Doba nedôvery

Mnohé iste tkvie v neistote, nevlastnej sestre nedôvery, ktorá sa paradoxne stáva jedinou istotou dnešného sveta. Ekonomická neistota postihuje čoraz väčšiu časť bývalých stredných vrstiev, ktoré pod tlakom globalizácie kapitálu, technologizácie práce a pokračujúcej majetkovej polarizácie strácajú pôdu pod nohami.

Čoraz viac ľudí nadobúda presvedčenie, že súčasný ekonomicko-politický systém nereprezentuje ich potreby, a preto sa obracajú proti nemu. Úspech antiestablišmen­tových politických síl a kandidátov naprieč krajinami a kontinentmi je toho dostatočným dôkazom. A k tomu sa pridáva neistota existenčná v podobe obavy o vlastnú bezpečnosť, ktorá prirodzene prináša nadvládu primárnych emócií, pudov.

Kvalita verejnej diskusie

Neistejší svet a pocit, že ma systém nereprezentuje, je prostredím, ktoré prirodzene nabíja atraktivitou rôzne sprisahanecké a konšpiračné teórie. Doba im praje, pretože čím je svet neprehľadnejší a znepokojujúcejší, tým viac ľudia potrebujú pre jeho pochopenie jednoduché schémy. Toto je fakt, ktorý vyplýva z ľudskej prirodzenosti a netýka sa vonkoncom len ľudí s nízkym IQ.

Zjednodušenie reality pre potreby jej mentálneho spracovania je mechanizmus, bez ktorého by sme ako ľudia prakticky nemohli fungovať. Preto sme si preň evolúciou vytvorili sofistikované mechanizmy kognitívnych skratiek, mytológie, stereotypov a iných „simplifikátorov reality“.

Nedôvera v systém takisto vyplýva z paradoxu dnešnej demokratickej moci, ktorá pre svoju legitimitu a naplnenie volebných a mocenských ambícií musí dvíhať latku očakávaní voličov, ale ekonomický systém globálneho kapitalizmu, ale aj decentralizácia a transnacionalizácia politickej moci jej paralelne s tým uberajú čoraz viac manévrovacieho priestoru, v ktorom môže tieto očakávania voličov napĺňať. Čoho jediným dôsledkom môže byť len opakované sklamanie a frustrácia, teda nedôvera a nárast nových a nových protestných strán.

Podčiarknuté a sčítané, neistota, nespokojnosť a nedôvera, ako pupočnou šnúrou spojené poznávacie znaky dnešnej doby, sa vzájomne posilňujú v špirále, ktorá nemá dobrý koniec. K týmto v spoločenských vedách pomerne rozpracovaným javom a trendom treba však na zoznam generátorov spoločenskej nedôvery pridať aj ďalšiu oblasť, a to charakter a úroveň verejnej diskusie, ktorá, básnicky a čechizmom vyjadrené „nevzkvétá“.

Prvoplánová a populárna diagnóza problému hovorí, že médiá sú mocenskými nástrojmi kapitálu, ľudia sú omráčení a otupení televíziou a bulvárom úrovne reality show, politici len klamú a kradnú a elity zlyhali. Aj keď na tom iste bude kus pravdy, k vysvetleniu treba ešte niečo doplniť.

Verejná, ale aj obyčajná medziľudská diskusia o spoločenských problémoch, diskusia v zmysle vôle a schopnosti počúvať sa a mať aspoň elementárny záujem porozumieť inému názoru nekvitne, v skratke vyjadrené, aj preto, lebo informačný a diskusný priestor, ktorý sme si sami a prostredníctvom nových technológií vytvorili, nieže k takejto diskusii nenavádza, ale priam od nej odrádza. Pár oblastí a príkladov.

Hyperpluralita a informačné bubliny

Po prvé: strata široko zdieľaného zdroja ťažko spochybniteľnej pravdy. Je faktom, že publicistické možnosti internetu zrušili alebo výrazne nabúrali informačnú autoritu serióznych zdrojov informácií, či už klasických verejnoprávnych médií, alebo renomovaných žurnalistických domov, ktoré boli aspoň akým-takým garantom hodnovernosti informácií a tým určitej kvality verejnej diskusie a mienky.

Tieto v pravom slova zmysle masové médiá nielen vytvárali masové publikum, zdieľajúce plus-mínus spoločnú informačnú realitu a preto schopné vzájomnej diskusie, ale rovnako zabezpečovali, že kritická masa verejnosti získavala informácie v kvalite garantovanej mantinelmi serióznej žurnalistiky.

Obe funkcie, pre zdravú diskusnú kultúru nevyhnutné, sú dnes ohrozené. Za jednu minútu je dnes vložených 300 hodín videa do kanála YouTube, 347-tisíc tweetov, „olajkovaných“ je 4,1 mil. facebookových postov a 1,7 mil. fotiek na Instagrame, videných 20 miliónov fotiek na Flickeri, krivka prirodzene rastúca. Jednosmerný informačný tok je definitívne vec minulého storočia. Mienku dnes tvoria všetci, dalo by sa hyperbolizovať, a nemá to len pozitívnu stránku veci. Po druhé: hyperpluralita, zvyšujúca vplyv pomätencov rôzneho druhu.

V každej spoločnosti a fáze ich vývoja bola a je istá časť, ktorú môžeme nazvať pomätenci a chronickí šíritelia bludov.

Problém internetu a občianskej publicistiky, pri všetkých ich prínosoch pre pluralitu názorov a dostupnosť informácií, je, že až v takomto decentralizovanom a dehierarchizovanom informačnom prostredí majú protagonisti tohto pomäteneckého okraja spoločnosti bezmála rovnako silnú „hlásnu trúbu“ ako seriózne mediálne zdroje, ktoré navyše v dobe a kultúre antiestablišmentu trpia deficitom dôveryhodnosti.

Bežný, no ani nadpriemerne inteligentný človek nemajú dostatočné kapacity pre spoľahlivé odlíšenie serióznej informácie od dôveryhodne naformulovaného bludu. V tomto môže pomôcť len dôsledné vzdelávanie v mediálnej informačnej kompetencii v povinných školských osnovách, ktoré však ešte nie je ani v plienkach.

Po tretie: sociálne siete ako informačné bubliny vlastnej reality. Aj v dobe pred facebookom bolo možné zavrieť sa do vlastného informačného sveta a nekonfrontovať svoje názory s ľuďmi iného nazerania.

Dnešný odklon od tradičných masových médií a orientácia na sociálne siete ako prvoradý informačný zdroj však urobili túto kultúru vlastných informačných bublín mimoriadne prístupnou a atraktívnou.

Na vlastných profiloch v sociálnych sieťach sa prirodzene obklopujeme prevažne ľuďmi podobných záujmov, životných štýlov a filozofií, pohľadov na svet a názorov, a teda často aj politických orientácií, čerpajúcich informácie často z podobných zdrojov, čo, samozrejme, znižuje schopnosť presahu do iných komunít a schopnosť výmeny názorov a pohľadov s ľuďmi iného typu, orientácie a nazerania na svet.

Presne tento typ informačného prostredia vychádza v ústrety biologicky danej, teda prirodzenej snahe ľudskej mysle minimalizovať výskyt situácií, keď by bol vlastný pohľad na svet konfrontovaný s pohľadmi konkurenčnými. Čo je spätne dôvod, prečo sú tieto technologické výdobytky také úspešné.

Po štvrté: vyčerpanie modelu verejnej debaty založenej na legitímnej propagande. Cielená komunikácia sa stala v modernej dobe nástupcom vojny ako hlavného nástroja súboja záujmov. A súčasne, najneskôr v 20. a 30. rokoch minulého storočia bola politická propaganda v USA akceptovaná ako potrebný nástroj boja proti vtedajším európskym totalitám komunizmu a fašizmu.

Cielená, plánovaná komunikácia v podobe reklamy, PR či politickej propagandy sa stala všadeprítomná a všeobecne akceptovaná, no tým s postupom času aj čím ďalej tým viac viditeľná a uvedomovaná. Týmto získali ľudia možnosť akúkoľvek informáciu, ktorá rozbíja ich predstavy a presvedčenia, vyhlásiť za propagandu, teda jej odoprieť dôveryhodnosť, čím sa diskusia končí.

Presne toto sa dnes čoraz častejšie deje, v duchu „moja je pravda, opačný názor je produkt propagandy“. Je to opäť ľudský prirodzené, pretože súperiť argumentmi je vždy náročnejšie, ako spochybniť oponenta a jeho názor „z princípu“.

Ak však môžeme spochybniť čokoľvek, neplatí nič a diskusia je bezpredmetná. Tento model verejnej debaty založenej na všadeprítomnej propagande – ak chcete, PR komunikácii – naráža dnes na svoje hrany, čoho dôkazom je práve rastúca nedôvera a slabšia schopnosť reálnej diskusie.

Čomu ešte veríme?

Je tu teda otázka, čomu ľudia v dobe nedôvery, ale aj mimo nej vo všeobecnosti veria, akým spôsobom odlišujú to, čo akceptujú ako pravdu a čo ako produkt propagandy a informačný odpad? Najstručnejšia odpoveď znie, že veria v prvom rade vlastným pravdám.

To, že hlavným filtrom, cez ktorý ľudia vyhodnocujú prichádzajúce informácie, sú naše zafixované predstavy, stereotypy, predsudky, a v prvom rade súzvuk prichádzajúcej informácie s týmito zafixovanými predstavami je rozhodujúci pre prijatie alebo odmietnutie informácie, je v kognitívnej psychológii všeobecne akceptovaný fakt.

Horšie vyznieva zistenie, že ako ľudia máme prirodzenú tendenciu neupravovať svoje predstavy a stereotypy podľa prichádzajúcich informácií, ale skôr tieto interpretovať podľa zafixovaných predstáv. Evolúciou sme si na to vytvorili mechanizmy ako selektívne vnímanie, motivované dôvodenie či potvrdzujúce skreslenie, pretože zmeny zafixovaných predstáv, stereotypov vyžadujú fyziologickú zmenu nervových spojení v mozgu a tomu sa chce ľudský mozog podľa možností vyhnúť.

Rozhodujúca časť vedeckej obce z oblasti kognitívnych vied dospela na základe radu výskumov k záveru, že ľudský mozog sa vyvinul nie ako nástroj, ktorý sa sústreďuje predovšetkým na hľadanie objektívnej pravdy, ale najmä na potvrdenie pravdy vlastnej, teda vlastných predstáv a presvedčení.

Podľa sociálneho psychológa Jonathana Haidta má tento fakt evolučný pôvod. Keďže prežitie človeka po státisíce rokov záviselo od toho, či bol prijatý do tlupy, vyvinuli sme si mimoriadnu schopnosť obhájiť svoje postoje a názory a získať si tak dôveryhodnosť ostatných členov skupiny. Podobne rozdeľuje ľudské myslenie na exploratívne a potvrdzujúce psychológ Philip Tetlock, pričom potvrdzujúce myslenie aj podľa neho nášmu mysleniu dominuje.

A napokon, jeden z popisov procesu, ako ľudia dospievajú k záverom a úsudkom, ponúka aj Thomas Gilovich zo Stanfordovej univerzity, podľa ktorého ľudské vyhodnocovanie a spracovávanie prichádzajúcich informácií funguje tak, že keď človek vstupnej informácii chce veriť, pýta sa seba, môžem tomu veriť? a keď nájde čo i len jeden pseudoargument, potvrdzujúci jeho zafixovanú predstavu, je spokojný, pretože je pripravený svoj záver v prípade potreby obhájiť pred spochybnením.

Rovnako keď informáciu chceme odmietnuť, pýtame sa podľa Gilovicha musím tomu veriť? a stačí nám jeden argument, ktorý vec vyvracia, a táto je pre nás uzavretá.

Pre ľudskú myseľ a tvorbu záverov a úsudkov teda údajne nehrá rozhodujúcu úlohu kvantita a kvalita prichádzajúcich informácií, ale v prvom rade miera ich súzvuku s existujúcimi zafixovanými predstavami.

Potvrdzovať si svoju pravdu je významná, ale, samozrejme, nie jediná prirodzená pohnútka a motivácia ľudskej mysle.

Práve preto by mala informačná a mediálna politika, ale aj snaha spoločnosti a ľudí samotných spočívať v tom, vytvárať si čo najviac prvkov a situácií nášho informačného a komunikačného prostredia, ktoré nebudú vychádzať našej snahe o sebapotvrdzovanie v ústrety, ale naopak, budú nás konfrontovať s konkurenčnými pohľadmi na svet.

Je to nepochybne cesta k väčšej otvorenosti nášho poznania a myslenia, k vyššej schopnosti skutočne diskutovať, počúvať sa a chcieť si porozumieť, a v konečnom dôsledku si viac dôverovať. A vysoká dôvera, ako je štatisticky preukázané, je znakom spoločností, kde sa žije najlepšie.