Z ideí a ideálov nenakŕmime deti, nezaplatíme účet za elektrinu a ani nekúpime lieky. A predsa, tam, kde chýba vízia, ktorá by usmerňovala rozhodovania o veciach verejných, sa politika zvykne degradovať na horúčkovité „hasenie požiarov“, aké dnes môžeme pozorovať aj v rozpačitých opatreniach Európskej únie. Práve dnes však Európa potrebuje nielen požiarnikov a záchrancov skrachovaných bánk, ale aj politikov, ktorí sú ochotní nahlas hovoriť o tom, prečo toľko horí a kto za to môže.
Potrebujeme teda ľudí, ktorí sa nebudú báť verejne priznať, že trendy, akými sú klimatické zmeny či migrácia, sa dajú nanajvýš zmierniť, nie však zvrátiť. Naopak, problémy, akými sú pretrvávajúca chudoba a s ňou súvisiace sociálne konflikty, sa zvrátiť dajú: sú totiž viac záležitosťou adopcie politickej „vízie“ spravodlivej spoločnosti ako otázkou (ináč vždy) nedostatkových zdrojov. A tak obhajovanie relevantnosti ľavicových myšlienok a politík dnes v prvom rade predpokladá úprimnú diskusiu vo vlastných radoch.
Musíme sa pýtať: koľko zodpovednosti za vznikajúce požiare nesieme my a koľko kapitalistický systém v jeho konzumnom štádiu, ktorého sme súčasťou? Čo môžeme realisticky robiť? A kam by mala smerovať ľavicová politika?
Okresaný priestor pre ľavicu
Európa, ku ktorej patríme, je už dávno priestorom politickej a intelektuálnej hegemónie neoliberálnej pravice, ktorej sa podarilo presadiť svoju predstavu o usporiadaní sveta, o podmienkach nášho konania v ňom či svoju definíciu toho, za čo sa oplatí „postaviť sa“. Každý, kto čo i len trochu pozná históriu Weimarskej republiky, nemôže byť prekvapený všeobecne narastajúcim pravicovým extrémizmom v kontexte zlyhania politík šetrenia, rekordnej nezamestnanosti mladých a, najnovšie, aj masovej imigrácie do Európy. Čo, naopak, skutočne prekvapuje, je, ako elity trvalo podceňujú dopady narastajúcej ekonomickej nerovnosti. Európska únia, vnímaná prostredníctvom jej pseudosociálnych politík, pochopiteľne, stráca podporu más. Čo to implikuje pre ľavicu?
Naša neochota rozmýšlať o tom, ako budú žiť nasledujúce generácie, je jedným z vysvetlení neschopnosti politikov prichádzať s víziami presahujúcimi jedno volebné obdobie.
V debate o tom, ako by sa mala ľavica profilovať, ide aj dnes, zjednodušene povedané, o známy spor medzi tzv. utopistami a tzv. realistami. Kým tí prví hlásajú potrebu návratu doľava, tí druhí namietajú, že vyhrotené ľavicové ideály narazia na mantinely „možného“ v momente, keď sa ľavica stane súčasťou establishmentu. To, čo je možné, je vpísané do DNA globálneho kapitalizmu, a tak do úvahy prichádzajú predovšetkým pokusy „tretej cesty“ reagovať na systémové obmedzenia globalizácie. Kým v povojnových rokoch bol sociálnodemokratický variant kapitalizmu založený na zmiešanej ekonomike, keynesiánskom prístupe a silnom sociálnom štáte, trhovo poháňaná európska integrácia viedla posledných 30 rokov k ekonomickým, ideologickým a politickým zmenám, ktoré zásadne okresali možnosti implementovať sociálno-demokratické politiky (predovšetkým politiku regulácie dopytu či makroekonomickej koordinácie). Na základe svojej redistribučnej a regulatívnej logiky začal byť sociálny štát vnímaný ako nebezpečenstvo ekonomickej produktivity.
Strata „politického človeka“
Nuž, zatiaľ čo bola politika – aj tá ľavicová – zaneprázdnená konkurencieschopnosťou, vytratil sa jej z obzoru človek, ktorého systém, takpovediac, vymodeloval pre svoje účely. Pochopiť, kým (alebo skôr „ čím“?) sme sa stali, je dôležité nielen z hľadiska toho, ako vysvetliť stav spoločnosti, ale aj kde začať pracovať. Naša neochota (či strach?) rozmýšlať o tom, ako budú žiť nasledujúce generácie, je jedným z vysvetlení neschopnosti politikov prichádzať s víziami presahujúcimi jedno volebné obdobie, ale aj toho, prečo sme naďalej poplatní životnému štýlu, o ktorom vieme, že je pre nás – pre začiatok – z ekologického hľadiska zhubný.
Hrdinom dnešnej fázy neoliberálneho kapitalizmu sa stal homo economicus: táto všetko počítajúca postavička si zároveň osvojila simplifikovanú, ale morálne pohodlnú predstavu o svete, v ktorom sú neúspech a chudoba zdôvodňované lenivosťou, zriedkavo však objektívnymi danosťami, ziskom a umelými potrebami poháňaného ekonomicko-politického systému kapitalizmu. Pravici sa pomerne úspešne darí zahmliť skutočnosť, že úspech nie je daný len mierou našej snahy, ale je vždy aj šťastím v lotérii nerovných štartovacích podmienok a príležitostí.
Na „slnečnom“ konci spektra si zase súčasný kapitalizmus cieľavedome doslova zmanipuloval masového konzumenta, ktorý je závislý od umelo vštepených pôžitkárskych stimulov, ktoré ako drogu potrebuje stále viac a intenzívnejšie. Tým vlastne umocňuje tých, ktorí ho oberajú o slobodnú vôľu vybrať si to, čo je nutné pre naplnenie jedinečnej ľudskej identity a subjektivity. Namiesto toho má len konzumný raj, pričom zväčša na dlh… V kultúre konzumu sa ako kocka cukru v čiernom čaji rozpúšťa ochota „miešať sa“ do politiky alebo len mať politický názor, a tak vyjadriť nespokojnosť a vniesť do svojho života „nepokoj“. V honbe za naplnením individuálnych potrieb holého prežitia (reklamou naordinovaného šťastia) stratil „darwinistický“ človek (okresaný o spoločenské „vízie“ a etické „ideály") zmysel pre spoločné veci; žije pre seba a svojich blízkych, úprimne zdieľajúc so svetom tak nanajvýš identitu neistoty a strachu.
Erózia troch pilierov sociálnej demokracie
Ale vráťme sa späť k ľavici a zásadám, na ktoré sa odvoláva. Vo svetle posledných udalostí v Európe sa žiada poznamenať, že tri piliere, na ktorých stojí identita sociálnej demokracie – sloboda, rovnosť, solidarita – sa nielen otriasajú v základoch, ale ich platnosť je nanajvýš otázna. V Únii, ktorá hľadá riešenia pre svojich mladých nezamestnaných, a kde denne prichádzajú tisíce ľudí nárokujúcich si bezpečnejší a lepší život, a tam, kde ekonomicky silné štáty rozhodujú o miere solidarity s malými, kde sa vlastne začínajú a končia hranice solidarity? Tam, kde môže byť na základe rozhodnutia nevolenej moci trojky zastavená likvidita jednému štátu, ako možno hovoriť s vážnosťou o rovnosti, ale aj o slobode?
Pravici sa pomerne úspešne darí zahmliť skutočnosť, že úspech nie je daný len mierou našej snahy, ale je vždy aj šťastím v lotérii nerovných štartovacích podmienok a príležitostí.
Súčasný ľavicový francúzsky filozof Alain Badiou vo svojej knihe Storočie (má na mysli 20. storočie) píše, že jedinou hodnotou z troch menovaných, ktorá si v 20. storočí zachovala platnosť pod heslom „demokracia“, je sloboda (rovnosť býva považovaná za utopistickú a solidarita za niečo, čo vedie k despotizmu skupiny). A pritom, ako správne upozorňuje slovenský filozof Martin Muránsky vo svojej štúdii O konci demokracie a kapitalizmu, otázku slobody možno presadzovať len ako reálnu autonómiu človeka, ktorý má sociálne garantovanú a nadobudnutú schopnosť postarať sa o seba a svojich blízkych. Ide o zásadnú podmienku, ktorú hegemónia pravice nechce uznať, čo robí dnešné politiky taktizujúcimi a, nakoniec, jalovými.
Reálnosť alternatívy zľava
Hľadanie produktívnych odpovedí na otázku, kam by mala smerovať ľavica, si vyžaduje politickú aj ľudskú odvahu. Ľavicová alternatíva nemôže byť zredukovaná na buržoázny (súcitne fňukajúci) humanizmus, nanajvýš schopný strpieť kultúrne rozdiely, ale, povedzme si čestne, nikdy ochotný ich uznať a zapracovať do hlavného prúdu spoločenského života. Je to znova ten istý redukčný humanizmus, ktorý zadáva mantinely toho, koho môžeme integrovať a koho nie. Jeho odvrátenou stranou v Európe sú getá komunít, uvrhnutých do kultúrneho vylúčenia a generačnej pasce chudoby. Alternatívou nemôže byť ani „ostrovný“ a príležitostný lokálny ľavicový aktivizmus, ktorý sa pokúša zmierniť neblahé dopady a „zahasiť“ kompromitujúce prípady, zatiaľ čo pravicová kapitalistická plutokracia pokračuje vo svojich globálnych a globalizujúcich ambíciách. Na riešenie komplexných problémov je jednoducho potrebné isté politické zázemie alebo široký konsenzus. Tým sa nemyslí, že súčasnou realistickou alternatívou môže byť typ ľavicového myslenia, ošľahnutého romantickým pátosom Parížskej komúny. Takýto typ mytologického vedomia totiž bráni vidieť svet, akým je tu a teraz.
Realistickou politickou alternatívou záplavy neoliberálneho „falošného“ vedomia môže byť pozícia a taktika odovzdanosti „skutočnej“ skutočnosti na rozdiel od jej medializovaného obrazu. Alternatívou je, slovami francúzskeho „prekliateho“ básnika Arthura Rimbauda, „vášeň pre skutočnosť“. Metaforicky, ale aj triezvo povedané, opravujme loď za plavby – a preto po častiach, postupne, ale dôsledne. Kozmetické úpravy, vonkajšie nátery neriešia zlovestné trhliny.
V tomto smerovaní pôjde najprv o zápas o človeka, ktorý sa (zase) bude chcieť stať subjektom svojho života, a nie len „ľudským kapitálom“ alebo objektom trhových záujmov a machinácií. Tým sa však dostávame od politiky k školstvu a jeho bezprecedentnému zlyhaniu vo výchove k občianstvu, solidarite a hodnotám „naplneného“ ľudského života.
Petra Steiger (1985)
Vyštudovala odbor európskych štúdií a antropológiu na vysokých školách v Spojenom kráľovstve, vrátane London School of Economics. Ako štipendistka mníchovskej Ludwig-Maximilians-Universität sa venovala výskumu identity a pamäti, ku ktorému dokončuje doktorskú dizertáciu. Už rok opäť žije v Bratislave, kde sa najnovšie podieľa aj na prípravách slovenského predsedníctva v Rade EÚ.