„My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba.“ Slová, ktorými sa začína prvá reč Ľudovíta Štúra na uhorskom sneme, nezazneli v roku 1847 len v budove dnešnej Univerzitnej knižnice, kde sa zhromaždenie konalo. Objavili sa aj na stránkach Slovenských národných novín.
Začiatkom 40. rokov 19. storočia tvorilo slovenské obyvateľstvo hneď po Maďaroch (4,7 milióna) druhú najpočetnejšiu národnosť v Uhorsku. Napriek tomu viac ako 1,7 milióna Slovákov nemalo vtedy žiadnu periodickú tlač. V rovnakej situácii boli z národností už len Rumuni (1,3 milióna), ktorí síce vlastné noviny vydávali, no len na území Sedmohradska. Srbi, Nemci aj Chorváti a, samozrejme, Maďari svoje noviny mali.
Prvé politické noviny Slováci získali práve zásluhou Ľudovíta Štúra. V januári 1845 dostal od panovníka povolenie na ich vydávanie, s dôvetkom, že „nesmú vyvolávať oproti rozličným jazykom v krajine prepiate a roztrpčené spory a nesmú sa stať miestom straníckych zápasov“.
Práve o miere ostrosti novín sa však počas ich pôsobenia viedol najväčší vnútroredakčný boj. Kým niektorí spolupracovníci vyčítali Štúrovi prílišnú umiernenosť, iní sa obávali, čo kritickejšie články môžu vyvolať. Zástupcom druhého tábora bol napríklad aj národovec Ctibor Zoch, ktorý sa na Štúra obrátil pol roka po začiatku vydávania novín.
Fraňo Ruttkay v knihe Ľudovít Štúr ako novinár cituje jeho odpoveď (aj s použitím angličtiny!): „Pripomínaš mi v ľisťe, že novini naše vojnu vzbuďja. Kďeže bi ňje! Musja veru, bo je hrúza bjedi v nároďe našom a moc potvor, čo ho zožierajú. To sme braček veľmi dobre veďeli, že to k tomu raz prísť musí a nám puojďe o To be or not to be.“
Hlavný redaktor však musel odpovedať aj druhému táboru kritikov. Podľa Ruttkaya Štúr vysvetľoval svojim radikálnejším nasledovateľom, prečo sa v prvom ročníku svojich novín ešte neodvážil nastoľovať a riešiť celouhorské politické problémy. Považoval to za predčasné, lebo najskôr ľudových čitateľov svojich novín treba zoznámiť s tou problematikou, ktorá sa ich bezprostredne týkala, a poučiť ich o základoch národného hospodárstva a politiky vôbec.
„Hľadeli sme teda byť užitoční a životu nášmu jak najlepšie osožní,“ písal sám Štúr po roku fungovania novín. „Proti obojakému zlu zbierali a radili sme prostriedky. V tomto ohľade hodili sme oko na vyučovanie nášho ľudu. V druhom ohľade zahrmeli sme proti priestupku, medzi našim ľudom takmer všeobecnému, hnusnému pijanstvu, ktoré ho i duchom znižuje, ale i telesne o všetko pripravuje.“
Štyri roky snáh, tri vydávania
Aký vôbec bol Štúr ako novinár? Možno až prekvapujúco pokrokový. Mal vynikajúci prehľad o súdobej modernej tlači, vo svojich novinách kombinoval vplyvy domácej, ale napríklad i anglickej tlače. Bol však aj prísnym šéfom.
Pôvodom ďalších sporov vnútri novín bola práve Štúrova povaha. Ruttkay pripomína: "Hoci redaktori uznávali jeho autoritu, predsa sa mu len vo všetkom nechceli podriaďovať. Napriek jeho veľkej erudícii a novinárskym schopnostiam sa nemohli zmieriť s jeho občasným sklonom k panovačnosti a k požiadavke neodvolateľnej disciplíny.“
Neznamená to však, že by si Štúr necenil slobodu prejavu. Veď v jeho novinách vychádzali články, ktoré polemizovali nielen s jeho politickou koncepciou, objavili sa aj také, ktoré kritizovali jeho osobne. Treba si však zároveň uvedomiť, že pre Štúra boli noviny najmä prostriedkom v politickom boji. Po tom, čo jeho politické ambície zhasli, ustala aj jeho publicistická tvorba.
Možno viac ako samotné noviny malo teda vplyv na budúcnosť dianie okolo nich. V publikácii Slovenskje národňje novini – Boje o ich povolenie autorka Mária Vyvíjalová podrobne opisuje takmer štvorročnú Štúrovu snahu o vlastné noviny (teda dlhšiu ako bolo samotné neskoršie vydávanie novín, ktoré zanikli už v meruôsmom roku).
"Proces vymáhania novín, ktoré u vyspelejších národov boli samozrejmosťou, znamenal v podmienkach slovenskej národnosti bez plnoprávneho postavenia a politickej záštity reťaz prieťahov, šikanovania a komplikovaného postupu v uhorskom byrokratickom aparáte,“ píše sa ďalej v knihe. Tým, že to bol boj úspešný, stal sa potvrdením, že snaha sa môže vyplatiť. A v neposlednom rade tak Slováci získali aj priestor na uplatňovanie čerstvo kodifikovaného jazyka. Samotné vydávanie síce bolo v národných kruhoch oslavované, ale reálny dosah je otázny, keďže noviny si nachádzali cestu len asi k štyrom stovkám odberateľov, čo bolo aj na vtedy 1,7-miliónové Slovensko málo. Redakcia sa navyše borila s finančnými problémami, ktoré ju napokon položili.
Štúrovo pero
Odkaz Štúrových novín a novinárskej tvorby všeobecne však pretrváva. A nielen preto, že sa od nich odvíjala slovenská žurnalistika v ďalších obdobiach, ale napríklad aj v tradičnom podujatí, ktorého posledný ročník sa uskutočnil len pred pár dňami.
Citovanú pasáž z úvodu článku predniesol Štúr ako poslanec kráľovského mesta Zvolen. Aj preto v tomto meste v roku 1965 vzniklo podujatie Štúrov Zvolen. Išlo o celoslovenskú súťaž divadiel či poézie. Ako prejav úcty a vďaky. Normalizačná politika však akciu zastavila. Keď sa neskôr, začiatkom 90. rokov, obnovila – už to bolo aj s novinárskou sekciou. A tak vzniklo Štúrovo pero – súťaž stredoškolských a vysokoškolských novinárov.
Ako nám vysvetľuje Milota Torňošová z Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene, neskôr začala súťaž organizovať práve jej inštitúcia v spojení s bratislavskou súťažou stredoškolských časopisov novinára Pavla Vitka a vysokoškolských pedagógov žurnalistiky Jána Sanda a Andreja Tušera.
"Štúra nemáme len v názve,“ hovorí Torňošová. "A hoci sa s témou Štúra ako novinára priamo nepracuje, porotcovia vštepujú nádejným novinárom atribúty, ktorými bol charakteristický aj Štúr a ktorými by mohol byť vzorom aj dnes.” A to sú aké? "Cieľavedomosť, vytrvalosť a odvaha. To sú vlastnosti, ktoré dobrý novinár potreboval pred 200 rokmi a potrebuje ich aj dnes,“ uzatvára.
Foto: Reprofoto: SNN
Prepis dobového textu do dnešnej slovenčiny:
Pod titulkom Čo chceme s novinami našimi? vyšiel 1. augusta 1845 Štúrov úvodník v prvom čísle Slovenských národných novín. Štúr mal teda v čase začiatku vydávania novín len 29 rokov. Štýl jeho písania môžete posúdiť z úryvku z jeho prvého textu:
Prišiel rad i na nás, aby sme sa vyslovili, a tu k Vám prichádzajú tak dávno očakávané, s toľkou túžbou (aviditas, Sehnsucht) vyzerané národné noviny, krajania slovenskí! Kdekoľvek sa rozprestierajú srdečnejšie duše nášho národa, vieme, že sa im odvšadiaľ ozvú v ústrety zvuky (sonus, der Schall) plné vďačnosti, radosti a nádeje, ozvú sa tak, ako sa z pevniny ozývajú hlasy, keď do prístavu prichádza dávno, dávno vyčkávaná loď (navis, das Schiff), privážajúca ich blízkych i očakávaný tovar, a rovnako, ako z tej lode čo najradostnejšie pozdravujú tých, čo stoja na zemi, i my zdravíme Vás, čo ste nás oddávna vrúcne vyzerali a teraz ste sa s hlbokou radosťou i srdečne zhromaždili okolo nás: Vy vidíte v diaľke nás, prichádzajúcich, a voláte: „naša loď!“, a my zas pri pohľade na Vás voláme: „zem!“ A keď sa takto objímeme a zvítame, komu za to máme spoločne poďakovať, komu vyliať svoje vrúcne city?
Tomu, kto obklopený (obklíčený, circumdatus, umrungen) leskom a slávou zo svojej výsosti vrhol aj na náš opustený národ milostivý pohľad, kto vypočul naše dávne prosby a túžby a obdaril nás tým dobrodením, za ktoré srdcia nás všetkých dlho horeli: národnými novinami. Jemu patrí naša vďačnosť, on nám doprial, aby sme sa dožili tejto radostnej chvíle, on v nás upevnil nádej!
Veru aj máme dôvod radovať sa, že sme dostali národné noviny. V našom ohlase, ktorý sme k Vám, krajania, pred pár týždňami vystrojili, sme stručne vyložili, aké potrebné sú noviny vo všeobecnosti, ak ich ale niekto naozaj veľmi, veľmi potrebuje, potom sme to my. Keď sa poobzeráme po iných národoch v našej uhorskej krajine, vidíme, že nás takmer vo všetkom prevyšujú a že my, čo sme ich predtým v mnohých ohľadoch predbehli, teraz za nimi zaostávame a sme takpovediac nabok odstrčení.
Čo je však príčinou tohto nášho zaostávania? Nezbadali sme požiadavky doby a nepoznáme svoje vlastné potreby, a kde takého poznania niet (non est, ist nicht), tam sa ani takéto potreby nedajú nasýtiť, tam niet nápravy. Z tohto nášho zaostávania vyplynulo to, že sme sa v čase, keď nás iné národy predbehli, sami opustili a oddali do božej milosti. Božia milosť a pomoc je, pravdaže, potrebná všade a bez nej človek nič nezmôže, ale bez práce, bez námahy nepríde ani božie požehnanie, lebo človek si ho len prácou získava a stáva sa ho hodným. Musíme teda pracovať a pustiť sa do práce s celou dušou, potrebujeme sa však najprv dozvedieť, čomu sa máme venovať, čo máme prijímať, čoho sa máme strániť, čo naprávať, a všetko to spoznať.