Pohľad do intimity cynizmu

Súčasný nemecký filozof Peter Sloterdijk rozpracoval svoju kritiku cynického rozumu už v roku 1983. Aj po tridsiatich rokoch je stále aktuálna. Pred časom kniha s týmto názvom vyšla v slovenskom preklade. Rezonuje, akoby bola napísaná dnes.

28.01.2016 17:00
Kritika cynického rozumu, kniha Foto:
Peter Sloterdijk: Kritika cynického rozumu, preklad Miloslav Szabó, Kalligram 2013
debata (1)

Cynický človek Petra Sloterdijka si svoju výrazne negatívnu životnú pozíciu jasne uvedomuje. A dobre vie, že keby aj chcel, keby sa aj pokúsil proti vládnucim pomerom niečo podniknúť, určitým spôsobom ich zmeniť, neuspeje; bol by to boj s veternými mlynmi. Samozrejme, neurobí to. Je dostatočne prezieravý na to, aby konal ako naivný hlupák a zákonite potom doplatil na svoju pochabosť. Vzhľadom na momentálnu výhodu si vyberá efektívne prispôsobenie sa daným okolnostiam. Vedie ho potreba prežitia, prispôsobuje sa pomerom, pretože akosi musí, je k tomu nimi nútený. Je väzňom spolčeným s inštitúciou svojho väzenia, súčasne chorým, trpiacim uväzneným i dobre plateným, svedomitým bachárom.

Ukazuje sa, že cynikmi sa stávame práve v snahe o prežitie a presadenie sa vo vládnucich pomeroch. Tým, že sa nechám korumpovať negatívnym spoločenským stavom, že sa mu prispôsobujem, podriaďujem, že s ním z dôvodu snahy o prežitie a „túžby po sebapotvrdení“ Ja, ktorému nechýbajú megalomanské chúťky, spolupracujem. Týmto spôsobom dokonca desivé pomery v spoločnosti i spoluvytváram, podieľam sa na ich ďalšom, úspešnom pokračovaní. Vediac o negatívnosti a nezmyselnosti svojho konania, nesúc v sebe ostrý vnútorný nesúhlas, nedokážem svoje konanie zmeniť, pokračujem v ňom napriek všetkému. Nachádzam v tom zároveň určitú pohodlnosť, alibizmus, neochotu oprávneného vzdoru, pretože prispôsobivá súčinnosť s vládnucimi pomermi mi zabezpečí základné pohodlie. Reálny vzdor by zrejme znamenal jeho stratu, bolo by potrebné niesť taktiež nepriaznivé dôsledky nastávajúcich zmien. A na to teda cynik (vo mne, v nás) vôbec nemá chuť.

Hraničný melancholik

Moderný cynik pozná seba i svoj svet, zbavený niektorých starých ilúzií je vyzbrojený nahromadeným poznaním, vzdelaný predstavuje dediča, potomka osvietenstva poznaním dôsledne osvieteného. Úroveň poznania, ktorú dosiahol, mu zároveň načrtáva podobu správneho a zmysluplného, racionálne vedeného, zdravého života. Na svojej „púti“ dospel k poznaniu, o ktorom vie, že predovšetkým podľa neho by mal viesť svoj život. No práve v tomto kľúčovom bode zlyháva, nedokáže ono poznanie integrovať, uviesť do svojej životnej praxe a zostáva pomerne výhodne skorumpovaný vo vleku vládnucich pomerov.

Dané okolnosti ho zásadne poznačujú, formujú ho ako „hraničného melancholika“: „Pod maskou svedomitého spoluhráča cynik skrýva riadnu dávku ľahko zraniteľného nešťastia a potreby plakať. Je v tom akýsi smútok za ,stratenou nevinnosťou‘ – smútok za správnym poznaním, proti ktorému je namierené všetko jeho konanie a práca.“ Tvorí tak principiálne rozštiepenú, schizoidnú bytosť. Pred zrakom sa črtá nepreklenuteľne rozdelený, akoby preseknutý v tých rozhodujúcich miestach. Myslím si, že na týchto miestach sme sa dotkli čohosi závažného: svoje zrejmé kontúry tu získal elementárny rozpor, hlboký vnútorný konflikt (môjho) cynického vedomia, nastávajúci v ostrom napätí medzi poznaním správneho a protichodným konaním. Zároveň sa tu odkrýva i modelová situácia konštituovania cynického vedomia. Načrtnutý primárny konflikt medzi poznaním a konaním vytvára jeho živnú pôdu, pole, z ktorého prirodzene vyrastá.

Napadá mi konkrétny zreteľný príklad fungovania logiky cynizmu v praxi, aktívne sa zúčastňujúcej na jeho utváraní. Akosi prirodzene mi v mysli vyvstáva prípad práce; azda preto, že je pomerne ťažké sa jej vyhnúť, azda preto, že tvorí podstatnú zložku životnej praxe mnohých z nás.

Predstavujem si seba v úlohe celkom bežného, radového pracovníka nemenovanej spoločnosti vykonávajúceho nezáživnú prácu, pomerne slušne zaplatenú. Chodím do tej práce, usilujem sa svedomito robiť, čo treba, čo sa odo mňa očakáva. Zároveň sa premáham, pretvarujem, mám obavy z prezradenia, kam sa pohnem, nosím v sebe skrytý závažný problém, základnú dilemu: Mal by som byť v práci, čo by ma napĺňala, kde by som realizoval svoj jedinečný bytostný potenciál. Som o tom hlboko presvedčený, k tomu som bol vedený po celý svoj mladý čas. Venovať sa práci prospešnej celkovému zdraviu. V súkromí o nej snívam. Ktorá práca by bola pre mňa zdravá? A samozrejme, musí byť v súlade aj s mojím vnútorným zdravím. Nuž len tá, čo ma teší. A ktorá ma dokáže potešiť? Nuž nie tá, ktorú som donútený robiť, ktorou si zarábam na živobytie. Urobím s tým niečo? Ani nie.

Zostávam v tej práci, ktorú nechcem robiť, viem, že by som ju nemal robiť, pretože ma otupuje, neklamne cítim, že je pre mňa nezdravá, ale zaťatý ju robím a potláčam svoje negatívne pocity. Obliekam sa do tesných šiat, nosím vypracované masky pozitívneho postoja k práci, ktorú vo svojej hĺbke neznášam. Robím to preto, aby som nebol odhalený, aby som v nej mohol aj naďalej zostať. Vrchnosť to vyžaduje, pozitívny, oduševnený postoj k práci je veľmi dôležitý, sama práca je potom pozitívna, zvyšuje sa výkonnosť. Ukazujem, čo sa odo mňa očakáva. Vrchnosť mi súčasne hovorí dve zásadné veci: Keď všetko, čo chce, do bodky splním, môžem dosiahnuť čokoľvek, som potenciálne pre firmu takmer všetko; na druhej strane reálne takmer nikto, číslo, po ktorom môže okamžite nastúpiť ďalšie, len čo začne haprovať, či prestane správne fungovať, bude nahradené. Najdôležitejšie je pokračovať, „pracovať – napriek všetkému“. Tak držím pekne hubu a krok.

Zobrať si aspoň čosi

Táto situácia plodí v mysli vážne, nemilé otázky: Prečo nie som principiálny, úprimný, celistvý a v súlade sám so sebou, ale naopak, dvojtvarý, ostro rozštiepený? Prečo vlastne neodídem? Odpoveď je prozaická, pragmaticky jednoduchá. Chcem tie prachy, potrebujem ich a mám cieľ: dostať sa vyššie. Presadiť sa v tomto svete a zobrať si z neho aspoň čosi. Som aj existenčne donútený zotrvávať v tej práci, v negativite svojho života, pretože som až priveľmi zapletený do rôznych nákladných sietí i vzťahov, ktoré je potrebné živiť a sú pre mňa rozhodujúce. Myslím si, že nič lepšie ma nečaká. Ostáva len pokračovať. Iný typ práce, iný typ života trčí v nedohľadne. Odchod a principiálna pozitívna zmena sa nečrtajú ako reálne. Nato si hovorím: Ale veď napokon nie je až tak zle, aby nemohlo byť aj horšie. Som v pohode. Nie?

K čomu tento cynický postoj človeka privádza? Ako cena za takúto existenciu sa črtá bolestné, nepreklenuteľné rozštiepenie na dve protichodné entity: na takpovediac človeku najvlastnejší, hlboko pravdivý a esenciálny prvok, faktor osobnej, imanentnej autenticity, ktorý v sebe nesie poznanie správneho, zostáva však skrytý v hlbokom súkromí, v izolovanosti od žitého reálneho sveta – a na tvár, ktorá sa ukazuje navonok. Akúsi fasádu vlastnej osoby, ktorá je výrazne silnejšia a víťazí, s ňou človek cynik funguje v reálnom, spoločenskom svete.

Zároveň by sa dalo povedať, že táto tvár je len reakciou: do jej tvaru ju formujú nekompromisné „tlaky prežitia“ v aktuálnom svete. Vytvára sa v prispôsobení sa a pritakaní patologickému poriadku jeho existujúcich pomerov, čo sa javí byť všeobecne záväzným. V tejto sebazáchovnej spolupráci pritom cynické vedomie sleduje i dosiahnutie čo možno najväčšieho okamžitého prospechu pre seba. Ide o to: priživiť a presadiť sa – „po tom všetkom, tým väčšmi“. A nemyslieť na to, kam to všetko smeruje. Slovo, ktoré mi tu náhle napadá, je rakovina. Cena je vysoká, aj odmena musí byť taká.

Keď z tejto perspektívy pozorujem cynika v sebe, vidím tvora, čo vedený legitimizujúcimi existenčnými dôvodmi a zároveň vedome koná proti sebe, svojej imanentnej autenticite, zúčastňuje sa na všeobecnej negativite, spolčuje sa s ňou, s jej patologickým poriadkom, aby z toho na druhej strane mohol čo najviac vyťažiť pre svoje prežitie. Prežívam, popieram, negujem sa.

Ide o masový typ

Peter Sloterdijk si o cynizme nemyslí, že ide o akúsi exkluzívnu odchýlku či úchylku, ktorou je postihnutých pár ojedinelých, vyšinutých jedincov. Práve naopak: Cynik tvorí „masový typ: priemerný spoločenský charakter vo vyššej nadstavbe…, je integrovaným asociálom… Difúzny cynizmus už dávno zaujal kľúčové spoločenské pozície v predstavenstvách, parlamentoch, dozorných radách, medzi lektormi, v ordináciách, na fakultách, v kanceláriách a v redakciách“.

Keď túto možnosť pripustíme, azda si lepšie porozumieme. Sledujúc náš spoločenský svet, ľudí zasadených a hmýriacich sa v ňom, si uvedomujem, ako úspešne funguje cynický postoj v rôznych oblastiach života. Naučili sme sa ho podľa potreby efektívne používať, sme ním presiaknutí a zrejme mnohým do značnej miery i vyhovuje. Aj pohľad z celkového (zovšeobecňujúceho, zjednodušujúceho) hľadiska mi napovedá, že cynizmus je hlboko zakorenený, prítomný v ľudských spoločnostiach, na čo vo svojej knihe poukazuje i Peter Sloterdijk. Prejavuje sa napríklad vo vzťahu človeka k svojmu životu, k ovládanej prírode, je permanentnou výbavou mocných voči slabým atď., atď. Cynizmus v podstate trpko vyhráva.

A tak splývame s davom rovnakých. Zrejme pravidelne stretávame svojich neznámych cynických druhov, narážame na seba na mnohých miestach, vstupujeme do rôznych kontaktov a vzťahov, rozumieme si, keď cynizmus praktizujeme, utužujeme, spoločne ho budujeme, spoločne vytvárame cynickú spoločnosť, pokračuje cez nás.

Na tomto mieste mi napadá ešte jedna vec, čo by mala byť povedaná: Som bežný, radový občan a cynizmus mi z princípu prekáža, som v podstate cynik len z nutnosti, teda aj proti vlastnej slabej vôli, dotlačený byť ním vonkajšími okolnosťami, tlakom vecí, ktorým sa podriaďujem. Aj by som chcel byť lepší, no nejde to. Vládnuci poriadok, existujúce pomery ma k cynizmu priväzujú. S cynizmom v bratskom zväzku je to tu ľahšie, priechodnejšie a ja, priznávam, sa veľa ráz poberám práve touto cestou.

Na druhej strane však nie som natoľko otupený, aby som si pomerne jasne a trpko neuvedomoval, že to všetko je iba čiastočná pravda. V spomenutých dôvodoch nachádzam zároveň perfektné, nepriestrelné alibi pre svoje konanie, presvedčivé argumenty, aby som nemusel konať inak, lepšie. Alebo napokon poskytnú i zdôvodnenie prípadnej špinavosti, ktorú by človek na dosiahnutie určitého svojho cieľa mohol urobiť. Získavanie legitimizujúceho a ospravedlňujúceho alibi v tlakoch prežitia a v nevhodných vonkajších podmienkach tak tvorí súčasne živnú pôdu pretrvávania i utužovania cynizmu.

V ústrety životu

A čo náš život v tejto sivej atmosfére? Peter Sloterdijk si myslí, že jedným z negatívnych dôsledkov tohto cynického prežívania je to, že „život sa mení na jednu veľkú dohodu o účasti na polovičatej a neživej hre, na ktorú pristúpila väčšina“. V popieraní svojho hlboko pravdivého faktoru osobnej, imanentnej autenticity, ktoré nutne prebieha v cynickom postoji, sa scudzujeme svojmu životu, akoby sme zakaždým podstupovali operatívny zákrok mrazivého umŕtvovania, pričom chirurgmi sme tu v konečnom dôsledku práve my; žili život ako proces systematického umŕtvovania sa.

A čo filozof, čo nám moderným cynikom v tejto situácii radí? Vidí východisko? Načrtáva dve možnosti: „stelesnenie, alebo rozpoltenosť… Ide o to, či niečo, čo sa pretrhlo, necháme vedome zrásť, alebo ho v jeho odštiepenosti prenecháme schizoidnému procesu. Integrácia, alebo schizofrénia. Buď si zvolíme život, alebo sa budeme zabávať na večierku samovrahov.“ V súvislosti s voľbou života píše Peter Sloterdijk o „universitas vitae“ formujúcom sa „tam, kde sa ľudia vzoprú cynizmu oficiálneho rozpolteného vedomia, kde si skúšajú formy života, ktoré otvárajú šancu pre vedomý život v hlavách, telách a dušiach“.

Peter Brezňan (1978)

Roku 2015 ukončil doktorandské štúdium na Katedre estetiky FiF UK v Bratislave. V rokoch 2012 – 2013 absolvoval výskumný pobyt na Inštitúte filozofie Viedenskej univerzity. Zameriava sa najmä na problematiku literatúry a nemeckú estetiku 19. a 20. storočia. Venuje sa i písaniu poézie. Básne publikoval v časopisoch Rak, Vlna i Romboid a v denníku Pravda. Herecky sa venuje divadlu.

Peter Brezňan

Kde sa intenzívne usilujú „vystupovať vlastnou bdelosťou proti prenikaniu rozpoltenosti a nevedomosti do individuálneho bytia; vrásť do vlastných možností“. V tomto skúšajúcom úsilí nastáva zároveň obrat „k životu, a nie k umŕtvovaniu, k riziku, a nie k zabezpečeniu, k stelesňovaniu, a nie k rozpoltenosti“. Myslím si, že práve v týchto momentoch sa môžeme prepojiť s tým najvlastnejším, hlboko pravdivým v nás.

Keď vidím, že sú ľudia, čo tak vedia žiť, že tak konajú, vzbudzuje to vo mne opatrnú nádej a úprimné, hlboké nadšenie. Vydávať sa napospas a v ústrety životu, ktorý je neistý, no nie rozpoltený. To je to, čo by sme mali robiť.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Intimita #Kritika cynického rozumu #Peter Brezňan #cynizmus