Akú ľavicu potrebuje Európska únia?

O čo dnes v Európe ide, nie je ani tak problém s utečencami, ani zápasy medzi ľavicou a pravicou či rastúci vplyv krajne pravicových strán po celej Európe. Toto sú všetko vážne problémy, ktoré sú na jednej strane výzvou, no zároveň na druhej strane aj dôsledkom zásadnejšieho problému Európy. V súčasných diskusiách a konfliktoch totiž zmizla predstava o tom, čo alebo kto je európsky občan.

Krajná pravica naprieč celou Európou oživuje najhoršie súčasti ducha nacionalizmu a takzvané štandardné politické strany sú len vo vleku démonov najhoršieho obdobia Európy z prvej polovice 20. storočia. Imigračná kríza k tomu vystavuje koncept európskeho občana ešte zásadnejšej skúške. Na jednej strane ide o univerzalistickú, takmer všeľudskú utópiu európskeho občianstva, ktorá je prísľubom ľudských práv, slobody, dôstojnosti a prosperity pre ľudí z celého sveta, na strane druhej európska idea občianstva svojou utopickosťou, nejasnosťou a pre mnohých až nereálnosťou stráca príťažlivosť pre samotných obyvateľov Európskej únie. Preto, ak chceme premýšľať nad zmyslom Európy, nad projektom Európskej únie a o jej problémoch, je nevyhnuté vychádzať z idey európskeho občianstva.

Základnom tejto európskej tradície je už od antiky spoločná snaha o zachovanie mieru, princíp spravodlivosti, idea dobre spravovanej spoločnosti a postupne sa takýmto piliermi stali aj ľudské práva. Dnes k základným pilierom už môžeme prirátať aj starostlivosť o životné prostredie. Tieto hodnoty nám však neodpovedia na otázku, kto je občanom Európy? Občan je v európskej tradícii chápaný v zmysle politickej bytosti, ktorá sa rodí z princípov slobody a rovnosti pre všetkých. Občan, ktorý vzniká nielen z potreby mať v spoločnosti rovnocenné a slobodné postavenie, teda z potreby spravodlivosti, ale aj z potreby zodpovednosti za uchovanie týchto princípov ako základu fungovania inštitúcií, ktoré regulujú naše vzťahy. Predpokladom občianstva je preto aj potreba a chuť, aby mohol priamo či sprostredkovane zaznieť každý takýto individuálny, teda môj hlas.

Preto by som chcel poukázať na prípady tých, ktorí nemajú ani v národnej či európskej politike, a ani v samotnej ľavici svojho reprezentanta, teda ani svoj hlas.

Živé hlasy Európy

Chcel by som upozorniť na situáciu šičiek z Hencoviec, ktorých oprávnené požiadavky spred už viac ako piatich rokov zapadli prachom. Chcel by som pripomenúť viac ako pred rokom prebiehajúci štrajk šičiek vo Svidníku. Na ich požiadavky, ktoré neboli len o peniazoch, ako sa často mylne tvrdí, ale aj o zabezpečení najzákladnejších pracovných podmienok – aby nemuseli pracovať v chlade, v život a zdravie ohrozujúcich podmienkach a za šikanovania zo strany vedúcich.

Chcel by som upozorniť na len zdanlivo šťastnejší osud opatrovateliek a zdravotných sestier, ktoré odchádzajú od rodín a starnúcich rodičov na turnusy za prácou do Rakúska alebo Nemecka. Aby sa uživili, robia tam službu, akú ich blízkym na Slovensku nedokáže nikto poskytnúť, žiaľ ani ony samy, keďže sú od svojich blízkych veľmi ďaleko. Chcel by som upozorniť na ich len dočasný úspech a dočasné pracovné možnosti, na ich existenciu v sivej sfére medzi legálnou a nelegálnou prácou v sociálnych systémoch bohatších spoločností.

Chcel by som upozorniť na obrovské množstvo nielen dlhodobo nezamestnaných ľudí, ktorí sú vystavení každodennému inštitucionálnemu (ale aj mediálnemu) ponižovaniu tým, že sú označkovávaní ako príživníci, lenivci a darmožráči. Chcel by som upozorniť na celé skupiny detí a mladých ľudí, ktorým mediálnym zastrašovaním, politickými kampaňami, deformáciami vzdelávacieho systému a diskreditáciou veľkej časti študijných odborov a profesií ako neužitočných, darmožráčskych a neekonomických zužujú politici, novinári a analytici ich možnosti a právo na slobodné rozhodovanie o svojej profesionálnej budúcnosti.

Európa nerovností

Chcel by som upozorniť na skúsenosti pracujúcich, ktorých ich nemeckí zamestnávatelia v čase letných dovoleniek a prázdnin, niekedy aj na celé roky, vysielajú na takzvané školenia do materských firiem v Nemecku, kde zaskakujú za nemeckých zamestnancov, ktorí majú to šťastie, že si môžu v letnom období vybrať dovolenku.

Títo najmä v Nemecku „zaškoľovaní“, a teda v podstate nie úplne legálni zamestnanci okrem lepšieho zárobku za menej práce ako na Slovensku, v lepších pracovných podmienkach a s lepším prístupom vedúcich, na druhej strane zažívajú na vlastnej koži existenciálnu aj občiansku nerovnosť. Nerovnosť nielen v odmeňovaní v Nemecku, ale aj nerovnosť ako občania Slovenska, kde sú im upierané dôstojné a rovnaké pracovné podmienky za rovnakú prácu, akú vykonávajú ich nemeckí kolegovia. Zažívajú však aj nerovnosť ako občania Európy, keď z vlastnej skúsenosti spoznávajú, že v jednej Európskej únii majú jej občania rôzne sociálne a pracovné práva.

Všetky vyššie uvedené skupiny ľudí, no nielen tie, napriek tomu, že sú formálne občanmi nielen národného štátu, ale aj Európskej únie, reálne sú v rámci Európy len druho-, prípadne až treťoradými občanmi. Nejde však len o to, či sa takto cítia, ale aj o to, že vo verejnom priestore a v politickom živote je hlas, ktorý by vyjadril ich problém, len veľmi okrajovým hlasom. A tu sa dostávame k problému, ktorý je spoločný všetkým krajinám únie. Jednotlivý príklad dokáže ukázať tento problém v jeho celistvosti.

Nemecká Európa?

Na úvod som položil otázku: Akú ľavicu potrebuje Európska únia? Otázka, smerovaná nie na problémy národného štátu, ale multinárodnej únie predpokladá, že v súčasnom svete vládnuceho neoliberálneho kapitalizmu len veľký nadnárodný aktér dokáže regulovať a obmedzovať vplyv a darvinistické praktiky kapitálu a takto ochrániť základné pravidlá demokracie a občianskosti. No toto nedokáže hocijaká Európska únia, ale len únia založená na občianskom základe a legitimizovaná politickou vôľou obyvateľov krajín, ktoré sa vzdali časti národnej suverenity v prospech spoločných záujmov a hodnôt.

Nemecký sociológ Ulrich Beck vo svojej knižke z roku 2012 Nemecká Európa (v českom preklade vyšla v roku 2015) ukazuje na postupný prechod Európskej únie práve k tomuto druhému modelu. Tento posun sa podľa neho prejavuje viacerými spôsobmi (rozkolmi). Po prvé, rozkolom na krajiny eurozóny a krajiny mimo nej. Po druhé, rozkolom na dlžnícke a úverujúce krajiny. Po tretie, rozkolom na dvojrýchlostnú Európu, najmä v otázkach užšej integrácie. Od napísania knižky však vidieť ďalšie rozkoly, najmä súvisiace s ochotou prijímať utečencov z vojnou postihnutých krajín (kvóty), ale aj čo sa týka vôle odoberať krajinám eurofondy, ak nepodporia politiku veľkých krajín, či otázky vytvárania menších sfér voľného pohybu občanov (tzv. minischengen).

Ulrich Beck vidí začiatok tohto posunu a rozkolov v Európe v súvislosti s krízou eura a najmä so spôsobom riešenia tejto krízy. Zároveň však ukazuje na smer týchto rozkolov a ich efekty. „Všetky mieria rovnakým smerom. Všetky posilňujú mocenskú prevahu Nemecka v EÚ. Zároveň sa ukazuje, že je toto posilnenie moci založené na dynamike politickej situácie a že sa odohráva takpovediac ,za chrbtom‘ aktérov a verejnosti. V tomto zmysle je mocenský zisk Nemecka vzorovým príkladom zákona nezamýšľaných vedľajších dôsledkov.“

Nie náhodou sa spor okolo eura týkal aj spôsobu riešenia ekonomických problémov Grécka. Práve toho Grécka, ktoré je dnes neschopné zastaviť prílev utečencov, smerujúcich práve a najmä do dominantného Nemecka. Toho Nemecka, ktoré sa dnes snaží v mene solidarity a záchrany výdobytkov Európskej únie prinútiť menšie štáty v EÚ, v podstate periférne, aby boli spoluzodpovedné za riešenie celoeurópskeho problému. Nie náhodou je súčasťou tlaku na malé krajiny vydieranie odobratím tzv. eurofondov, teda finančnej pomoci slabším práve politikmi z bohatších a väčších členských štátov.

Hrádza pravicovému populizmu

Český publicista Ivo Šebestík si nedávno položil otázku, prečo ľudia v časoch neistoty nevolia ľavicu, no uprednostňujú pravicových populistov. Nielen on, ale viacerí upozorňujú na posun Európy k pravicovému extrému. Netýka sa to len postkomunistických krajín, kde už vidíme vymazanie ľavice z politickej scény v Poľsku a jej dlhodobý úpadok v Maďarsku. Výsledky regionálnych volieb vo Francúzsku, podobne ako aj viaceré z posledných prezidentských volieb v tejto krajine ukazujú na podobné tendencie, keď spolu s úpadkom ľavice získava vplyv radikálna pravica.

Vo Francúzsku sa vytvoril model, ktorý sa šíri postupne aj do ďalších krajín. V mene zabránenia prítomnosti nacionalistickej pravice v politike sú sociálni demokrati, socialisti a iní ľavicoví politici, ale aj voliči ochotní podporiť pravicové a konzervatívne strany stredu. Práve tie strany, ktoré svojimi politickými opatreniami oslabujú ich vlastné pracovnoprávne a ekonomické záujmy. Oslabovanie ľavice, ktoré na prvý pohľad pôsobí ako posilnenie štandardných stredových a liberálne pravicových politických strán, však reálne znamená vystavenie stredopravicových strán výzvam nacionalistickej pravice, a teda vo svojich dôsledkoch aj ich posun doprava, čoraz bližšie k silnejúcemu pravicovému populizmu.

Šebestíkova otázka je však stále aktuálna, lebo naznačuje aj spoluzodpovednosť ľavice za svoje neúspechy. Ľavica akoby už v západnej Európe dávno neriešila témy, ktoré umožnili prosperitu a rozkvet demokracie v povojnovom období. Prečo teda ľudia ohrození krízou neoliberálneho kapitalizmu volia vo voľbách populistickú pravicu?

Šebestík vidí príčinu v postupnom presune ľavicových politických strán doprava, a najmä v presune dôrazu od záujmov ohrozených skupín obyvateľstva (v súčasnosti v podstate väčšiny populácie) k záujmom kapitálu a jeho potrebe zvyšovať zisky. Podľa neho si v súčasnosti už ani vládnuca ľavica nesmie dovoliť prijať zákony, pravidlá a postupy, ktoré by pripravili večne hladný a nenasýtiteľný kapitál o jeho zisky. Aj z tohto dôvodu je väčšina populácií v Európe svedkom toho, že ani v prípade víťazstva ľavicových strán vo voľbách po ich nástupe k moci nedochádza k takým zmenám životných podmienok, ktoré by vysoko rizikovú neistotu širokých vrstiev zmenili na aspoň relatívne bezpečné a sociálne stabilné prostredie.

Ľavica v trhovom systéme

Šebestík však upozorňuje na štrukturálnu nevýhodu ľavicových strán v trhových systémoch. Vzhľadom na to, že ľavica v princípe predstavuje nesúhlas s kapitalizmom a pravica sa snaží práve o jeho posilnenie alebo s ním aspoň súhlasí, karty sú rozdané jednoznačne nevýhodnejšie pre ľavicových politikov. Tí by totiž mali plniť náročnejšiu úlohu, ktorou je spor alebo konflikt so systémom. Čaká sa od nich čin, do akého sa im však veľmi nechce. Pravica je podľa Šebestíka v trhovom systéme ako ryba vo vode, ľavica skôr pripomína rybu na suchu.

Z toho aj vyplýva pre ľavicu nutnosť rozhodnutia – buď lojalita voči nesociálne založenému ekonomickému systému, alebo aktívna, vážne vedená práca v prospech úplnej väčšiny európskeho obyvateľstva. Skĺbenie oboch antagonistických princípov sa síce nejaký čas darilo, ale pri riešení zásadných rozporov súčasného ekonomického modelu by pre ľavicu pokračovanie v neodpore voči systému nesociálneho kapitalizmu mohlo byť – a ukazuje sa, že čoraz častejšie aj je – samovražedným. V podstate tým, že redukujú svoju politiku na zákulisné rokovania, akademické diskusie a vyjednávania so zamestnávateľmi, priestor v praktickom kontakte s občanmi, podobne ako kritiku systému, prenechávajú pravicovým populistom a ich iluzórnym a izolacionistickým riešeniam. Tie vo svojich dôsledkoch môžu potlačiť všetky základné výdobytky európskej civilizácie, ktoré boli zhmotnené v základných ideách Európskej únie.

Nacionalistická pravica s európskym občanom neráta, lebo ona neráta s občanom ako politickým tvorom. Radikálna pravica sa riadi hodnotami a princípmi neodarvinistickej predstavy o konkurencii, teda o zápase o prežitie najlepších a najschopnejších, o nadradenosti silnejších a úspešnejších nad zvyškom spoločnosti.

Oslabovanie ľavicovej agendy v Európe a jej vytrácanie sa z mnohých národných štátov teda vo svojich dôsledkoch posilňuje neisté podmienky, ktoré sú zdrojom celého radu spoločenských problémov a rizík. Znižovanie všeobecnej úrovne dôvery nielenže zvyšuje náklady na elementárne občianske súžitie, ale spätne pôsobí na posilňovanie odvrátenej strany slobody v demokratickej spoločnosti – šíria sa konšpiračné teórie, ktoré spätne ešte viac rozkladajú elementárne systémy dôvery, a frustrácie a hnev obracajú k fiktívnym príčinám našich problémov, ku škodcom a nepriateľom.

Bezpečie, alebo solidarita?

Európska únia sa dnes zjavne mení z projektu únie občanov na úniu ekonomických a bezpečnostných záujmov. Týmto sa posúva politicky stále viac doprava, v dôsledku čoho stráca svojho občianskeho a demokratického ducha a opúšťa stále širšie skupiny svojich občanov. Beck upozornil na praktickú politiku populistov, ktorí v jednotlivých členských štátoch únie rozoštvávajú jedných proti druhým tak, aby tí neboli schopní spoznať, že všetci spoločne sú obeťou finančnej krízy a pokusov, ktoré nie sú schopné krízu prekonať.

Preto potrebuje celá Európa oživiť hodnoty mieru, solidarity, rovnosti a demokratizovať sa – teda podporovať tradičné ľavicové hodnoty. Toto nie je len úloha pre ľavicové strany, aby sa vrátili k svojim koreňom, ale aj pre liberálnu pravicu a konzervatívcov, aby sami seba uchránili pred zvodmi lacného populizmu sprava a aby sa mali na pozore pred vábením nadnárodného kapitálu, pre ktorý sú práve tradičné ľavicové hodnoty najväčšou prekážkou. Ulrich Beck pripomína dve formy europeizácie, dva odlišné spôsoby integrácie: buď je to rovnoprávna účasť zúčastnených – reciprocita, alebo hierarchická závislosť – hegemónia.

Takto môžeme ísť smerom k nemeckej Európe, alebo k Európe solidarity a reciprocity národných štátov, skupín a jednotlivcov, teda smerom k vytváraniu európskeho občianstva. Bez vytvorenia novej spoločenskej zmluvy, novej solidarity a bez obnovenia dôvery na princípoch európskej tradície sa v Európe nepodaria dlhodobo vyriešiť problémy s nezamestnanosťou, hlbokými sociálnymi rozdielmi, neriadenou migráciou, rastúcimi rozdielmi a so šíriacou sa nenávisťou. Európa sa neubráni nielen nadnárodným mocenským a ekonomickým tlakom, ale nedokáže sa ubrániť ani vnútorným rozkladným tendenciám nacionalistov, a už vôbec nedokáže čeliť dôsledkom klimatických zmien a globálneho otepľovania.