Rudolf Sloboda: Život (ne)dopísaný literatúrou

06.10.2015 13:00
Rudolf Sloboda
Rudolf Sloboda (15. apríl 1938 - 6. október 1995) Autor:

Ako máloktorý iný spisovateľ dokázal Rudolf Sloboda kultivovať žáner „všeobecnej biografie“ - písať prózu v prvej osobe za väčšinu a pre všetkých. Šiesteho októbra si pripomíname 20 rokov od jeho dobrovoľného odchodu zo života.

Rudolf Sloboda má v slovenskej literatúre výnimočné postavenie. Rámec mu utvárajú dve gestá, ktoré túto výnimočnosť ohraničujú nielen v súradniciach umeleckého, ale tiež občianskeho života autora.

Prvým gestom je Slobodov vstup do literatúry: sebastredné, výnimočné a autentické epické entrée na seba sústredeného tvorcu, ktorý proti prúdu tradičného, v slovenskom kontexte usadeného rozprávania otvára priestor sebaanalýze, introspekcii a až za hranicu očakávaného posúva možnosti autobiografického písania. Toto prvé gesto „narcisa“ je natoľko zakorenené vo vážnom úmysle neodbočiť od línie sebadopisovania, že to druhé, posledné a finálne gesto dobrovoľného odchodu zo života naň logicky nadväzuje.

Na ceste k spisovateľovi

Rudolf Sloboda sa narodil v prvej polovici minulého storočia, 16. apríla 1938, ako prvé dieťa spomedzi troch súrodencov. Zo strany otca mal chorvátskych predkov. Chorváti v autorovom rodisku, Devínskej Novej Vsi, až do súčasného obdobia prežívajú ako etnická menšina. Sám autor sa k chorvátskemu nárečiu hlásil ako k materinskému jazyku a jeho stopu si ponechával ako súčasť kultúrnej výbavy z predškolského veku. V Devínskej Novej Vsi absolvoval základnú školu. Jedenásťročnú strednú školu odišiel študovať do Bratislavy. Zmaturoval v roku 1957 a podľa pôvodného úmyslu chcel študovať teológiu. Napokon sa však rozhodol inak a zapísal sa na štúdium filozofie na FiF UK v Bratislave. Nevydržal tam však dlho.

Už po dvoch semestroch štúdia školu zanechal a svoju adolescentnú osobnosť, jej túžby, predstavy a emócie nasmeroval do celkom iného prostredia. Odhodlanie stať sa robotníkom, človekom zámerne oddeleným od výlučne intelektuálnej reflexie sveta, patrilo v jeho životných rozhodnutiach k podstatným. Potvrdil ním sám seba, vlastnú mentálnu pozíciu nepredvídateľne naladeného pozorovateľa sveta. Predpokladám, že ako vyštudovaný filozof s akademickým zázemím by sa nikdy nedopracoval ku krajným, navýsosť subjektívnym, exkluzívnym, individualistickým, a najmä necenzurovaným názorom narcisa, ktoré si ponechal na celý život. Možno by sa ani nestal spisovateľom.

Po rozhodnutí opustiť školu sa však jeho osud vyvíjal inak. Absolvoval základnú vojenskú službu v českej Sušici a vzápätí odišiel takmer na dva roky na pracovný brigádnický pobyt do Vítkovických železiarní v Ostrave-Porube. Prihlásil sa tam dobrovoľne, v zhode s dobovou náborovou iniciatívou a výzvou, ktorá mala mladých ľudí zoznamovať s robotníckymi profesiami. Rozhodnutie, zdanlivo celkom divergentne nasmerované proti pôvodnej mentálnej a telesnej výbave skôr krehkého mladého muža, však čoskoro prinieslo Slobodovi prvý literárny úspech v podobe debutu Narcis (1965). Súčasne ním napísal svoj prvý text „naruby“. Očakávaný výrobný román sa prechýlil do celkom inej modality.

Sloboda z pôvodných denníkov, v ktorých pre čitateľov po prvýkrát uplatnil metódu "pobavenia a snenia“ dopísal originálny iniciačný portrét mladého umelca, ktorý sa síce fyzicky pohybuje po Ostrave, mentálne je však zakliaty vo svojich vlastných svetoch. Román, ktorý vyšiel presne pred pol storočím, sa stal suverénnym gestom presahujúcim rámce vtedajšej generácie debutujúcich prozaikov. Sloboda sa stal diskutovaným autorom a myslím si, že paralelne s touto akceptáciou sa začali množiť a kultivovať aj jeho svojrázni epickí hrdinovia.

Po študentovi Urbanovi Chromom prišiel Daniel, hrdina románu Britva (1967). Tento román už napísal ženatý muž a mladý otec. Aj on je rubom bežného života, rozprávač v ňom aj za svojho čitateľa zaznamenáva nepostrehnuteľný vnútorný svet človeka, ktorý sa ocitá vždy na novom prahu skúsenosti. V Britve je touto skúsenosťou manželstvo, otcovstvo, láska, trpezlivosť, vytrvalosť, a vice versa prchkosť, zlosť, žiarlivosť a sklamanie. Sloboda svojho hrdinu permanentne lustruje, vystavuje ho skúškam, aby sa opakovane presviedčal o krehkosti ľudského (mužského) odhodlania k vytrvalosti, užitočnosti a láske k blížnemu (nikdy nie v rigidne religióznom zmysle). Je to projekt, ktorého sa Sloboda nevzdal po celý svoj život profesionálneho tvorcu.

Po Britve na juvenilnú líniu biografického portrétovania „nášho hrdinu“ nadväzuje až o desaťročie neskôr románom Rozum (1982), ktorý však, v inej, zložitejšej dobe, prináša aj iné koncepty Slobodových svetov. Stáva sa problematickým, kontroverzným a škandalóznym pisateľom. Sám za seba však nerobí nič navyše. Iba sa nakláňa za zrkadlo doby, v ktorej žije, a v románoch ako Druhý človek ( 1982) Rozum, Stratený raj ( 1983), Uršuľa ( 1987), Rubato (1990) hľadá carrollovský obraz života ukrytý za zrkadlom. Ten, ktorý nás, nezbadaný, prekvapí svojou náhlou inakosťou a nezrozumiteľnosťou. A možno aj skrytou poéziou. Sloboda toto bremeno „nerozlíšeného“ života berie na vlastné plecia a nesie ho za nás čitateľov.

Podmienky dobrého románu

Dnes, so znalosťou celého jeho diela dokážeme konštatovať, že pozadie a východiská Slobodovho písania sú neodškriepiteľne autobiografické, a to tým spôsobom, ktorý odkazuje na zmysluplnú autoedukáciu. Chcem tým povedať, že v žiadnom prípade nejde o "jednoduché“ prepisovanie vlastného života, pretože jeho opodstatneným jadrom je vždy pohyb od seba k druhému človeku. Rovnako chcem zdôrazniť, že inou dôležitou vlastnosťou tohto písania je priebežná kultivácia a zdokonaľovanie literárneho remesla.

Práve táto druhá podstatná vlastnosť Slobodových textov utvára a garantuje ich čitateľskú atraktivitu a určitý druh napätia, ktoré čitateľ jeho kníh opakovane prežíva. Akoby Slobodova próza v skutočnosti obsahovala len tri dôležité prvky: autorov subjekt, čitateľa a nekonečný priestor otvoreného pozorujúceho vedomia, ktorý sa medzi nimi klenie. To by napokon nebolo nič výnimočné, keby autor sám, priebežne, takmer „metodologicky“, nezdôrazňoval ich súvislosť. Páčilo sa mi, ako v eseji Dve podmienky dobrého románu kategoricky konštatuje, že dobré romány sa píšu pre pobavenie a snenie. Tie jeho určite. Ako máloktorý iný spisovateľ dokázal kultivovať žáner akejsi „všeobecnej biografie“, alebo lepšie povedané, písať prózu v prvej osobe za väčšinu a pre všetkých.

Počnúc debutovým románom Narcis je Slobodovo rozprávanie o ohrozenej, ale aj vzdorujúcej subjektivite umiestnené vždy v reálnych, geograficky identifikovateľných súradniciach. No aj v tomto kontexte je exkluzívne, alebo povedzme nie celkom bežné. Nielenže sa začína, ale vždy sa aj končí v autorovej rodnej obci, v Devínskej Novej Vsi. Z nej pochádzajú také Slobodove postavy ako sú Urban Chromý, Ján Hodža, Uršuľa Hodžová, pamätný, škandalózne autobiografický, rozhnevaný, ale tiež rezignujúci rozprávač kultového románu Rozum, rovnako ako biografický Gazda z románového traktátu Krv. Tieto postavy sú blížencami jedného druhu a autorov literárny svet dotvárajú do podoby spektakulárneho stvárnenia spoločne žitého času.

Pozoruhodné je, že Sloboda nikdy čitateľa neatakoval priamo. Jeho alúzia na rozprávača ako „nášho hrdinu“ je skôr textovou ozdobou a určite nesupluje priame oslovenie. Všetci „naši“ hrdinovia autorových spoločenských románov sú preto síce vystavení autoedukácii, sebapozorovaniu, nikdy však nie renesančnému znovuzrodeniu. Tento posledný, „temný“ prvok Slobodovej ontológie človeka je čiastočne ukotvený v jeho predstave konečného, bohom fatálne regulovaného života, pre ktorý neexistuje vykúpenie. To, čo priznáva a uznáva, je priebežná korekcia činom, rozhodnutím a užitočnosťou pre iného človeka. Dôkaz o takejto línii uvažovania nájdeme predovšetkým v Slobodovom románe Uršuľa a v jeho voľnom pokračovaní Rubato.

Rozprávky a poviedky

V druhej línii krátkeho prozaického rozprávania sa k týmto Slobodovým „monumentom“ priraďujú postavy a postavičky hrdinov, ktorých v zásade jednoduché kolízie a zápletky povyšujú do zaujímavých osudov. Takto sú zostavené Slobodove zbierky próz Hlboký mier (1976), Útek z rodnej obce (1992), Pánsky flám (1986), Herečky (1995) a predovšetkým žánrovo priezračne, epifanicky komponovaná zbierka dvanástich rozprávok-poviedok Uhorský rok (1968). Táto radostná, pôvodne na časopisecké publikovanie určená lektúra je skutočným čitateľským sviatkom. V knižnej podobe pochádza z druhej polovice šesťdesiatych rokov a v Slobodovom diele patrí do jeho prvej, juvenilnej etapy. Latentne na ňu nadväzuje text Romaneto Don Juan (1971), kniha poviedok Hlboký mier, román Hudba (1977) a zopár iných poviedok, ktoré sa neskôr objavili v nasledujúcich zbierkach, posledné v posmrtne vydaných Herečkách.

Uhorský rok má kultúrnu oporu v slobodnom a štruktúrovanom fungovaní literárnej komunikácie v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Autor sa v tejto zbierke viac pripútal k pekným chvíľam života, za zrkadlom skutočnosti nachádza jej hravú otvorenú podstatu, so zaujatím uprednostňuje inšpiráciu prototextom, mikroštruktúru vety, sémantickú potenciu syntaxe, ambivalentnosť jazyka a sugestívnosť voľnej inšpirácie vo všetkých štruktúrach literárnej výpovede. Tentoraz hľadal a veľa našiel v živle bdelého snívajúceho vedomia, fantázie a výmyslu. Sebe aj čitateľovi venoval jedinečný zážitok prekvapenia, nonsensu, úteku zo všednosti.

O dvadsaťročie neskôr sa Slobodove radostné úteky stali súčasťou dvoch finálnych románov, textu Jeseň (1994) a posmrtne vydanej prózy Pamäti (1996). Obidva romány Slobodov záujem nasmerovali do polozabudnutých krajín dávnejšej i aktuálnej pamäti. Jeseň môžeme čítať ako poctu melancholickému zátišiu stíšeného života, Pamäti sú pripomenutím akejsi „spoločenskej" úlohy autora v jeho blízkej i vzdialenejšej minulosti. Takže znova len bilancovanie, odpočet zažitého. Začiatok deväťdesiatych rokov bol v plnom prúde. Napriek prísľubom demokratických zajtrajškov Sloboda rámcuje a uzatvára vlastný autoportrét románovým traktátom Krv (1991).

So životom sa rozlúčil po dobrovoľnom rozhodnutí 6. októbra 1995 v Devínskej Novej Vsi.

Zora Prušková (1958)

Štúdium slovenčiny a nemčiny absolvovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1982. Pracuje v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied ako vedecká pracovníčka v Oddelení teórie literatúry. S výkladom osobnosti a diela Rudolfa Slobodu sa viaže viacero jej štúdií a tiež monografia Rudolf Sloboda (Kalligram, 2001).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#slovenská literatúra #Rudolf Sloboda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku