Ľudovít Štúr, prvý slovenský politik. V jeho hodnotení bola vždy rozpoltenosť

Ľudovít Štúr sa stal v našom historickom príbehu osobnosťou číslo jeden, osobnosťou konštituujúcou a kanonizujúcou zmysel slovenských dejín, slovenskú národnú ideológiu spôsobom, na ktorom možno stavať budúcnosť.

27.10.2015 17:00
Ľudovít Štúr Foto:
Viera Kraicová: Ľudovít Štúr v pracovni (1956, výrez).
debata (45)

Vzťah k minulosti, v našom prípade k predminulému storočiu, dnes reflektujeme z pohľadu perspektívy, teda 21. storočia. Oplatí sa preto, nielen jubilejne, položiť si otázku: Akú má dnes z tohto odstupu v našom súčasnom historickom vedomí, v našej pamäti hodnotu Ľudovít Štúr? A čo, kto ju vlastne určuje? Poskytuje vôbec takáto personalizovaná minulosť ešte nejaké aktuálne vzory, príklady, oporu pri obhajobe našich prítomných postojov? Predstavuje naozaj podstatnú súčasť našej identity? Sceľuje alebo rozdeľuje, inšpiruje, iniciuje alebo iba konzervuje? To sú otázky, ktoré sú časové nielen pri výročiach.

My, pravdaže, nechceme nanovo poznávať len dielo, ale i život Ľudovíta Štúra, chceme vedieť nielen to, ako konal, ale najmä prečo tak konal. Prostredníctvom takéhoto poznávania sa usilujeme vedieť viac nielen o veľkých, politických dejinách, ale aj o mikrohistórii, dejinách každodennosti. Chceme pochopiť, a podľa možností aj vysvetliť, prečo je Ľudovít Štúr „najväčším Slovákom“, ako znel výsledok ankety z prelomu tisícročí, v ktorej Štúr „zvíťazil“ nad Štefánikom a Dubčekom. Hoci takéto ankety nemusia byť vždy celkom príznakovým obrazom významu historických osobností, predsa len sú určitým svedectvom národnej súdržnosti. A v istom ohľade aj impulzom na diskurz o zmysle slovenských dejín dnes.

Oslavnosť vs. kritickosť

V hodnotení Ľudovíta Štúra sa u nás od začiatku prejavovala istá historická rozpoltenosť, oslavnosť verzus kritickosť (J. M. Hurban, S. H. Vajanský, J. Škultéty, Š. Krčméry a i. verzus hlasisti, prúdisti, M. Hodža, B. Pavlů, F. Votruba a i.), ktorá pokračovala latentne aj následne (vynecháme teraz extrémy), aby sa však Štúr napokon predsa len stal tým symbolom národnej súdržnosti, ktorý dával – napriek protirečivosti čias aj jeho diela – našej národnej existencii vyšší zmysel. Zmysel, ktorý nerozdeľoval, ale spájal, neraz inak nespojiteľných – národniarov, čechoslovakistov, komunistov, ľudákov, demokratov a ďalších.

Štúr sa tak stal v našom historickom príbehu posledného vyše pol druha storočia osobnosťou číslo jeden (nielen kvôli spomínanej ankete), osobnosťou konštituujúcou a kanonizujúcou zmysel slovenských dejín, slovenskú národnú ideológiu spôsobom, na ktorom možno stavať – napriek všetkej skepse – budúcnosť. Aj pri poznaní toho, ako ju sám Štúr na konci života sproblematizoval.

Narušovanie historických kánonov nebýva zvyčajne prijímané ústretovo, pri výročiach významných osobností o to väčšmi. Akýsi druhý život Štúrovho pôsobenia v našom prostredí, ktorý tento kánon zvyčajne problematizuje, predstavuje aj Štúrova vydavateľská konkretizácia. Vydávanie, respektíve skôr nevydávanie jeho kritického, akademického diela, takisto ako už tradičná absencia vážnych monografických prác o ňom sú len vrcholom ľadovca, ktorý dokumentuje, že namiesto skutočného poznania sa zväčša uspokojujeme s ustáleným kanonickým obrazom zakladateľa národa, ktorý sme získali v škole. Priamo exemplárnym príkladom môže byť aj aktuálne vajatanie okolo posmrtne vydaného spisu Slovanstvo a svet budúcnosti, aj jeho posledné amatérske vydanie (2015).

Vydávanie/nevy­dávanie Štúra je kapitola sama osebe a iste by si zaslúžila špeciálnu pozornosť. Tak ako by si ju zaslúžil celý druhý život Štúra, teda jeho reflexia v konkretizácii historiografie, literárnej vedy, jazykovedy, politológie, novinovedy, etnografie a etnológie či ďalších disciplín, ktoré svojím dielom obsiahol (politická konkretizácia by si žiadala osobitnú štúdiu).

Intelektuál politikom

Štúrovou výhodou bolo, že sa narodil do historickej doby, do čias, keď sa vskutku písali dejiny, veľké dejiny, keď sa začala vytvárať nielen moderná spoločnosť národná, ale aj občianska, keď sa slovenská intelektuálna elita cieľavedome pokúšala prostredníctvom národnej myšlienky, ale aj občianskych princípov prebúdzať dovtedy celkom neprivilegované ľudové, rurálne vrstvy, aby sa z nich sformovala nová entita, dovtedy takmer neznáma a nepoznaná. Tá, samozrejme, ideu národnej emancipácie mohla prijať najmä v sociálnom kontexte.

Štúr však vskutku vedel, že aj keď samotné vytvorenie národa je dielom vzdelancov, jeho stavbu treba budovať „odspodku, od ľudu obecného“. To bol základný predpoklad presahu intelektuála do politiky, ktorý nestavia dom od strechy, vo víziách, ale zdola, teda „odspodku“. (Na rozdiel napríklad od jeho vrstovníka Jonáša Záborského, ktorý preferoval získanie duchovenstva a zemianstva a až následne chcel „ošľachtiť surovú masu“.) Štúrov postoj bol politický, nerátal už len s čitateľom, nebodaj vzdelaným, rátal s tou Záborského surovou masou, teda s robotným ľudom, menej vzdelaným či nevzdelaným, ale tvoriacim národ.

Ľudovít Štúr bol prvý slovenský intelektuál, ktorý vstúpil na pole politiky s ambíciou robiť ju profesionálne. Vstupoval do nej s úmyslami gradualistickými, ktoré sa však veľmi rýchlo museli vyrovnať s revolučnými situáciami dovtedy nepredstaviteľnými. Kým bol v službe ducha, musel rátať s obmedzeniami externými, keď sa dal na politiku, obmedzenú individuálnu slobodu vymenil za zápas o kolektívnu slobodu národnú a sociálnu zároveň.

Kodifikáciou spisovnej slovenčiny vytvoril Štúr základné podmienky nielen na vznik romantickej literatúry, ale aj na šírenie politických názorov v Slovenských národných novinách, v ktorých zjednotil v mene národného záujmu konfesionálne rozdrobenú spoločnosť naprieč všetkými jej vrstvami okrem vysokej šľachty. V úvodníkoch, článkoch, často vlastne politických esejach analyzoval najpodstatnejšie sociálne a duchovné, najmä však politické problémy, ktoré hýbali predrevolučnou spoločnosťou. Sformuloval v nich slovenskú národnú ideológiu, ktorej stopy sú v nej viditeľné dodnes.

Maďarská opcia

Revolúcia 1848/49 ukázala, že Štúr, ktorý dovtedy operoval v stredoeurópskom priestore, zjednodušene povedané, sa nemohol dohodnúť s Kossuthom. Za to bolo treba zaplatiť daň – dať sa do služieb reakčnej Viedne. A keď sa ani tam nepochodilo, uchádzať sa o priazeň u iného reakcionára – ruského cára. Bolo však z tejto situácie vôbec nejaké východisko? Boli na maďarskej strane iné opcie? Boli vôbec nejaké opcie? Maďarský nacionalizmus, ktorého supremačné snahy boli založené na územných ambíciách smerujúcich k maďarskej štátnej nezávislosti, vychádzajúcej z konceptu jednotného maďarského národa, sa opieral o vyššiu i strednú šľachtu. Slovenský nacionalizmus v tom istom čase, osnovaný na jazykovo-kultúrno-etnickom princípe a ľudovej báze, ktorú sa usilovala kultivovať neveľká intelektuálna elita, a ešte menšia časť nižšej šľachty, respektíve zemianstva, sa v tejto situácii ohrozenia dostával čoraz viac do obrannej pozície a, nemajúc inej možnosti, obracal sa so svojimi sťažnosťami, prosbopismi na Viedeň, ktorá predstavovala za Metternicha a po revolúcii i za Bacha rovnakú baštu reakcie.

Maďarská opcia bola pre slovenskú politiku od tridsiatych rokov 19. storočia, od čias, keď sa absolutizovalo postavenie maďarčiny ako úradnej reči, fakticky neprijateľná. Maďarizácia, tak ako sa v tridsiatych rokoch stupňovala, vyvolávala prirodzenú obrannú reakciu Slovákov, ktorá cez konkrétne Štúrove politické aktivity, takzvané jazykové obrany, kodifikáciu jazyka, noviny atď. vyvrcholila v rokoch meruôsmych.

Konflikt maďarského (uhorského v zmysle jednonárodného politického národa) a slovenského (etnicko-kultúrneho) nacionalizmu, ktorý v tých rokoch vyvrcholil, ovplyvnil slovenský politický vývoj nielen po revolúcii, ale aj po rozpade monarchie, a vlastne pôsobí vo vedomí v latentnej podobe dodnes.

Keď sa po revolúcii 1848/49 vyčerpali všetky možnosti, priklonil sa Štúr v spise Slovanstvo a svet budúcnosti (vyšiel prvý raz až roku 1867 v ruskom preklade) k utopickému konceptu, ktorý znamenal panrusizmus dovtedy v týchto končinách nevídaný. Tento koncept však nebol, nielen pre jeho neznámosť v slovenskom prostredí, nikdy inkorporovaný do reálneho politického myslenia ani do politickej praxe.

Politik kompromisu

Ľudovít Štúr žil v dobe, keď štatút intelektuála v Európe rástol a šľachta to musela rešpektovať. On sám je prvý slovenský intelektuál, ktorý sa vedome transformoval na angažovaného politika so silným národotvorným ťahom. Prekonal všetky dovtedajšie bariéry – malosť a nerozvinutosť slovenského prostredia, absenciu šľachtického pôvodu, ale aj absenciu štátu či aspoň ohraničeného územia, stredného stavu, historického centra, deficit politickej tradície a politického myslenia, ale aj politickej reprezentácie. To, čo takpovediac mal k dispozícii, bola úzka, ale silná elita inteligencie, čo sa začínala intenzívne národne profilovať do vrstvy národovcov a rodoľubov, ktorí sa pustili prebúdzať v dolinách hornatého územia ospalý a zaostalý obecný ľud.

Vo chvíli, keď sa Štúr zmenil na politika, prestával čoraz väčšmi byť vizionárom, idealistom.

Štúr pritom od začiatku spĺňal základný predpoklad intelektuála – presah úzkeho učeneckého pohľadu do širšieho prostredia. To, čo v Ohlase o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského v júli 1845 formuloval tak, že „človek vzdelaný stará sa krem najbližších aj o krajinu, vlasť, v ktorej žije, o národ, ku ktorému patrí… doveduje sa o tom, čo za medzami vlasti sa prihadzuje, čo sa vo svete, napospol ľudstve, stáva“. Vzdelaný človek, teda intelektuál v Štúrovej interpretácii sa nestará len o „každodenné svoje potreby, ale aj o potreby vyššie, duchovné starosti má, za pospolité veci vlasti sa zaujíma a úhrnkom na všetko, čokoľvek sa v ľudstve robí, pozor dáva“.

Na tie časy je to charakteristika intelektuála vonkoncom moderná. Ak prijmeme názor, že učenec, vzdelanec sa stáva intelektuálom, keď reflektuje nie úzko odborné otázky, ale keď ich presahuje, to jest, keď kladie otázky civilizačné, morálne, politické, otázky o zmysle, tak Štúr, ale i Hurban, Hodža, Dohnány, Francisci či Záborský, Štefanovič, Palárik a ďalší ho potvrdzovali spôsobom príkladným.

V európskych dejinách 19. a 20. storočia pri spoločenských zmenách vždy účinkovali intelektuáli. Iba v ostatnom čase akoby ich hlas nemal ozvenu, respektíve ho málo počuť. Epocha kulminujúceho romantizmu, v ktorej Štúr pôsobil, bola epochou nacionalizmu, sprvu kultúrneho, potom politického, ktorý mal v európskych dejinách významnú, hoci nie vždy len kladnú úlohu. Najmä 20. storočie bolo z tohto hľadiska potom priamo charakteristické neriešiteľnými rozpormi, ktoré vyústili v zrážku nacionalizmov, vo vojnové katastrofy.

Nepodarilo sa vytvoriť Európu intelektuálov, už v tých rokoch meruôsmych, čo ako sa o to aj Štúr usiloval. A po nich sa intelektuáli, nielen tí transformovaní na politikov, dostali do sporov; zápas za slobodu a nezávislosť, ktorý ich mohol spájať, ich rozdelil. A rozdeľuje často dodnes, napríklad v slovensko-maďarskom pomere exemplárne. Korene všetkých budúcich slovenských fóbií v tomto pomere sú z týchto čias, a často rovno od Štúra.

Kultúrny boj, v ktorom sa intelektuáli vymedzujú, jedni voči druhým alebo jedni proti druhým, je podľa znalca dejín intelektuálov v 19. storočí Christophera Charlesa „koniec koncov bojom o kultúru a symbolickú moc. Vo svojej najzákladnejšej podobe je to najprv boj o podmienky túto moc umožňujúce, čo sa v 19. storočí zahrnovalo pod pojem slobody (tlače, zhromažďovania, spolčovania, vyjadrovania, vzdelania)“, ale keď sa tento kultúrny zápas presunul do politického kontextu, nadobudol neraz militantnú podobu. Tam bol ten moment, keď sa intelektuáli dostávali do sporov a konfrontácií v mene ideologických a politických ideí, kde sa prechyľovali na politikov. A tí už mysleli na iné zbrane ako duchovné.

Vo chvíli, keď sa Štúr zmenil na politika, prestával čoraz väčšmi byť vizionárom, idealistom. Ako prvý slovenský politik ex professo, teda aj pragmatik, vedel, že ideály a vízie treba v politike vidieť v kontexte možného, neraz v lepšom prípade len kompromisného riešenia, nehovoriac o tom, že politik bez verejnosti je generál bez vojska. Aj preto mu tak záležalo na ľude, aj preto videl silný politický nástroj v novinách. V Slovenských národných novinách, ktoré boli nevyhnutnou podmienkou pre rozvíjajúcu sa autonómnu slovenskú politiku, ktorá si mikulášskymi Žiadosťami slovenského národa postavila latku veľmi vysoko. Federalizácia Uhorska (Slovensko v nej malo predstavovať osobitnú korunnú krajinu habsburskej monarchie) však už bola zjavne nad jej sily. Aj po Štúrovej smrti, v čase memorandovom.

Napriek tomu, že slovenskí dobrovoľníci sa postavili proti maďarskej revolúcii na stranu cisárskej Viedne, tá sa im neodvďačila ani vtedy, ani neskôr, keď sa vyrovnala s Maďarmi. Štúrovo sklamanie z Rakúska bolo aj preto obrovské a nereparovateľné. V Slovanstve a svete budúcnosti ho doslova symbolicky pochoval, trištvrtestoročie pred zánikom monarchie prorocky písal: „Najsmutnejšie na celom Rakúsku je to, že nebude hádam nikoho, kto by prelial slzu nad jeho hrobom.“

Integrálny nacionalista

Ľudovít Štúr je formovateľom integrálneho nacionalizmu 19. storočia, ktorý predpokladal emócie, citovú oddanosť národnej myšlienke. Znalci hovoria, že nacionalizmus je vecou viery, že je čosi iracionálne, rovnajúce sa náboženskému cíteniu (Carlton J. H. Hayes). „Národná vec,“ píše Slavoj Žižek, „existuje potiaľ, pokiaľ v ňu príslušníci spoločenstva veria, je doslova produktom tejto viery o sebe.“

Ak k tomu prijmeme myšlienku Elia Kedouriea, že najdôležitejším kritériom pre identifikáciu národa je jazyk, tak Štúrova zásluha na vzniku slovenského nacionalizmu je vitálna, fundamentálna. Veril, že vytvorením spisovného jazyka dosiahne vytvorenie vyššieho celku národného.

Spojenie jazyka a národnosti bolo preto pre nacionalizmus podmienkou nespochybniteľnou. A keď Štúr hovoril o ľude, objavil takisto ako iní intelektuáli 19. storočia, že pre tento ľud treba vytvoriť štandardný národný jazyk. V tom bol modelovým intelektuálom 19. storočia – vytvoril jazykový základ národa, na ktorom sa mohla uskutočňovať jeho kultúrna homogenizácia a slovenská ideológia aj identita, čo si žiadala politický rozmach, najmä v prvej, predštátnej fáze, porovnateľný s inými národmi.

Ak však prijmeme tézu, že na jazykovom základe sa národu priznáva existencia a právo vytvoriť si vlastný štát, tak na jej naplnenie museli Slováci po Štúrovom kodifikovaní slovenčiny čakať ešte dlho. Integrálny nacionalizmus epochy romantizmu sa u Slovákov po roku 1849 fakticky zastavil v stave predštátneho nacionalizmu, nevládal držať krok so susednými nacionalizmami, predovšetkým maďarským, zrážal sa s ich expanzívnou politikou. Aj tu sú korene historického oneskorovania, ktoré práve pre tento fakt už slovenský národ v 20. storočí len dobiehal, aby svoje národné obrodenie dokončil v podmienkach jeho konca, poznačeného najmä zrútením komunizmu. Ale aj korene predsudkov, stereotypov a tráum, ktorými sa nacionalizmy strednej Európy živia dodnes.

Ak som na začiatku naznačoval, že Ľudovít Štúr by ani dnes nemal byť len symbol školsky formálny, ale zmysluplný, mal som na mysli, že by mal byť aj predmetom kritickej reflexie, že by sme s ním mali komunikovať nielen v dňoch jubilejných. A nielen pri jeho pomníkoch (ktorých je inak hriešne málo). A propos, pomníky sa väčšinou v Európe stavali, až keď bol národ politicky zjednotený. Z tohto pohľadu doteraz asi nie je náš národ zjednotený, hoci základnú integráciu Štúr nepochybne uskutočnil. A hoci sme už politický aj štátny národ. U nás však ešte nie je integrálny nacionalizmus v pravom zmysle slova, a to je už takmer stosedemdesiat rokov od vydania Štúrovho Nárečia slovenského a Náuky reči slovenskej, diel, ktoré tvoria základný kameň slovenského národa, skutočnosť hodná povšimnutia, hoci Štúr je v tom isto nevinne.

Štúr, a vari ešte rovnako intenzívne Hurban (a až neskôr Palárik, Daxner, Francisci a i.), prišli s národným konceptom, ktorý bol najmä do konca štyridsiatych rokov európsky, mal svoj rozmer duchovný, ak chceme aj literárny, aj prakticky politický, hoci v politike boli Slováci pred jeho vystúpením vlastne na nulovom bode. Až Štúr prišiel s konceptom politickým, lebo koncept bernolákovský tento rozmer nikdy nemal, aj keď jazyk predstavoval od tých čias čoraz viac politikum. A nemal ho ani koncept kollárovský, ktorý navyše kanonizoval aj kodifikoval iný rozmer slovenského národa – čechoslovakistický. Bernolákovci a kollárovci sa pokúšali vytvárať nový verejný priestor, ale až Štúr a štúrovci dali tomuto úsiliu širšiu spoločenskú základňu. Nemali sme univerzity, vedecké a umelecké inštitúcie, salóny, kaviarne neboli centrom národných snáh. Ochotnícke divadlá, nedeľné školy, čitárne, spolky miernosti, siete dobrovoľných združení s nadšením vzdelancov však vytvorili základ pre sformovanie a rozvoj národnej identity, pre zdieľanie kultúrnych vzorcov, hodnotových postojov platných často dodnes.

Rozhodli o Slovákoch

Štúr, štúrovci určili naše kultúrne vzorce, normy romantizmu, nacionalizmu, pomer k liberalizmu, socializmu, Slovanom, Rusku, k Čechom, Maďarom, Poliakom, Židom, k Západu, Východu, k sociálnej otázke, k protestantizmu, katolicizmu, rodovej agende, k parlamentarizmu, ku komplexu tém, ktoré kanonizovali moderný slovenský nacionalizmus. So všetkými protirečeniami, ktoré z toho až dodnes plynú.

Rozhodli sa, že budeme Slováci, netušiac možno celkom, čo potomkov pri napĺňaní obsahu tohto pojmu bude v nasledujúcich storočiach čakať. Zaslúžia si preto, aby sme sa k nim vracali nielen ako k trvalej súčasti našej pamäti či identity, ale aj impulzu kritickej reflexie toho, aký je zmysel našich dejín a ich širšieho európskeho kontextu. Lebo v Štúrovi je nielen začiatok jeho protirečivosti, ale predovšetkým kľúč k pochopeniu toho, odkiaľ sme vyšli, najmä však, kam sme na národnej púti, ktorú naštartoval pred vyše pol druha storočím, prišli.

© Autorské práva vyhradené

45 debata chyba
Viac na túto tému: #Ľudovít Štúr #štúrovci #Rok Ľudovíta Štúra