Zároveň s touto populárnou rétorikou zaznievajú hlasy o prebytočnosti humanitných odborov, a to hlavne z dôvodu ich nízkeho prínosu k ekonomickému rastu krajiny. Samotní humanitní vedci sa tak ocitli v ťažkej situácii. Po rokoch štedrého financovania vidieckych univerzít a rozmanitých miestnych projektov sa našiel vinník neutešeného stavu slovenskej vedy.
Nedávny článok Ivany Taranenkovej (Limity pragmatizmu v humanitných vedách, Víkend 16. januára) opäť poukázal na takmer tragickú situáciu humanistov na Slovensku. Taranenková (pri všetkej úcte k autorke) v článku ponúkla pomerne častú, zároveň však celkom zúfalú (niet sa čo diviť) obrannú stratégiu. Zásadný príspevok humanitných vied napokon vidí v kultivácii jednotlivca, rozvoji vzdelanosti a kritického myslenia, v produkcii hodnôt dôležitých pre život vyspelej spoločnosti. Čiže, logicky vzaté, v podpore toho, čoho sú humanitné vedy samy dôsledkom. Taranenková tiež zdôrazňuje nepragmatický charakter tohto druhu poznania, vo fiktívnom protiklade voči vedám utilitárnym, ktorých zámerom je ovládnutie prírody a v konečnom dôsledku moc (Bacon).
Buďme úprimní, je to začarovaný pohyb v kruhu. Humanitné vedy podľa tohto názoru nie sú definované výskumným programom, ale sú skôr súčasťou našej kultúrnej identity a jej reflexie. Myslím si, že články s podobným ideovým podtextom sa míňajú svojím želaným účinkom. Presviedčanie presvedčených v tejto situácii k záchrane pracovných miest v štátnom ústave nepomôže. Argumentácia je v princípe zavádzajúca, hoci možno čiastočne pravdivá.
Hranica medzi vedou a kultúrou naozaj nie je ostrá, podpora vedy (akejkoľvek) je čiastočne „kultúrnym rozhodnutím“. Neznamená to však, že humanitné vedy nie sú účasťou univerzálneho vedeckovýskumného programu, že nepatria medzi pozitívne disciplíny alebo že dokonca nie sú exaktné. Už vôbec neplatí, že podpora humanitných vied je ekonomicky horším rozhodnutím ako výstavba gigantických hadrónových urýchľovačov či vesmírnych laboratórií na detekciu gravitačných vĺn. Aby sme obhájili potrebu humanitných vied, nemusíme sa dovolávať žiadnych vyšších hodnôt, ktoré by oslovovali hypotetickú elitu mimo súčasných vedeckých pracovísk spoločenských a humanitných vied.
Sú prírodné vedy „viac vedecké“?
Pozrime sa teda na tento problém konkrétnejšie. Za paradigmatický vzor vedenia sú dnes na Slovensku najnovšie považované prírodné vedy. Samozrejme, do určitej miery oprávnene. Obzvlášť je obľúbená fyzika. Správy z CERN-u sú napríklad mediálne prezentované ako prevratné dejinné udalosti. Už niekoľko desiatok rokov počúvame vzrušujúce informácie o blízkosti termojadrovej fúzie, na dosah sú kvantové počítače, na Mars poletíme v nasledujúcom desaťročí… Nikto dnes nepochybuje, že aj podpora príbuzných odborov – chémie či biológie je perspektívnou investíciou. V porovnaní s týmito disciplínami sa zdá, že humanitným vedám chýbajú výsledky tohto druhu (fantastické praktické aplikácie).
Toto napätie medzi prírodnými vedami a vedami o „človeku“ (sem možno technicky zarátať aj spoločenské vedy) je však napriek tomu celkom neopodstatnenou ilúziou. Rozdiel rozhodne nespočíva v iných, kultúrne podmienených hodnotách či inom type racionality. Treba si uvedomiť, že možnosť formalizácie poznania prostredníctvom matematickej analýzy nie je apriórnou charakteristikou prírodných vied, na rozdiel od vied humanitných. Algebra elementov nie je súčasťou „DNA“ fyziky ako fundamentálnej prírodnej vedy, ktorá by ju a priori rozlišovala povedzme od sociológie, ekonómie či forenznej psychológie. Metódy skúmania sú v podstatnej miere závislé od charakteru predmetu. Z pojmu vedy jednoducho nevyplýva žiadna konkrétna metóda výskumu ani jej formálna štruktúra, jazyk či ontológia.
Samotný pojem vedy je veľmi obťažné presne uchopiť (Quine, Lakatos, Feyerabend). Keby astrológia bola schopná presných predikcií, zrejme by sme ju museli tiež uznať za vedu, hoci jej metafyzické východiská sú pomerne divoké. Na inštitucionalizovanú prírodnú vedu ešte nedávno (takmer úspešne) svojimi experimentálnymi metódami ašpirovala psychotronika (predpoklad „strašidelnej interakcie“ sa nakoniec potvrdil v kvantovej fyzike). Z hľadiska logiky a metódy nie je preto žiadny dôvod považovať prírodné vedy za viac vedecké než vedy humanitné.
Hlavný dôvod rozdielov medzi prírodnými vedami a vedami súvisiacimi s človekom a systémami, ktoré človek vedome či nevedome vytvára, je teda jedine a výlučne v predmete bádania. Tu si teda možno transformovať obľúbenú politickú otázku, či existenciu našej spoločnosti a jej prosperitu viac ovplyvňuje poznanie subatomárnych častíc, alebo správanie zložitých sociálnych systémov, ktorých sme všetci súčasťou. Na prvý pohľad je jasné, že odpoveď vôbec nie je jednoduchá, ak vôbec nejaká zmysluplná odpoveď existuje.
Vedy o človeku a ľudský faktor
Prírodné vedy, ktoré sa laikom pre rozsiahle využitie matematiky zdajú nesmierne zložité, vďačia za svoje úspechy paradoxne jednoduchšiemu predmetu skúmania. Predpokladáme totiž, že príroda je uniformná, jej zákony platia po celý čas existencie vesmíru a sú v každej jeho oblasti rovnaké (výnimku tvoria singularity). Vesmír je navyše homogénny a izotropný (vlastnosti elektrónu sa počas jeho pohybu vesmírom nemenia, jeho stav neovplyvňujú vnútorné nálady, pocity ani presvedčenia, zmenu parametrov dáva najavo externými ukazovateľmi (fotóny). Objekty prírodných vied možno opísať relatívne malým počtom parametrov, medzi ktorými existujú kvantitatívne závislosti. Je to však náhodná (v zmysle nie logicky nevyhnutná) vlastnosť prírody.
Vo vedách, ktoré sa zaoberajú sociálnymi systémami (humanoidné indivíduá možno považovať za elementy takých systémov), je situácia omnoho zložitejšia. Aplikácia metód prírodných vied je preto obmedzená. Bohužiaľ. Uvediem len dve z bohatého množstva prekážok. Po prvé, výskumník humánnych systémov má len minimálne možnosti objektívneho experimentálneho testu. Sám je totiž humánnym podsystémom. Je tu teda množstvo implicitných či (v lepšom prípade) explicitných faktorov, ktoré objekt výskumu fatálne prepájajú so subjektom vrátane nestabilnej fundamentálnej pojmovej schémy (Giddens).
Druhým problémom aplikácie prírodovedných metód je vysoká komplexnosť skúmaných objektov. Humánne systémy sú ovplyvňované mentálnymi stavmi elementov, ktoré nemožno redukovať na kvantitatívne funkcionality. Predikcie tak vedci neodvodzujú len na základe teoretických predpokladov, ale tiež na základe vnútornej interpretácie humánneho systému. Teória významu predpokladá teóriu presvedčení (Davidson). V humánnych vedách preto nie je možné poznanie vyjadriť bezkontextovým jazykom, snívať o formálnej teórii je skôr strata času.
Forma poznania, ktorou sa vyznačujú vedy o človeku, je teda z celkom zrejmých dôvodov kritický diskurz. To je zjavné už z faktu, že humánny vedec na to, aby získal v odbore kompetenciu, musí prečítať oveľa väčšie množstvo relevantnej literatúry ako prírodovedec (ten musí pre zmenu vyrátať viac príkladov). Neexistujú teda dva pojmy vedy, prírodné aj humánne/humanitné vedy sledujú ten istý cieľ, to znamená lepšie poznanie sveta a zvýšenie našich šancí na prežitie v Európe aj vo vesmíre.
Aké sú teda motivácie pre politické útoky na humánne vedy? Ivana Taranenková správne poukazuje na úplnú nezmyselnosť kritérií, ako sú citácie či publikačná činnosť. S autorkou tiež treba súhlasiť, že za tento stav sú zodpovední samotní vedci na Slovensku. Treba však jasne povedať aj „prečo“. Hlavným dôvodom je ustráchanosť voči tzv. odborným autoritám, ktoré už roky nepriniesli žiadne originálne výsledky, nedostatok kritiky odborne slabších výkonov kolegov, tolerancia k priemerným výkonom priateľov a pod. Z vedeckej obce nepočuť zreteľnú kritiku politických elít, ktoré nie sú ochotné pristúpiť k rozsiahlemu zrušeniu podpriemerných fakúlt humanitného zamerania. Pretože nadprodukcia nekvalitných absolventov v týchto odboroch je presne tým, čo humanitným vedám celkom kazí v našej krajine reputáciu.
Maroš Berák (1975)
Vyštudoval odbor systematická filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde získal aj doktorát. Venuje sa epistemológii, filozofickým problémom logiky, sémantiky a metodológie vied. V súčasnosti sa venuje aj produkcii a réžii dokumentárnych filmov. V roku 2006 s dokumentaristkou Zuzanou Piussi založil produkčnú spoločnosť Ultrafilm, kde pôsobí dodnes.