Limity pragmatizmu v humanitných vedách

21.01.2016 17:00
Auguste Rodin, Mysliteľ
Auguste Rodin: Mysliteľ (detail) Autor:

Začiatkom zimy vzbudil pozornosť českej i slovenskej vedeckej komunity prípad zamestnanca Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej Wadima Strielkowského, ktorý akoby vystúpil z filmu autorskej dvojice Svěrák – Smoljak. Keby sa ich Dalibor Vrána z filmu Vrchní, prchni! rozhodol predstierať, že je vedcom, mal by sa veru od tohto pána čo učiť. Dotyčný sa na svoju obhajobu dokonca dovolával inšpirácie Járom Cimrmanom.

Pri príprave súpisu publikačnej činnosti pracoviska prišli jeho kolegovia na to, že Strielkowski, patriaci podľa vykazovaných položiek k najplodnejším vedcom, dlhší čas uvádzal ako výsledky svojej vedeckej práce články na pozoruhodné témy – ako je napríklad marketingový efekt Halloweenu. A čo je dôležitejšie, išlo o časopisy, ktoré sa vydávajú za vedecké, ale ich fungovanie je viac ako pochybné (napríklad taliansky časopis s južanským názvom Stredomorský časopis sociálnych vied).

Prišlo sa i na to, že tento vedecký pracovník pod vymyslenou ženskou identitou uverejnil niekoľko štúdií napríklad na tému o možnosti kooperácie vampírov a ľudí, kde citoval texty uverejnené pod vlastným menom, čím vlastne zvyšoval svoju hodnotu vo vedeckej oblasti. Tu totiž platí kritérium, že čím viac vás citujú, tým ste úspešnejší vedec (a neprekáža, keď sa dvadsať kolegov z odboru vo svojich reakciách na váš výkon pozastavuje nad jeho totálnou scestnosťou – povedané stručne, nejestvuje zlá citácia).

Prípad z Česka by vlastne mohol byť komický, keby nepoukazoval na to, ako sa tento typ bizarnosti stal postupne súčasťou bežnej vedeckej prevádzky – a to aj v slovenskom prostredí. Spôsobili to predovšetkým podmienky, v ktorých dnes prebieha hodnotenie vedy a jej následné financovanie. Podľa vzoru prírodných a technických vied sa najvyššou métou vedeckého pracovníka stalo publikovanie v zahraničnom vedeckom časopise, kde sa vaše príspevky dostanú po anonymnom posúdení odborníkmi z danej oblasti. Je to typ výkonu, ktorý je predpokladom vyššieho ohodnotenia – aj finančného – nielen vedca samotného, ale aj jeho pracoviska.

Predátori v publikačnom rybníku

Práve na tento dopyt po publikačnom priestore, ktorý je prirodzene limitovaný, zareagoval fenomén zreteľný posledné dva-tri roky aj u nás. Ide o tzv. predátorské časopisy, ktorých vydavateľstvá rozposielajú na verejne dostupné adresy vedcov ponuku publikovať svoje texty za nie malý poplatok. Posudzovanie vedeckej relevantnosti článkov je formálne, ide vlastne len o obchod – my vám uverejníme článok, vy nám zaplatíte, následne sa zvýši vaša vedecká reputácia a vaše pracovisko na jej základe získa viac financií.

Predátorské časopisy a faktické pokusy o podvod však nie sú len nejakou deviáciou, chybou v systéme – pôsobia ako logické vyústenie tendencií prevládajúcich vo vede a vednej oblasti. Ako na to upozornil rakúsky filozof Konrad Paul Liessmann vo svojej knihe Teória nevzdelanosti, dostupnej aj v českom preklade, súčasná vedná politika je posadnutá darvinovsky pôsobiacim súťažením, neustálym tvorením rebríčkov a dôrazmi na výkonnosť a inovácie. Vzhľadom na ľudskú prirodzenosť je len očakávateľné, že skôr či neskôr siahnu účastníci tohto zápasu i po nekorektných prostriedkoch.

Opisovaný prípad prispel v českej vede k zintenzívneniu debát o podmienkach, v ktorých veda funguje, a k iniciatívam, ako podobným situáciám predísť. Podobné diskusie sa vedú i vo svete a o obdobných prípadoch „pseudovedečtiny“ vo forme konferencií informovali v posledných týždňoch aj slovenské médiá.

Druhý, veľmi dôležitý moment Liessmannových úvah tvorí myšlienka, ako veľmi je toto prostredie škodlivé pre humanitné vedy, ktoré sa svojím založením podstatne odlišujú od vied skúmajúcich prírodu a snažiacich sa o technologické inovácie (napokon, na to, že krátkozraký utilitarizmus „tvrdých“ vied nemusí byť ľudstvu vždy na osoh, upozorňovali mnohé osobnosti 20. storočia). Humanitné vedy, založené na kontinuite tradície, nevedú k rýchlemu efektu a okamžitému prospechu. Ich zmysel vychádza ešte z antického poňatia vzdelanosti, ako to formuluje Liessmann, sú koncipované ako „program vzdelávania človeka, formovania a rozvíjania tela, ducha a duše, talentu a nadania, ktoré malo jednotlivca viesť k rozvoju individuality a sebavedomej účasti na živote obce a jej kultúry“. Ich poznanie sa týka jedinečných javov, nie je jednorazové a definitívne, zakladá sa na pochopení, poznaní kontextu, akceptovaní mnohotvárnosti sveta, permanentnom dialógu a procese dospievania k pravde – nie objektívnej, nemenne danej, ale takej, ktorá zohľadňuje stav tej-ktorej spoločnosti.

Práve tento špecifický charakter humanitných odborov vedie k rozsiahlym a často i prostoduchým debatám, či už zo strany niektorých slovenských novinárov, hulvátskych všeznalcov v komentároch pod článkami, alebo dokonca kolegov vedcov – či majú nárok na označenie „veda“. Minulý rok aj mnohé domáce médiá s viac alebo menej zjavnou satisfakciou priniesli informácie o rušení humanitných odborov v Japonsku. Ako sa však ukázalo (ale už nepublikovalo) k ničomu takému tam nedošlo. A keďže žijeme v „dobe ekonomickej“, je táto ich povaha dôvodom na poukazovanie na ich zbytočnosť a neefektívnosť. Výrazom takéhoto postoja je i snaha vedeckých inštitúcií podriadiť fungovanie humanitných odborov podmienkam, v akých fungujú prírodné aj technické vedy, a to aj vtedy, keď je to proti ich samotnému zmyslu.

Koho oslovujú humanitné odbory?

Požiadavka sprostredkovať dosiahnuté poznatky vo vysoko špecializovaných časopisoch pre vymedzený okruh čitateľov, navyše v zahraničí, pôsobí proti ich samotnému zmyslu a má pre humanitné odbory fatálne následky. Je síce nepochybne žiaduce, aby sa výsledky výskumu i z tejto oblasti prezentovali na čo najširšom fóre a aby sa tento výskum zameriaval i na presahy navonok, no treba akceptovať i fakt, že veľká časť humanitných odborov reflektuje stav konkrétnej spoločnosti a kultúry.

Uvediem konkrétny príklad – vlani sa vo veľkom oslavoval rok Ľudovíta Štúra a azda prvýkrát sa zdalo, že nejde o formálne pripomenutie tejto osobnosti slovenskej kultúry. Dokonca sa zjavila i vôľa formulovať, čo nám, tejto spoločnosti, hovorí Štúr a jeho dielo v dnešnej situácii. A hociktorý vedec môže publikovať, či už priamo o Štúrovi, alebo národnom obrodení v nejakom škandinávskom ultrarecenzovanom vedeckom časopise a bude to nepochybne záslužný čin. No tento článok bude zákonite sprostredkúvať len poznatky, ktoré pôsobia síce pre tamojšie publikum objavne, no tu zostávajú len povrchné a známe.

Primárnym adresátom poznatkov z národných dejín, literatúry a umenia, etnológie a, dovolím si tvrdiť, aj sociológie, je totiž domáca komunita. Nikto nemá potrebu tieto oblasti vyskúmať za nás. Samozrejme, existujú i vynikajúci zahraniční znalci „našich tém“, ich záujem je však vždy reakciou na už dosiahnuté výkony z domáceho prostredia. A to, aké je dôležité skúmať isté oblasti a komunikovať o nich s verejnosťou, ukazuje aj dnešná morálna kríza našej spoločnosti, zmietajúcej sa v záchvatoch straty historickej pamäti, ale aj absolútnej ignorancie voči vlastnej kultúre.

Kým v kultivovaných spoločnostiach poznatky o kultúre a situácii danej spoločnosti sprostredkúvajú odborníci, dôverne poznajúci dobový materiál a kontext, u nás si spoločnosť vystačí s komentármi na sociálnych sieťach a zjednodušeniami rozmanitých „obchodníkov s dažďom“ a morálnych podvodníkov. Túto situáciu dobre ilustruje aj tragikomická konfrontácia českého prezidenta, už približne rok pátrajúceho po článku Ferdinanda Peroutku o „džentlmenovi“ Hitlerovi, a odborníkov, ktorí dobovú tlač dôverne poznajú a vedia, že nič také neexistuje. V domácom prostredí môžeme spomenúť napríklad pokusy pri interpretácii udalostí SNP vydávať morálne zlyhanie spoločnosti za akceptovateľný pragmatizmus.

Niet pochýb, že každodenné fungovanie treba zohľadniť aj v humanitných odboroch, Nie sú ukotvené vo vzduchoprázdne a ich možnosti vychádzajú zo situácie konkrétnej spoločnosti. To znamená, netreba chrliť absolventov odboru, ktorý je svojou povahou exkluzívny, ako napríklad filozofia či orientalistika, ale treba si uchádzačov vyberať – čo sa napokon dialo pred tým, ako sa v našom vysokom školstve zaviedol Bolonský systém a vysoké školy vznikali v každom okresnom meste.

Na druhej strane by malo zaznieť, že žiadna vyspelá spoločnosť by nemala spochybňovať potrebnosť oblasti, ktorá reflektuje problémy aj iné ako materiálne a „chlebové“ a riadi sa i niečím iným ako ziskom. Pretože v tom prípade humanitným odborom hrozí, tak ako mnohokrát u nás v minulosti, že ich „užitočnosť" bude komodifikovaná ideologicky, ich dialogický charakter vystrieda prevaha mocensky zneužiteľnej dogmy. Alebo sa veľmi ľahko môžu stať oblasťou pre simulovanie vedeckých výkonov, o čom sa môžeme presvedčovať i v domácom prostredí.

Nielen humanitné odbory na Slovensku, ale aj celá slovenská veda sa od deväťdesiatych rokov nachádza v stave „permanentného reformovania“, ktoré však, ako ukazujú i posledné aktivity v tejto oblasti (napr. iniciatíva univerzitných vedcov Za živé univerzity), svoje ovocie neprinieslo. K pokusom o reformovanie fungovania vedy možno iste prirátať aj snahy Slovenskej akadémie vied o transformáciu. Jej zámerom je predovšetkým zmeniť ekonomické a hospodárske fungovanie tejto inštitúcie a snaha dostať sa k väčším finančným zdrojom na vedeckú činnosť. Predstavy sú také, že vedecké tímy budú súťažiť o zdroje v grantových súťažiach a spolupracovať s firmami na vývoji technológií.

Sledujúc vyhlásenia vedenia SAV sa však nemožno ubrániť dojmu, že pod pojmom veda sa tu myslí iba jeden typ vedeckej činnosti, ten, ktorý prináša patenty a kooperuje s výrobou. V rozhovore predsedu SAV Pavla Šajgalíka pre tieto noviny sa v súvislosti s budúcnosťou inštitúcie hovorí len o patentoch na lepidlá, startupoch, výrobnej sfére. To, žiaľ, nevyzerá ako vízia pre najvýznamnejšiu vedeckú inštitúciu na Slovensku, ale ako biznis plán firmy. A to aj napriek tomu, že SAV sa k slovenskej humanitnej tradícii od Mateja Bela vyslovene hlási(SAV 2020: Dlhodobý zámer rozvoja Slovenskej akadémie vied). Ale inak nikde nebola predložená praktická predstava, ako by malo vyzerať pôsobenie vedných odborov, ktoré nemajú komerčný potenciál – a nie sú to zďaleka len humanitné odbory. Je pritom zrejmé, že SAV po transformácii nebude fungovať na princípe solidarity, úspešnejšie ústavy sa nebudú podieľať na financovaní odborov, ktorých prvoradým cieľom nie je zisk.

Keď etika dostáva na frak

Problémovým momentom predstavy o reformovanej, teda transformovanej SAV, je i predpoklad, že súťaž o grantové prostriedky bude objektívna a transparentná. Pokiaľ ide o domáce grantové agentúry, ktoré majú byť transformované tiež, ich finančná kapacita nie je postačujúca a podiel dotácií pre humanitné odbory je konštantne veľmi malý. Ďalšou špecifickou kapitolou je zaujatosť komisií a kompetentnosť odborníkov, ktorí projekty hodnotia. Neviem ako v iných oblastiach vedy, no v humanitných odboroch sa objavujú prípady – či už v grantových komisiách, alebo v komisiách iného typu – že ich členovia sledujú, či dotyčný uchádzač o grant alebo napríklad zvýšenie kvalifikačného stupňa cituje priamo ich alebo ich dobrých známych. Prípadne zohľadňujú vo svojom hodnotení iné ako profesionálne kritériá. Zdá sa teda, že k problémom slovenských humanitných odborov sa pridávajú i svojrázy slovenské, priam „kocúrkovské“. Tu teda nestačí len hospodárska a ekonomická transformácia, treba sa zamyslieť aj nad reformou – s prepáčením – etickou.

O tom, že etická stránka vedeckej profesie dostáva v tejto ére „ekonomickej“ na frak, svedčí aj prípad mladého vedca SAV, ktorý pôsobí v čudesnej xenofóbnej polovojenskej organizácii Slovenskí branci. Inštitúcia reagovala vyhlásením, podľa ktorého „Slovenskej akadémii vied a jej organizáciám neprináleží skúmať a vyjadrovať sa k politickým aktivitám zamestnancov SAV, pokiaľ nie sú vykonávané na pôde SAV, a vstupovať tak do ich mimopracovného života a súkromia“. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že postoj, ktorý Akadémia zaujala, by bol namieste vo firme. Patrím však k ľuďom, ktorí akademickú pôdu, aj pod vplyvom lekcie, ktorú nám udelilo (aj to slovenské) 20. storočie, vnímali inak ako len efektívnu firmu, liaheň patentov a inovácií.

Pravda však je, že tieto problémy nevyrieši nikto iný, iba samotní humanitní vedci. Tento článok rozhodne nemá byť žalospevom za stratenou slávou humanitných vied, skôr akýmsi apelom na sebareflexiu domácich humanitných vedných odborov a následnú sebavedomú diskusiu, ktorá by mohla viesť k definovaniu miesta, ktoré im v rámci tejto kultúry a spoločnosti patrí.

Ivana Taranenková (1976)

Ivana Taranenková.
Ivana Taranenková. Autor: archív IT

Literárna historička a kritička, absolvovala odbor filozofia – slovenský jazyk a literatúra na FiFUK v Bratislave. Pôsobí ako vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV. V rokoch 2009 a 2015 bola členkou poroty Ceny Anasoft litera, pôsobila aj ako šéfredaktorka vedeckého časopisu Slovenská literatúra a ako externá redaktorka časopisov OS a Romboid. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), editorkou výberov zo slovenskej prózy 19. storočia, ako aj spoluautorkou a spolueditorkou knihy o súčasnej literatúre Hľadanie súčasnosti (2014).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Wadim Strielkowski #pseudoveda #pragmatizmus #Jára Cimrman
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
37,99
Elite žlté narcisy a modré hyacinty

Elite žlté narcisy a modré hyacinty

39,99
Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk