Aleluja!

Rozdiel medzi strachom a úzkosťou je podstatný: strach máme z niečoho konkrétneho, úzkosť je stav, keď tušíte, že za javmi je ešte „čosi“, ale netušíte, čo to je, čo sa to vlastne deje. Žijeme ešte v demokratickom systéme, alebo už v "postdemokracii s črtami feudalizmu“? Je čas nastoliť znova otázku demokracie a jej nevyhnutných duchovných dimenzií.

31.03.2016 17:00
Osvienčim, holokaust, pracovný tábor,... Foto:
Ilustračné foto.
debata (4)

Rozdiel medzi strachom a úzkosťou je podstatný: strach máme z niečoho konkrétneho, úzkosť je stav, keď tušíte, že za javmi je ešte „čosi“, ale netušíte, čo to je, čo sa to vlastne deje. Žijeme ešte v demokratickom systéme, alebo už v "postdemokracii s črtami feudalizmu“? Je čas nastoliť znova otázku demokracie a jej nevyhnutných duchovných dimenzií.

„Máš strach?“ spýtal sa akosi nesmelo môj dobrý známy pred pár dňami. „Z čoho?“ spýtal som sa akože naivne. „No z Kotlebu.“ „Myslel som, že povieš z migrantov.“ „No, samozrejme, aj z migrantov.“ Na to som odvetil, že ak mám z niečoho strach, tak z tých takzvaných politikov, lebo sa mi zdá, že situácia je opäť taká vyhrotená ako kedysi v mojej mladosti a že ju pri svojej bohorovnosti opäť nezvládnu. A bude zle-nedobre aj pre nás, čo sme zatiaľ „v pohode“ (bohvie prečo či vďaka čomu). Ale hneď som sa opravil: ani u nás nie sme všetci „v pohode“, nehovoriac o celom svete (veď musíme myslieť globálne, všakáno) a možno v tom je pes zakopaný?

Tento krátky dialóg sa stal zárodkom nasledujúceho monológu. Bude miestami sarkastický – sorry. Vopred ďakujem za pochopenie. Veď sme v tej šlamastike všetci po uši.

Odvaha byť

Spomenul som (v súvislosti s otázkou strachu) mladosť. Musím sa k nej vrátiť. Nie kvôli egocentrizmu, ale kvôli metóde „systémového prístupu“, ktorá vyžaduje, aby sme vymedzili „súradnice pozorovateľne“, z ktorej daný jav pozorujeme. Keď tým javom má byť fašizmus, tak základnou súradnicou mojej pozorovateľne je osobné stretnutie s týmto prekliatym fenoménom. Pre mňa „fašizmus“ nie je akýsi abstraktný pojem či „informácia“ zo školy alebo z akéhosi šlabikára. Pre mňa je fašizmus h r ô z a. Nepochopiteľná, vedecky nevysvetliteľná explózia diabolských síl vo svete, ktorý sa vykoľajil.

To neznamená, že história by nemala zbierať všetky dostupné fakty, dokumenty a svedectvá, hľadať v nich relácie a štruktúry či analógie. Každá relevantná vedecká disciplína spojená so psychológiou davu či psychiatriou vrátane tu musí nonstop prinášať svoju trošku do mlyna – vskutku diabolského. Posledné slovo tu však môže povedať iba ontológia a teológia, teda filozofia súcna a bytia a nová neklasická teológia (tá klasická totiž pridlho „zatĺkala“ fundamentálnu otázku „Unde malum?“ – „Odkiaľ je zlo?“).

Filozofia by pri tom nemala zabúdať ani na Sokrata, na jeho „viem, že nič neviem“, ani na vetu veľkého racionalistu Karla Poppera „my nevieme, my iba hádame“. Nová teológia nesmie cúvnuť pred kľúčovým problémom teodicey, s ktorým po druhej svetovej vojne vyrukoval veľký katolícky teológ Johann Baptist Metz: „Buď je Boh všemohúci, ale nie je milosrdný, alebo je milosrdný, ale nie je všemohúci.“

Moja osobná skúsenosť mi však hovorí, že keď má človek deväť rokov (alebo menej ako moja sestra), tak mu ani jeho detská „teológia“ v podobe Otčenáša nepomôže, ak zavčasu ráno odrazu vtrhnú do bytu chlapi v čiernych uniformách, začnú nezrozumiteľnou rečou revať, obrátia všetko hore nohami a zdeseného otca zbalia a zmiznú. Je to moment, v ktorom sa celý váš detský svet zrúti. Napriek predchádzajúcemu „tréningu“ v podobe šokujúcich zážitkov z úteku pred hitlerovskou armádou na východ (bol to masový útek, čosi ako útek z Kosova, lenže nie v televízii). Tak či onak, na zrúcaninách v duši sa neskôr začal formovať (ako cez hmlu) akýsi nový obraz sveta; aj zvukový obraz, v ktorom sa však do materinskej reči zavŕtalo ako červotoč, ako neodstrániteľný nádor, nové zlovestné slovo – pojem „fašizmus“.

V mojom rozširujúcom sa po vojne životnom prostredí sa tento pojem stal najhoršou nadávkou, vyslovovanou s odporom a pohŕdaním. V intonácii slov „fašizmus“ a „fašista“ už nebol strach, ale zaznievala v nich úzkosť. Jedna z tých „existenciálnych úzkostí“, ktoré objavil a sformuloval Guardiniho evanjelický kolega Paul Tillich.

Tillich stihol emigrovať z Hitlerovho Nemecka a ako profesor na Harvarde uverejnil šokujúce dielo Odvaha byť, v ktorom dokazuje, že základnou úzkosťou, neodstrániteľnou zo štruktúry existencie, je „úzkosť pred nebytím, konečnosťou, smrťou“. Tú totalitné režimy umocňujú. Úzkosť možno prekonať iba odvahou byť.

Na zrúcaninách detského sveta potom nemeckí fašisti budovali v mojej duši päť a pol roka stavbu môjho vzťahu k ideológii ich vodcu. Budovali ju konkrétnymi činmi.

Nezabudnuteľné sviatky

Niekoľko výsledných zážitkov tu musím ešte uviesť, aby tá diabolská súradnica mojej "pozorovateľne“ bola ešte konkrétnejšia.

Krátko po návrate zo spomínaného úteku a uväznení otca (17. októbra 1939), už v novembri som musel ísť do školy, samozrejne, nemeckej Volksschule – poľské a české okamžite zlikvidovali. Keď som sa raz vo februári 1940 vrátil zo školy, našiel som doma plačúcu sestru: „Mamičku zobrali… prosila som, aj som pred tým pánom kľakla…“ Škola bola popoludní, tak sme až večer išli s príbuznou na gestapo prosiť, aby mamu pustili, ale nás od brány odohnali. Asi po dvoch týždňoch sa mama vrátila: „Musíme do večera z mesta zmiznúť!“ Išli sme teda k maminým rodičom na dedinu. Boli tam aj dve tety, mamine sestry, ale v tých dvoch izbičkách bolo miesta dosť. Tak sme tam prvé vojnové veľkonočné sviatky spoločne preplakali.

Asi o rok, tuším tiež pred Veľkou nocou, ktosi prišiel a mame povedal, že sťali Fraňa (Ferka). Otcov priateľ, srdečný človek, inžinier František Kwaśnicki sa vraj „do čohosi zaplietol“, tak ho v Katoviciach popravili. Nie sekerou, ako to bolo v Nemecku zvykom („mit dem Beil“), ani mečom, ako tí barbari z ISIL, ale civilizovane, vo „francúzskom štýle“ – na gilotíne. Myslím si, že si mama vtedy vydýchla, že si pomyslela „chvalabohu, že je Jozek v Auschwitzi“, lebo keby ho neboli hneď po návrate zabasli, tak by sa bol asi tiež „do niečoho zaplietol“.

Nezabudnuteľné sú aj veľkonočné sviatky 1942. Krátko pred nimi postavili v Tešíne (in Teschen) na športovom štadióne nad Olzou veľkú, dlhú šibenicu, potom tam nahnali celé mesto, aby všetci na vlastné oči uvideli, čo to je fašistická spravodlivosť: „jedným vrzom“ obesili dvadsaťštyri „poľských teroristov“. Predtým ešte vylepili obrovské plagáty s menami a osobnými údajmi, aby si niekto nepomyslel, že sú akýsi tajnostkári alebo že sa hanbia.

Tým vrcholne strašidelným zážitkom sa však stal paradoxne moment, keď sa vrátil otec z koncentráku v Dachau (tam ho, zmasakrovaného v Auschwitzi, previezli). Vrátil sa totiž „muzelman“, teda kosť a koža a des v očiach. Sestra začala kričať: „Čo to je, ten strašný človek?! Ja sa ho bojím!“ a s plačom utiekla.

Ešte pár maličkostí. Po Mníchove sa Tešínsko stalo na desať mesiacov súčasťou Poľska (nemôžem to tu teraz rozoberať) a Hitler celé horné Sliezsko včlenil do Reichu. Aby bol poriadok („Ordung mus sein!“), tak najprv Židom prišili hviezdy a nám čierne „P“ na bielom kruhu. Potom Židia zmizli a obyvateľstvo bolo v rámci Volksliste rozdelené do piatich kategórií; my sme boli, samozrejme, v piatej – bez občianskych práv. Na väčšine o bchodov, reštaurácií, na kinách, divadlách sa zjavili tabule „Nur für Deutsche“, alebo „Hier wird nur deutsch gesprochen“. Vo vlaku z Ropice do Těšína takisto štyri vozne „Nur für Deutsche“ (poloprázdne) a jeden bez tabule (tlačenica). Sú to banality, ale diabol sa skrýva v detaile. Tak ešte jeden.

Keďže som pred vojnou skončil tretiu triedu poľskej ľudovej školy v Českom Těšíne, tak ma v Ropici (in Ropitz) v štvortriednej Volksschule zaradili do štvrtej a do tej som potom chodil štyri roky. Potom ma po protekcii (možno aj korupcii) Arbeitsamt neposlal do bane, ale do Möbelfabrik Skrivanek. Skrivanek bol Nemec, majster Strnadel Čech a pomocný mladý robotník Berger – Poliak. A všetci sme hovorili „po naszymu“.

Keď už je reč o reči, tak na záver ešte jedna „súradnica“. Hneď na začiatku („Erat in principio…“) nacisti zlikvidovali poľské kníhkupectvá a knižnice. O časopisoch a novinách ani nehovorím. Nové Nemecko muselo byť čisté. Veľa nechýbalo a bolo by sa ním stalo.

Ste akýsi principiálny

Ako bonus pridám epizódu, ktorá sa udiala takmer o pol storočia neskôr v Bratislave. Blízky priateľ mi dal do ruky papier: „Prečítaj si to.“ Keď som dočítal, spýtal sa: „Podpíšeš?“ Samozrejme som podpísal. Bolo to Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska. (Až kedysi po Novembri 1989 som sa dopočul, že ho napísali JUDr. Ján Čarnogurský a Dominik Tatarka a až po desiatich rokoch som v časopise Kritika & Kontext uvidel zoznam 24 signatárov. Bol medzi nimi aj Ján Chrizostom Korec, katolícky biskup, neskorší kardinál.)

Bolo to v októbri roku 1987 na Dušičky. Vyhlásenie aj s podpismi prečítali na slávnosti v Dachau, Slobodná Európa to odvysielala a naši eštebáci zaznamenali. Začali sa výsluchy. Ten posledný 25. januára 1988 na Februárke. V maličkej miestnosti za stolom fešák v obleku, vedľa mladík kulturista v tričku .

Fešák: „Odvolajte to!“ Ja: „Nemôžem.“ „Prečo?“ „Som antifašista.“ „To s tým nesúvisí!“ „Podľa mňa súvisí.“ „Kto vám to dal podpísať?“ „Nepoviem.“ „Prečo?“ „Lebo som antifašista.“ „My to aj tak vieme.“ „Tak prečo sa ma pýtate?“ „Podpíšte to!“ a podstrčil mi papier. „Nepodpíšem.“ „Prečo?“ „Lebo som antifašista.“ Išlo to takto dookola viac ako sedem hodín (ale kávu mi dali!), až to nakoniec fešák vzdal. S ironickým úsmevom povedal: „Nuž čo? S vami sa nedá rozumne hovoriť. Ste akýsi principiálny. Ale varujem vás!“ Chvíľku ma ešte varoval a potom zavelil: „Môžete odísť.“ Na ulici som odrazu pocítil zvláštnu úľavu. Uvedomil som si, že som mal strach.

Vrátim sa teda k otázke: „Máš strach z Kotlebu?“ Môj životný pocit je síce dlho vzdialený od „pohody“, ale strach, ako vtedy na Februárke, to nie je.

Mal som strach pred desiatimi rokmi, keď po uliciach pochodovali mládenci v čiernych uniformách. Odvtedy sa veľa zmenilo. Pán Marián Kotleba bol demokraticky zvolený za župana a teraz – opäť v demokratických voľbách – jeho strana získala 14 mandátov v Národnej rade SR.

Mám pochybovať o zákonoch, ktoré vymysleli a schválili predchádzajúce parlamenty? Veď v nich bol regiment právnikov! Žijeme teda v právnom štáte, sme v EÚ, NATO bdie, tajné služby tiež, policajtov habadej, tak čo? Ctíme si aj tradíciu: Cyril a Metod figurujú v ústave, veľkonočné sviatky nikto nezrušil, obchody sú plné a tak ďalej. A odrazu sa ktosi spýta: „Máš strach?“ Odpovedám (zodpovedne) – nie! Ale pritom nie som „v pohode“. Tak čo to, došľaka, je, to „čosi“?

Úzkosť. Rozdiel medzi strachom a úzkosťou je podstatný: strach máme z niečoho konkrétneho (napríklad zo svalovca alebo akéhosi predátora); úzkosť je stav, keď tušíte, že za javmi je ešte „čosi“, ale netušíte, čo to je, čo sa to vlastne deje.

Som presvedčený, že k chorobám západnej civilizácie patrí antropocentrizmus a individualizmus. Aj redukcionizmus. Naučili sme sa univerzálne fenomény personifikovať. Kľúčový problém univerzálnych pojmov, problém dobra a zla sa v dôsledku toho stáva problémom osôb. Osobu XY vnímajú jedni ako zosobnenie dobra, druhí ako zosobnenie zla. A tretí? V podstate „fenomén Kotleba“ je jeden z hologramov stavu sveta (hologram je časť, ktorá obsahuje informáciu o celku).

Gerald Weinberg v učebnici systémového prístupu píše, že dáva študentom Rorschachov test – chaotické čmáranice, v ktorých sú skryté zobrazenia krásnej ženy a škaredej „bosorky“. Na otázku: „Akú ženu vidíte?“ časť odpovedá „krásnu“, druhá časť „škaredú“, ale len niektorí sa potom pýtajú: „Aká tá žena je skutočne?“ Sú to tí, čo tušia, že sú súčasťou systému, hovorí Weinberg. Sociológ by povedal: tí, čo sa neodcudzili. Simone Weilová by povedala: čo sa nevykorenili. Tillich by poznamenal: sú to tí, čo úzkosť zo straty zmyslu „vzali na seba“, mali odvahu byť. Erich Fromm by spresnil: tí, pre ktorých bolo dôležitejšie byť, než mať.

Mantinely demokracie

Nemecký prezident Joachim Gauck nedávno napísal, že človek sa stáva občanom vtedy, ak je slobodný a sloboda zrelého človeka sa prejavuje ako zodpovednosť. Kto nie je zodpovedný, je iba obyvateľom, nie občanom. Keďže som sa snažil nebyť iba obyvateľom, pocítil som veľkú radosť, keď som pred desiatimi rokmi dostal list so správou, že si z rúk pána prezidenta mám prevziať Rad Ľudovíta Štúra I.¤triedy. Lenže „čert nespí“ – do ulíc vypochodovali čierne uniformy a pán prezident Ivan Gašparovič na to verejne reagoval, že v demokracii môže každý oslavovať tak, ako chce. Mimochodom, išlo o „oslavy“ Slovenského národného povstania.

Ja som mal z týchto čiernoodencov zimomriavky, preto som sa s názorom pána prezidenta nemohol stotožniť. Tak ako nedávno som sa nestotožnil s v podstate podobným názorom prominentného amerického politológa Iana Burumu. Tvrdí, že demokracia nie je dnes ohrozená, ohrozené sú vraj iba „mantinely demokracie“. Podľa mňa je to nezmysel: okrem zákonov, aké určujú parlamenty, platia vo svete zákonitosti Všeobecnej teórie systémov (L. von Bertalanffy) aj kybernetiky (W. R. Ashby), synergetiky (H. Haken) či matematickej teórie katastrof (R. Thom). Z nich vyplýva, že mantinely sú neoddeliteľnou súčasťou systému (ľubovoľného). Keď sú v ohrození „mantinely demokracie“, ohrozená je demokracia.

Keď „každý môže oslavovať tak, ako chce“, tak to už nie je sloboda, ale bezuzdnosť, svojvôľa, pseudo postmodernistické „anything goes!“ Ocitli sme sa v „tekutej skutočnosti“ Zygmunta Baumana?

Keďže verím, že univerzálne zákony sú nadradené tým vymysleným, do pôvodnej radosti vtrhla odrazu neistota: môžem za danej situácie vyznamenanie prijať? Po dramatickom uvažovaní som sa napokon rozhodol napísať vedúcemu kancelárie prezidenta Milanovi Čičovi list, v ktorom som vyznamenanie odmietol. Tým by bola vec skončila, lenže „čert nespí“. Po Novom roku 2006 médiá uverejnili správu, že v Bratislave zahynulo od mrazu 17 bezdomovcov. Súčasne bol v SME uverejnený článok o novoročných vyznamenaniach a v ňom poznámka, že som svoje vyznamenanie „neprevzal“.

Bola to dezinformácia, na ktorú som v denníku 24. januára reagoval článkom Čo by na to povedal Ľudovít Štúr? Dovolím si uviesť fragmenty, vysvetľujú totiž pôvod mojej terajšej úzkosti. Vyplýva z dilemy, či ešte žijeme v demokratickom systéme, alebo mali pravdu medzinárodne uznávaní experti, ktorí v relácii Club¤II rakúskej televízie dospeli po zvolení Baracka Obamu za prezidenta USA k názoru, že žijeme „v postdemokra­tickom systéme s črtami feudalizmu“.

Je teda demokracia humbug na zakrývanie faktu, že 62 ľudí vlastní pol sveta a druhú polovicu „majú“ tri miliardy?

Ako je možné, že som pred desiatimi rokmi ako laik upozornil na problém, ktorý dnešných expertov prekvapuje? Je to „zastupiteľská demokracia“, ak môj hlas je povšimnutiahodný iba raz za štyri roky? Alebo iba vtedy, ak je konformný s názorom vrchnosti?

Ku vtedy aktuálnej otázke Slovenskej pospolitosti som v článku poznamenal: „Tu nejde o slobodu prejavu vo verbálnej podobe, ale o demonštráciu symbolov a symbolického správania, a tie nie sú adresované ratiu, ale podvedomiu, a najmä tým najtemnejším pudom (…).

Sugestívna hra symbolov je neodmysliteľnou súčasťou sociotechniky zameranej na depersonalizáciu a na vyvolávanie davovej hystérie. Tu nestačí iba „tvrdo zakročiť“. Treba pomenovať veci pravým menom a položiť otázku ich genézy (…). V dnešnej situácii – nielen u nás – sa netreba veľmi čudovať, ak mladí ľudia, nedostatočne vychovaní, zovretí v príslovečných nožniciach extrémneho bohatstva nevychovanej časti dospelých na jednej strane a extrémnej chudoby na strane druhej, vystavení absurdnej indoktrinácii masmédií, ventilujú svoje pocity bezperspektívnosti v extrémistických prejavoch. Takéto problémy nevyrieši politické tmárstvo a demagógia. Je čas nastoliť znova otázku demokracie a jej nevyhnutných duchovných dimenzií.“

O demokracii sú aj veľkonočné sviatky.

Roman Berger

Hudobný skladateľ a teoretik poľskej národnosti, od roku 1952 žije v Bratislave. Pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu, neskôr na VŠMU v Bratislave. Počas normalizácie podstúpil zákaz činnosti a vylúčenie zo Zväzu slovenských skladateľov. V rokoch 1977 – 1991 pôsobil v Umenovednom ústave SAV. Od roku 1999 je členom Zväzu poľských skladateľov, získal rad domácich aj zahraničných ocenení. Je autorom publikácií Matematika a hudba (1997), Hudba a pravda (1997), Dráma hudby (2000) a zborníka esejí Cesta s hudbou (2012).

Roman Berger

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #strach #úzkosť #koncentračné tábory #Roman Berger
Flowers