Dedičia a vydedenci: Na okraj Matuškových polemík so štúrovcami

S odstupom času je zrejmé, že v Matuškovom „revolučnom” vystúpení z roku 1930 nechýbali idealistické prvky, nad ktorými Smrek mávol rukou a označil ich ako „mudrovanie”. Premúdrený, sotva dvadsaťročný Matuška už vo svojom prvom článku zápalisto polemizoval s dobovou konzervatívnou interpretáciou odkazu štúrovcov (teda s pilierom národnej tradície), ktorá bola v jeho vnímaní zdrojom slovenskej provinčnosti.

Podľa Matušku nebol na vine Štúr, ale jeho dedičia, respektíve tí, ktorí s jeho dedičstvom nakladali, „tľapkali sa po bruchu a chodili na Devín”. Dnes už vieme, že na vine nebol ani pražský študent Matuška, ktorého intencia preorientovať slovenský národný kánon bola znamením, že modernizácia slovenskej kultúry v 30. rokoch 20. storočia bola v plnom prúde.

Nejde však o zašlý príbeh zo zákulisia literárnej histórie, ale o podstatnú časť slovenského ideového (kultúrneho) dedičstva, ktorú je možné stručne označiť ako „spory o Štúra”. Počnúc Jonášom Záborským, Štefanom Launerom, Samuelom Štefanovičom, Jánom Lajčiakom a Alexandrom Matuškom – pre potreby tejto úvahy – končiac je možné s veľkou dávkou zjednodušenia načrtnúť pomyselnú „antištúrovskú“ líniu slovenského národného myslenia.

To znamená, že rok 2015 – Rok Ľudovíta Štúra a zároveň štyridsiate výročie Matuškovej smrti – je rokom mimoriadne prepojených osobností. Ono prepojenie má však v prípade Matušku dvojakú tvár. Mladý Matuška bol provokatér a burič. Zrelý zas k Štúrovi pristupoval s rešpektom. V tom zmysle dialóg so Štúrom sprevádza Matušku počas celej jeho literárnokritickej dráhy. Od štúrovcov sa totiž Matuška odráža a vracia sa k nim niekoľkokrát. Po roku 1945 však už nie v polemikách, ale v esejach a portrétoch.

Čínsky múr okolo Slovenska

Tento text napriek tomu nebude o Matuškovom vzťahu k slovenskému romantizmu, čo je samo osebe vo svojej dynamike a premenlivosti zaujímavé, ale bude stručným náčrtom sporov, ktorých sa Matuška zúčastnil. Štúrova etnocentrická koncepcia národa, ktorá v dobe svojho vzniku bola vo svojom jadre nepochybne progresívna, sa prispôsobovala dejinným okolnostiam, putovala v súradniciach doby, no zároveň aj meravela a získavala dogmatické prvky. V tomto zmysle mal romantizmus v slovenskej kultúre dlhé trvanie, určoval východiská nasledujúcich generácií a fungoval ako základ slovenských autoidentifikačných procesov.

V Matuškovom vnímaní Štúrovi dedičia alebo „neoštúrovci“, ako ich označil v roku 1935 Michal Chorváth, mali v 30. rokoch najväčší podiel na usmerňovaní slovenskej kultúrnej scény. Podľa Matušku boli staviteľmi čínskeho múru okolo Slovenska, brzdili prísun nových cudzích myšlienok a niesli zodpovednosť za fakt, že Slovensko nebolo ideotvorné, ale uzavreté a kultúrne izolované. Zdá sa, že Matuška zjednodušoval vnútornú diferencovanosť slovenskej kultúrnej elity.

Rozdelil ju totiž na dva opozičné tábory – konzervatívcov a pokrokárov. „Prví zapreli dnešok, aby mohli botanizovať v minulosti; druhí ho zapreli v záujme budúceho vzrastu. I prví, i druhí sú nedoboví, ale prvý tábor je pod dobou, zatiaľ čo druhý je nad ňou, pred ňou,” písal. Pokiaľ prijmeme Matuškovu optiku, každý z dvoch táborov interpretoval dedičstvo štúrovcov po svojom a ťažil z neho tie prvky, ktoré v danom dejinnom okamihu považoval za vhodné.

Pokrokári považovali napríklad Janka Kráľa za otca modernej slovenskej poézie, ktorá, ako napísal v avantgardnom zborníku Áno a nie z roku 1938 Michal Považan, „hľadala spoločné znaky so staršími básnickými epochami, najmä so štúrovským romantizmom“. Matuškovi pritom nešlo o čerpanie estetických podnetov, ale o ideologizáciu kultúrnej pamäti.

Koniec koncov Štúra, ako symbol národnej celistvosti, skloňovali politickí činitelia z oboch strán ideologickej barikády – počnúc národniarmi a komunistami končiac. „Sme prepolitizovaní – to je všade; sme preteologizovaní – v tom sme primášmi alebo aspoň basistami; k tomu sa pripája najväčšia príčina všetkých príčin a následkov u nás – dáma v kroji: tradícia,“ tvrdil Matuška rozhorčene. Sám však, ako medzivojnový ľavičiar, zaútočil obzvlášť na ľudákov – v tom zmysle ani jeho gesto nebolo apolitické.

Tri východiská

Súčasťou modernizačných procesov v 30. rokoch 20. storočia bola zrážka rozmanitých prvkov kultúrnej pamäti. Bogusław Bakuła pri skúmaní kánonu, antikánonu a postkánonu v strednej a východnej Európe po roku 1989 písal okrem iného o dôležitosti zmien vo význame národných a náboženských symbolov, v hodnotení historických postáv z oblasti politického, kultúrneho a literárneho života, v obsahu kolektívnej pamäti – čiže zmien identifikovaných najmä ako návrat k resentimentom alebo ako odhaľovaní tabuizovaných priestorov / bielych miest.

Medzi dvoma vojnami sa podobne menila aj slovenská kultúrna mapa, pričom dedičstvo štúrovcov bolo ideovým východiskom, z ktorého samozvaní reformátori často čerpali. Doba prehodnocovania, obnažujúca rozpory vnútri modernej spoločnosti, bola zvlášť priaznivá pre politické zneužívanie národnej tradície.

V týchto súvislostiach je možné hovoriť o prelínaní sa troch základných východiskových koncepcií, ktoré vytvárali intelektuálnu klímu poprevratového Slovenska. Myslím tým čechoslovakistický, autonomistický a komunistický koncept identity Slovákov, ktorý propagovali politicky angažovaní slovenskí kultúrni činitelia.

Politická angažovanosť slovenskej intelektuálnej elity bola v 30. rokoch samozrejmosťou, o čom svedčia početné polemiky na stránkach dobových kultúrnospolo­čenských a literárnych časopisov. No nepochybne šlo o širší fenomén doby, o zradu vzdelancov, ako v roku 1929 písal o strate politickej nezávislosti intelektuálov francúzsky filozof Julien Benda. Martin Rázus bol napríklad vodcovskou osobnosťou Slovenskej národnej strany, Laco Novomeský bol od roku 1925 aktívnym člen komunistickej strany a Janko Jesenský podporoval čechoslovakis­tickú vládu.

V každom prípade, ako písal Vladimír Petrík, „jednou z kardinálnych otázok, ktoré literatúra i kritika týchto hnutí museli po roku 1918 najprv vyriešiť, bola otázka tradícií, čiže otázka nadväznosti na minulý literárny a kultúrny vývin (alebo jeho popretia), pretože postoj k minulosti bezprostredne ovplyvňoval aj programové zámery“. To zas znamená, že postoj k Štúrovi bol vždy i otázkou politických preferencií.

Čarovný prútik

Tesne po vzniku prvej republiky považovali čechoslovakisti Štúrovu kodifikáciu za gesto proti česko-slovenskej jednote. Milan Hodža v známej knihe Československý rozkol z roku 1920 označil kodifikáciu spisovnej slovenčiny za gesto politické, tzv. politicum hungaricum, vyplývajúce z túžby zastaviť maďarizačné snahy v Uhorsku. Kodifikácia bola aj začiatkom „rozluky národnej, tak ako si ju bol zaumienil Štúr“.

V 30. rokoch už myšlienka česko-slovenskej národnej jednoty nebola produktívna. Rezolúcie významných kolektívnych vystúpení, ako bol napríklad zjazd mladej generácie v Trenčianskych Tepliciach v roku 1932 alebo Kongres slovenských spisovateľov v roku 1936, potvrdili prežitý charakter koncepcie česko-slovenskej národnej jednoty, keďže väčšina účastníkov zastávala stanovisko svojbytnosti slovenského národa.

Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že vzťah medzivojnových ľavičiarov k Štúrovi bol jednoznačne odmietavý. Pravdaže, ľavicovo orientovaný Matuška, ktorý sa sám za komunistu nepovažoval, v 30. rokoch štúrovskú tradíciu negoval a videl v nej „čarovný prútik, ktorým sa otvárajú brány najvyššieho pokroku a najväčšieho tmárstva“.

Stačí si však prelistovať niekoľko ročníkov medzivojnového časopisu DAV, Ľudového denníka alebo Slovenských zvestí, aby nám bolo jasné, že v Štúrovi komunisti videli antifeudálneho bojovníka a sociálne cítiaceho revolucionára. Kameň úrazu bol niekde inde.

Ľavičiarom prekážala tendencia národniarov konzervovať romantický kultúrno-politický model, ako aj udržiavanie čechoslovakistickej tradície začatej českým slovakofilským hnutím v 80. rokoch 19. storočia. Išlo o „vzájomnostné večierky, luhačovické zjazdy, výlety so slovenskými pesničkami, vínom a zbojníckou pečienkou,“ ako písal Novomeský, čiže o všetko to, čo podľa samozvaných pokrokárov malo príchuť lokálneho folklóru a planého spolčovania.

Z neslobody žije Slovensko i dnes

Inú kapitolu, azda v slovenskom kontexte závažnejšiu, tvorilo etnocentrické chápanie národnej komunity. To malo význam lokálny, no predovšetkým nacionalistický, vzdialený od triednej optiky. Jasne definované pojmy „národ“ a „národná kultúra“ boli doménou konzervatívne a národne orientovaných kruhov, ktoré pestovali kult Štúra ako zakladateľa „slovenskosti" ohraničenej v prvom rade národným jazykom a pôvodom. Integrovať komunitu na základe „prirodzenej“ príslušnosti k národu bola, podľa ľavicovo zmýšľajúcich autorov, zužujúca a nesprávna perspektíva.

Niet pritom pochýb, že v 30. rokoch 20. storočia sa nacionalizmus stal veľmi živým a pálčivým problémom. Spoločnosť sa radikalizovala, hľadali sa prvky integrujúce kolektív a primordialistická koncepcia národa založená na „prirodzenosti” národnej komunity získala početných prívržencov.

V tomto zmysle boli 30. roky nielen obdobím robotníckych štrajkov, ale aj manifestácií nacionalistických nálad. V roku 1936 sa napríklad konala v Bratislave antisemitská demonštrácia proti premietaniu francúzsko-českého filmu Golem, o rok neskôr proslovensky orientovaní študenti Univerzity Komenského vyrazili do ulíc s heslom „na Slovensku po slovensky”, no pochod začali pri Štúrovej pamätnej tabuli, upevnenej na budove dnešnej Univerzitnej knižnice. Manifestovali svoju „slovenskosť” pod záštitou Štúra, uzurpujúc si takto symbolické právo na jeho dedičstvo.

Štúrov odkaz – rozumej „výlety parníčkom na Devín“ – bol terčom Matuškovho výsmechu. Zjednodušené chápanie národnej tradície vnímal Matuška ako súčasť obrannej schémy kolektívneho správania, ktorá síce mala svoje opodstatnenie v čase národnostného útlaku, ale paradoxne v demokratických podmienkach Československej republiky naďalej určovala vývoj slovenskej kultúry.

„Sami tí, ktorí ospravedlňujú fakt, že sme nedošli ďalej, majú hlavným dôvodom politickú neslobodu; avšak práve oni hlásajú neustále návrat k minulosti, teda k tomu, čo bolo vytvorené za neslobody. A niet pochýb, že z neslobody žije Slovensko ideovo i dnes,” písal kritik v roku 1943 v azda najdôslednejšej juvenilnej úvahe o štúrovcoch s názvom Ideológia J. M. Hurbana a jej vzťahy k slovenskej súčasnosti.

Slovenská viera v minulosť, ako Matuška pomenoval dobovú záľubu v manipulovaní s dejinami, mala svoje príčiny v tom, že medzivojnové obdobie bolo časom formovania sa slovenskej identity – nielen národnej, ale aj kultúrnej, jazykovej a v neposlednom rade i občianskej. Matuška bol pritom pre svoje útočné poznámky na adresu konzervatívnej časti slovenskej elity považovaný za národného odrodilca.

Zaútočiť na dedičstvo Štúra a vidieť v ňom zdroje kultúrneho spiatočníctva znamenalo prekročiť bariéru korektnosti, vystúpiť z radu a prijať v dobovom kultúrnom dianí pozíciu vydedenca a renegáta. Koniec koncov, ako bolo naznačené, Matuška mal svojich predchodcov i pokračovateľov.

V tom zmysle z hľadiska literárnej histórie alebo z hľadiska spomenutých „sporov o Štúra“ šlo skutočne o ponúkanie jednej z mnohých alternatív interpretácie Štúra a kritický hlas v celonárodných debatách o zmysle slovenských dejín. Tieto zas formovala dobová politicko-ideologická objednávka, s ktorou ani Štúr, ani jeho blízki spolupracovníci a prívrženci už dávno nemali nič spoločné.