Cisárovo cirkvi a Božie Bohu?

18.05.2016 07:00
Viera, náboženstvo, cirkev, kríž, ruženec
Ilustračné foto. Autor:

Minister kultúry tvrdí, že u nás už prebehla obsahová odluka cirkvi od štátu. Čitateľ si môže klásť otázku, čo minister rozumie pod slovom odluka, prípadne, čo mal obsahovou odlukou na mysli?

Nenahraditeľné cirkvi?

V doterajšej diskusii o financovaní cirkví zatiaľ nezazneli dôkladnejšie argumenty, čo je skutočným problémom spomínaného asignačného modelu, tak silne presadzovaného niektorými politikmi a novinármi predovšetkým v predvolebnom období. O podstate odluky štátu od cirkví, s čím býva zmena financovania cirkví mylne spájaná, sa však v posledných rokoch nehovorí vôbec. V tomto ohľade je prínosné, že minister Marek Maďarič financovanie cirkví a odluku odlišuje, hoci viac porozumenia do témy nevniesol. Aj on obišiel, a v istom ohľade aj poprel ideu nábožensky a ideologicky neutrálneho štátu, za aký sa Slovenská republika svojou ústavou deklaruje.

Minister kultúry sa so svojimi kritikmi zvyčajne zhoduje v zdôrazňovaní nenahraditeľnosti a všeobecnej užitočnosti cirkví. Najčastejšie ich miesto vidia vo sfére školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb. Táto predstava má však jeden dôležitý háčik. A to nielen v tom, že sa k agende iných ministerstiev akoby z pozície zástupcu cirkví vyjadruje minister kultúry. Cirkvi sú totiž vo sfére školstva a náboženstva prítomné asi v porovnateľne malej miere ako súkromní poskytovatelia obdobných služieb. No s tým rozdielom, že cirkvi na rozdiel od súkromných zriaďovateľov majú ešte špecifickú a rôznymi inými zákonmi garantovanú finančnú aj nefinančnú podporu vo svojich aktivitách. Obsah čiastkovej zmluvy so Svätou stolicou o katolíckom vzdelávaní a výchove ukazuje, kde všade vykonáva štát napríklad pre katolícku cirkev špecifický servis.

V školstve sa cirkvi takmer vôbec neangažujú (alebo len minimálne) v regiónoch s najvyššou mierou sociálnych problémov alebo chudoby, prípadne vo vylúčených skupinách. Štatistiky jasne ukazujú, že ak sa aj v chudobnejších regiónoch v školstve angažujú, tak rovnako ako inde sa sústreďujú najmä na nadštandardný servis strednej a vyššej triede. Typickým príkladom je zriaďovanie škôl integrujúcich základné a gymnaziálne štúdium, prípadne len gymnáziá. Ani cirkevné zdravotnícke zariadenia nie sú odpojené od verejných zdrojov, rovnako ako väčšina súkromných žijú z povinného zdravotného poistenia občanov. Stručne povedané, cirkvi verejnosti v týchto sférach samy nadhodnotu veľmi nevytvárajú, prípadne nikto ešte nepredložil analýzu opaku. Ale to sme zatiaľ vo sférach, ktorých sa súčasné priame financovanie cirkví štátom, teda z rozpočtu ministerstva kultúry, netýka.

Priame financovanie sa týka skôr charity a časti sociálnych služieb. Časť charitatívnych aktivít a sociálnych služieb totiž cirkvi nerealizujú z vlastných zdrojov, ani v koordinácii s ministerstvom práce a sociálnych vecí, ale sú priamo financované (z dosť nejasných dôvodov) z rozpočtu ministerstva kultúry. V rozpočte pre cirkvi a náboženské spoločnosti totiž ako prijímatelia, popri väčšine registrovaných cirkví, figurujú aj subjekty, ktoré nie sú samostatnými cirkvami. Konkrétne ide o (občianske?) zdru­ženia biskupov alebo predstaviteľov len niektorých cirkví (Konferencia biskupov Slovenska a Ekumenická rada cirkví), charitatívne organizácie najväčších cirkví (katolícka charita spolu s diakoniami evanjelickej a reformovanej cirkvi) a samostatné položky majú „konferencie“ vyšších predstavených katolíckych náboženských rádov (mužských aj ženských). Nie platy kňazov z verejných zdrojov, ale financovanie týchto organizácií cirkví z rozpočtu kultúry je nesystémovejším problémom. Financovanie týchto združení, ktoré nespadajú pod zákon o registrácii, zároveň obsahuje princíp nerovnosti (nenárokovateľnos­ti) takejto podpory pre všetky náboženské skupiny pôsobiace na Slovensku (o tých, ktorým je zákonnými bariérami znemožnená registrácia ani nehovoriac).

Ak by sa malo uvažovať nad spravodlivosťou v systéme a o nábožensky neutrálnom štáte, teda ak by sme sa pomeriavali s prevažujúcimi modelmi vzťahov štátu a cirkví na Západe, bolo by nutné neprivilegovať náboženských aktérov vo vzdelávaní a v sociálnej starostlivosti pred verejnými a súkromnými zriaďovateľmi. Rovnako ako by sme nemohli rozlišovať súkromných a náboženských zriaďovateľov, keďže oba druhy poskytujú len doplnkové služby verejným a fungujú na princípe trhových vzťahov. Toto však nie je agendou ministerstva kultúry a je preto zvláštne, že na seba takúto agendu Marek Maďarič preberá a stáva sa v nej hovorcom nie štátu, ale cirkví.

Iné modely financovania cirkví

Nielen Marek Maďarič, ale aj jeho predchodcovia v kresle ministra kultúry riešili viacero alternatív oproti súčasnému priamemu financovaniu cirkví. Okrem asignovanej dane zvažovali aj možnosť financovať cirkvi podľa počtu ich členov. Pritom vo svete existujú ešte dva ďalšie základné modely, o ktorých sa akosi príliš nehovorilo. Existuje totiž aj možnosť financovať cirkvi z darov veriacich alebo z výnosov z majetkov cirkví.

Bez ohľadu na dôvody, prečo Maďarič pred voľbami odmietol financovanie podľa počtu členov, tento model by bol na Slovensku technicky nerealizovateľný, alebo by znamenal v podstate rozpad spoločenskej predstavy o náboženskom zložení obyvateľov Slovenska. Podmienkou by totiž bolo poznať skutočný počet členov cirkví. Sčítanie obyvateľov je na tieto účely nepoužiteľné, lebo nemeralo počet členov cirkví, ale len počet ľudí, ktorí cítia subjektívnu prináležitosť k niektorej cirkvi. Aj samotná filozofia doterajších sčítaní bola postavená len na predpoklade, že ide o informatívny údaj o subjektívnej sebadeklarácii obyvateľa Slovenska, nie o meranie objektívneho členstva. Na Slovensku by pri zavedení takéhoto modelu, aj pre veľmi zlý a diskriminačný zákon o registrácii cirkví, vznikli ešte ďalšie problémy. Napríklad čo robiť v prípade množstva neregistrovaných cirkví, ku ktorým sa prihlásilo v roku 2011 vyše 23-tisíc obyvateľov Slovenska, a ktoré v podstate legálne u nás neexistujú, a teda nemali by ani právo byť financované. Ide pritom o viac obyvateľov Slovenska, ako majú viaceré menšie registrované cirkvi dokopy. Podobne by problém vznikol aj v prípade vyše 700-tisíc ľudí, ktorí deklarovali, že nepatria k žiadnemu náboženstvu. Len ich peniaze by boli príspevkom na kultúrny rozvoj krajiny?

Ešte fatálnejšie by pre cirkvi bolo, ak by sa na vypočítanie počtu členov cirkví použila ako kritérium členstva definícia z novely zákona o registrácii cirkví z roku 2007. Podľa nej by museli jej členovia podať čestné vyhlásenie, že „sú jej členmi, poznajú základné články viery a jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, s uvedením ich mien, priezvisk, trvalého pobytu a rodných čísel“. Teda muselo by sa overovať, kto naozaj je a kto nie je členom cirkvi. Jediným riešením by bolo vykonanie nového plošného a záväzného sčítania obyvateľov Slovenska, v ktorom by na základe čestného vyhlásenia deklarovali všetko, čo od nich vyžaduje zákon a týmto by dali štátu súhlas s tým, že je tá-ktorá cirkev ich zástupcom, a teda aj prijímateľom adekvátneho príspevku zo strany štátu.

Obete reštitúcií

V podmienkach Slovenska, kde došlo k reštitúciám cirkevných majetkov, sa zdajú spravodlivými v podstate len dva modely. Samofinancovanie cirkví z darov veriacich, alebo z výnosov z vlastných majetkov. Doterajšia politika mnohých, najmä väčších cirkví, ktoré reštituovaný majetok vo veľkom množstve rozpredali, však spravodlivejšie riešenie robí nerealizovateľnej­ším.

Otázka reštitúcií cirkevných majetkov však naznačuje ďalšiu nerovnosť, kde sa najväčšie alebo tradičné cirkvi stali štátom privilegovanými a zvýhodnenými oproti iným fyzickým a právnickým osobám. Nielen tým, že celú agendu súvisiacu s reštitúciou cirkevných majetkov, na rozdiel od iných reštitúcií, financoval štát, ale aj tým, že štát pokračoval vo financovaní platov kňazov a ústredí cirkví aj po reštitúciách majetkov. Práve zavedenie štátnych platov a financovanie ústredí cirkví v roku 1949 bolo kompenzáciou za poštátnený majetok. Takže po roku 1993 mnohé cirkvi dostali naspäť aj majetok, aj im zostali pôvodné kompenzácie za majetok. Takéto privilégium žiadni iní reštituenti nemali.

No existuje ešte jeden, a veľmi zásadný problém reštitúcií. Na rozdiel od iných sa totiž v prípade majetkov cirkví reštituovalo k dátumu 8. máj 1945 a nie k rokom 1948 – 1949. To ukazuje na ďalší precedens a dôkaz zaujatosti štátu pri privilegovaní jednej skupiny aktérov pred inými v prvých rokoch existencie Slovenskej republiky. Šikovne sa tým obišli aj tzv. Benešove dekréty, ktoré boli vydané po 8. máji 1945. Znením zákona sa v podstate zároveň z cirkví urobila obeť nielen komunistického režimu, ale aj čechoslovakizmu. Takto sa cirkvi dostali nielen k majetku po odsunutých Nemcoch, ale aj k pozemkom a lesným pozemkom zoštátneným pred februárom 1948, vrátane ciest a stavieb, ktoré boli na týchto lesných pozemkoch vybudované po 8. máji 1945. Reštitučné zákony nedodali cirkvám len pátos obetí komunistického režimu, ale urobili z nich aj reálne obete druhej svetovej vojny (s výnimkou židovských náboženských obcí, ktoré mohli reštituovať už k 2. novembru 1938).

Asignovaná daň

Model, už viac rokov presadzovaný bývalým ministrom kultúry Danielom Krajcerom, ktorý ako svoju agendu pred voľbami pomerne intenzívne presadzovala strana SKOK!, je označovaný ako model asignovanej dane. Napriek tomu, že neúspech SKOK-u vo voľbách je pravdepodobne aj koncom propagácie tohto modelu, aj tak treba upozorniť na jeho problematickosť. Nesystémovo uvažujúcich strán a politikov je totiž v parlamente viacero a model zavedený v Taliansku za vlády Mussoliniho môže byť pre mnohých stále príťažlivý. To, čo na prvý pohľad pre niekoho vyzerá ako najspravodlivejší a najtransparen­tnejší model, totiž obsahuje množstvo rizík, o ktorých sa takmer vôbec nehovorí.

Prvým je úloha štátu, ktorý sa stáva akoby policajtom, prípadne výbercom daní pre cirkvi. A tým čiastočne porušuje jeden z dôležitých ústavných princípov nábožensky neutrálneho štátu a zákonov Slovenskej republiky, podľa ktorých „cirkvi a náboženské spoločnosti si spravujú svoje záležitosti samy, nezávisle od štátnych orgánov“. Okrem toho by to však bol systém služieb len pre časť z cirkví, dokonca by nebol aplikovateľný ani na tú časť registrovaných cirkví, ktoré už dlho fungujú na princípe samofinancovania. Štát by im zrazu nanucoval službu, ktorá je v súčasnosti možná aj bez kurately štátu. Časti veriacich z malých neregistrovaných cirkví by znemožnil odvádzať časť svojich daní svojim cirkvám, lebo tie ako cirkvi nemajú možnosť legálne pôsobiť. Aj preto vzniká otázka, v čí prospech by vlastne bola asignovaná daň. Lebo tá má ešte viacero ďalších rizík.

Ak by sme prijali predpoklad, že vyberanie asignovanej cirkevnej dane je príspevok štátu k udržaniu náboženského zmieru, vzniká otázka, či by malo ísť o novú daň, alebo o vyčlenenie časti daní z už existujúceho daňového zaťaženia pracujúcich. Teda či vo svojich dôsledkoch dôjde k nárastu daňového zaťaženia zárobkovo činných osôb, alebo pôjde o vyčlenenie ďalšieho 1–2 % z už existujúceho daňového zaťaženia, čoho dôsledkom by bola ďalšia diera v štátnom rozpočte. Pre štát by bola, samozrejme, prijateľnejšia nová daň, a vyčlenenie časti z už existujúcich daní nevýhodné. No pre platcov daní by bola nová daň neprijateľná.

Náboženský servis pre koho?

Iným, nezanedbateľným problémom asignovanej dane je napríklad to, že by došlo k posilňovaniu sociálnych nerovností v možnostiach uspokojovať náboženské potreby. Všetci oceňujú cirkvi za to, že saturujú verejné funkcie v zdravotníctve, školstve a sociálnych veciach, teda tam, kde by mal byť prítomný najmä štátny a verejný sektor. Dokonca aj cirkvi využívajú na svoju misiu v tomto prostredí verejné zdroje na to určené, len to robia pod svojou hlavičkou, nie pod hlavičkou štátu. V tejto súvislosti je však až zarážajúce, že ani minister kultúry, ani Kresťanskodemo­kratické hnutie – dokiaľ nevypadlo z parlamentu – z pozícií politikov vystupujúcich v mene cirkví nehovoria o tom, že mnohí ľudia majú aj duchovné a náboženské potreby. Práve také potreby, odpoveď na ktoré im zatiaľ v podstate ponúkajú len cirkvi a ktoré by aj podľa názorov verejnosti mali cirkvi uspokojovať predovšetkým. Bohoslužby, krsty, sobáše a pohreby: akoby toto nebolo tým, čo ľudia najviac zo služieb cirkvi využívajú a v čom sú cirkvi pre veriacich nenahraditeľné. A práve toto by bolo v prípade zavedenia asignovanej dane najviac ohrozené.

Totiž najviac platcov daní a najvyšších daní je v regiónoch, kde je zároveň najnižšia miera religiozity a ľudia najmenej využívajú tieto základné služby cirkví. A naopak, v regiónoch s najvyššími sociálnymi problémami, najvyššou nezamestnanosťou, najvyšším podielom dôchodcov (teda najvyššou mierou tých, čo neplatia dane) a zároveň v oblastiach s najvyššou religiozitou a využívaním služieb cirkví by boli najnižšie zdroje na uspokojovanie týchto potrieb.

Zavedením asignačného modelu by zároveň došlo aj k odklonu od plošného zaangažovania veriacich do zodpovednosti za svoju cirkev. Asignovaná daň by sa totiž týkala len zamestnaných ľudí, teda vylúčené (oslobodené) z platenia by boli celé skupiny ľudí, ktorí sú aj najväčšími využívateľmi náboženských služieb cirkví – deti a študenti bez daňovej povinnosti, nezamestnaní, poberatelia dávok v hmotnej núdzi, a dôchodcovia.

Duch nábožensky neutrálneho štátu

Toto sú len niektoré z otázok, ktoré sa pri propagovaní rôznych modelov a najmä pri tzv. asignovanej dani vynárajú, no vo verejných diskusiách na ne chýbajú odpovede. Pri tomto hurhaji okolo financovania cirkví sa však úplne obchádza otázka, ako naplniť ducha Ústavy Slovenskej republiky, ktorá tvrdí, že sme spoločnosťou, kde je štát nábožensky a ideologicky neutrálny. Najdôležitejšiu otázku odignoroval a zahmlil aj minister kultúry, ktorý sa odvoláva na nejakú „obsahovú“ odluku cirkvi od štátu. Akoby aj odluka štátu od cirkví nebola jednou zo zásadných výziev, udržiavajúcich celospoločenský a medzináboženský zmier a jedným z pilierov nábožensky neutrálneho štátu.

Ako možno budovať štát, ktorý neprivileguje žiadne vyznanie alebo náboženstvo pred inými a v prípadných sporoch zostáva nestranným arbitrom, teda garantom náboženského zmieru? Marek Maďarič sám porušil princíp nestrannosti a rovnosti aj tým, keď možnú zmenu financovania cirkví spojil s vôľou len najväčších cirkví. Akoby si všetky cirkvi a náboženské spoločnosti neboli pred štátom a jeho zákonmi rovné. V dôsledku už niekoľkoročných, a dovolím si tvrdiť, zástupných diskusií o financovaní cirkví sa rovnako dlho odpútava pozornosť od reálnej a dlhodobej klerikalizácie verejného a politického života. Práve toto nás vzďaľuje od moderného demokratického sveta, v ktorom sú zdrojmi sociálnej súdržnosti okrem náboženskej neutrality štátu aj rovnosť pred zákonom a garantovanie náboženskej slobody pre všetkých.

Miroslav Tížik (1973)

Sociológ Miroslav Tížik.

V roku 1998 skončil štúdium sociológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj pedagogicky. V súčasnosti je samostatným vedeckým pracovníkom v Sociologickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa sociologickej teórii, sociológii náboženstva a sociológii umenia, o. i. je autorom monografie Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku (2013).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#odluka cirkví od štátu #financovanie cirkví
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku