Samozrejme, bezdomovci nie sú na titulkách v nablýskaných časopisoch, ktoré sa zaoberajú kultúrou bývania. Tu nemajú čo povedať. Nedá sa naozaj hovoriť o streche, ak nie je, o stole, ak nie je, a už vôbec nie o koncepte interiéru, o dekoratívnych dôrazoch, o estetike priestoru, o rybníku pred domom, o svätojánskych muškách v živom plote.
Alebo?
Na konci minulého roka som niekde čítal o architektovi, ktorý na Slovensku vyvíja prototyp príbytku pri ceste na stĺpoch, ktorý by slúžil ako obydlie pre bezdomovcov, zároveň by bol financovaný z bilbordov a reklamných plôch na vonkajších stenách.
Michal Poláček, Matej Nedorolík a Martin Lee Keniz sa v novembri 2014 na Kickstarteri pokúšali získať približne 40-tisíc libier, aby postavili prvý takýto dom. Projekt sa nazýval Gregory. Domy sú trojuholníkového tvaru a majú aj sociálne zariadenie. Zdroj elektrickej energie je rovnaký ako na osvetlenie reklamy. Prenájom reklamnej plochy pokrýva náklady na údržbu.
Myšlienka je úžasná, no na internete neviem nájsť nič o jej „implementácii“. Čítam však, že v USA v prominentných mestských častiach montujú do zeme hroty, ktoré by mali zabrániť bezdomovcom, aby spali pred lepšími domami alebo podnikmi.
Ako sa staneš bezdomovcom, a to u nás, kde niet vojen? Veľká väčšina z týchto ľudí kedysi mala domov. Potom ho stratili. Niektorí zásluhou finančných operácií, ktoré z nich spravili večných dlžníkov. Ten, kto si napríklad pred rokmi zobral úver viazaný na švajčiarsky frank, poľahky teraz vracia nanajvýš úroky, aj keď má prácu. Ak nemá prácu, nemôže splácať úver a banka zhabe byt alebo dom. Keď určitý čas bývaš v aute a chodíš do práce neoholený a neumytý, prepustia ťa.
Mnohí prácu stratia aj bez týchto komplikácií. Postačuje povedzme alkohol. Príliš začnú piť a dostanú výpoveď. Nažobrať môžeš maximálne na aktuálnu dávku alkoholu alebo drogy. Iní sa museli odsťahovať po rozpade manželstva, a nemali kam. Niektorí utiekli pred domácim násilím. Niektorí sú siroty alebo najdúsi, po dosiahnutí dospelosti sa musia odsťahovať z detského domova. Iní sú duševne chorí, a keďže podľa diagnózy nepredstavujú nebezpečenstvo, sú prepustení na ulicu. Tretí sú viac-menej samotárske povahy.
V Slovinsku je bez domova približne 4-tisíc osôb, okolo tisíc v Ľubľane, no osobne poznám iba jedného. Naša rodina mu hovorí Dženeral a muž je ešte nažive, hoci čoraz ťažšie chodí. Svoju stoličku má takmer v centre Ľubľany. Tam sedí cez deň a lúšti krížovky. Keď sme ešte bývali v Červenom dome, pravidelne sme ho finančne podporovali. Rozprával, ako ho žena vyhodila. Hovoril ešte niečo o dcére, ktorú určitú dobu, myslím, na diaľku podporoval. Kedysi, zdá sa mi, odcestoval k nej, možnože do Splitu, no rýchlo sa pobral zase preč. Pamätám si, že povedal: "Strašne ľahké je stať sa bezdomovcom. Len ťa vyhodia z bytu, a hotovo. A strašne ťažké je potom získať opäť domov.“
Ostatné, čo mi povedal, mi už vyšumelo z hlavy. Ľudia sa rýchlo obrátia k iným veciam. A v povahe človeka je, že zabúda takmer na všetko, okrem zášte.
Na Slovensku, kde žijem posledné dva roky, je bezdomovcov podľa odhadov okolo 10-tisíc, v Bratislave od 2– do 3-tisíc. Väčšinou sú urbánni a s tými neprichádzam do kontaktu, pretože sa zdržiavam na miestnej periférii a v okolitých lesoch. Urbánnym sa možno nedarí až tak zle, pretože je zjavné, že sú v centre diania. Inak by neexistovali podnety, na aký som narazil počas hľadania údajov o dome-reklame: v kaviarni Dobre & Dobré pri Starej tržnici zamestnali, opäť na konci roku 2014, troch bezdomovcov ako čašníkov. V pozadí je občianske združenie Vagus, sponzor nadácia Enel Cuore a Slovenské elektrárne. Ako je tam dnes, neviem, na internete nie je nič nové a ja nechodím do mesta. Viem však, ako je v lese.
Vážený pane, nepoznáte ma osobne, no ja som ten, ktorý niekedy uprace obydlie kúsok od miesta, kde ležala urna s Dustinkou.
V Slovinsku som ešte nenatrafil na ľudské obydlie v lese, hoci počasie je pomerne prívetivé (prinajmenšom v časti Primorska). Na okraji Bratislavy ich poznám najmenej päť, no a s dvomi užívateľmi som prišiel do kontaktu, iných poznám iba podľa ich smetí. Až na takomto bezdomoveckom smetisku, ktoré môže zaberať aj dva hektáre povrchu lesa a viac, človek spozná, koľko toho zostáva za človekom. Ibaže naše smeti odvážajú. Ľudia s domovom platia poplatok za odvoz odpadkov a hľa, smeti cez noc zmiznú.
Poplatky sú zvyčajne nepríjemné, ale keďže sú neosobné, môžu prísť vhod, keď nechceme byť osobní. V texte Muni (liste z denníka) Juša Kozaka, som čítal, že mešťania v Ľubľane v čase veľkej hospodárskej krízy platili špeciálny príspevok mestu a za to dostali tabuľku, na ktorej bolo napísané, že neotvárajú žobrákom, pretože svoju ľudskú povinnosť si už splnili úhradou platby. Túto tabuľku potom vyvesili ku vchodovým dverám, aby bol pokoj v dome a na duši.
Ale písať som chcel o bezdomovcovi, ktorý sa, minimálne občas, zdržuje v obydlí nad západným koncom Parku SNP v Karlovej Vsi – len desať minút chôdze od môjho bratislavského domova.
Zjavne sa usiluje mať poriadok – posteľ (dva tenké matrace) si počas dažďa prekrýva prístreškom z PVC, a vymyslel si aj vedro na prázdne fľaše a plechovky, no za krátky čas ich je jednoducho príliš veľa, takže sa rozmnožia a rozptýlia. Tie občas zoberiem, preto viem, že okrem piva si sem-tam dá vermút. Čoskoro som po nejakých sto krokoch, ďaleko medzi koreňmi, odhalil napoly zakopanú a umelou hmotou prekrytú modrú keramickú nádobu, akýsi džbán s vekom. Okolo bola omotaná šnúrka, akú niekedy vidieť na pohároch s lekvárom, keď obchodník chce vzbudiť dojem, že predáva niečo domáce. Na špagáte visel žltý lístok s nápisom DUSTINKA – mohol som iba hádať, či ide o ruské ženské meno alebo odvodené slovo z anglického dust – prach. Ak bol vnútri popol, tak ho bolo podľa hmotnosti pomerne veľa. Pokiaľ by to nebol hrniec z olovenej hliny.
Nad tým hrncom bola väčšími kameňmi vystlaná dutina stromu, obrastená koreňmi. Pocit numinóznosti mi, hoci ma mučila zvedavosť, nedovolil, aby som kamene odsunul, a už vonkoncom nie, pretože cez ňu už bola natiahnutá pavučina.
Pozeral som po zemi, aby som videl, či vedú od obydlia nejaké stopy k svätyni, no nevšimol som si. Pravdou však je, že počasie bolo až do druhej polovice septembra stále suché a noha nenechávala stopu. Napriek tomu som bol presvedčený, že toto dvoje spája občasná prítomnosť rovnakého človeka.
Dňa 25. septembra 2015 , keď som šiel hľadať, či by sa po poslednom daždi predsa len už našla nejaká bedľa – úpätie je južné, slnečné – som si všimol, že Dustinkina nádoba zmizla. Aj kamenie bolo rozhádzané, a diera prázdna. Obydlie o niečo ďalej a nižšie v svahu bolo, ako svedčili nové prázdne fľaše, ešte v prevádzke. Ide teda o dvoch ľudí, ktorí sem prichádzajú bez toho, aby vedeli jeden o druhom?
Upratal som a odišiel so zlým pocitom, že majiteľ skryl svoju svätyňu, preniesol ju inam, práve kvôli zlému pocitu z „tajného upratovača“.
Už v októbri, zrejme hneď prvého, som si na strome v blízkosti cesty, ktorá sa vzpína po strmine, všimol list papiera v obálke z PVC, na ktorom bolo v slovenčine, peknými, tlačenými ručne napísanými veľkými písmenami napísané:
TOHO, KTO ODNIESOL
URNU S POPOLOM
MÔJHO MŔTVEHO PSA,
PROSÍM, ABY JU VRÁTIL.
ĎAKUJEM.
O týždeň nato som si hneď ráno, keď som po daždi hľadal huby, všimol nejakých sto krokov od sprofanovanej svätyne niečo, čo sa na chvíľku zalesklo. Keď som sa predral cez konáre, videl som, že tam leží veko tej nádoby (ktoré bolo chránené pred poveternostnými vplyvmi obalom z umelej hmoty). Na záreze na spodnej strane veka, hoci vec ležala šikmo, bolo trošku stvrdnutého popola, ktorý pôsobil ako kremičitý piesok.
Nadarmo som hľadal samotný džbán, musím však povedať, že les je veľký a v daždi temný, takže ma čaká ešte veľa práce.
Doma som napísal správu po anglicky: „Vážený pane, nepoznáte ma osobne, no ja som ten, ktorý niekedy uprace obydlie kúsok od miesta, kde ležala urna s Dustinkou. Ja sám som ju neotváral, uhádol som však, o čo ide. Pred niekoľkými dňami som videl vašu správu/výzvu, a teda, nechávam, myslím na rovnakom kmeni svoju odpoveď. Dňa 9. októbra som nejakých 50 metrov východnejšie na rovnakom svahu našiel veko vašej urny. Vnútri je ešte trochu popola. Odniesol som ho domov, kde túto pamiatku aj dostanete, ak sa ohlásite. Moje telefónne číslo je 0917 177 159. S úctou, Branko.“
Nasledujúci deň som správu, keď som šiel von s našimi psami, pripevnil na strom, možno na ten istý, možno na iný, pretože jeho list tu už nebol. Dosť pršalo, v šere som použil tri metre izolačnej pásky, aby to držalo.
Počasie sa cez noc pokazilo, zdvihol sa silný, studený vietor. Môžem len dúfať, že neodstraší strážcu Dustinkinej pamiatky z cesty nad brehom.
Vyššie uvedený text bol uverejnený v Slovinsku, v slovenčine ešte dlhší čas nie, pretože prekladateľka medzitým porodila syna.
No tie veci, o ktorých píšem, sa len tak zľahka nekončia; plynú ďalej tak ako život. Na konci novembra som videl, že Dustinkin majiteľ zrejme navždy opustil svoje občasné útočisko – matrac bol bez PVC prístreška, kôš na smeti zlomený a rozkopaný. Tentoraz som upratal aj to, čo som inak nechával tak – napríklad napoly vypitú fľašu fernetu. Odstránil by som aj svoj inzerát, no to už spravil po niekoľkých dňoch niekto iný.
Prvého decembra som chodil po úplne inom lese, na Kráľovej hore, na druhej strane našej doliny, a kúsoček popri dobre známej a už toľkokrát prechodenej cestičke v svahu nad Ríbezľovým Sadom (ako sa nazýva pramienok nižšie v rokline), som sto krokov od toho stromu, ktorému niekto odsekol jeden z kmeňov, aby tam vznikla kľukatá podzemná dutina, kde moje psy nájdu v letných horúčavách vodu, prvýkrát zbadal hrob oválneho tvaru, pekne lemovaný machom a pokrytý kameňmi, s rovnakou veľkosťou ako ten medzi koreňmi buka na Sitine. Dodané boli dva venčeky, obidva umelé a podľa vzhľadu nové, jeden s bielymi kvetmi a lístím, druhý z vetvičiek borovice a so šiškami, dva už trochu zhrdzavené plechové lampáše s nezapálenou sviečkou a kvetináč so zasadenou vždyzelenou rastlinou, na ktorej bol dokonca ešte štítok s čiarovým kódom. Tentoraz bol bez nápisu, a to mi dalo nádej, že hrob je prázdny a že v ňom Dustinkin ochranca našiel psíkovej pamiatke konečný domov.
Preklad: Romana Pirih Marušková
Branko Gradišnik (1951)
Slovinský publicista a spisovateľ. Je autorom próz Roky (Leta, 1985), Niekto druhý (A nekdo drog, 1991), Ruka Voda Kameň (Roka Voda Kamen, 2007) a i. Získal dve z najvyšších národných ocenení za beletriu a preklady, ako aj cenu bývalej Juhoslovanskej republiky Golden Arena za najlepší filmový scenár. V poslednom období radí ľuďom v psychickej núdzi, na túto tému publikoval knihy Šťastie, Šťastie pre dvoch, Medzi nákovou a kladivom. V súčasnosti žije v Bratislave, jeho manželka Bernarda Gradišnik je veľvyslankyňou Slovinskej republiky na Slovensku.
