giroux, 2013
Paul Reitter: The Anti-Journalist, University of Chicago Press, 2007
Aňa Ostrihoňová (1980)
Vyštudovala žurnalistiku a anglickú a francúzsku literatúru na UKF v Nitre a UK v Prahe. Žila v Spojených štátoch, vo Francúzsku, v Luxembursku a Španielsku. Venuje sa literárnej publicistike, knižnému dizajnu a prekladu (Alain Badiou, Michel Houellebecq, Aleksandar Hemon). Kritikami prispieva do časopisu Romboid, relácií RTVS a francúzskeho mesačníka BoOKS. Pripravuje antológiu francúzskej poézie v edícii Lyrika 20. storočia. Je redaktorkou časopisu a vydavateľstva Inaque.sk.