Počnúc 70. rokmi bolo možné pozorovať isté zmeny: novo sa kládol dôraz na fungovanie trhu práce a pozmenili sa aj príslušné politiky. Stagflácia 70. rokov dostala do hlavnej agendy skôr infláciu ponuky ako nezamestnanosť. Koncept „prirodzenej“ miery nezamestnanosti sa stal ukážkou neoliberálneho slovníka, podľa ktorého, ak je niečo „prirodzené“, nie je potrebné sa tým zaoberať a môžeme to prosto a jednoducho ignorovať. V praktickej rovine potom šlo o oslabovanie odborov a celkovú flexibilizáciu trhu práce. V súhrne šlo o „objektívne podmienky“ dané jednak novou deľbou práce, jednak neoliberálnou politikou à la Margaret Thatcherová.
Dnes teda môžeme pozorovať tieto tendencie:
Rastúcu nezamestnanosť, stúpajúcu od krízy ku kríze. Najsilnejšie teraz s dosahom na mladú generáciu (eurozóna). Neoliberáli majú univerzálny liek – väčšiu flexibilitu trhu práce. Ako sa však ukazuje, „flexibilizácia“ vedie len k nárastu háklivých foriem zamestnávania, k ďalšiemu oslabovaniu odborov a nárastu pracujúcej chudoby.
V Nemecku sa ironicky hovorí, že ak niečo v minulých rokoch rástlo, tak to okrem čistého exportu bol tzv. nízkopríjmový sektor. Nemecký nízkopríjmový sektor zahrnuje podľa najnovších dát 22,2 percenta pracujúcich, čo zodpovedá ôsmim miliónom. V rámci EÚ je signifikantné, že Nemecko v rozšírení nízkopríjmového sektoru predstihujú pobaltské krajiny, Rumunsko či Poľsko. Naopak, na druhom konci rebríčka sa nachádza Škandinávia.
Nezamestnanosť vo vyspelých krajinách prekračuje celosvetové číslo. Treba však doplniť, že najmä v rozvojových krajinách sa vyskytuje vulnerable employment, teda tzv. zraniteľná zamestnanosť, ktorá má podobu sebazamestnania, práce pre rodinu a pod. a ktorá nepožíva žiadnu sociálnu ochranu.
Oslabovanie odborov nie je dané „len“ legislatívou neoliberálneho strihu či politikou nenávistnou voči odborom. Sú tu i faktory štrukturálne – pokiaľ klesá vo väčšine vyspelých krajín podiel priemyslu tak na HDP, ako aj na zamestnanosti, potom sa teda rozrastá sektor služieb. Ten je však zo svojej podstaty viac roztrieštený (pokiaľ nehovoríme o verejných službách), a preto pre odborovú organizovanosť menej vhodný. Uvoľňovanie väzieb odborov na politické strany (predovšetkým sociálnu demokraciu v mnohých krajinách) potom viedlo k oslabovaniu odborov ako masového hnutia. V neposlednom rade oslabovanie odborov vyplýva z možnosti premiestňovať pracovné miesta vo veľkom do lacnejších destinácií, čo má samo osebe „disciplinujúci“ vplyv na pracovnú silu.
Vláda jedného precenta
Práca je od 80. rokov opäť chápaná ako komodita. Flexibilita je sama osebe zaujímavá, pretože tento pojem pôvodne pochádza z IT a rozšíril sa aj na človeka. Znamenal schopnosť jeden komponent nahradiť druhým. Flexibilita je dnes nesporne najžiadanejšou vlastnosťou na trhu práce a má rad dimenzií. Celkovo však vyžaduje, aby sa človek (ľudská bytosť) podriaďoval ekonomickému cyklu.
Od 70. rokov sa v Spojených štátoch, neskôr i v Európe a Japonsku, spolu s uvedenými trendmi prudko zvyšuje nerovnosť. Jednak je to dané samotnou pracujúcou chudobou, ďalej potom financializáciou. Rastúca nerovnosť ukazuje, do akej miery sa polarizovala spoločnosť v USA. Práve Spojené štáty sú typické prelínaním radu faktorov, ktoré sa následne šíria do ďalších vyspelých krajín, ako je miznutie strednej triedy (tak príjmovo, ako aj veľkosťou), poklesom odborovej organizovanosti, nízkou sociálnou ochranou a poklesom hornej daňovej sadzby pre najbohatších.
Potom tu však figuruje ono jedno percento, ktorého príjmy rastú nad všetky medze – Jan Keller v súvislosti s týmto javom priliehavo hovorí o nesúmeriteľnosti.
Jedno percento riadne „spopularizoval“ Joseph Stiglitz, keď napísal dnes už veľmi slávny článok Vláda jedného percenta, jedným percentom pre jedno percento. Práve tento článok dal vzniknúť heslu protestného hnutia Occupy Wall Street: My sme 99 percent, ktoré sa následne rozšírilo i do ďalších krajín. „Horné 1 % Američanov si teraz každý rok privlastňuje takmer štvrtinu národných príjmov. Pokiaľ ide o bohatstvo, horné 1 % kontroluje dokonca až 40 %. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi dosahovali príslušné údaje 12 % a 33 %.“
Politické implikácie sú takisto dosť jasné a ukazujú na „zajatie štátu“ (state capture). „Najvyšší súd v nedávnej kauze Citizens United potvrdil právo korporácií kúpiť si vládu, keď odstránil obmedzenia pre náklady na volebnú kampaň. Osobné a politické je dnes v perfektnom súlade. Prakticky všetci americkí senátori a väčšina členov Snemovne reprezentantov sú príslušníkmi horného 1 %, už keď nastúpia do funkcie, zostávajú v úrade vďaka peniazom od horného 1 % – a vedia, že keď budú hornému 1 % dobre slúžiť, dočkajú sa od neho odmeny, až budú úrad opúšťať…“
U tohto 1 percenta sa koncentrujú obrovské zdroje. Jednak nie sú vkladané do štátu, pretože táto „elita“ má k dispozícii tak „politické páky“, ako aj celú infraštruktúru, ktorou zdroje „odkláňa“ – od bankových a daňových rajov po schopnosť „vylobovať“ si daňové úľavy. Nemýľme sa však, táto „elita“ nemá záujem investovať do reálnej ekonomiky, pretože výnosy v nej sú, až na výnimku vojensko-priemyselného komplexu, príliš nízke.
Týmito zdrojmi navyše teda živí parazitnú financializáciu, v ktorej dochádza k množstvu porúch, od finančných kríz po bubliny. Finančná sféra ponúka zisky, o ktorých sa reálnej ekonomike ani nesníva, i keď pravda, nie vždy sa tieto zisky materializujú.
Rastúca nerovnosť, ktorá má svoje korene v nástupe neoliberalizmu a pracovne úsporných technológiách, teda spúšťa vrcholne nerovnovážny proces, ktorý sa v minulých dekádach „stabilizoval“ spôsobmi, ktoré kapitalizmus ďalej rozkladajú: dlh, dovoz lacného tovaru z Číny (teda odlišná deľba práce) a financializácia.
Keď sú platy stále menšou časťou HDP
Nerovnosť má rad rôznych podôb, od polarizácie spoločnosti, prejavujúcej sa čím ďalej hlbšou priekopou medzi nižšou a najvyššou triedou, po tzv. flying top, v rámci ktorého príjmy najbohatších narastú rádovo nevídane, až po tzv. collapsing bottom (kolabujúce dno), keď sa prepadajú tie najnižšie vrstvy spoločnosti ešte nižšie.
Medzinárodná organizácia práce (ILO) vo svojej správe World of Work 2013 uvádza veľmi znepokojujúce čísla. Vrcholový manažér v Spojených štátoch zarába 508-krát viac ako priemerný zamestnanec. Ak vezmeme len priemerného manažéra (teda nie CEO), potom je to 167-krát, vo Veľkej Británii 113-krát a v Nemecku 81-krát. Iste netreba zdôrazňovať, že tieto čísla nemajú s produktivitou nič do činenia.
Vo vyspelých krajinách od 70. rokov klesá tzv. wage share, teda pomer miezd na HDP. Práve wage share je tým ukazovateľom, ktorý veľmi dobre demonštruje bitku medzi kapitálom a prácou – medzi tým, ktorý z týchto dvoch faktorov si vezme viac pridanej hodnoty. Práve v 70. rokoch wage share vo vyspelých krajinách vrcholí a ďalej už len klesá.
ILO sa zamerala na štyri faktory poklesu wage share, ktorých relevanciu skúmala: technologický pokrok, globalizáciu obchodu, rozvoj financializácie a pokles sily odborov. Dochádza k záveru, že najväčším problémom je financializácia. Pozoruhodné sú zistenia týkajúce sa technológií. Zatiaľ čo vo vyspelých krajinách majú vplyv na pokles wage share, v krajinách rozvíjajúcich sa to tak nie je. Tu technológie pôsobia pozitívne, majú vplyv na rast wage share.
Pokles wage share oslabuje spotrebu domácností a celkový dopyt, ktorý je v mnohých krajinách udržiavaný dlhom. Klesajúci wage share zároveň vedie k značným nerovnováham tak vnútri krajiny, ako aj v globálnom meradle. Nezabúdajme na to, že význam wage share značne prekračuje „len“ ekonomické implikácie. Do značnej miery je vnímaný aj ako ukazovateľ spravodlivosti.
Dosah klesajúceho wage share na investície nie je celkom jasný. Pretože jeho pokles dramaticky súvisí s nárastom zadlženosti domácností, pozrime sa na hospodárske stratégie podrobnejšie.
Stratégiu rastu vedeného exportom (export-led growth) vo svetovom meradle najintenzívnejšie sledujú Čína a Nemecko. Tu poznamenajme, že čínskou silnou stránkou nie je len masa relatívne lacnej a usilovnej pracovnej sily, ale aj podhodnotený kurz jüanu. V prípade Nemecka je to nízka inflácia a mzdová deflácia. Čistý export pre Čínu potom predstavoval až štvrtinu prírastku k rastu HDP, v Nemecku dokonca medzi tretinou až polovicou HDP. Takýto typ rastu je azda ospravedlniteľný pre krajiny vo fáze doháňania, nie však pre vyspelé krajiny, navyše v rámci hospodárskej a menovej únie. Nemecko touto politikou vytvára závažné nerovnováhy a poruchy v rámci eurozóny.
Nadmerný dôraz na rast vedený exportom vyvoláva nerovnováhu a môže spôsobovať i krízy, podobne ako dlhovo orientovaný rast. Ten je typický pre Spojené štáty. Rast založený na bubline nehnuteľností (teda efekte bohatstva) a čistom dlhu nemohol samozrejme fungovať donekonečna, ako Veľká recesia dobre ukázala.
Vráťme sa však k wage share. Za roky 1990 – 2009 sa znížil z 66,1 percenta na 61,7 percenta. Navyše je potrebné vziať do úvahy polarizáciu uvedeného jedného percenta najbohatších. Ak by sme toto jedno percento z analýzy odstránili, potom bude wage share padať ešte strmšie.
Ak klesá wage share, je logické, že rastie jeho zrkadlový obraz, tzv. profit share. Rýchlejšie rastie vo sfére finančnej ako v nefinančnej. Ale aj v nefinančnom sektore je od 80. rokov silný tlak na vyplácanie dividend a na kontinuálne znižovanie miezd. Preto sa tiež prejavuje silnejúci rozdiel medzi produktivitou práce a medzi mzdami. Je to ďalšia väzba, ktorá sa pod vplyvom neoliberálnej globalizácie rozpojila. Ziskovosť sa vrátila na predkrízovú úroveň, zisky sú však držané v peňažných zostatkoch.
Držba hotovosti je podľa ILO spojená s manažérskym modelom, ktorý má svoje počiatky v 80. rokoch. Je koncentrovaný na rast hodnoty pre akcionárov, t. j. na výplaty dividend, ešte inak povedané, na zdroje pre držiteľov kapitálu. Na druhej strane je tu obrovský nárast platov manažérov.
Kapitál si berie na úkor práce, konštatuje lapidárne Paul Krugman. Klesajúci wage share je jedným z najdôležitejších indikátorov, ktorý nám o povahe dnešného socio-ekonomického systému povie viac, ako mnoho stohov popísaného papiera. Konsenzus medzi prácou a kapitálom sa skončil a s ním je drvený i sociálny štát, pretože kapitál tento konsenzus nepotrebuje.
Život v Matrixe
Táto „nová“ podoba trhu práce má samozrejme na človeka i spoločnosť hlboké vplyvy, nielen ekonomické. Toľko vychvaľovaná flexibilizácia je vlastne inštitucionalizovanou neistotou. Neistota ide ruka v ruke s komodifikáciou, o čom svedčí už pojem „trh práce“, prípadne manažér ľudských zdrojov. Ak vám pojem ľudský zdroj pripomenie Matrix, keď ľudia slúžia strojom ako špeciálne batérie, nie ste tak ďaleko od veci. Dosahom komodifikácie na ľudskú psychiku sa venoval už Erich Fromm, keď napísal: „Človek nepredáva len tovar, predáva sám seba a cíti, že sám je tovarom.“
Kombinácia neistoty a potupnej komodifikácie, keď pracovníci dnes a denne čelia onému „vonku za dverami sú stovky ďalších a v juhovýchodnej Ázii milióny ďalších“, sa najsilnejšie prejavuje počas krízy. V ťažkej sociálnej situácii sa potom neistota prelieva do túžby po istote, a pretože tá sociálna akosi v škrtajúcich štátoch nie je k dispozícii, je nahrádzaná túžbou po bezpečí, po pevnej ruke, pravidlách a poriadku. Je takmer klišé zmieňovať sa, že v takých situáciách elity s obľubou siahajú po vyskúšanom „divide et impera“ a poštvávajú jednotlivé skupiny proti sebe. Nemusia to byť len menšiny, príp. migranti (Grécko a Zlatý úsvit), ale aj mladí verzus starí, občania verzus ľudia bez domova… Je omnoho ľahšie povedať, že za všetko môžu tí, ktorí parazitujú na sociálnych dávkach, a rozožraní dôchodcovia, ako objasňovať podobu neoliberálneho kapitalizmu.
Druhou stranou mince pracovníka je však spotrebiteľ. V dobe chronickej nadvýroby vyzerá spotrebiteľ inak, ako keď ešte medzi predávajúcim a kupujúcim prebiehala priama interakcia. Spotrebiteľ sa stáva pasívnejším, pretože už má uspokojené svoje základné potreby. Mizne poňatie o tom, ako tovar vzniká a čo sa s ním ďalej deje (až doslúži). Kvôli nadvýrobe sa nielen zvyšuje význam marketingu a aktivít s ním súvisiacich, ale tiež sa zámerne skracuje životný cyklus tovaru. Na jednej strane sú to nové technológie, kde skutočne platí, kto chvíľu stál, zaostal. Skracovanie životného cyklu výrobku má však často podobu zámernej výroby nekvality – od elektroniky po textil a nábytok, teda vydržať čo najmenej, tak aby musel byť čoskoro nahradený niečím iným.
Máločo vypovedá o súčasnom systéme tak ako tento jav. Skutočne sme sa dostali do fázy, kedy spotrebovávame preto, aby sme mohli vyrábať…
Ilona Švihlíková
Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú v Prahe, kde aj získala doktorát za prácu Politické aspekty globalizácie. Zameriava sa na medzinárodné ekonomické vzťahy, aspekty globalizácie, menové otázky, energetickú bezpečnosť a celkové súvislosti medzi ekonomikou a politikou. Je autorkou monografie Globalizácia a kríza. Pri príležitosti Sviatku práce 1. mája uverejňujeme so súhlasom autorky a vydavateľstva Inaque.sk ukážku kapitoly Trh práce z jej knihy Přelom / Od velké recese k velké transformaci.
