Duch únie zomiera. Telo ešte nemusí

V Európskej únii prebiehajú paralelne tri existenčné krízy: tá prvá - a len na prvý pohľad už zažehnaná - v Grécku, časovo v poradí druhá - na Ukrajine. Tou treťou, politicky azda najťažšou skúškou je prebiehajúca migračná kríza v Európskej únii.

23.09.2015 12:30
debata (12)

Kým pri prvých dvoch krízach sa optimisti skryte alebo nahlas utešovali „nevyzretosťou“, a preto slepou poslušnosťou pri nasledovaní záujmov USA, prvým špecifikom tej tretej – najnebezpečnejšej – je, že skutočný problém nezvládnutej migračnej politiky treba hľadať doma v Európe. V takzvanom demokratickom deficite a kríze európskeho lídershipu.

Kvóty nevyriešia rozdielnu úroveň väčšinového života v bohatých a chudobných krajinách EÚ.

Práve tento konštrukčný deficit únie treba brať tu a teraz vážne, a to napriek dnes už zľudovenému názoru britského marxistického historika Erica Hobsbawma (1917–2012), podľa ktorého nie počet mŕtvych high-tech chránených vojakov vo vojnách typu Irak, ale masové migrácie civilného obyvateľstva a celých národov tvoria 80 až 90 percent obetí týchto vojen v mene ľudskosti. Zároveň, a to je kľúčová téza prednesená v roku 2001, sú tieto utečenecké vlny fatálnym problémom pre Západ v 21. storočí.

Elity ako hnací motor

Druhým špecifikom tejto krízy je rozpad konsenzu elít, ktoré boli vždy hnacím motorom európskeho projektu. A poruke je aj právny nástroj tohto rozpadu: vyhlásenie stavu núdze. Takéto vyhlásenie umožňuje zrušiť každé bruselské nariadenie a pravidlo. Ak sa zatváranie hraníc včera umožnilo podľa princípu vyhlásenia stavu núdze v Nemecku, dnes je na rade Taliansko, ktoré chce podľa toho istého princípu prelomiť dlhovú brzdu a zaplatiť tak dodatočné náklady na migráciu.

Francúzsko uvažuje podobne nad vyhlásením stavu núdze, aby prelomilo dlhovú brzdu a získalo (požičalo si) peniaze na vojenské intervencie v Líbyi a na boj proti terorizmu. Európska komisia súhlasí s oboma precedensmi.

Zdá sa, že európsky politický duch je v kóme a všetko je raz opäť možné a dovolené: to, čo bolo včera nemysliteľné, sa dnes deje neuveriteľne rýchlo a ľahko. Už ani dlhová brzda nie je tou posvätnou kravou, čo bývala. Diskutuje sa aj o otázke: dá sa vyhlásením stavu núdze vystúpiť „aspoň na čas“ z menovej únie, podobne ako zo Schengenu?

Nepredbiehajme. Tretím, a pre nás osobitne dôležitým špecifikom prebiehajúcej krízy je staronový spor „nových“ a „starých“ členských štátov, ktorý reprezentuje výnimočne jednotný postoj/odpor krajín V4 (osobitne slovenskej a českej vlády) proti zavádzaniu povinných kvót. Tento spor dokumentuje bezradnosť a bezduchosť rozhodovania o migračnej politike v EÚ. Žiaľ, dramatický vývoj udalostí ukazuje, že lídri V4 sa nemýlili: dnešná migračná megavlna sa ukazuje byť bezpečnostným rizikom.

V prvom rade pre nezvládnutú logistiku a odhad vlastných kapacít pri zabezpečení prijímania migrantov. Premena ilegálnej migrácie na legálnu sa tak dnes stáva alfou a omegou riešenia aj ostatných osudových aspektov, ako je otázka humanitárnej pomoci a elementárnej ľudskosti. Lídri V4 sa nemýlia ani v tom, že nejde o obvyklú migráciu, ale prvé a nie posledné migračné cunami, ktoré nemá historickú obdobu od konca druhej svetovej vojny. Na rade je Afrika.

Príbeh sa opakuje

V spore o migračnú politiku sa zopakoval starší európsky príbeh o bezhraničnej slobode pre každého a skutočnej možnosti slobody v realite obmedzených zdrojov a kapacít. Vo svoje slávnej práci Veľká transformácia z roku 1941 Karl Polanyi skúma príčiny vzniku druhej svetovej vojny a osobitne nástupu Hitlera a fašizmu v Európe.

Jeho detailné analýzy kolapsu predvojnového svetového finančného systému premenou peňazí na tvorbu (špekulatívneho) zisku sprevádza „iná“ téma: nebezpečná iluzórnosť bezhraničnej slobody človeka, ktorá sa zakladá na predstave sveta s neobmedzeným množstvom zdrojov a príležitostí. Pre každého je toho dosť, stačí sa len usilovať a chcieť.

Podľa Polanyiho ide o iluzórne pochopenie slobody, ktoré je výsledkom trhového pohľadu na svet liberálnej ekonomiky. Svet je tu pochopený ako nekonečná príležitosť. Pre niekoľko málo ľudí to možné naozaj je, lebo majú zdroje, postavenie a moc.

Zároveň ide aj o nebezpečné pochopenie slobody, lebo naráža na limity reality a ignoruje ich. Odhodením trhovej ilúzie o svete neobmedzených možností sme konfrontovaní s realitou väčšinového obyvateľstva: a pre väčšinu sú životné zdroje a príležitosti prevažne už obsadené a kontrolované mocou súkromných peňazí.

Ak parlamentná demokratická politika ignoruje alebo dokonca zväčšuje realitu závislosti v mene ilúzie bezhraničnej slobody, ponúka väčšinu radikálom a tí podľa Polanyiho túto šancu v Európe plne využili.

Fašisti mali väčší zmysel pre realitu ako ich budúce obete, liberáli a socialisti. A elity ich aj potrebovali na „prečistenie chlieva a odstránenie ľudského bordelu“. Politika konfrontovaná krízami posilneného antieuropeanizmu a radikálneho šovinizmu musí zostať pri zemi a vyznačovať sa schopnosťou vymedzovania možného, ináč vytesní na okraj väčšinových ľudí, o „stav duše a tela“ ktorých v moderných demokraciách ide.

Určite nie sme dnes tak ďaleko, ako v 30. rokoch minulého storočia. Faktom však je, že vo voľbách roku 2017 vo Francúzsku pôjde o migráciu, to isté sa týka aj Cameronovho referenda o vystúpení Veľkej Británie z EÚ.

Politická dilema je teda na stole: nezvládnutá a nekontrolovaná migrácia dnes spochybňuje budúcnosť spoločnej Európy a kladie slávnu otázku dejín, či je lepšie byť, alebo nebyť tou istou otvorenou a bez hraníc fungujúcou úniou.

V tomto zmysle sa lídri V4 napriek mnohým, nielen pre salóny čudným manierom ukazujú byť väčšími realistami a tvorcami politiky možného, než ich cikcak konajúca – Schengen otvárajúca, vzápätí hranice národných štátov obnovujúca – európska politická elita.

Nie neriadenej migrácii

Zásadný postoj V4 k migrácii sa dá zhrnúť do jednej vety: odmietnutie neriadenej, rozumej ilegálnej migrácie, na základe sfunkčnenia schengenských hraníc. V odpore proti povinným kvótam zďaleka nejde len o povinné prerozdelenie 160-tisíc utečencov z Grécka, Maďarska a Talianska v krajinách EÚ, v rámci ktorých sa predseda Európskej komisie rozčuľoval nad egoizmom Východoeurópanov a naznačoval nedostatok hodnotovej výbavy.

Oveľa dôležitejším problémom, o ktorom už Jean-Claude Juncker nehovoril, je neznáma premenná vo vzťahu pevných kvót k počtu budúcich migrantov v utečeneckých táboroch v Sýrii, Libanone a Turecku. Ten sa dnes dá predvídať ako zatmenie Slnka. Čo je horšie, dal sa tak aj predtým.

O čom Juncker mal hovoriť, a nehovoril, je faktické zlyhanie „hodnotového spoločenstva“ v prevencii humanitárnej krízy a hladomoru v týchto táboroch. Zopár údajov: v zberných táboroch dnes žije 3,9 milióna Sýrčanov registrovaných ako utečencov.

Tretina z nich býva v sotva znesiteľných podmienkach. Dve tretiny týchto utečencov v Jordánsku čelia extrémnej chudobe. Okrem toho sú dva milióny z nich akútne odkázané na potravinovú pomoc.

A to nie je konečné číslo: už pred rokom varoval Svetový potravinový program OSN pred nemožnosťou zásobovať 6 miliónov utečencov životne dôležitými potravinami a pred masovým vysťahovalectvom.

Na medzinárodnej konferencii v Kuvajte za účasti 70 krajín sveta v marci tohto roku požadoval generálny tajomník OSN Pan Ki-mun pomoc pre núdzou trpiacich v Sýrii, ináč hrozí nepredstaviteľná humanitárna katastrofa – hlad a masový exodus. Z požadovanej sumy okolo 8 miliárd eur sa nevyzbierala ani polovica.

„Európa hodnôt“ prispela jednou miliardou eur a Nemecko 250 miliónmi eur. Už vtedy chýbali financie, vrátane tých z EÚ. Pritom ide o potravinové lístky v pôvodnej hodnote 36 USD na mesiac, ktoré sa v dôsledku nedostatku financií krátili na 16 až 20 USD na hlavu. Áno, tu už môže byť reč nielen o hlade, ale o hladomore. Európska únia mohla urobiť podstatne viac.

Cena migrácie

Navyše, výdavky spojené s migráciou prestavujú značné hospodárske a spoločenské náklady hostiteľských krajín: Turecko, Libanon a Jordánsko zachytili v zberných táboroch viac utečencov ako dnešná EÚ. Len samotné Turecko vydalo na migrantov 6 miliárd USD (čo je výška dnešnej mimoriadnej podpory nemeckej spolkovej vlády na migráciu) a prijalo viac ako 2 milióny utečencov. To sú len čísla.

V skutočnosti sa v týchto táboroch odohráva ľudská dráma z nedostatku prostriedkov, ku ktorej už patrí aj strach z prichádzajúcej zimy. Koľko ľudí je pripravených vyraziť na cestu proti zlému osudu? Jediným šťastím v silných úvodzovkách v tomto skutočnom nešťastí je skutočnosť, že len 5 percent z celkového počtu 60 miliónov utečencov na cestách má namierené do Európy.

Je tu je ešte jeden závažný problém. V takýchto táboroch nechýba len chlieb, voda a teplo, ale aj vzdelanie. Deti utečencov nechodia do škôl, lebo tam nie sú (hovoríme o dvoch miliónoch detí sýrskych utečencov). Keď sa migrácia deje v nekontrolovanej podobe, akú práve zažívame, už dnes môžete čítať v novinách vyhlásenia ako napríklad nemeckej ministerky práce Andrey Nahlesovej.

Podľa tejto sociálnodemokra­tickej političky by sa iba každý desiaty z dnešných žiadateľov o azyl v Bavorsku dal ihneď umiestniť na pracovnom trhu alebo zaradiť do vzdelávacieho či rekvalifikačného procesu. Príčinou je jazyková bariéra v kombinácii so slabou vzdelanosťou.

Pätnásť percent žiadateľov o azyl v Bavorsku sú analfabeti. Tých 15 percent však pochádza prevažne z Balkánu, čo opäť upozorňuje na nefunkčnosť hraníc únie medzi Tureckom a krízou omráčeným Gréckom. Šanca umiestnenia takýchto ľudí na trhu aj za minimálnu mzdu pre nekvalifikovaných pracovníkov sa blíži k nule, tvrdí Nahlesová.

Pravicová radikalizácia bude získavať na význame v tej miere, v akej bude nekontrolovaná migrácia prispievať k výbušnej zmesi dnešných žiadateľov o azyl a budúcich nezamestnaných, čo zaplatí štátny rozpočet.

Kvóty a škrty

Na jednej strane možno z optiky nákladov pochopiť motiváciu zavádzania povinných kvót z hľadiska EÚ. Týka sa totiž zásadného politického problému migrácie: každá vláda, ale pochopiteľne dnes hlavne tá spolková, sa snaží vytvoriť pokojnú atmosféru podľa motta „príchodom migrantov do krajiny jej bežní obyvatelia a platcovia daní o nič neprídu“.

Na to treba mať však dostatok dodatočných zdrojov, ktoré dnes vo verejných kasách nie sú. Budú to nové dlhy? V čase politiky šetrenia to také jednoduché nebude.

Hoci debata o výnimkách z dlhovej brzdy pre spolkové krajiny ide aj týmto smerom (ministerský predseda Bavorska Horst Seehofer) a počuť o nej aj v Bruseli. Je to aj pochopiteľné: každá vláda, aj tá dnešná spolková, sa snaží zabrániť vzniku nebezpečnej nálady, keď relatívne slabí hľadajú dôvod svojej slabosti v tých posledných a ešte slabších – v migrantoch.

Politika šetrenia však nepustí. Ak totiž nové dlhy na prefinancovanie migrantov nie sú dovolené, a schválené rozpočty ďalej nepustia, musí sa škrtať.

A podľa všetkého sa aj bude škrtať, takže výdavky spojené s migráciou sa opäť budú prenášať na plecia väčšinových daňových poplatníkov. Podľa najdôležitejšieho ministra financií v Európskej únii to znamená, že bude menej na infraštruktúru a výstavbu škôlok.

Že v takejto atmosfére myšlienka pevných kvót upokojuje a posilňuje zneistených voličov, je bezpochyby vnútropoliticky pochopiteľné posolstvo. V tomto zmysle tvrdí istý nemecký vplyvný týždenník o dĺžke ochoty Nemcov, že „znášať solidaritu k utečencom… nezávisí iba od miliárd, ale tiež od pocitu, že v tom nie sú v Európe sami“. Myšlienka povinných kvót bola reakciou práve na tento pocit osamelosti v ochote prijať 800-tisíc utečencov, v porovnaní s inými krajinami únie.

Pre politikov vo východnej a v strednej Európe sa situácie vyvíja odlišne. Ak je konsenzus o nákladoch migrácie problémom každej vlády, potom vo východnej Európe je to naozaj osobitný problém. Máme podstatne menej zdrojov v štátnej kase a podstatne viac chudobných a chudobou ohrozených ľudí. Takmer žiadna stredná trieda. A to nemusíme na Slovensku hneď hovoriť o početnej menšine vylúčených komunít.

Stačí povedať, že v šiestich okresoch na Slovensku máme nezamestnanosť vyššiu ako 20 percent, spomenúť pri tom aj výšku priemernej mzdy. V susednom Maďarsku žijú 4 milióny ľudí z oficiálneho príjmu menšieho ako 200 eur mesačne atď. Táto špecifická zraniteľnosť je v neposlednom rade podmienená nezmenšujúcou sa „trhlinou“ (Marián Repa) v životných štandardoch oboch častí kedysi vo svojich ambíciách sa zjednocujúcej Európy.

Ak majú neistotou alebo sociálnym ponížením postihnutí občania pocit, že ich politika obchádza a súčasne berie ohľad viac na tých „druhých“, eskalácia a radikalizovanie politiky sú tu. V nových členských krajinách ide o milimetre tolerancie. Kvóty z tohto hľadiska nevyriešia základný motív dnešnej migračnej vlny – rozdielnu úroveň väčšinového života v bohatých a chudobných krajinách EÚ. Každý konsenzus je tu už preto osobitným problémom.

Na konci dňa

V únii prebiehajú tri krízy v jednom čase, každá z nich sa vyznačuje z hľadiska riešenia nepochopiteľnými „bielymi miestami“ (Ernst Tugendhat), teda chybami, ktoré aktéri krízového manažmentu v danej chvíli nevnímajú ako chyby alebo ich nevidia: v Grécku päť rokov politík šetrenia, naordinovaných „trikov“, nevyriešilo nič a spôsobilo 25-percentný pokles HDP v kombinácii so 60-percentnou nezamestnanosťou mladých. A politika únie ide týmto smerom ďalej: kupuje sa čas, kým nepríde koniec.

Pri rokovaniach o asociačnej dohode s Ukrajinou v rokoch 2010–2012 sa politickí lídri únie bavili o všeličom, len nie o nákladoch podpísania dohody pre vtedajšiu ukrajinskú vláda legitímne zvoleného prezidenta Janukovyča.

Navyše, kompletne odignorovali Rusko. Táto krátkozrakosť, a povedzme to nahlas, nafúkanosť európskych lídrov prispeli k eskalácii napätia na Ukrajine a premene strategického partnera na rozzúrených Rusov.

Dnes je na programe dňa ďalšie biele miesto, takpovediac o poschodie nižšie, v samotnom suteréne základov únie: Európska únia dlho platila za projekt založený na prednosti princípu práva pred právom silnejšieho, a nie naopak: na dominancii veľkých psov nad malými.

Ak problém zavádzania kvót a ich správne odmietnutie lídri V4 neodignorujú aj v tejto rovine, nehrozí, že na konci dňa sa únia rozbije. Veď toto telo naozaj ešte odísť nemusí.

Martin Muránsky (1966)

Martin Muránsky Foto: Ivan Majerský, Pravda
Martin Muránsky Martin Muránsky
Vyštudoval filozofiu na FF UK v Bratislave, v doktorandskom štúdiu pokračoval v Bonne a v Kolíne nad Rýnom, kde aj promoval. V minulosti pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Slovo. Vo svojej odbornej práci sa venuje najmä filozofii E. Tugendhata, M. Heideggera a I. Kanta. Pôsobí vo Filozofickom ústave SAV.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #Európska únia #kvóty #utečenecká kríza
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy